Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Čoskoro po slávnosti uvedenia opúšťala matka Bibostová s ťažkým srdcom svojho chránenca. Obchodné záležitosti ju nútili vrátiť sa späť do Ecully. Starosť o nového farára zverila vdove Renardovej, ktorá bývala v susednom dome.

«Nebudete mať s ním veľa práce,» uisťovala ju, «je veľmi skromný a nemá nijaké nároky.»

Dobrá pani Renardová sa so svojou dcérou čestne a prosto prebíjala životom ako krajčírka bielizne. Ochotne prijala zverenú úlohu. Keď matka Bibostová ešte raz prechádzala farskou izbou, prv než sa rozlúčila, smutne krútila hlavou.

«Ach, prečo pán farár vrátil také nádherné zariadenie späť na zámok? Dom vyzerá taký biedny a chatrný ako dajaký ošklbaný vták.»

«On to tak chce,» vzdychla si obchodníčka. «Čím je všetko okolo neho chudobnejšie, tým lepšie sa cíti. Ale, prosím vás, pani Renardová, dbajte o to, aby sa úplne nezničil!» Krajčírka slávnostne prisľúbila, že sa bude starať o nového farára, ako keby bol jej vlastným synom. «Aj ja mám syna vo veľkom seminári v Lyone,» dodala hrdo.

Pravda, najpotrebnejšie zásoby nechýbali, lebo šľachetná slečna zo zámku dobre zásobila faru všetkým potrebným. Tak sa pani Renardová pustila hneď nasledujúci deň s veľkou chuťou do kuchynskej práce s hrncami a panvicami, aby pripravila pánu farárovi dobrý obed. Ó, zaiste bude spokojný so svojou novou kuchárkou, myslela si.
Ján Vianney sedel v sakristii a pripravoval sa na nedeľnú kázeň. Poznášal si sem za náruč kníh a s láskou si postavil toto drahocenné dedičstvo po svojom prvom farárovi pred seba na stôl. Boli tam ho-miletické diela od Le Jeuna, Jollyho a Bonnardela, ďalej Vnútorný život od Rodrigueza, Legenda o svätých a Tridentský katechizmus. Hodiny a hodiny študoval, robil si poznámky, hľadal povznášajúce príklady. Konečne vstal, kľakol si pred bohostánok a v rozjímavej modlitbe premýšľal o tom, čo čítal. Len potom sa vrátil späť do sakristie a s hlbokým vzdychom namočil brko do kalamára a začal písať… Svojím úhľadným rýchlym písmom písal stranu za stranou, občas vrhol pohľad na bohostánok, akoby hľadal pomoc tam, odkiaľ prichádzalo svetlo večnej lampy. Keď konečne po tvrdej, namáhavej práci napísal posledné amen, už dávno prešlo poludnie.

Pani Renardová sa medzitým zúfalo pokúšala zabrániť, aby pripravené jedlo neprihorelo. Keď konečne začula rýchle Vianneyove, kroky, uľahčene si vydýchla.
«Pravdu povediac, ani sa mi nechce jesť!» povedal Vianney, keď priniesla misy plné jedla.

«Ale musíte predsa jesť!» odvetila krajčírka energicky. «Upiekla som osúchy, matka Bibostová povedala, že je to vaše obľúbené jedlo.»

Vianney roztržito zjedol dva kúsky pripraveného jedla, potom odsunul tanier a vravel: «Milá pani Renardová, robíte si so mnou príliš veľké starosti. Viem, že musíte žiť z vášho krajčírstva a k tomu ešte musíte vydržiavať syna na štúdiách. Nabudúce ostaňte spokojne doma, ja sa sám zariadim.»

«Ale to je nemožné,» bránila sa vdova. «Veď si nemôžete sám variť!»

«Keď som bol pastierom, dosť často som si pripravoval jedlo sám. Ale ak nechcete ináč, tak mi zajtra uvarte plný hrniec zemiakov.»
«Zemiakov?»

«Áno, so šupou. Potom ich položte do upleteného železného koša a príďte o tri, štyri dni znova. To mi bude stačiť! V ostatnom čase sa môžete spokojne venovať svojmu krajčírstvu.»

Pani Renardová sa rozhodne postavila proti tejto čudnej požiadavke. No Vianney tak dôrazne trval na svojom, že sa napokon vzdala. Odvtedy bola otázka stravy arského farára vyriešená. Jedálny lístok bol každý deň ten istý.

spracoval: M. Magda

EXERCÍCIE (XXI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Kafarnaum bolo pohraničné mesto. Ležalo poblíž Genezaretského jazera a poblíž Jordánu, ktorý tvoril hranicu. Svätý Marek naznačuje, že Kafarnaum malo colnicu, svätý Lukáš zas, že tu bola vojenská posádka.

