Svätá omša X.


Malý grécky kríž pred evanjeliom
Týmto krížom si značíme čelo, ústa a hruď. Tama, kde je Pánov kríž, mizne moc zlého ducha. Ako sa prejavuje moc zlého ducha nado mnou? Ak moje myšlienky nie sú v súlade s Božími myšlienkami. Moje slová sú v protiklade s Božím zákonom, sú urážlivé, hrubé. Moja láska nie je vlastne láskou, ale sebectvom, preto potrebujem zničiť moc zlého ducha v mojich myšlienkach, rečiach, ale aj v konaní. Pri tomto značení, aby som si hlbšie uvedomil, čo robím, môžeme sa modliť: Na Pána nech myslím, o Pánovi nech hovorím a Pána nech milujem. Alebo: Pán nech je v mojej mysli, na mojich perách aj v mojom srdci, v mojom konaní nech je Pán. Modlitba, ktorú môžem pridať ku gestu, nám iba pomôže k lepšiemu sústredeniu sa.

Sedenie
Je to postoj počúvajúceho. Učeníci pri svojom učiteľovi sedeli a pozorne počúvali. Ak pozrieme do evanjelia, nájdeme veľa zmienok o tom, ako ľudia sedeli pri Ježišových nohách a pozorne počúvali. Títo si vybrali lepší podiel, ktorý im nebude odobraný. Tu nejde o to, aby sme sedeli pri nohách kňaza, ale ide o to, aby sme pozorne počúvali Božie slovo. Sedenie je postoj učeníka, ktorý sa pripravuje na splnenie toho, čo počuje od Pána. Nemôžem robiť nič, ak najprv nepočujem, čo mám robiť. Nemôžem urobiť nič dobré, ak nie som najprv poučený.

Prostrácia
Ležanie tvárou k zemi. Postoj najvyššej úcty pred Pánom. Dávam tým najavo, že som na Bohu závislý a to úplne a že v porovnaní s ním nie som nič, iba prach. V prachu ležal ten, kto prosí o milosť, lebo prehral bitku. Ten, čo prehral bitku, ležal na zemi a jeho premožiteľ mu stúpil na krk. Ak ho chcel zabiť, tak ho týmto (že mu stál na krku) jednoducho udusil. Ten dusiaci, samozrejme, že často prosil o milosť. Vtedy ho jeho premožiteľ zodvihol, lebo videl, že je pokorený a urobil si z neho svojho sluhu.

My dávame najavo, že sme prehrali bitku s diablom, ale Ježiš nám nestojí na krku, ale tým, že ľutujeme, odpúšťa nám naše hriechy a slabosti.

Toto gesto sa používa iba na Veľký piatok, keď kňaz ako zástupca ľudu leží tvárou k zemi. Tiež sa používa pred vysviackou diakona, kňaza, biskupa, kde kandidát na vysviacku leží tvárou k zemi. Bol by som zabudol na skladanie rehoľných sľubov. Niektoré rehole majú vo svojom sľubnom obrade tiež prostráciu. Kandidát sľubu leží tvárou k zemi, aby dal najavo svoje odumretie všetkému, čo ho odvádza od Boha.

Zložené ruky
Už sme spomínali, že týmto gestom sluhovia hovorili Pánovi: „Ja zastavujem svoje ruky, aby som sa venoval iba tebe, Pane“. Je to postoj prosiaceho. Ak moje ruky prosia, je to znak toho, že som otvorený pre dar. Dar je vždy zadarmo, je nezaslúžený, iba z Božej dobroty sme ho dostali.


Úklon
Ukláňame sa pred oltárom, ktorý symbolizuje Krista a jeho obetu na kríži. Ďalej sa diakon ukláňa pred kňazom, keď prosí o požehnanie pred čítaním evanjelia. Kňaz sa nad ním modlí: „Pán nech je v tvojom srdci i na tvojich perách, aby si dôstojne ohlasoval jeho sväté evanjelium, v mene Otca, + i Syna, i Ducha Svätého“. Ak ide čítať evanjelium sám kňaz, vtedy sa ukloní a modlí sa podobne ako v predchádzajúcom prípade: „Pane, očisť mi srdce i pery, aby som dôstojne ohlasoval tvoje evanjelium“. Všetky texty vo svätej omši sú prebraté zo Svätého písma. Aj táto upravená modlitba má základ v Písme.

