Ako sme prežívali máj – mesiac lásky k Panne Márii


Keď sa pozeráme na prírodu, ako je všetko nádherne rozkvitnuté, tak je to Božie riadenie. Taký krásny svet nám Boh stvoril pre potešenie. Máme mu za to, čo nám dáva do nášho života, ďakovať. Aj Panna Mária nás napomína, aby sme si krásu srdca zachovali čistou láskou, lebo naše telo sa stalo pri krste chrámom Ducha Svätého.

Bol máj – mesiac lásky k Panne Márii. Chodievali sme na májovú pobožnosť, na svätý ruženec, vyli sme Panne Márii veniec lásky, lebo ju veľmi milujeme. Dáva nám silu do nášho každodenného života, keď ju o to prosíme. Modlitby sme obetovali aj za naše rodiny, aby sme žili tak, ako sa Bohu páči podľa desatora Božích prikázaní.

Veriaci z Ovčia a Víťaza sme spolu s duchovným otcom vycestovali autobusom na odpustovú slávnosť Božieho milosrdenstva do Krakova. Keď sme sa ponorili do Božieho milosrdenstva a povedali Ježišovi, čo nás trápi, srdcia sa nám chveli od radosti, že tu môžeme byť. Slávnostnú svätú omšu celebroval pomocný spišský biskup Andrej Imrich, náš duchovný otec s ostatnými kňazmi. V kázni sme počuli, čo je to Božie milosrdenstvo. Utkvela mi v pamäti veta: „Keď by sme mali hriechov ako piesku na brehu mora, pri úprimnej a ľútostnej spovedi sa v Božom milosrdenstve stratia…“, mám to uchované v srdci. Pristúpili sme k svätému prijímaniu, obohatili sme sa a prisľúbili, že keď nám dá Boh zdravie, prídeme k Pánovi Ježišovi a svätej sestre Faustíne znova.

23. mája 2010 sme slávili sviatok Turíc – zoslanie Ducha Svätého. Duch Svätý sa zjavil nad každým učeníkom v podobe ohnivého jazyka, každý učeník rozprával iným jazykom, vedel, kam má ísť ohlasovať Božie slovo.

V nedeľu na sviatok Najsvätejšej Trojice pristúpilo 5 detí k prvému svätému príjimaniu – 3 dievčatá Miriam Kollárová, Dominika Jenčová, Radka Balogová, 2 chlapci Peter Magda, Ján Baloga. Bol to krásny duchovný zážitok. Deti si zaslúžia od veriacich veľkú pochvalu, pred oltárom v kostole zodpovedali všetky otázky na jedničku s hviezdičkou. Pán Ježiš sa veľmi tešil, keď to počul, veď povedal: „Nechajte maličkých prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo…“ Veľká vďaka patrí nášmu duchovnému otcovi Oliverovi. Je to veľmi dobrý pastier, keď to pre svoje ovečky vie tak pekne pripraviť. V nedeľu pri svätej omši sme mali v očiach aj slzy radosti, že päť duší bude prijímať Eucharistiu.

Svätá Trojica nech dá silu nášmu duchovnému aj tým dietkam, aby nikdy nevykoľajili z Božej cesty. Ďakujeme pani riaditeľke Magdovej aj pani Adrianke, že boli nápomocné pri tejto slávnosti. Mali sme návštevu z USA, v nedeľu veľmi obdivovali svätú omšu, aj prvoprijímajúce dietky. Nebeský Otče, zachráň nás od záplavy, o to ťa vrúcne prosíme. Panna Mária je jedinou osobou, ktorá realizuje veľmi jedinečným spôsobom plán Božej lásky k celému svetu. Oroduj za nás aj za duše v očistci!

Mária Tobiášová, Ovčie

Všetko dať Pánovi…


Je dôležité nájsť si tichú chvíľu na modlitbu, aby sme spoznali Božiu vôľu a mali ju stále pred očami – a to aj uprostred rušného rodinného života.

Ale ako to má zaneprázdnená matka robiť?

Pre mňa je úžasnou duchovnou vzpruhou moje „ranné obetovanie“. Hádam tú modlitbu všetci poznáte, ale možno pre zaneprázdnenosť ste sa ju prestali denne modliť. Ja mám túto modlitbu rada. S dcérou sa ráno modlíme tu kratšiu formu:

„O môj Bože, obetujem Ti dnes všetky svoje myšlienky, slová, skutky a utrpenia ku Tvojej cti a sláve skrze najsvätejšie Srdce Ježišovo.“

A ja potom ešte sama pre seba odriekam túto modlitbu:

„Večný Otče, obetujem ti dnes všetko utrpenie ľudstva, každú ľudskú prácu, modlitby a všetko, čo dnes naplní môj deň, v spojení s utrpením Tvojho milovaného Syna a nášho Pána Ježiša Krista, z moci Lásky skrze ruky Panny Márie, na Tvoju česť a slávu. Aby ťa všetci ľudia hľadali, nachádzali a milovali a za spásu duší vytvale, úprimne sa modlili. Amen.“

Je mnoho ranných modlitieb, ktoré sa môžete naučiť, počas dňa sa k nim vracať a prostredníctvom nich odovzdávať Bohu seba i všetko, čo vás zamestnáva a rozptyľuje. Takto sa celý váš deň až po tie najdrobnejšie pozemské úlohy stane nádherným darom Bohu.