Do bojiska sa najímalo, a tak v ňom bolo mnoho cudzincov – až z Trácie, ba i z Germánie a Galie. Títo nepatrili k židovskému národu a náboženstvu. Aj stotník z Kafarnaumskej posádky bol pôvodom pohan. Svätý Lukáš naznačuje však o tomto stotníkovi pozoruhodné veci. Ochorel mu sluha, a to smrteľne. „Bol chorý a dokonával“, hovorí evanjelium. Stotníkovi to robí vážne starosti, preto sa usiluje všetkými cestami pomôcť mu. Vedel z počutia, že v meste je Ježiš, o ktorom sa rozprávalo s úctou a obdivom. Rozhodol sa preto požiadať ho o pomoc. Považoval však za nevhodné, aby on sám ako nežid a pohan obťažoval váženého proroka z Nazaretu. Požiadal preto starších, aby jeho prosbu sprostredkovali Ježišovi, a to spomedzi starších Židov, vedúcich náboženskej obce Kafarnaum.

Stotníka z Kafarnauma nemožno považovať za plytkého pohana, ktorý žije bezmyšlienkovite. Nemožno ho porovnávať s nadradenosťou a Pilátovým nezáujmom. Zrejme sympatizoval so židovskou vierou v jedného Boha a prispôsoboval sa aj morálke Izraela. Obyvatelia Kafarnauma na čele s predstavenými mesta sa prihovárajú u Ježiša za jeho žiadosť a pritom svedčia o stotníkovi: „Zaslúžil si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ a aj synagógu nám on postavil.“ Je to dôkaz lojálnosti a záujem o uctievanie Boha. Starší mesta sú presvedčení, že tento človek si zasluhuje mať účasť na dobrodení, ktoré židovský ľud dostáva od Ježiša. Myslia, pravda, že Ježišove dobrodenia patria len židom. Keďže však stotník je tak veľmi náklonný židom a ich náboženstvu, na ich sprostredkovanie mu Ježiš vyjde v ústrety. Stotník sám uznáva tento poriadok vecí a nepovažuje sa za hodného ísť priamo s prosbou k Ježišovi. Ak židia dôvodia pred Ježišom, že tento muž si zaslúžil pozornosť a Ježišovu priazeň, stotník sám povie: „Nie som hodný“. Celú svoju nádej vkladá nie do svojich zásluh, lež do dobrotivosti Božej, ktorá sa prejavuje v Ježišovi.

Stotníkova láska k vlastnému sluhovi, jeho skromnosť a pokora mu už otvorili cestu k Ježišovi, ktorý sa hneď vydá k zomierajúcemu sluhovi. Tu sa však ukáže stotníkova pokora z ďalšej nečakanej strany. Zoči-voči možnej Ježišovej návšteve priamo vo svojom dome sa stotník necíti hodný takej pocty a takého stretnutia sa s Ježišovou svätosťou. Zo všetkého, čo počul, je tak presvedčený o Ježišovej svätosti a moci, že nepovažuje za potrebné, aby sa Učiteľ namáhal až do jeho domu. Je presvedčený, že jeho jediné slovo má všetku potrebnú moc: „Povedz len slovo!“ Dôstojník kafarnaumskej posádky sa považuje v pokore za nehodného, aby Ježiš vošiel do jeho domu a možno práve preto je považovaný za hodného dosiahnuť čosi ešte hlbšie a svätejšie – Ježiš akoby vstupuje do jeho srdca! Tento vstup do srdca bol dar ešte duchovnejší než návšteva domu. Veď toľkých farizejov Ježiš navštívil v ich domoch a predsa sa nezmenili a ich srdcia zostali prázdne. Stotník bol však v pokore neplnený živou vierou. Ježiš vie oceniť takúto vieru! „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru!“

Izrael sa cez celé svoje dejiny pripravoval na Kristov príchod. Teraz, keď Mesiáš prišiel, Izrael je z veľkej časti ľahostajný. Jeho uzdravenie prijíma s akousi samozrejmosťou, ale jeho viera je bez hĺbky. Stotník ukazuje oveľa väčšiu hĺbku. Ukazuje ozajstnú úctu v pokore a považuje za nehodné, aby Ježiš vkročil pod jeho strechu. To je najlepší dôkaz, že má otvorené srdce voči Bohu, Pre takých Ježiš prišiel! Svätý Lukáš uvádza: „Keď to Ježiš videl, zadivil sa“. Zadivil sa nad hlbokou stotníkovou vierou, Ježiš nič tak nechválil a nič tak nehľadal u ľudí ako tuto vieru, oddanú vieru. Preto túto vieru aj teraz tak zdôrazňuje. Stotník si zaslúžil pochvalu aj za viac vecí – za starostlivosť o sluhu, za lásku, ktorá sa v tom prejavovala, za náklonnosť k Izraelu, za skromnosť, zdržanlivosť. Ježiš však vyzdvihuje jednu jedinú vec: „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru,“

Zavážila pri tomto dobrodení aj stotníkova veľkorysosť, s ktorou vychádzal v ústrety židom v Kafarnaume a postavil im synagógu? Nevieme, pretože nevidíme do srdca Božích rozhodnutí. Jedno je však isté – táto synagóga bola blízka aj Ježišovi. Všetci evanjelisti znova a znova uvádzajú, ako často ich Učiteľ v tejto synagóge vyučoval, ba vykonal aj zázraky. Svätý Marek uvádza: „Tak vošli do Kafarnauma. Hneď v sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením“ (Mk 1, 21). Potom tam uzdravil chorého.