Táto veta je napísaná na stĺpe pred budovou kňazského seminára v Spišskom Podhradí a je to citát z proroka Malachiáša 2, 7: „Labia sacerdotis, custodiat scietiam“, „Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie“. Tento prorok je ako oheň. Tieto slová sú výčitkou kňazom, ktorí nehlásajú Božie slovo tak, ako to chce Boh. Preto táto modlitba, aby kňaza viedol Duch Svätý, ktorý je duchom odvahy, pravdy, poznania… Aj kňaz je len človek, preto sa modlí, aby nemal strach hovoriť pravdu. Mnohí si myslia, že kňaz musí byť ticho, ak ide o nejaký problém v spoločnosti. Práve naopak. Je to jeho povinnosť ukázať, kde je pravda. Pozrime sa na Jána Krstiteľa, čo hovorí: A Ján Herodesovi hovoril: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ (Mk 6, 18). Ján sa vyjadruje na spoločenskú otázku, teda politickú tému, ktorá bola porušovaná zo strany Herodesa.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Sviatosť birmovania v našej farnosti


Tento mesiac naša farnosť prežívala veľkú udalosť. Každé dva roky prijímajú naši mladí sviatosť birmovania z rúk otca biskupa. Ani tento rok nebol nijakou výnimkou. Sviatosť birmovania prijalo spolu 90 birmovancov. Z Víťaza 63 a z Ovčia 27 mladých. Naša príprava trvala dva roky, ktoré „ubehli ako voda“. Ani sme sa nenazdali a už sme mali termín našich skúšok.

Pri skúškach bol skúšajúcim otec Peter Čorba z Krížovan. Bol super skúšajúcim, nechal prejsť každého. Možno preto, že sme všetko vedeli, ale isto aj preto, že videl náš záujem a túžbu stať sa dospelými kresťanmi. Za náš ročník môžem hrdo vyhlásiť, že sme boli svedomití birmovanci. Chodili sme do kostola, aj keď sme niekedy „trucovali“ a nesadali sme si do prvých lavíc, birmovku sme brali vážne, nie ako povinnosť, ktorú sme sľúbili rodičom, ale ako povinnosť našich sŕdc.

Verím, že túžbou každého birmovanca bolo začať odznova a začať žiť život s Kristom. Tohto roku sme mali veľmi kreatívnych birmovancov, čo sa ukázalo aj pri výbere birmovných mien, ktoré boli veľmi nezvyčajné, niektoré aj nepoznané. Naša kreatívnosť sa isto ukázala aj vo výzdobe kostola, keď sme vybrali kvety všetkých farieb, aby sme ukázali, že sme plní života ako púčiky jarných kvetov. Farebnosť ukázala, že všetci sme iní, odlišní, no predsa nás niečo spája – radosť zo života. Naši chlapci nám priniesli azda tie najkrajšie „máje“, aké kedy boli: už tu sa ukázalo, že my mladí nie sme ku všetkému ľahostajní, ako sme v poslednej dobe opísaní. My tiež vieme ukázať, že nám na niektorých veciach záleží, vieme si ísť za svojim, vieme a chceme žiť s Kristom.

Myslím, že naša radosť v deň birmovania bola toho dôkazom. Otec biskup nás veľmi povzbudil svojimi slovami, ktoré boli nám mladým povedané tak „po našom“. Boli sme síce napätí, mali sme trému, možno aj hlad, ale nedá sa opísať pocit, keď otec biskup položil ruku na našu hlavu a my sme prijali dary Ducha Svätého. Bol to pocit, akoby nič iné okolo nebolo, akoby nás ovial studený vietor, taký príjemný a taký láskavý. Bol to nádherný pocit. Pocit šťastia, že nám náš Otec nebeský prostredníctvom Ducha Svätého dáva tak veľa. Že do nás vkladá svoje nádeje, že nám verí a chce, aby sme boli jeho priateľmi. Sme mladí, máme veľa chýb, často sklameme a veľakrát padneme. Ale birmovkou sme dostali šancu zdvihnúť sa a ísť ďalej. Ísť ďalej životom s Bohom. Využiť dary, ktoré nám dal a hrdo povedať, že sme dospelými kresťanmi.

Preto aj Vám, milí birmovanci, a tiež sebe prajem, aby sme hrdo a správne narábali s darmi, ktoré nam dal Otec nebeský. Aby sme si ich vážili a aby nám neskôr Otec nebeský vo večnosti povedal: „Dobre si hospodáril s mojimi darmi, preto budeš mať miesto v mojom kráľovstve.“

Marianna Čechová, Víťaz

Naša farnosť


V týchto dňoch vyšla hodnotná kniha Naša farnosť od autora Vila Širockého.