Mne to pomáha – opakovať si cez deň svoje ranné obetovanie a tak si pripomínať, že moja práca, obety a poslušnosť, akokoľvek bezvýznamné a nepodstatné v očiach sveta sa stávajú obetou Bohu.

A ešte mám veľmi rada jednu modlitbu k Božiemu milosrdenstvu, ktorú si azda ešte častejšie cez deň opakujem.

„Bože, Tvoje milosrdenstvo je bezodné a poklady dobroty nevyčerpateľné. Pohliadni na mňa láskavo a rozmnož vo mne dôveru v Tvoje milosrdenstvo, aby som sa nikdy ani v najväčších ťažkostiach života nepoddávala zúfalstvu, ale vždy sa s dôverou odovzdávala do Tvojej vôle a súhlasila s ňou, lebo ona je milosrdenstvom samým, skrze Krista nášho Pána, Kráľa milosrdenstva, ktorý s tebou a Duchom svätým prejavuje milosrdenstvo naveky. Amen.“

Idete ukončiť spor medzi deťmi? „Bože, Tvoje milosrdenstvo…“ Syn počmáral stenu farbičkou, práve v deň keď čakáte návštevu? „Bože, Tvoje milosrdenstvo…“
Prebdeli ste celú noc pri postieľke chorého dieťaťa a ráno sa každý dožaduje raňajok, treba prať, variť? „Bože, Tvoje milosrdenstvo…“

Nenamýšľam si, že som duchovnou osobnosťou. Tieto modlitby sú len jednoduchou a skromnou praxou. Veď náš život je častokrát každodenným bojom o sekundy a práve toto je pre mňa neoceniteľným duchovným prostriedkom, ako v každej ťažkej chvíli, keď sa ma zmocňuje sebaľútosť či strach zabudnúť na seba a hľadieť na Boha.

Veď nevieme ani dňa ani hodiny, kedy si nás Pán povolá k sebe. Koľko sa dennodenne len na našom malom Slovensku stane tragédií. A potom máme my ľudia tendenciu obviňovať Boha. Tak ako jedna žena, keď som pozerala Televízne noviny povedala, že ona už neverí tomu, že Boh existuje, keď dovolil, aby jej mladú dcéru zavraždil jej priateľ tak, že ju bodol nožom.

Zabolelo ma to, lebo tá žena obviňovala Boha a pritom zabudla na to, že v takej rozvrátenej rodine nemohla Božia láska rásť ani sa rozvíjať. Dcéra nežila so svojím manželom, určite tým trpelo aj ich malé dieťa a keď povedala svojmu priateľovi a vrahovi, že sa vráti späť k svojmu manželovi, rozpútala v ňom nenávisť a žiarlivosť a výsledkom je už spomínaná tragédia.

Nie, myslím si, že pani sa veľmi mýlila. Boh existuje a je taký milosrdný a láskavý, že dal jej dcére rozum a slobodnú vôľu a ona si vybrala, ako bude žiť svoj život.
Boh nie je krutý a nespravodlivý, ako si to mnohí ľudia, ktorí sú obeťami tragédií často myslia, on nepotrebuje ľudí trestať za ich hriechy. „To sám hriech je pre nich trestom, lebo ich požiera zvnútra“ ako to píše W. P. Young vo svojej knihe Chatrč.

A tak, drahý môj Pane, mám toľko úloh: som manželkou, mamou, dcérou, sestrou i priateľkou. Napriek všetkým týmto funkciám mi pomôž nezabudnúť, že som na prvom mieste a predovšetkým Božím dieťaťom. Daj prosím, nech je pre mňa jedinečný vzťah k Tebe najdôležitejší. A to aj vtedy, keď sa do práčky spolu s prádlom dostane aj papierová vreckovka, keď sa moje dieťa rozhodne čistú podlahu poumývať čajom, alebo zistí, že písanie po papieri nie je až také zábavné ako písanie po stene. Ale hlavne vtedy, keď som z toho všetkého unavená a túžim si oddýchnuť. Pomôž mi pochopiť, že oddych, ktorý potrebujem, nájdem pri Tebe. Počas mojich namáhavých dní upriamuj moje srdce a moju myseľ na Teba. Pripomínaj mi, že ak ochotne príjmem drobné obety a odovzdám ich Tebe, rozohním v našej rodine vzácny dar lásky. Amen.

Martina Gondová, Víťaz

Desatoro dobrej dovolenky

Odpočinok nie je rozmar ale potreba. Tak nás stvoril Boh a správnym odpočinkom plníme jeho vôľu.


1. Odovzdať cez dni dovolenky Bohu svoje starosti môže byť praktickým vyznaním viery. Keď sa vynoria, odovzdávaj mu ich vždy znova.

2. Dovolenka nie je čas, keď je všetko dovolené. Dopraj svojmu telu a duši pookriať práve v tých oblastiach, na ktoré máš bežne najmenej času.

