Neviem, ako mám začať, ale tak to cítim. Nechcel som už písať, veď pisateľov je dosť a mladších, ktorí sú v písaní zručnejší, ba nadobudli aj životné skúsenosti, ale rozhodol som sa vám ešte prihovoriť.
Čítam Sväté písmo a sledujem dobu, čo všetko sa deje okolo nás a obzvlášť, čo sa deje v cirkvi. Tu ale musím podotknúť, že cirkev – to sme my všetci, takže žiadne výhovorky, že je taká doba, neobstoja. Tú dobu robíme my sami. Nezanedbávame si svoje povinnosti ako kresťania, či kresťanskí laici, ktorí by mali byť nápomocní svojim kňazom? Neposmievame sa z ich chýb, ktorých sa dopustili? Sú to len ľudia a každý človek je omylný! Nie tak dávno som zachytil v televízii, že pomaly chcú súdiť aj Svätého Otca za chyby z minulosti, i keď sa Svätý Otec dávno ospravedlnil… Dokážu to aj títo v dnešnej dobe tak premúdri páni sa ospravedlniť za svoje chyby z nedávnej minulosti, napáchané na nás rôznymi spôsobmi, nehanbia sa alebo už pozabudli a rýpu, kde sa dá, do kresťanov a do Svätého Otca? To len na osvieženie rozumu.
Už pri svojom narodení každý človek dostal od Boha určitý dar do vienka ako talent a mal by s tým rozumne hospodáriť, alebo lepšie povedané, rozvíjať. Potom by nemohlo vo svete dochádzať k takým tragédiám a defektom v mysli človeka, ktorý si hovorí Homo sapiens. Ak dobre sledujeme znamenie času podľa Svätého písma, tak my ten čas práve žijeme. Ak spomeniem veľký odpad od viery, rozvody, potraty, eutanázie, rôzne nepokoje po celom svete. V určitých častiach sveta hlad, choroby, zemetrasenia, terorizmus. Ozývajú sa prírodné živly, ako povodne, tornáda či hurikány. Toto všetko sú aj Božie napomenutia: „Hej, človeče, spamätaj sa, vzchop sa, veď si v Božích plánoch aj ty, si jeden z jeho nástrojov!“ Aj my kresťania máme byť prítomní priamo s Bohom pri jeho premene sveta a očakávať nové nebesia a novú zem. Veď už pred dvetisíc rokmi nám sám Ježiš Kristus prisľúbil, že nám ide pripraviť miesto. Viem, že pozemský raj už nebude, ale máme sa pripraviť do nebeského raja, či nebeského Jeruzalema. Alebo lepšie je počúvať jeho protivníka diabla? Všetko zasvätiť jemu, ktorý už od počiatku sveta až po dnešné časy otravuje ľudstvo? A ľudia akoby pomätení idú za ním, viac veria jemu ako Bohu. Alebo očakávame nejakú veľkú katastrofu, ktorá zmení svet? Neprajme si to.
Aj Panna Mária nás stále napomína pri rôznych zjaveniach: „Modlite sa, modlite sa svätý ruženec“, ktorým sa môžeme zachrániť, alebo aspoň zmierniť tresty, ktoré si doslova zaslúžime. A neplačme už toľko za starými dobrými časmi, keď sme boli stíhaní pre vieru, keď nám zatvárali kňazov, niektorí sa stali aj mučeníkmi v tých starých „dobrých a zlatých časoch“. Nepýtali sa ako a z čoho budeme žiť. Našim rodičom, či starým rodičom, zobrali všetko, povymetali sypance, či komory, ba donútili ich podpísať, zrieknuť sa aj pôdy, ktorú si veľmi ťažko nadobudli svojou drinou či už v Amerike, alebo inde vo svete, len jedno si nedali vziať – vieru v Boha. Preto aj vás mladých nabádam, nedajte sa oklamať! Ten, kto to nezažil, nech zatvorí ústa a nerozširuje bludy, aké to boli „zlaté časy“. Raz sa za to všetko budeme zodpovedať pred Bohom, ale to už bude neskoro. Veľmi dobre to vystihuje nábožná pieseň, ktorá sa spieva už roky: „Matka, zachráň nás, nastal smutný čas, zahynieme všetci, oroduj za nás…“ aj pokračuje slovami „…brat zabije brata, otec svojho syna“. Alebo v dnešnej dobe otec znásilňuje svoju dcéru a splodí s ňou aj deti! Kam sme to došli, pravdepodobne svet nebol taký skazený ani za čias Noema, či Sodomy a Gomory. Čo ešte nám chýba k záhube a diablovmu šťastiu, ako sa nám rehoce do očí: „Človeče, poď za mnou. Toto všetko ti dám, len sa mi klaňaj.“ Koľko inovercov nám katolíkom závidí našu vieru a my si to nevážime a odvraciame sa od nej. Beda nám…! Veď načo už je nám Boh v 21. storočí, jeho rozprávky zo Svätého písma? Sú to už staré prežitky našich dedov či materí. Takto a podobne nám začierňujú náš rozum niektorí takzvaní vedci dnešnej doby. Prekrútia všetko, čo sa dá, z pravdy urobia klamstvo a z klamstva pravdu.
Kresťania, žime svoj život v Bohu, našom Spasiteľovi a nepoddajme sa, buďme všade vzorom. Nebojme sa vyjadriť sa k našej viere, nemajme strach z tých, čo veria v Boha, ale z tých, čo sa robia bohmi. Toto odznelo pri terajšej návšteve Svätého Otca v Nemecku. A ja len dodám, že ak my kresťania katolíci budeme mlčať, tak tieto „kamene budú kričať“, ako nás na to upozornil Pán Ježiš.
Adolf Salanci, Víťaz