Čo všetko sa stretá v krátkej správe svätého Lukáša o uzdravení stotníkovho sluhu! Najprv je tu vážna núdza človeka, ktorého choroba ženie nemilosrdne k smrti, potom je tu ľudské stotníkovo spolucítenie, ktorý hľadá pre svojho sluhu všemožnú pomoc. Ďalej je tu stotníkova dobrotivosť voči Izraelu a jeho náboženstvu – postavil synagógu. Je tu sprostredkovanie židov, pokora a stotníkova viera, ktorá mu otvára cestu k Ježišovi. A nad tým všetkým je Ježiš, ktorý vidí túto pokoru a vieru a svojím mocným slovom vracia zdravie, prináša záchranu v núdzi.

Je to náhoda? V evanjeliách a v Skutkoch apoštolských sa niekoľkokrát spomínajú rímski dôstojníci – stotníci. Vo všetkých prípadoch sa Sväté písmo zmieňuje o nich v dobrom. Okrem stotníka v Kafarnaume je to stotník pod krížom, o ktorom svätý Lukáš uvádza: „Keď stotník uvidel, čo sa stalo, oslavoval Boha hovoriac: „Naozaj tento človek bol spravodlivý“ (Lk 3,47). 0 stotníkovi Kornéliovi zas Skutky apoštolské hovoria: V Cézarei žil istý Kornélius, stotník práporu, zvaného Italský, nábožný a bohabojný s celým svojím domom“ (Sk 10,1).

„Pane, nie som hodný,..“ Tieto slová stotníka z Kafarnauma zaznievajú cez celé stáročia vo svätej omši, vo chvíli, keď nám Spasiteľ prináša záchranu v našej núdzi, keď sa nám sám daruje vo svätom prijímaní.

Mgr. Franc Ladislav, výpomocný duchovný

Jesenná balada



Za oknami prší…
Plné mám uši
toho šumu
rajského.

S dažďom
vetrík tíško hudie
v temnote noci vyzlieka
krásu stromov jesenných.

Prišiel čas,
keď nahotou sa odejú.

Aké smutné,
aké zvláštne,
aké krásne.

Balada dažďa
jesenného stále znie…

Pavol Ondrík, duchovný otec v Kluknave

Žiak, učiteľ a rodič



Milí žiaci, Matka Tereza, ktorej sté výročie narodenia sme si pripomenuli 26. augusta, veľakrát o sebe povedala, že je len „obyčajnou malou ceruzkou“, ktorou Pán Boh píše a koná dobro. Je to veľmi pokorné vyjadrenie „anjela z Kalkaty“, ktorá vykonala za svojho života veľké dielo pre tých najposlednejších.

„Som len malou ceruzkou“, nech si to uvedomí každý žiak, študent, ktorý si v týchto dňoch zvyká na pravidelné ranné vstávanie, chodenie do školy a opäť na učiteľa. Žiak s učiteľom sa majú spoločne „dívať na mesiac, slnko a nebo“, čiže na svet a na seba. Pomocou učiteľa žiak v škole nadobúda múdrosť, ale aj dobrotu. Žiak si v prvom rade plní každodenné povinnosti, na hodinách je pozorný, nevyrušuje a rešpektuje školský poriadok. Žiak si ctí učiteľa, počúva ho a nielen to, čo povedal, ale aj to, čo nepovedal. Nech s pokorou prijíma napomenutie od učiteľa a dokáže aj odpustiť učiteľovi, ak niekedy urobí chybu alebo stratí „nervy“. Žiak si má obľúbiť učiteľa a má nadobudnúť krásny vzťah ku škole, na ktorú nikdy nezabudne.

Aj učiteľ nech si uvedomí, „že je malou ceruzkou v Božích rukách“. Boh „píše s učiteľom“ a tak učiteľ obohacuje žiakov svojou múdrosťou, skúsenosťou, láskou a nie na poslednom mieste, aj svojou každodennou prítomnosťou v triede. Učiteľ vie, koľko nepoznaného ešte v živote existuje a koľko toho potrebuje, aby sám seba a svoje možnosti spoznal. Učiteľ ako „malá ceruzka v Božích rukách“ je veľakrát žiakovi priateľom, zdravotnou sestrou, lekárom, trénerom, hľadá stratené veci, požičiava peniaze, robí taxikára, psychológa, náhradníka rodičov, obchodníka, politika i strážcu viery. Odmenou pre učiteľa je nekonečné množstvo spomienok na všetkých žiakov, ktorých stretne po mnohých rokoch už ako dospelých.