3. Dovolenka nie je len odpočinkom po práci. Načerpaj aj silu a chuť do nových úloh.

4. Kto pracuje fyzicky, nech si dopraje úľavy, kto psychicky, viac pohybu. No každý najmä čas pre dušu, na ktorú sa najčastejšie zabúda.

6. Do batožiny si nezabudni pribaliť knihu podnetných úvah a niečo „ľahké“ do zlého počasia. Tak bude tvoja dovolenka bohatá za každých podmienok.

7. Rodičia nech si jeden druhému vytvoria aj priestor na potrebné ticho a samotu.

8. Uč sa vnímať skryté posolstvá prírodných krás, chrámov a ľudí, ktorých cez dovolenku stretáš. Podeľ sa o ne s druhými.

9. Vytvor si čas na modlitbu a zamyslenia sa nad smerovaním svojho života. Bez pookriatia duše nie je žiadna dovolenka úplná.

10. Pamätaj na svojich blízkych a poteš ich spomienkou.

„Boh nás navštevuje veľmi často, ale väčšinou nás nenájde doma.“

africké príslovie

prevzaté z Athens Plus

Levočská púť 2010


Milovaní bratia a sestry, drahí mladí priatelia, milí pútnici!

Liturgické texty tejto svätej omše nás vedú k zamysleniu nad veľkou Božou láskou k ľuďom, ktorá sa preukázala vo vykupiteľskom diele spásy nášho Pána Ježiša Krista na kríži, ako aj nad našou láskou k Bohu a ľuďom. Rovnako nám ponúkajú zamyslieť sa nad službou Preblahoslavenej Panny Márie v dejinách spásy.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“, čítame v Evanjeliu podľa Jána (Jn 3, 16). Na tomto vykupiteľskom úkone Ježiša Krista sa tajomným spôsobom podieľala Panna Mária, ktorú nám Ježiš pri posledných slovách z kríža dal za našu nebeskú Matku a v apoštolovi Jánovi sa nachádzame aj my, ako jej synovia a dcéry.

Cirkev zo dňa na deň jasnejšie spoznávala jej úlohu pri zmierovaní ľudí s Bohom. Keď svätí Otcovia prvých storočí hovorili o tajomstve vtelenia Slova, často zdôrazňovali, že panenské lono Pánovej Matky je miestom, kde nastal „zmier“ medzi Bohom a ľuďmi. Stredovekí cirkevní spisovatelia hlbšie skúmali materskú úlohu preblahoslavenej Panny a nazvali ju „cestou zmierenia“, „všeobecnou príčinou zmierenia“, či „rodičkou zmierenia“, lebo z nej sa narodil Ježiš Kristus – „zmierenie hriešnikov“. Preto sa veriaci všetkých čias utiekajú k preblahoslavenej Panne Márii, aby na jej príhovor dosiahli „milosť zmierenia“. S týmto učením súhlasí aj učenie pápežov našich čias. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et poenitentia (Zmierenie a pokánie), píše: „Preblahoslavená Panna sa na základe svojho Božieho materstva stala Božou spoločníčkou na diele zmierenia“ (RP 35).

Pannu Máriu si teda uctievame ako „Útočište hriešnikov“ alebo, ako to šíria misionári z La Salette – „Zmieriteľku hriešnikov“. Jej starostlivosť o ľudstvo sa potvrdila aj v zázračných zjaveniach. Všade vyzývala na zmierenie a pokánie, ktoré musí byť spojené s opravdivou ľútosťou a hlbokou vierou, prejavenou úprimnou modlitbou.

Od začiatku 19. storočia Cirkev vo svojej histórii zaznamenala niekoľko mariánskych zjavení. Zjavenie Najsvätejšej Panny Márie v La Salette nie je jedinou takouto udalosťou. Už viac ako 160 rokov sa Cirkev vyjadruje k pravdivosti mariánskych zjavení. Sedem z nich uznala za pravdivé:

• v roku 1830 sa Panna Mária zjavila svätej Kataríne Labouré v parížskom kláštore na ulici du Bac a odovzdala jej zázračný medailónik;

• 19. septembra 1846 sa Panna Mária zjavila v La Salette;

• od 11. februára do 16. júla 1858 sa v Lurdoch Panna Mária zjavovala Bernadete Soubirousovej osemnásťkrát;

• v roku 1871 počas francúzsko-nemeckej vojny sa Panna Mária zjavila deťom v Pontmaine a povzbudzovala ich, aby sa modlili za mier;

• v roku 1917 sa Panna Mária viackrát zjavila vo Fatime v Portugalsku trom deťom;

• v roku 1932 v Beauraing v Belgicku sa Najsvätejšia Panna Mária zjavila tridsať ráz piatim deťom;

• v roku 1933 v Banneaux v Belgicku sa Panna Mária, ako Matka biednych, zjavila osemkrát dvanásťročnému dievčatku.