Kniha obsahuje veľké množstvo historického a fotografického materiálu, súvisiaceho s dejinami farnosti Široké do ktorej sme patrili až do roku 1997.

Vilo Širocký, Široké

Veľkonočné tajomstvo

Veľkonočné
tajomstvo

„Chápete,
čo som vám urobil…?“

A šťastný národ
sa z kostola
rozišiel
domov…

Zkrákorali
vrany

nad lebečným miestom.
Zkrákorali
nad ľudským mestom.
Zkrákorali
a ohlásili s m r ť…

I od smrti
sa do tmy zaodela zem.

Na kríži umrel Ten,
ktorý má žiť večne…

Neumrel…
DOKONAL!!!
Sveta spásu…

Ale o tom už
kvákať vrany nedokážu.

Umyť
nohy

a obetovať seba
je jedno a to isté.

To je to – milovať…

Ak treba,
až do krajnosti…

Pavol Ondrík

Veľká noc 2010

Nech je požehnaná pamiatka i spomienky na víťazstvo Krista nad smrťou a hriechom!
Do Božieho požehnania Vás všetkých zahrňuje v modlitbách
páter Martin.

Denne Vám žehná i prosí duchovnú radosť, ako aj pokoj Veľkej noci.
Božia spravodlivosť je v Božom milosrdenstve.
Ste priam umeleckí vo Vašom – našom časopise.
S úctou

páter Martin

Dá sa vzkriesiť dobro,
srdce v dlani núkať
znova s láskou kráčať,
nezostať pri mukách.

Kvet si nájde miesto,
hoc je tŕnie vôkol.
Nebo sa usmieva,
dáva nádej, pokoj.

Srdečne vás pozdravuje
Anton Fabián
Košice, 2010

Ráno vidím vzkriesenie, noc sa na deň preinačí.
Chcel by som tým povedať, že Boh je vždy pri vypínači.
(Jozef Vágovič: Čas žatvy)
Nech je každé ráno radostné. Boh je…

Rasťo Hamráček, SDB

„Vstal z mŕtvych“
(Lk 24,6)
Budeme vzkriesení
s tvárou svojho srdca…
Nikto nemá väčšej lásky ako ten,
kto položí život za svojich priateľov.
Podobnosť lásky – od iných a pre iných
s láskou Prebodnutého
praje a v modlitbe vyprosuje

sr. Alma

-re-

Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista


S veľkou radosťou v srdci sme prežili krásne dni – veľkonočné sviatky. Nádej z Kristovho víťazstva, vďačnosť a lásku voči Spasiteľovi. Smútok Pána Ježiša Krista z umučenia a ukrižovania vystriedala veľká radosť z jeho slávneho zmŕtvychvstania.

Dokázal, že je Božím synom a silnejší ako smrť. My kresťania veríme, že na konci vekov vstaneme na Kristov pokyn aj my. Tým nám ukazuje, akú prekrásnu a neobyčajnú budúcnosť pre nás Ježiš chystá. Máme sa snažiť žiť dobrým kresťanským životom, aby sme obsiahli Božiu milosť. Veľkonočné sviatky su nerozlučne späté s posvätením pokrmov.

Na svätej omši v Bielu sobotu zaznela pieseň „Pán Ježiš Kristus vstal z mrtvých – ALELUJA“. To bolo pre nás veľkým potešením. V hojnom počte sme pristúpili k svätému prijímaniu, Pán Ježiš mal z nás veľkú radosť.

Ďakujeme duchovným otcom Oliverovi, Francovi a Stahovcovi za posvätenie jedál a sväté omše, ktoré nás obohatili a povzbudili. Pánovi kantorovi za doprovod speváckeho zboru, bolo to veľmi krásne.

Duchovný otec Oliver sa vo veľkonočný pondelok po svätej omši snažil každú ženu obliať vedrom vody. Tešili sme sa, že si nás vážia a zachovali tradíciu; ďakujeme pekne za oblievačku. Sme im dlžné – vyprosujeme im u Nebeského Otca veľa zdravia a dary Ducha Svätého a Božie milosrdenstvo nech ich sprevádza vo vinici pánovej.

Panna Mária, kráľovná svätého ruženca, oroduj za nás!

Mária Tobiašová, Ovčie

Z môjho života „A hovorili o nej, že je neplodná…

„…lebo Bohu nič nie je nemožné“


Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto bezstarostného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole. Operačný nález znel: nádor pravého ovária veľkosti detskej hlavičky. Ale utešovali ma: „Nemusí to byť zhubné, ukáže to histológia.“ Histologické výsledky boli, žiaľ, veľmi zlé – vysoko malígny germinatívny tumor. Nádej na prežitie? Podľa literatúry minimálna.