A nakoniec aj rodičia nech si uvedomujú, že sú tiež „malými ceruzkami v Božích rukách“. Boh im zveril na pár rokov deti, aby ich vychovávali svojím osobným príkladom. Majú sa s trpezlivosťou každý deň zaujímať o svoje dieťa, čo bolo v škole, aké úlohy dostali, vnímať, či dieťa si nevymýšľa, alebo neklame. Rodič má spolupracovať s učiteľom, prísť a spýtať sa učiteľa, aké je jeho dieťa v škole a ako sa správa na hodinách. Rodič vždy drží s učiteľom a dieťa vedie k úcte k učiteľovi a k tomu, aby učiteľa mal rád. Sám rodič má byť prvým učiteľom svojim deťom a vtedy zistí, aké je to ťažké byť učiteľom.

Všetkým žiakom, študentom, učiteľom, vychovávateľom prajem v novom školskom rok, aby boli „obyčajnými malými ceruzkami v Božích rukách“, ktoré dokážu napísať a vykonať veľa dobra.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Ohlášky:


– sobáš 17. júla vo Víťaze o 16:00 h
Štefan LUKÁČ, syn Štefana a Margity rod. Novotnej, bývajúci v Uzovskom Šalgove
a
Zuzana ULIČNÁ, dcéra Pavla a Márie rod. Pacovskej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 31. júla v Ovčí o 16:00 h
Rastislav JANUV, syn Štefana a Regíny rod. Ungvarskej, bývajúci vo Víťaze
a
Katarína BARANOVÁ, dcéra Vojtecha a Marty rod. Sajdákovej, bývajúca v Ovčí

– sobáš 7. augusta v Ovčí o 15:00 h
Gregory GULIAN, syn Hrater a Heleny rod. Ondrejkovej, bývajúci v Anglicku
a
Anna BALOGOVÁ, dcéra + Ambróza a Anny rod. Jenčovej, bývajúca v Ovčí

– sobáš 14. augusta v Ovčí o 16:00 h
Peter DŽALAJ, syn Jozefa a Evy rod. Chomovej, bývajúci v Raslaviciach
a
Monika JACOVÁ, dcéra Antona a Moniky rod. Haľkovej, bývajúca v Ovčí

– sobáš 21. augusta vo Víťaze o 15:00 h
Jozef LIPTÁK, syn Jozefa a Marty rod. Stahovcovej, bývajúca v Hrabkove
a
Gabriela ŠOFRANKOVÁ, dcéra Vladimíra a Márie rod. Jenčovej, bývajúca v Hrabkove

-re-

Stalo sa:

– 11. 6. – na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sme ukončili Rok kňazov

– 29. 6. – sv. Peter a Pavol, apoštoli; modlitbami sme podporili nástupcu apoštola, Svätého Otca Benedikta XVI. • Mons. Bernard Bober, nový košický arcibiskup prijal z rúk Svätého Otca palium

– 1. 7. – začali prázdniny • Deň predtým sme sv. omšou Te Deum poďakovali za úspešné ukončenie školského roka

– 2. – 4. 7. – navštívili sme Pannu Máriu na „Levočskej hure“ • Opäť pešo putovali pútnici k Matke Božej, aby nám doniesli požehnanie

– 5. 7. – slovanskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod, štátny sviatok

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ak je zjavné podozrenie, že príčinou neplodnosti v manželstve je muž – mnoho lekárov žiada od muža masturbáciu, aby získali spermie na vyšetrenie. Preto sa muži pýtajú: „To musím masturbovať?“

Určite nie. Uvedomte si, že cieľ neospravedlňuje použité prostriedky. Úmysel masturbovať je zlý vždy, bez ohľadu na ďalší úmysel, s ktorým sa masturbuje. Je predsa možné získať spermie morálne cez pohlavný styk s manželkou, za použitia tzv. perforovaného kondómu. Časť spermií sa dostane do pošvy vašej manželky (takže nie ste antikonceptívny) a časť sa zadrží v perforovanom (natrhnutom) kondóme na vyšetrenie.

Pri asistovanom počatí je niekedy hranica medzi asistovaním a nahrádzaním manželského spojenia veľmi tenká. Ako ju možno rozpoznať? Vo väčšine prípadov je to celkom zrejmé. Buď je dieťa počaté pri pohlavnom styku, alebo nie je. Súčasťou niektorých procedúr je aj pohlavný styk, a tak je ťažké zistiť, či je dieťa výsledkom tohto styku.