Právom sa pýtame: Prečo sa Panna Mária zjavovala? Čo chce povedať nám, ktorí žijeme v dnešnej dobe? Chce nám povedať, že je Matkou zmierenia. Svojím vzhľadom, gestom, slzami nám Matka Božia pripomína, že sa máme stávať lepšími. Máme pochopiť, že je to výzva k obráteniu, odpusteniu a zmiereniu. Osobnosť Márie, jej slová, ktoré nám adresuje, to všetko nás privádza ku Kristovi. Tak tomu bolo v minulosti, a tak je tomu aj dnes. Zázrak odpustenia a zmierenia sa deje vo sviatosti zmierenia. Predchádza tomu však úprimná ľútosť a predsavzatie. To však predpokladá, že chceme žiť v mieri, v pokoji aj so všetkými našimi ľudskými bratmi a sestrami. A práve v tejto oblasti, v oblasti ľudskej vnútornej disponovanosti, zohráva Matka Božia veľkú úlohu. Tým, že nám vyprosuje od Boha potrebné milosti, ktoré predchádzajú zmiereniu a privádza nás tajomným spôsobom ku Kristovi vo sviatosti zmierenia. V tomto zmysle je Matkou zmierenia. Ona je Matka, na príhovor ktorej sa v nás rodí viera a s ňou pocit radosti, slobody a lásky.

Sv. apoštol Pavol nás vyzýva k takejto láske a upozorňuje na nebezpečenstvo hnevu, keď v liste Galaťanom píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili“ (Gal 5, 13-15).

V duchu sa právom pýtame, prečo sa ľudia hnevajú, prečo si robia napriek, prečo sa medzi sebou hryzú a žerú, ako to píše sv. apoštol Pavol? Úbohú situáciu hriešnika nám opisuje žalm 37, verše 2-5, kde čítame:
„Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca;
pred jeho očami nieto bázne Božej.
Sám sebe lichotí do vlastných očí,
aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu.
Slová jeho úst sú neprávosť a klam;
prestal už myslieť rozvážne a robiť dobre.
Na svojom lôžku premýšľa o neprávosti,
dáva sa na cesty nedobré, nijakej zloby sa neštíti.“

Vidíme, že za svoje biedne hriešne rozpoloženie si môže človek sám práve kvôli svojej zaslepenosti, zaťatosti a neochote srdca žiť kajúci život s kajúcim duchom. Mať kajúceho ducha znamená uvedomovať si svoje hriechy a s pokorou ich ľutovať. Taký život je milý Bohu. Svedčia o tom slová žalmu 51, verše 8 a 19:

„Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom
a v samote mi múdrosť zjavuješ…

Obetou Bohu milou je duch skrúšený;

Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“

Boh však nenecháva človeka bez pomoci, ak sa snaží o skrúšenosť ducha: „On ti odpúšťa všetky neprávosti a lieči všetky tvoje neduhy, on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 103 3-4), ako spieval žalmista pred chvíľou v dnešnom žalme.

Tak, ako naša nebeská Matka, Panna Mária, je našou orodovníčkou, sprostredkovateľkou zmierenia a odpustenia u jej Syna Ježiša Krista, tak sme často svedkami, že aj v procese zmierenia a odpustenia v ľudskom spoločenstve, v tom procese “skrúšenosti a poníženosti srdca”, musí byť nejaký sprostredkovateľ. Svedčí o tom aj prípad dvoch bratov a ich matky:

V jednej rodine sa dvaja bratia rozhnevali kvôli výčitkám a osočovaniam zo strany ich žien. O tejto nepríjemnej rodinnej záležitosti sa dozvedela aj ich matka, ktorú to veľmi trápilo. Trápilo ju to až natoľko, že nemohla preto spávať, hoci ona sama k tomuto ich hnevu ničím neprispela. Trvalo to už nejaký čas a naoko sa zdalo, že vzájomné obchádzanie sa bratov a švagrín bude fungovať naďalej. Ale, iste Božím riadením, prišiel k matke najprv jeden z rozhnevaných bratov, ktorému matka dohovárala, aby nebol taký zatvrdlivý. V tom zrazu prišiel aj druhý brat a keď sa takto obidvaja neplánovane stretli, nastalo veľké ticho. Mlčanie prerušila ich matka, keď sa ich spýtala: „Mienite aj na druhý svet ísť v takomto stave?“ A pokorne ich vyzvala, aby si hneď pred ňou navzájom odpustili a pomerili sa. Takejto priamej výzve nedokázali vzdorovať a po chvíli ticha oľutovali svoj hriech; vyjasnili si omyly, do ktorých boli uvedení a predsudky, v ktorých žili; podali si ruky, objali sa a odpustili si. O odpustenie poprosili aj svoju matku, ktorej spôsobili svojim hnevom duševné trápenie.

V tomto skutočnom príbehu, drahí bratia a sestry, sa nám matka týchto dvoch rozhnevaných bratov jasne ukazuje ako matka, ktorá sprostredkovala zmierenie a odpustenie, ktorá pomohla bratom zbaviť sa predsudkov. Sama pritom veľmi trpela pre ich vzájomnú nenávisť. Na jej zásah sa však zrodil pocit odpustenia, zmierenia a radosti v srdciach oboch bratov i v jej srdci.