Pri operácii bol pravý vaječník, samozrejme, vybratý. Bola som odoslaná na onkológiu. Spolu s mojimi rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je navždy vylúčené, moje minúty sú spočítané, treba ísť okamžite znova na operačný stôl a všetky ženské orgány musia ísť von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť, začala som umierať. Do Bratislavy ma viezla moja staršia sestra – nechala doma svojho 3-ročného syna a robila všetko preto, aby som bola zachránená. Tam sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila strašná diagnóza. Vzhľadom na zhubnosť nádoru, jeho veľkosť a možné metastázy nemala nasledovať operácia, ale chemoterapia. Keď som sa dozvedela od lekárov, čo ma počas nej čaká, nechcela som ju absolvovať. Bola som zamilovaná, nevedela som si predstaviť, že mi majú teraz vypadať vlasy, atď. Primár interného oddelenia ma prehováral slovami, že „nám Pán Boh dal rozum a my musíme využiť všetky dostupné možnosti medicíny a zabojovať.“ Inak mi ostáva pol roka. (Aj on má podiel na záchrane môjho života.) Riaditeľ onkologického ústavu na Klenovej chodil za mnou do izby a prehováral ma dovtedy, kým ma neprehovoril. Vravel mi: „Ja mám doma tri takéto dcéry, ja ťa nenechám zomrieť.“ Nuž, vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace…

Počas chemoterapií (raz za mesiac mi tiekli 5 dní v kuse infúzie), sa naši striedali pri mne, sedeli pri mne do noci, obsluhovali ma – raz sestra, raz brat, raz mama, raz otec, dokonca aj kamarátka, ktorá vtedy študovala v Bratislave. (Je to sila, aké sú Božie cesty. Dnes sme švagriné – vydala sa za brata môjho manžela.) A keď raz ocko išiel so mnou do Bratislavy na „chemo“, počula som ho, ako plakal a modlil sa a ponúkol svoj život Bohu za mňa. (Môj zlatý ocko minulý rok zomrel.)

Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT – vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal: „Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku opýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy cyklus už nikdy nedostanete.“ Po čase mi začali rásť vlasy, už som uvažovala o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.

Prešlo asi 9 rokov. Moja láska, vtedy gymnazista, s ktorým som pred 8 rokmi chodila prvý rok, medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide. Napriek všetkému ma stále miloval. A veril. Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilitas primaria“ (neplodná) zase prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu. Po tejto operácii som bola, samozrejme, indikovaná na IVF (umelé oplodnenie). To však z našej strany neprichádzalo do úvahy. Všetko sme vložili do Božích rúk. Asi o 4 mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave. Tehotenské vyšetrenia (AFP) ukázali, aj doktorka genetička ma poučila o veľmi vysokej pravdepodobnosti, že dieťa – plod bude po chemoterapiách postihnuté. Nedali sme sa ničím odradiť a nič nás nedonútilo ísť na interupciu ani na amniocentézu.

V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura. Keď mala Laura 8 mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítalo z Evanjelia: „…a hovorili o nej, že je neplodná,“ som bola už v 2. mesiaci. O 7 mesiacov sa nám narodila krásna zdravá Lea. „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Som vďačná aj gynekologóvi, pánovi docentovi z Kramárov, ktorý mi v júli 2002 spriechodnil vaječník (aj keď tomu asi ani sám neveril :). Môj šikovný a dobrý onkológ – gynekológ z Heydukovej si odo mňa vypýtal fotky detičiek, aby ich zavesil na oddelení na povzbudenie pre pacientky. Po narodení Laury som vyhľadala cez internet aj riaditeľa z Klenovej, ktorý dnes pôsobí v Amerike, a telefonicky som mu to oznámila. Bol nesmierne šťastný. Vďaka patrí i mojim rodičom, ktorí nikdy nezapochybovali, že raz budem znova zdravá. Veľmi sa za mňa modlili. Mamkine modlitby majú veľké slovo v nebi. A ďakujem aj môjmu Marečkovi, že ma stále tak veľmi miloval a miluje.

Na začiatok i na koniec nadovšetko nech je oslávené a zvelebené Božie meno! Aj za to, že som to mohla dať na papier. Asi to fakt písal cezo mňa Duch Svätý.