Jedna z takýchto procedúr je známa ako GIFT (gamete intra-fallopian transfer), čo by sme mohli preložiť ako prenos gamét do vajíčkovodov. Manžel s manželkou majú pohlavný styk s použitím perforovaného kondómu. Odborník – technik potom vezme spermie zadržané v kondóme a umiestni ich do tenkej pipety, v ktorej sa nachádza vajíčko odobraté žene. Spermie a vajíčko sú však v pipete oddelené vzduchovou bublinou. Obsah pipety sa potom vstrekuje do tela ženy – do maternice – dúfajúc, že dôjde k oplodneniu.

Ak sa dieťa počne, ostáva otázka: „Je toto dieťa ovocím manželského objatia alebo výsledkom technologického postupu?“ Cirkev zatiaľ v tejto otázke neposkytla definitívne vyjadrenie a technológovia sa v názoroch rozchádzajú.

Rozdiel medzi asistenciou a náhradou manželského spojenia môžeme určiť tak, že si položíme nasledujúcu otázku: Je manželský pohlavný styk nevyhnutným prekurzorom na spojenie spermie a vajíčka, alebo by k takému spojeniu mohlo dôjsť aj bez neho? Zdá sa, že v prípade procedúry GIFT nie je manželský styk nevyhnutný, pretože spermie by sa rovnako dobre dali získať aj masturbáciou. Navyše spermia, ktorá eventuálne oplodní vajíčko, sa do tela ženy nedostala ejakuláciou (výronom semena), ale bola vedome zadržaná s cieľom tejto procedúry. Preto si myslím a som presvedčený, že je bezpečnejšie vyhnúť sa GIFT-u a aj iným procedúram, ktoré používajú manželský styk len ako „morálny spôsob“ na získanie spermií. Niektorí manželia prišli k dieťaťu umelým oplodnením. Tiež sa mnoho modlili, aby ich Boh požehnal vytúženým dieťaťom. Aj takéto vytúžené dieťa by nemohlo existovať a ani by neexistovalo, keby si to neželal Boh. Dieťa je vždy Božím požehnaním.

Boh stále hľadá „ospravedlnenie“, aby nás požehnal a ukázal nám svoju lásku a to aj vtedy, keď konáme v rozpore s jeho plánom. Avšak hoci z počatia dieťaťa umelým oplodnením vzišlo veľké požehnanie, spôsob akým bolo počaté, ostáva preňho nespravodlivosťou. Úprimnosť a dobro všetkých zainteresovaných volajú po uvedomení si tohto aktu.

Jeden manželský pár spomína: „Tak veľmi sme chceli dieťa pomocou in vitro oplodnenia a máme dnes dvojičky. Hnevá sa na nás Boh?“, kladú si ustavične túto otázku. „Čo máme robiť?“ Predovšetkým neprestaňte milovať svoje dvojičky a buďte za ne vďační Bohu. Sú pre vás znamením, že vás Boh miluje a že vás poctil dôverou a zveril vám ich drahocenné životy, aj keď vy ste sa odvrátili od jeho vôle k svojej. Aký milujúci a aký milosrdný je náš Boh! Nemáme sa opovážlivo spoliehať na jeho milosť, keď však vyjadríme úprimnú ľútosť nad svojimi zlými skutkami, bezpochyby máme jeho milosrdenstvu dôverovať. Nájdite si kňaza, ktorý týmto problémom rozumie a vyspovedajte sa. Keď vám kňaz udelí rozhrešenie, vedzte, že aj sám Kristus vám odpúšťa.

A hnevá sa na vás Boh? Nie spôsobom, akým zvyčajne chápeme hnev my, ľudia. „Hnevá sa“ spôsobom, ktorým by cítil bolesť každý otec, ktorý vidí svoje dieťa robiť chybné rozhodnutia. Nie je však pomstychtivý. Boží hnev a láska, jeho spravodlivosť a milosrdenstvo sú jednou a tou istou skutočnosťou.

Podobne ako otec v príbehu o márnotratnom synovi nám beží v ústrety, aby nás objal a privítal doma, aj keď sme stále ďaleko na našej ceste k nemu (porov. Lk 15, 11-32).

Áno, Boh k nám beží. Tak bežme aj my k nemu. On má pre nás dostatok milujúcej, ale aj milosrdnej lásky.

MUDr. Vaščák Blažej

Milí priatelia v Kristovi!