V dnešnej dobe existuje na súdoch aj inštitút mediátora, teda súdneho úradníka, ktorý sa snaží o mimosúdne vyrovnanie medzi rozvadenými stránkami, či už sú to spory rozvádzajúcich sa manželov alebo rôzne majetkové spory. Nikdy sa však nedosiahne to, čo dokázala urobiť matka v spomínanom príbehu. Ten rozdiel všetci cítime, lebo milujúca matka priviedla oboch bratov k ľútosti a následne k zmiereniu a odpusteniu. Avšak, nie každá ľútosť nás môže priviesť k zmiereniu a odpusteniu.


Na porovnanie si môžeme uviesť príklad ľútosti Judáša, keď zradil Pána Ježiša a ľútosť Petra, keď zaprel Pána Ježiša. I jeden i druhý svoj čin oľutovali, ale rozličným spôsobom: Judáš nenašiel zo svojej ľútosti východisko, preto jeho ľútosť skončila v zúfalstve, kým apoštol Peter vo svojej ľútosti našiel aj východisko, ktorým bola nesmierna túžba po odpustení a zmierení.

Je potom veľmi dojímavé sledovať rozhovor Ježiša s Petrom, po Pánovom zmŕtvychvstaní, keď sa učeníkom zjavil pri Tiberiadskom mori. Čítame o tom v Jánovom evanjeliu (Jn 21, 1-19): Keď sa najedli, Ježiš sa Petra opýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi, ako títo?” A Peter odpovedá: „Áno, Pane, mám ťa rád.” A Ježiš mu hovorí: „Pas moje ovce.” V gréckom origináli sa spomínajú dve slovíčka zo šiestich s významom lásky – agapaón a fileón. Slovo agapaón vyjadruje lásku, ktorá je schopná aj život položiť za druhého, kým výraz fileón označuje priateľskú, kamarátsku lásku. Ježiš v prvých dvoch otázkach používa slovo agapaón, ale Peter mu vždy odpovedá slovom fileón. Peter úmyselne používa toto slovo, pretože si je vedomý, ako zaprel Ježiša: trikrát povedal, že ho nepozná. Ježiš sa ho teda dvakrát opýtal výrazom: Agapas me? (Miluješ ma?), ale Peter odpovedá: Oti filo te (Mám ťa rád). Peter pochopil, že keď Majstra trikrát zaprel, tri razy sa musí vyznať z lásky k Ježišovi. Ježiš nakoniec znižuje požiadavku k Petrovi a schádza akoby na Petrovu rovinu lásky, keď sa ho opýta: Fileis me? (Máš ma rád?) a Peter tretí krát odpovie: Ginoskeis, oti filo te (Pane ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád). Ježišovi stačilo na odovzdanie úradu Petrovi aj vyznanie priateľskej lásky. Neskôr však, ako vieme, sv. apoštol Peter, ako aj iní apoštoli zomreli mučeníckou smrťou, čím dokázali najvyšší stupeň lásky ku Kristovi.

Drahí bratia a sestry, milá mládež, Boh má s každým z nás veľké plány, tak ako ich mal aj s apoštolmi, či veriacimi rodiacej sa Cirkvi. Dnes je tiež veľmi dôležité, aby sme vyznali lásku ku Kristovi a odhodlanie žiť podľa jeho príkazov v tomto svete, do ktorého nás Boh povolal žiť, hoci si uvedomujeme, aké je to neraz ťažké pre mnohé lákadlá a pokušenia súčasnej doby. Ježiš chce mať z nás opravdivých svedkov jeho evanjelia a hoci sa možno zdráhame vyjadriť mu lásku tým najvyšším stupňom, lásku, ktorá je schopná aj život položiť za Ježiša, on prijme od nás aj vyznanie priateľskej lásky. To však môžeme dokázať len vtedy, ak sme vnútorne na to disponovaní, pripravení. Toto môžeme dokázať, ak žijeme kajúci život, v zmierení a odpustení.

Prosme preto našu nebeskú Matku Pannu Máriu, aby bola našou Matkou zmierenia vždy, keď klesáme pod ťarchou vín, keď nezvládame životné situácie podľa Božích príkazov, keď zlyhávame v láske k Bohu a ľuďom. Prosme ju, aby sme aj pri tejto svätej omši a eucharistickej adorácii dokázali Ježišovi vyznať úprimne svoju lásku, možno aj tým najvyšším stupňom vyjadrenia lásky, čo sa apoštol Peter bál vyjadriť slovami, ale vyjadril to životom: Pane, ty vieš, že ťa milujem!

Prosme slovami, ktoré opakujeme denne:
Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Peter Majda, kancelár biskupského úradu, Spišská Kapitula

Združenie mariánskej mládeže

Pri fotografickom dokumentovaní tohtoročnej púte do Levoče som ako prvých stretol procesiu veselých mladých ľudí, ktorí niesli modrú vlajku. Pri otázke, kto chce podať svedectvo z tejto púte, nás odporučili na hovorcu a tak som sa ho oslovil:


Predstav sa nám.

Volám sa Miro, som z Bijacoviec, okres Levoča a putujem s tým, že idem poprosiť
Všemohúceho Boha o pomoc pre náš každodenný život, nesiem svoje ťažkosti, trápenia a kríže na Levočskú horu.

Ktorá v poradí je táto púť?