Renáta Ocilková, Časopis Miriam 12. september 2007 Povolanie ženy

Hlas srdca


Počúvam hlas môjho srdca,
ním sa riadim do budúcna.

Ten hlas vo mne tíško znie,
lebo láska ku Kristovi vo mne je.

Sprevádzaj ma vo dne v noci,
buď mi stále na pomoci.

Nechcem ja bez Teba žiť,
nechcem nikdy Ťa stratiť.

Bez Teba by v srdci
miesto prázdne bolo,
keby Ťa, Pane, na svete nebolo.

Nech si každý kresťan pre Teba
miesto v srdci nájde,
skôr či neskôr, dobre Ti to,
človeče, padne.

Marta Pacovská, Široké

Máj


Aj keď v roku je mesiacov dosť,
určite v máji máme veľkú radosť.

Je to mesiac Panny Márie,
ktorú si nesmierne vážime.

Zelená tráva, rozkvitnutá púpava,
voňavé stromy,
to všetko pre nás Boh stvoril.

Aby sme z toho radosť a úžitok mali,
sily, energie zo slniečka načerpali.

Za tu veľkú nádheru poďakovať sa patrí Pánu Bohu,
že sa nám toho času dožiť dal,
a toľkej nádhery nám doprial.

A preto nielen v máji,
ale aj počas roka celého,
prajem Vám života prekrásneho.

Marta Pacovská, Široké

Oslava Matky Božej


Trinásteho mája v kraji Iria prišla na zem z neba Panna Mária. Ovenčená žiarou, ticho zjaví sa pastierom trom malým Matka Ježiša. Bielunké má šaty, ako kráľovná, ale smutne hľadí, veľmi ľútostná. Na rukách jej perly svetelné visia, ruženec to krásny Matky Ježiša. Modliť sa ho deťom láskavo káže, on vás Panna vraví privedie do večnej slávy.

Mesiac máj je oddávna mesiacom Panny Márie, kedy sa konajú pobožnosti. Jej oslavou preukazujeme Matke Božej svoju náklonnosť a vďačnosť. Hovoriť o Márii neznamená nič iné než hovoriť o veľkom znamení, o spoľahlivej a radostnej nádeji. Matky, ktorú môžeme vidieť na rôznych obrazoch, reliéfoch, rôznych súsošiach, ako na jednej ruke drží malého Ježiška, ale druhú má otvorenú. Pre koho, drahá moja sestra, drahý môj brat?

Pre mňa, pre teba a volá nás: „Príď, syn môj, príď dcéra moja do môjho náručia.“ A my prichádzame? Kdeže, svojimi hriechmi sa jej vzďaľujeme. Blahoslavená Matka Božia je najkrajšou a najmilšou ženou sveta. Poznáte obraz Matky ustavičnej pomoci? Je to naša patrónka, patrónka redemptoristov. Je na ňom matka s mocnou rukou. V strede toho obrazu je mocná ruka, ktorej sa môžeme chytiť. Tak ako sa Ježiš v ohrození chytá ruky matky, tak podľa toho je to matka, ktorá „ustavične“ pomáha. Túto skúsenosť máte vy, ktorí sa k nej modlíte. Práve v deň oslavy (13. máj) je 92 rokov od prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Zjavila sa v jase svojho nepoškvrneného srdca, ukázala sa ako žena odetá slnkom.

Z posolstiev Panny Márie vieme, že si praje, aby sme sa modlili za obrátenie hriešnikov, aby sme sa denne modlili svätý ruženec a robili pokánie. Každá oslava Matky Božej je prejavom dôvery k Nebeskej Matke, ktorá sa skláňa ku všetkým, čo sa k nej utiekajú, aby nás učila stavať sa dokonalejšími v láske. Z príkladu Panny Márie môžeme čerpať silu, ale aj učiť sa plniť Božiu vôľu, aby sme tak vo svojich rodinách prežívali šťastie a radosť. Boh odmení matky za všetku ich námahu a obety. Každá žena dozrieva v láske aj cestou materstva. Bohu dozrievame cestou manželstva aj duchovného manželstva – v reholi. Je dobré vedieť, že manželstvo netrvá naveky, že spoločne ideme všetci k Bohu, k láske.

A tak si v závere prajme, aby sa aj naše srdcia stali podobné Máriinmu srdcu, aby naše srdcia boli múdre a chápavé plniť Božiu vôľu, o srdce tiché, aby sme boli podobné Srdcu Ježišovmu, o srdce úprimné a čisté, aby sme s radosťou mohli hľadieť na Boha.

spracoval Ján Velčok