Po svete chodí mnoho ľudí, ktorí vyznávajú, že sú ateisti a hanobia náboženstvo, že to nie je nič iné ako iba povery, ktoré spôsobili väčšinu problémov na svete, ak nie všetky. Na nedávnej ceste do USA som zažil bývalého guvernéra jedného zo štátov, ktorý trúfalo vyhlasoval, že všetky vojny spôsobilo náboženstvo. To je výpoveď, ktorú som počul od mnohých ateistov. Nikto mu neprotirečil, a tak sa zdalo, že to, čo povedal, je fakt, hoci v skutočnosti je to nezmysel. Uvádzam na dôkaz niekoľko príkladov:

– vojny medzi Francúzskom a Anglickom boli vo všeobecnosti o nadvláde a absolútnej moci,

– americká vojna za nezávislosť sa začala kvôli daniam z čaju,

– americká občianska vojna bola o otroctve,

– napoleonské vojny boli o ovládaní území a národov,

– vojna Číny a Ruska bola o ovládaní územia,

– prvú svetovú vojnu spôsobil atentát na rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda a jeho manželku srbskými teroristami Čiernej ruky a vyvolali ju aj politické aliancie a túžba po moci,

– druhú svetovú vojnu vyvolala nacistická socialistická strana v Nemecku, a nemecké vojská vtrhli do krajín Európy,

– vojna vo Vietname bola bojom proti komunistom,

– kórejská vojna bola tiež bojom proti komunistom.

Bolo by možné uviesť ešte omnoho viac príkladov vojen, ktoré nezapríčinilo náboženstvo. To neznamená, že náboženstvo nespôsobilo nijaké vojny, ale rozhodne nie je jedinou príčinou vojen – veď ani dve svetové vojny neboli o náboženstve.
Ateizmus samotný však hral veľkú úlohu ako príčina vojen a túto skutočnosť ateisti často ignorujú alebo popierajú.

Ateisti vyhlasujú, že v ateistickom svete by všetko bolo oveľa lepšie ako vo svete ovplyvňovanom náboženstvom, ale ak sa na to pozrieme bližšie, je jasné, že tomu tak nie je.

Počas vlády ruských komunistov bol život veľmi ťažký a milióny ľudí bolo zavraždených. Čína pod vládou Mao Ce Tunga stála mnohých ľudí život a utrpenie, čo zapríčinila kultúrna revolúcia. Pol Pot a jeho „ideálny komunistický štát“ v Kambodži si znova vyžiadal milióny zabitých ľudí. Za Ho Či Minha vo Vietname je to to isté. Aj za Kima v Severnej Kórey. Všetky tieto ateistické štáty majú spoločné rysy. Ľudia mali alebo majú málo slobody, mnohí boli alebo sú mučení či zabíjaní, mnohí sú bez jedla a mnohí sú väznení, lebo nesúhlasia s líniou strany. To málo z náboženstva, čo je povolené, štát kontroluje, aby vyhovovalo jeho zámerom. To sú plody ateizmu.

Spomínam si, že som nedávno počul Richarda Dawkinsa, dobre známeho ateistu, vyhlásiť, že jediným dôvodom, prečo ľudia veria v Boha je, že ich to naučili rodičia, keď boli malí a vymyli im mozgy, aby verili v Boha. Že vraj deti veria v Boha, lebo im to rodičia tak povedali a rovnako ako príbehu o Santa Clausovi veria aj príbehu o Ježišovi. Avšak ignoroval skutočnosť, že keď deti vyrastú, uvedomia si pravdu o Santa Clausovi a o tom, že prichádza komínom s darčekmi, atď. No napriek tomu mnohé, keď vyrastú, s tou istou múdrosťou si zachovajú svoju vieru v Boha a v mysli, v srdci a v duši si uvedomia, že Boh je reálny. Udržia si svoju vieru pre osobnú vieru a skúsenosť a nie preto, že im o tom rozprávali.

Teda Dawkinsove výpovede totálne ignorujú krajiny ako Rusko, kde komunistický štát vládol 70 rokov. Komunistický štát prenasledoval náboženstvo, zakázal náboženstvo, zabíjal, väznil a preškoľoval veriacich. Pravoslávnej cirkvi dovolil iba obmedzenú činnosť, ktorá bola kontrolovaná štátom, ale to nebola náboženská sloboda. V školách a doma bolo zakázané diskutovať o náboženstve, či vyučovať ho. Avšak aj po 70 rokoch tohto režimu, keď sa Rusko vymanilo z komunizmu, mnohí ľudia si kresťanstvo zachovali. Pravoslávna cirkev a do menšej miery aj katolícka cirkev v Rusku nesmierne vzrástla a teraz mnoho ľudí navštevuje kostoly. Dokonca aj prezident a premiér Ruska prichádzajú na pravoslávnu liturgiu. Nedávno ruský premiér Vladimir Putin na univerzite povzbudzoval študentov, aby sa pokúšali žiť spôsobom ako sv. František z Assisi. Na futbalovom zápase cez Veľkú noc (5. apríla na moskovskom štadióne Lokomotíva) časť z tisícov ľudí na zápase volala ‘Kristus vstal z mŕtvych’ a druhá skupina odpovedala ‘Naozaj vstal z mŕtvych’.

Ako potom môžu byť Dawkinsove výpovede pravdivé, keď ľudia, z ktorých väčšina nebola oboznámená s Bohom či povzbudzovaná veriť v neho, slobodne nadšene vyznáva Boha?