Možno dvanásta, pätnásta, neviem povedať presne. Nedokázal by som sedieť doma, keby bola Levočská hora, takže chváala Bohu, že ideme na Levočskú horu.

A ako sa putuje?

Veľmi dobre a ľahko.

Vidím, že ste taká pozbieraná mládež, ako dávate dokopy toto putujúce spoločenstvo?

Je to Združenie mariánskej mládeže z celého východu, ale iba tí, ktorí chceli ísť.

Krásne, lebo som tam videl aj ovečky z Víťaza.

Áno, sú tam ľudia aj z Víťaza.

Tak vám prajem šťastné doputovanie a nádherný duchovný zážitok na Levočskej hore.

Martin Magda, Víťaz

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Nepotrebujeme učeného pána,» pripomenul Peter Lassagne, krútiac hlavou, «veď nemáme ani poriadnu kazateľnicu.» Mnohých, ktorí už dlho nevkročili do Božieho domu, priviedla zvedavosť. Ba aj krčmár od Rozhnevaného mravca sa tam objavil a skúmavým pohľadom sledoval kňaza strednej postavy, keď sa vychudnutý zjavil na kazateľnici.
Ján Vianney začal zajakavo, no o to výrečnejšia bola jeho horlivosť a veľká láska. Všetko, čo povedal, bolo také jasné a prístupné, že to porozumeli aj najjednoduchší veriaci.

Farár Vianney hovoril o tých časoch, keď ako pastierik v Drozdom údolí pásaval stádo svojho otca. Vysvetľoval im, že bezpochyby to bola veľká úloha pre malého chlapca načas vyviesť ovce na pasienok, chrániť ich pred jedovatými rastlinami, vyslobodzovať ich z tŕnia, ak nejaká zablúdila do húštiny, a pomáhať chorým a slabým ovečkám. Neraz musel niektorú z nich niesť domov na pleciach. No občas musel používať aj palicu, ak ho niektorá ovca nechcela poslúchať.

«A teraz pán biskup ma znova urobil pastierom,» pokračoval horlivo Vianney. «Znova som prebral úrad, ktorý ma napĺňa starosťami a kladie na moje plecia veľkú zodpovednosť. Veď je to znova stádo môjho Otca, ktoré mám strážiť. Váš pastier má rozhodnú vôľu vodiť vás na dobré pasienky, chrániť vás pred bludnými cestami a pred duševným jedom, vyslobodzovať vás z tŕnia hriechov a privádzať domov, do Božieho ovčinca. Prichádzam k vám so všetkou pastierskou láskou, ale aj s neoblomnou pastierskou prísnosťou. Pastiersku palicu mi nedali nadarmo do rúk a môžete byť istí, že nebudem iba chváliť vašu dobrú vôľu, ale budem aj prísne a bez zhovievavosti karhať vaše chyby.»

Chlapi hľadeli na seba trocha udivene a majiteľ Rozhnevaného mravca podozrivo pokašliaval. Predsa sa však mnohých dotkli slová nového farára, najmä keď chvejúcim hlasom dodal: «Kľačal som pred vaším bohostánkom a prosil som Pána Boha, aby mi udelil milosť obrátiť celú obec. A teraz znova zo všetkých síl svojej duše a z celého srdca opakujem: Bože môj, som hotový pretrpieť všetko, čo na mňa dopustíš až do konca môjho života. Chcem znášať hoci aj sto rokov tie najhroznejšie útrapy, len aby si mi pomohol priviesť k tebe duše, ktoré si mi zveril.»

Veriaci opúšťali po slávnosti Boží dom v hlbokom tichu. Mnohí, najmä ženy, boli veľmi dojatí. Aj mnohí chlapi šli zamyslení domov. No väčšina chlapov sa samozrejme rozišla do štyroch hostincov, aby si trochu pohovorili o novom farárovi.
«Zatiaľ je to celkom dobré,» mienil majiteľ Rozhnevaného mravca. «Hovoril obstojne, hoci sa v mestách káže oveľa lepšie a elegantnejšie.»

«Hovoril priveľa o sebe a to sa nemá robiť,» nadhodil dedinský krajčír, ktorý pri svojich vandrovkách pochodil trochu viac sveta, a preto si dovolil tento znalecký posudok.

«Hovoril o palici, ako by sme boli školáci,» mrmlal furman Betun a potiahol si červeného vina z veľkého pohára.

«Áno, i ja som tej istej mienky, susedko!» súhlasil s ním krčmár. «Len dúfajme, že to nie je nijaký krikľúň alebo štváč, ináč nebude dlho v našej dedine. Dáš si ešte jeden pohárik?»

Starosta Mandy, múdry a rozvážny človek, povedal obecnému radcovi Cinierovi, s ktorým sa vracal domov: «Máme chudobný kostol, ale myslím, že sme dostali svätého farára.»

spracoval: M. Magda

Prázdninová



Rozkošne ležíš na mori,
na chladnej mäkkej poduške;
kto vysloviť chce tvoje hovory,
prepadne isto na skúške.

A horíš v slnku, ale nezhoríš,
slnko je predsa tvojím zdrojom.
Do lúčov život obalíš
a dáš ho Božím ohňostrojom.

