Milí čitatelia, začal sa nový rok, preto vám chceme do jeho dní zaželať vytrvalú snahu o duchovný rozvoj, poznanie seba samého a chuť i silu „popracovať“ na sebe. Taktiež želáme veľa darov sv. Ducha, pomocou ktorých môžeme dosiahnuť svätosť, ku ktorej nás pozýva Boh. Nuž a o čom si pohovoríme začiatkom nového roka v našich článkoch? Radi by sme v dnešnom i nasledujúcich povedali niečo o strese.
Slovo stres často počujeme a používame. Ba dá sa povedať, že slovo stres sa stalo v dnešnom svete módnym. Niektorí ľudia si dokonca myslia, že prítomnosť stresu v našom živote je jasným znakom aktivity človeka a teda je neoddeliteľným znakom pracovitého človeka.
Na úvod našich článkov si vymenujme štyri hlavné omyly, s ktorými sa stres spája.
1. Prvý omyl spočíva v tom, že slovo stres príliš často spájame a používame v súvislosti so všetkými negatívnymi udalosťami nášho života. Všetko, čo v nás vyvoláva negatívne zážitky, voláme stresom. Avšak v skutočnosti nie všetky udalosti, ani tie nepriaznivé «spúšťajú» stresovú reakciu organizmu. Ak voláme stresom všetko, čo sa s nami deje v našom živote, tak zmenšujeme význam skutočného stresu. Ak sa zasa staviame k stresu ako k obyčajnému javu nášho života, potom berieme na ľahkú váhu negatívne následky, ktoré prináša.
2. Druhý omyl je nedocenenie negatívneho vplyvu stresu na organizmus. Spomínaná chyba logicky vychádza z prvej chyby: «Ak sa so stresom stretávam každý deň a dosiaľ sa s mojím zdravím nič vážne nestalo, potom to znamená, že stres nie je taký strašný…»
Avšak stres nemožno brať na ľahkú váhu! Prečo? Čo všetko sa v nás vtedy deje? Stres je v prvom rade fyziologická reakcia na vonkajšie pôsobenie, ktoré narúša stav rovnováhy nášho organizmu.
Ako to celé funguje? Informácia o stresovej udalosti postupuje do mozgu. Tam sa analyzuje. Potom sa do činnosti uvádza endokrinný a nervový systém a dochádza k týmto zmenám v našom organizme:
– zrýchľuje sa srdečný pulz, zväčšuje sa sila vypudenia krvi zo srdca, následkom čoho je zvýšenie krvného tlaku;
– zužujú sa krvné cievy v svaloch i pod kožou rúk i nôh a cievy srdca sa rozširujú;
– rozšírením bronchiálnych (prieduškových) trubíc, ktorými sa vzduch dostáva do pľúc a z nich aj vychádza, sa zväčšuje spotreba kyslíka;
– zrýchľuje sa celý metabolický proces, čo znamená, že všetko v organizme pracuje oveľa rýchlejšie;
– významné zmeny sú aj v žalúdočno-črevnom trakte – zrýchľuje sa pohyblivosť procesov, zmenšuje sa sekrécia (vylučovanie) slín, zväčšuje sa vylučovanie kyseliny soľnej v žalúdku;
– v krvi sa zväčšuje množstvo glukózy, voľných mastných kyselín, cholesterolu.
– atď.
Cieľom všetkých týchto fyziologických zmien je spustiť podľa možnosti rýchlejšie reakciu „boja či úteku“. Ide o prirodzenú reakciu pri stretnutí s nebezpečenstvom. Vlastná je všetkým živým tvorom na zemi: živočíchom i ľuďom. Kedysi v minulosti ak napr. človek uvidel vo svojej blízkosti leva hľadajúceho potravu, musel nevyhnutne rýchlo reagovať. Ten, kto nebol dosť šikovný a vrtký, aby ušiel, či silný, aby sa popasoval s dravcom, sa veru už o nič starať nemusel. Stal sa chutnou potravou leva. Teda v danom prípade bola reakcia boja či úteku nevyhnutná a jej rýchlosť i sila boli pre človeka životne dôležité.