Ako je možné, že ľudia, ktorých povzbudzovali, aby popierali Boha a prijali komunistický ateizmus ako jedinú pravdu sa menia a obracajú k Bohu vo veľkých počtoch?

Ateizmus priniesol málo dobrého svetu, ale iste prispel k úpadku spoločností a morálky. Ateisti hovoria iným, že Boha niet, tešte sa zo života, aby ste žili tu a teraz. Akoby sa človek nemohol tešiť zo života, pretože verí v Boha. Aký nezmysel! Ich volanie po užívaní si života je volaním k sebeckosti, pretože propaguje heslo rob, čo chceš, pokiaľ to nikomu neublíži. Avšak ak sa vydáme na zlé cesty, vždy to niekoho zraní. Niekedy samotné osoby, pretože svojím konaním môžu degradovať svoje telo alebo telá iných, strácajú úctu k sebe alebo k druhým, strácajú cit pravej lásky. Ateisti často hovoria, že človek môže rozhodovať sám, čo je správne a čo je zlé, alebo o tom môže rozhodovať spoločnosť. Aké je to hlúpe, pretože to správne a nesprávne nezávisí od toho, o čom je presvedčený človek či spoločnosť, ale je to konštanta, ktorá sa nikdy nemení. Ak môžu ľudia rozhodovať o tom, čo je správne a čo nesprávne, potom tieto hodnoty sa menia so závanom vetra tak, ako sa menia verejné či osobné názory. Čo je dnes správne, zajtra môže byť nesprávne, alebo naopak.
História je plná príkladov toho, že ľudia či spoločnosť rozhodovali, čo je správne a čo nesprávne a vyžiadalo si to hroznú daň.

Ateisti hovoria o tolerancii, ale sami sú veľmi netolerantní, pretože sa vysmievajú, osočujú a útočia na tých, ktorí veria v Boha.

Ateisti žiadajú dôkaz, že Boh existuje, nuž ja zasa žiadam ich, aby dokázali, že Boh neexistuje. Niektorí ateisti žiadajú, aby sa náboženstvo v školách ani doma nevyučovalo, ale očakávajú, že sa prijmú ich ateistické hodnoty bez ohľadu na to, čo ľudia chcú.

Ateistické vlády a vodcovia niekedy nútia ľudí, čo milujú Boha, aby dodržiavali zákony, ktoré odporujú Božím zákonom alebo náuke. Je to jasne vidieť v niektorých komunistických štátoch, či diktátorských režimoch, kde je bežné väznenie či dokonca zabíjanie tých, ktorí neprijmú ich ateistické dekréty.

Kresťania nesmú nikdy odmietať tých, čo neveria v Boha, no kresťania nesmú ani nikdy prijať ateistické zákony, ktoré odporujú tomu, čo hovorí Ježiš.

Kresťania nesmú nikdy prijať také zmeny v spoločnosti, ktoré očividne zraňujú ľudí znehodnocovaním morálky a pravej úcty človeka k človeku.

Kresťania nesmú nikdy zaprieť svojho Pána zapieraním svojej viery a musia pevne ale citlivo a s láskou hlásať Ježiša ako Pána bez ohľadu na následky.

Nech vás Boh žehná!

Alan Ames, prevzaté

Svätá omša XII.


Umývanie rúk

Kňaz vo svätej omši pôsobí v osobe Krista, hlavy svojej Cirkvi. Ak je čistá hlava, je čisté celé telo. Tento symbolický úkon nám vyprosuje očistenie od hriechov. Ako všetko, aj toto gesto je sprevádzané modlitbou: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu“. Nie, Kristus nepotrebuje očistenie, ale jeho kňaz a ľud zídený na obetu potrebuje očistenie.

Nemýľme sa! Toto umývanie rúk nenahrádza svätú spoveď kňaza. Je to liturgické gesto a nenahrádza sviatostné rozhrešenie, ktoré aj kňaz potrebuje. Pre kňazov je predpísané spovedať sa každé dva týždne, lebo iba ten je dobrý spovedník, ktorý je dobrý kajúcnik.

Dvojité premenenie

Tu hovoríme o dvojitom premenení z dvoch dôvodov. Je to premenenie darov chleba a vína. Potom je tu prosba o premenu našich životov podľa Božej vôle.
Prvé premenenie je dvojité (chleba na telo a vína na krv Kristovu) a pripomína nám smrť Ježiša na Kalvárii. Oddeliť telo od krvi znamená zabiť, zničiť život. Tento nevinný život bol zničený preto, aby naše životy poznamenané vinou boli zachované pri živote.