Čas sa tak tebou božský plní,
vráti sa k brehom ako vlny,
a potom naspäť k tebe do mora.

Ten večný vzostup zo tmy k svetlám
vráti sa k tvojim spodným žriedlam
a zatvorí sa nad ním večná závora.

Mikuláš Šprinc

Pútnici




Každý rok
o tomto čase,
pútnici sa stretnú zase.

Na dlhu púť
kresťania sa vybrali,
aby našej Matke
úctu vzdali.

Slniečko sa prediera
už spoza hory,
srdce láskou
nám zahorí.

Posilnení veľkou vierou,
kráčame
za svojím cieľom.

Mohutný spev
široko-ďaleko sa ozýva,
to Panna Mária
nás k sebe pozýva.

Cez hory, doly
pomaly kráčame,
na stretnutie s Máriou
hodiny rátame.

Slnko už vystúpilo
vysoko na oblohu,
a my sme dorazili
na Levočskú horu.

Tam v tichosti rozjímame,
Matke prosby prednášame.

O Mária, Matka moja,
daj vo svete len pokoja.
Odvráť biedu, odvráť hlad,
aby Ťa mal každý rád.

Marta Pacovská, Široké

EXERCÍCIE (XX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Božie volanie je ponuka a poverenie. Človek má odpovedať činom a rozhodnutím. Božia výzva je často taká náročná, že si žiada zmeniť názory, plány a celý spôsob života. Nestačí sa dať len remeselne do služby Bohu. Treba sa rozhodnúť telom i dušou, osvojiť si Božieho ducha a Božie zmýšľanie – byť s Kristom jedného ducha. Dať Bohu k dispozícii zdravie, nadanie, schopnosti – to sa nazýva úplná odpoveď. Takto sa dali k dispozícii Kristovi prví apoštoli – Ján, Ondrej a Šimon. Nasledovali Pána telom i dušou. Začali žiť s Ním. Osvojili si jeho myslenie a jeho povolanie. Ich oddanosť mala trvať nielen cez jeho pozemský život, lež i po Golgote. Ich rozhodnutie bolo také trvalé, že bolo rozhodnutím na celú večnosť. Vyhľadali Šimona. Ich povolanie bolo povolaním k činu, čosi sociálne a apoštolské. Šimon dostal nové meno – to bol prorocký čin. Všetkých si nás povoláva Pán: „Poďte a uvidíte.“

Evanjelium hovorí o ohlasovaní spásy. Túto spásu ohlasovali kedysi neohrozene prorok Jonáš mestu Ninive, ktoré cez pokánie našlo návrat k Bohu a tým sa zachránilo. No celý Starý zákon žil v očakávaní záchrany omnoho radikálnejšej, pretože pociťoval ešte väčšiu tieseň. Svätý Pavol nás upozorňuje – každý z nás žije v takej tiesni, nik nemá primnoho času, život sa kráti a tvárnosť tohto sveta pre každého z nás a pre nás všetkých pomíňa. Žijeme v očakávaní, čo bude s nami. Vieme už, v čom a v kom sa môžeme jedine zachrániť – v Kristu Ježišovi.

Evanjelium nám hovorí, že Kristus nám ohlasuje práve túto našu záchranu, ktorá sa viaže na Neho: „Čas sa naplnil a kráľovstvo Božie sa priblížilo. Robte pokánie a verte Evanjeliu. Zmeňte zmýšľanie a prijmite Evanjelium.“ Božie kráľovstvo sa stane pre nás skutočnosťou len vtedy, ako ho osobne vezmeme na vedomie, ak ho osobne prijmeme, ak zmeníme svoje myslenie a ak osobne odpovieme na výzvu Evanjelia. Každý sa musí rozhodnúť osobne. Nemožno dlho váhať o odkladať. Rozhodnutie sa má prejaviť v súlade pridať sa ku Kristovi, ísť za ním, prijať jeho spôsob života, podrobiť mu všetky svoje záujmy. Komu so takto Kristus stane všetkým, ten začína nový život, ten vidí všetko v novom svetle. Má odvahu opustiť všetko a vložiť sa do najodvážnejšieho spôsobu života.

Apoštoli mali odvahu dať sa na takýto radikálne nový život s Kristom. Ako Galilejčania a rybári mali ohnivé povahy, vedeli sa nadchnúť za dobrú vec a nebáli sa námahy tvrdého života. Ošľahaní vetrom a búrkami nebáli sa neistého života. Stačil im Kristus, o ktorého sa odteraz opreli.

Byť Kristovým učeníkom zahrňuje tieto podstatné veci: povolanie, nasledovanie a poslanie. Inde si žiak vyberal učiteľa, vyhľadal ho, vstúpil k nemu do učenia a sám sa mohol stať časom učiteľom. U Krista to je ináč. Žiak si nevolí sám, žiak je oslovený a povolaný. Až potom sa rozhoduje. A aj keď bude zasvätený do všetkého, nikdy sa nestane samostatným učiteľom, ktorý by predkladal svoje vlastné učenie: „Vystúpil na horu a povolal tých, ktorých chcel…“ (Mk 3,13).

Svätý Pavol sa cítil byť takýmto „povolaným apoštolom“ (Rim 1,1), ako píše v úvodoch svojich listov: „Pavol, povolaný apoštol Ježiša Krista. Aj veriacich v Ríme oslovuje vo svojom liste ako „povolaných Ježiša Krista“ (1,6). Všetci sme takto povolaní. My možno dosť necítime toto bezprostredné povolanie Božie. Spôsob ako sme sa konkrétne dostali ku krstu alebo ku kňažstvu, nám to trocha zastiera. Kto sa však ponorí do svojho života, ten cíti, že nie vlastnou silou sa stal Kristovým. Poznáva, že za konkrétnym životom, za konkrétnymi udalosťami je nevyspytateľné tajomstvo, prečo ho Boh viedol práve takto.

Evanjelium má v prvom rade na mysli apoštolov, ktorých povolal Ježiš ako pomocníkov pri svojom diele v čase historického pôsobenia. No Evanjelium mieri ďalej. Má na zreteli každé povolanie v budúcnosti až po dnešok. Každé povolanie začína Božou pozornosťou, rozvíja sa našou spoluprácou a je naplnené poslaním.

Každé ohlasovanie Evanjelia v mene Cirkvi má za sebou toto hlboké tajomstvo povolania a poverenia. Kňaz sa prihovára z poverenia Kristovho. Tak by sme stihli jeho slovo počúvať a prijímať. Svätý Pavol to skusoval, preto aj napísal Solúnčanom: „Neprestajne ďakujeme Bohu, že ste prijali našu zvesť o Bohu, a to nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, čím v pravde aj je“ (1 Sol 2,13).

Aj dnes Kristus takto povoláva a posiela svojich apoštolov. No tak ako Evanjelium uvádza len mená niekoľkých, ani dnes nemusíme poznať každého apoštola po mene, okrem kňazov, ktorých poznáme. Kristus si povoláva mnohých za spolupracovníkov, ktorí pracujú ticho na základe darov, ktoré dostali a vydávajú svedectvo viery o Kristovi. Medzi nimi sú aj takí, ktorí neopúšťajú dom a rodinu a deti, lež zostávajú na mieste vo svojom prostredí a tam pracujú ako spolupracovníci Kristovi. Len v duchu sa neviažu na nič – ani na peniaze ani na koberce. Kristus im je nadovšetko. 0 tom vydávajú svedectvo pred deťmi, priateľmi a spolupracovníkmi, aj to je pravý apoštolát. Veria Evanjeliu.

Mgr. Ladislav Franc

Čas voľna


Konečne sú tu prázdniny, voľný dovolenkový čas. Školské tašky sú už odložené, vysvedčenie je v šuflíku, bicykel častejšie v pohybe, lopta často na nohách a každý deň stávame s pocitom, že je čas oddychu po zaslúženom výkone v škole alebo v práci.

Aj sám Ježiš cítil potrebu uvoľniť sa a preto odviedol svojich učeníkov od namáhavej práci do ústrania, aby si trošku odpočinuli a mali pokoj. Je dôležité jednoducho vypnúť. Luk, ktorý je stále príliš napnutý, sa môže unaviť, zlomiť. Človek si musí dopriať voľno, oddych, naplniť svoj deň inou činnosťou, ktorou sa živí a zarába peniaze.

Zväčšia je to letný čas na oddych, dovolenky, relax. Tešme sa na nové okamihy, zážitky, prostredie aj ľudí. Toto všetko nás má obohatiť. Ale nezabudnime, že cez prázdniny nesmieme vynechať hodnoty, ktoré sú dôležité pre náš duchovný rast. Je to predovšetkým denná modlitba a účasť na nedeľnej bohoslužbe. Boh nemá prázdniny. Chce, aby sme aj vo chvíľach šťastia mali k nemu blízko.

Ako teda mám oddychovať? Odpoveď nám dáva Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I.: „Keď z mesta utekám do moderného turistického centra, kde vládne hluk, hurhaj, náhlivosť, potom to robím ako tá žena, ktorá si myslí, že zotiera prach, ale v skutočnosti ho handrou len lepšie rozmiestňuje. Hrozí mi nebezpečenstvo, že sa vrátim ustatý, ochabnutý a nervózny, presne taký, ako som odišiel. Opakujem: vedieť si oddýchnuť znamená – myslím si – znovu objaviť zdravý spánok, pokoj, prírodu.“

A na inom mieste o oddychu zas hovorí: „Je to ako so soľou v polievke: chutí len vtedy, keď je v primeranom množstve. Keby chcel človek jesť výlučne len soľ, bol by blázon. Práve tak by bol hlúpy človek, ktorý by sa ponáhľal z podujatia na podujatie, z oslavy na oslavu, z výletu na výlet a od náboženstva by žiadal len príjemnosť a povzbudenie. Takému životu chýba veľkosť a spoločenská prospešnosť.“

Všetkým vám prajem krásne dovolenkové dni prežiarené slnkom, ale aj Božou milosťou. Boh nech dovolenkuje s Vami všade, kde budete.

duchovný otec (Mgr.Oliver Székely)