Aj v dnešnom svete sú ľudia, čo podobne reagujú – poznáme informácie o hrdinských skutkoch vykonaných v extrémnych situáciách, napr. nejaký človek zodvihol auto, aby spod jeho kolies vytiahol dieťa.
Poďme však na oveľa jednoduchšie príklady reakcií boja či úteku. Predstavte si, že prechádzate cez ulicu. Z chodníka vstúpite na cestu a nevšimnete si prichádzajúce auto. Zrazu počujete, ako vodič na vás zatrúbi. Ihneď skočíte späť na chodník. Srdce vám však zrazu bije ako na poplach, zrýchlene dýchate, oblieva vás pot. Takýto je prejav reakcie boja či úteku, reakcia na stres. Zhrozili ste sa, že ste mohli skončiť pod kolesami auta. Vymenované fyziologické príznaky vravia, že vaše telo je pripravené k aktívnej a rýchlej činnosti – v tomto prípade odskočiť späť na chodník.
Avšak v našom dnešnom svete je oveľa viac stresových situácií, kedy sa boj či útek stanú neadekvátnym (nevhodným) spôsobom reakcie. Ide o všetky zložité a konfliktné situácie v ľudských vzťahoch: strach zo straty postavenia, podceňovanie sa, vyčerpanosť. Ak nás nadriadený zavaľuje prácou, tak vtedy reakcia boja či úteku nie je taktiež najvhodnejšia. Zvyčajne hľadáme druhý spôsob reakcie. Ale náš organizmus reaguje na danú situáciu ako vždy: zvyšuje sa krvný tlak, vyschne nám v ústach, dýchanie sa zrýchli, do krvi sa vylučuje cholesterol atď. Výsledkom dlhotrvajúcich či často sa opakujúcich stresových reakcií organizmu je nahromadenie tzv. „stresovej produkcie“, ktorá napokon vedie k rôznym ochoreniam. Vysoký krvný tlak prechádza do hypertenzie, z kyseliny soľnej sa v žalúdku tvorí jazva, cholesterol sa usádza na stenách ciev až dôjde k mozgovej porážke.
3. Tretí omyl spočíva v tom, že zvyčajne sa slovo stres spája len s nepriaznivými vonkajšími vplyvmi. Omyl – z hľadiska stresu priaznivá či nepriaznivá situácia nezohráva nijakú rolu. Organizmus reaguje na dobré, radostné udalosti (napr. povýšenie v práci, ktorému sa však budeme musieť prispôsobiť) z pohľadu fyziologickej reakcie rovnako ako na zlé udalosti, ako napr. prepustenie z práce, ktorému sa však budeme musieť taktiež prispôsobiť.
4. Štvrtým omylom je myšlienka, že je možné žiť aj bez stresu. Prakticky i teoreticky je to nemožné. Veď bez akýchkoľvek zmien sa nedá žiť! Navyše istá úroveň stresu je pre nás doslova nevyhnutná. Hovoríme o „optimálnej úrovni stresu“. Pretože každý z nás je jedinečný a neopakovateľný, tak aj spomínané optimum je pre rôznych ľudí rôzne. Málokto z nás chce mať od všetkého pokoj, aby v jeho živote sa nič nedialo. Ešte menej je tých, ktorým ide o zmenu a preto sa pre „vec“ boja vystaviť zoči-voči skúškam a ťažkostiam. Väčšina z nás však žije niekde medzi spomínanými krajnosťami. Je dôležité, aby každý z nás (berúc do úvahy čím kto je, aké skúšky v živote je ochotný podstúpiť, aké má životné ciele) bol schopný udržať si svoju optimálnu úroveň stresu, vďaka ktorej môže konať čo najefektívnejšie. Stres je totiž nielen obrannou reakciou ľudského organizmu, ale aj mechanizmom pomáhajúcim dosiahnuť úspechy v zložitých, nebezpečných a ťažkých podmienkach.
Hans Selye – vedec, ktorý sa začal venovať problematike stresu – pomenoval stres ako „chuť i vôňa života“. Našou úlohou je nevylúčiť ho zo svojho života úplne, ale nájsť optimálnu individuálnu dávku stresu.
Práve preto vám, milí naši čitatelia, povieme v nasledujúcich článkoch, ako stres zvládať.
Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg