Bratia a sestry, už mesiac sú brány našich škôl otvorené, do ktorých s radosťou vstupujú naši žiaci, dychtiví po vedomostiach. Už nepočuť „Škoda, že nie sú prázdniny“, veď sú spolu so svojimi známymi spolužiakmi a dobrými učiteľmi. Žiaci sa tešia, veď idú v ústrety životu a majú svoje plány a sny. Nech sa im splnia.
Žiakov, detí, celý školský rok sprevádzajú rodičia a starí rodičia. Pomáhajú im. Kým rodičia sú plní aktivity, sú uponáhľaní a nestíhajú mnohé veci, starí rodičia pomaly hodnotia svoj skoro naplnený život a rozmýšľajú, ako obstáli v „škole života“. Aj toto ročné obdobie – jeseň – svojou náplňou, zbieraním úrody starým ľuďom pripomína naplnenie ich životnej cesty.
Toto obdobie opisuje bengálsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Rabíndranáth Thákur takto: „Skončilo obdobie budovania príbytkov uprostred sveta; človek dozrel všetkým, čo v živote prežil, dobrým i zlým, radostným i smutným, jeho vnútro sa zmenilo; vzdal sa všetkých bláznivých túžob a márnych klamných predstáv a usadil sa medzi múrmi svojich obmedzených možností; nemôže už privábiť očarený pohľad novej lásky, zato starým priateľom sa stáva čoraz drahším. Sviežosť mladosti pomaly vädne, ale nestarnúca duša sa čoraz zreteľnejšie zrkadlí na tvári a v očiach… Ľudia v tomto období sa vzdali nádejí na to, čo nedosiahli, prestali oplakávať tých, ktorých stratili, odpustili tým, čo ich oklamali, a privinuli na hruď tých niekoľkých blízkych, ktorí k nim prišli a zostali verní vo všetkých i životných búrkach, útrapách a rozchodoch…“
Keď starnúci človek chápe tento proces dozrievania z hľadiska večnosti, stáva sa čoraz podobnejším svojmu božskému pôvodu, z ktorého všetci vychádzame a ku ktorému sa vraciame. Spomeňme si na starozákonného muža Simeona. On očakával celý život potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom. Keď na sklonku života vzal do svojho náručia malého Ježiša a spoznal v ňom svetlo svojej budúcnosti povedal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji…“
Nech mesiac október je mesiacom prejavenia úcty k tým, ktorí už dávno opustili brány školy, ale stále sú v „škole života“. Nezabudnime na všetko, čo pre nás mladších urobili z nezištnej lásky a skúsme im každý deň, ako prejav našej opätujúcej lásky, podať aspoň pohár čistej vody.
Želám našim „starším žiakom“ tešiť sa z radosti mladších, byť vďační aj za omrvinky radosti, naučiť sa žiť srdcom, prívetivo sa pozerať na mladých, nesúdiť ich, ale im odpúšťať a sprevádzať ich modlitbou. Nech ste druhými Simeonmi, ktorí stále čakajú pravé svetlo svojho života.
Mgr. Oliver Székely, duchovný otec