Druhé premenenie nám vyprosuje premenu našich životov. Ak obeta nemá vplyv na náš život, je sama o sebe zbytočná. Aj v druhom premenení si máme pripomenúť smrť, ale aj zmŕtvychvstanie, tak ako je to vo sv. omši. Pri nej si nepripomíname iba vykúpenie = smrť, ale aj spásu = zmŕtvychvstanie. Ak chceme žiť večne, mali by sme na sv. omši absolvovať smrť svojho hriechu, mal by v nás zomrieť starý človek. Starý človek v nás je hriech. Ak by sme absolvovali iba smrť svojho hriechu (skoncovať s hriechom, prestať robiť zlo), bolo by to málo. Je potrebné prežiť aj svoje zmŕtvychvstanie (naplniť sa Božou milosťou. Tam kde bol hriech, teraz má prísť Božia milosť). V praxi to znamená: prestať hrešiť a začať konať dobro, žiť podľa Boha, premieňať sa v Ježiša Krista.

Lámanie chleba a spojenie kúska hostie v kalichu

Lámanie znovu naznačuje Ježišovu smrť. Spojením tela a krvi Ježiša Krista v kalichu je naznačené jeho zmŕtvychvstanie. Keď kňaz ukazuje telo Kristovo a hovorí: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu“, má ukazovať tak, aby bolo vidno ten lom (bol to mŕtvy Ježiš), ale je to živý Ježiš (spojenie tela a krvi v kalichu), ktorý sníma naše hriechy a obnovuje nás.

Tesne pred týmto úkonom kňaz pozdvihuje telo a krv Kristovu – mŕtveho Ježiša ponúka Bohu. Je to jediná obeta, v ktorej má Boh zaľúbenie a celý svet spásu, lebo je to obeta poslušnosti. Každý hriech je vo svojej podstate neposlušnosť a tento hriech – neposlušnosť odstránil Ježiš svojou poslušnosťou. Ponúkam Ti teda, Bože, poslušnosť Tvojho Syna za moju neposlušnosť. Pozeraj sa na mňa cez poslušnosť svojho Syna, aby som jeho zásluhou mohol žiť večne v nebi. Ak by si pozeral na mňa cez moju neposlušnosť, nemohol by som mať účasť na Tvojom živote. Ešteže Ježiš mi svojou poslušnosťou zaslúžil nebo. Ďakujem Ti, Ježišu!

Podanie si rúk pri obrade pokoja

Je vyjadrením toho, že obeta Ježiša Krista nemá iba vertikálny charakter, uzmierenie s Bohom, ale aj horizontálny charakter, uzmierenie medzi sebou navzájom. Tu by sme si mali viac uvedomiť Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Uzmieril si sa s bratom, uzmieril si sa so mnou. Hneváš sa na brata, hneváš sa na mňa. Toto gesto naznačuje aj požiadavku zmierenia sa pred príchodom sudcu. Ježiš je sudca. Ak gesto podania ruky je z mojej strany falošné (nech je to vo vzťahu ku komukoľvek) a pristúpim k sv. prijímaniu, práve som sa odsúdil.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Ahoj deti!


Tak, a konečne tu máme naše tak dlho očakávané dvojmesačné prázdniny. Dni plné oddychu, hier, zábavy a ničnerobenia.

Ale pozor! Viete, ako sa dá rozdeliť slovo prázdniny?…áno, z tohto navonok úplne bežného slovíčka, ktoré v sebe obsahuje všetky letné hry sa môžu vykľuť aj dve, trošku škaredšie. Prázdniny = prázdne dni.

Myslím si, že ani Vy nechcete, aby táto rovnica platila. Preto urobme všetko preto, aby sa tieto prázdniny nestali len prázdnymi dňami, ale skúsme ich prežiť s radosťou a vhodnou výplňou voľného času.

Ak ešte netušíte, čo s toľkým voľným časom, mám pre Vás pár vecičiek, ktoré Vám, dúfam, spríjemnia voľný čas a zároveň aj zabavia.

Takže Vám ešte raz želám krásne slnečné prázdniny, veľa zábavy a hlavne oddychu.


Uhádnete?
Ja mám štyri nôžky.

Hop sem, hop tam, hopla!
Keď sa dáždik hustý
z čiernych mrakov spustí,
do vodičky skočím,
aby som nezmokla.

Ja som už raz taká.
Pred tebou nebočím.
Čím lepšie ma kopneš,
tým vyššie vyskočím.



A na záver: …len sa usmiať 🙂

Príde Janko do školy s veľkou hrčou na hlave a učiteľka sa pýta:
“Prečo máš takú veľku hrču?“
“Chcela ma uštipnúť osa.“
“Nestihla to?“
“Ale, ocino ju zabil lopatou.“

Ocko a Ferko sa pozerajú von oknom a Ferko sa pýta ocka: „Ocko, myslíš, že je na tej hviezde život?“
A ocko mu odpovie: „Jasné, že áno, veď vidíš, že sa na nej svieti.“

Babka hovorí neposlušnej vnučke: „Keď budeš zlá, zožerie ťa vlk, tak ako zožral Karkuľku!“
„Dobre, ale nezabúdaj, koho zožral skôr…“

stránku pripravila: Lenka Novotná