Drahý duchovný otec tejto farnosti, chcel by som pri tejto príležitosti pozdraviť všetkých našich kňazov z našej farnosti, z našej dediny, spolurodákov, všetky rehoľné sestry, ba i katechétov a všetkých vás, drahí bratia a sestry. Musím povedať, že je to pre mňa vzácnosť a mimoriadna príležitosť osláviť tento chrám, jeho päťdesiatku. Na takéto udalosti sa zvykneme voľajakým spôsobom pripraviť nie z minúty na minútu, ale pripravujeme sa dlhší čas kupovaním darčekov a iného, ako to poznáme. Čo však darovať chrámu k jeho jubileu?
Bolo to asi to prvé, keď ma poprosil duchovný otec, či budem ochotný a či budem môcť prísť v tomto zlatom týždni. Čo ti zlatý chrám darovať? Ak si zlatý, čo bohatšie a čo zlatšie ti obetovať? Naozaj, s bázňou a chvením, s pokorou a s úctou v srdci som vstupoval do tohto chrámu, pred všemohúceho Boha, ale aj smerom ku všetkým vám.
Keď som si listoval kalendár, pozeral som na reálne a skutočné obrazy budovania tohto chrámu od nuly, na ktorých som ako chlapec a tí ktorí, ste tu starší odo mňa, pamätáte, že sme tu, moja generácia, miništrovali dlhé roky. A potom s gitarou v rukách, spevom – boli to neskutočne krásne detské, mládežnícke, študentské časy. Smerom ku všetkým vám, ktorí ste pomáhali, každým smerom a ktorí môžete byť v tejto chvíli hrdí, ponajprv na tých našich zlatých starkých, starých rodičov a rodičov, ako hovorí váš duchovný otec, ale hrdí i na seba. Na všetky obety prinášané zlatej katedrále, tej, ktorá sa tak vysoko týči medzi všetkými tými našimi malými domčekmi, príbytkami v celej dedinke. Chrámu, ktorý vám prináša a ktorý bude prinášať silné a bohaté duchovné formácie do vášho každodenného života.
Radi chodievate na púte, cestujete autobusom, autami, bicyklom, peši i lietadlom. Keď sa naozaj vydáme na cestu k nejakému pútnickému miestu, teraz si predstavte miesta, kde ste už v priebehu tohto roka všade pochodili. Možno Obišovce boli to posledné pútnické mariánske miesto venované Ružencovej Panne Márii. Ale všade, kde sa pustíme, sme akosi viacej otvorenejší Bohu a povedal by som, že aj pri tej námahe, ktorú človek vynakladá, aj pri tých peniazoch, ktoré musíme nasporiť, atď. viac prežívame tú Božiu lásku, či prítomnosť našej nebeskej Matky. Keď opustíme tie navyknuté priestory, prostredie, v ktorom sme ďaleko od všedného zhonu, každodenných povinností, môžeme sa akosi lepšie sústrediť na to podstatné v živote. V Obišovciach ste si vypočuli mnoho nádherných príhovorov, kázní a od skorého rána ste čakali na slávnostnú svätú omšu s pomocným biskupom Stanislavom a otcom Marianom Kuffom. Boh daroval nádherné počasie, ukázal aj cestou slnka svoju prítomnosť, lásku.
Tu vo Víťaze, aspoň v tých prvých rokoch, začiatkoch fungovania tohto chrámu, nebolo mnoho toho, čo by naozaj tak silno priťahovalo, ako to priťahuje dnes, teraz. Dobre si na to pamätám, keď som mal asi šesť rokov, úplne malý chlapec, ktorý sa doslova motkal tu okolo tých pracovníkov, okolo tých, ktorí sa tu mordovali a trápili v ťažkých časoch.
Bože, ja som si to vtedy vôbec neuvedomoval, bral som to ako hračku, bezstarostne. S koľkými starosťami ste sa museli namáhať, hodina čo hodina, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, aby vybudovali tento skvost. Naozaj si pamätám, keď ťahali ten kríž až na samý vrch. Kto by bol vtedy povedal, bratia a sestry, kto z vás by bol vtedy tušil, že tu vedľa, pár metrov bude niekedy stáť jedna nádherná budova farského úradu.
A tak vlastne všetko začínalo jednoducho. Nechcem povedať, že to bolo jednoduché, ale chcem povedať, že to bolo jednoduché v tom zmysle, že neboli také stroje, mechanizmy ako dnes, že to bolo iba s tou lopatou v rukách, ale s veľkou ochotou v srdci našich otcov a našich mám. A s jednoduchosťou liturgie a s požehnaním kňaza pre ten jednoduchý, pracovitý, veriaci ľud doteraz. Ja som si až oveľa, oveľa neskôr uvedomil, že všetko, všetky tie práce a námahy musel niekto starostlivo riadiť, dohliadať na nich. Bol to patrón tohto chrámu – svätý Jozef, robotník a neprestáva dodnes. Pochybuje niektov z vás o tom?
Je to naozaj silný a neúnavný svätý, tak ako to hovoria kňazi, biskupi, alebo jednoduchí ľudia, ktorí majú v celom svojom živote k tomuto krásnemu mužovi veľkú úctu. Malý Ježiš musel prežívať naozaj veľkú radosť pri takomto pozemskom otcovi – pestúnovi a pri matke Márii, ktorí žili v tomto svete tak, ako keby ani neboli z tohto sveta.
Myslím si, bratia a sestry, že až neskôr tak pomaly, pomaličky počas tých 50 rokov sa tu vystriedali mnohí kňazi, vy to viete veľmi dobre a každý niečo chcel dať do tohto chrámu, to znamená, že všetci sme dávali. Nebudem spomínať len peniaze. Každú námahu, čas, energiu, všetko, čo ste investovali a čo ste obetovali do tohto chrámu, zároveň ste vstúpili do spoločenstva tejto svätej rodiny. Do ich života, kde dni ubiehali v ustavičnej poklone, v pôstoch, v držaní ruženca v rukách, v modlitbe doma, tu a v práci sprevádzanej modlitbou, že ste vstúpili do ich skrytého, utiahnutého, osamelého života. Hej, taký má byť tvoj, môj, náš život. Všade, v každom veriacom srdci sústredenosť, ticho, pokoj, kontakt s Bohom a toto všetko to je to putovanie, bratia a sestry, do toho nebeského Jeruzalema. Naozaj, každým dňom otvorenejší Bohu, Ježišovi, jeho Matke, ako inak s týmto veľkým bratom, veľkým priateľom, veľkým patrónom tohto chrámu – svätým Jozefom.
V roku 1915 prišiel farár do Knesau v Rakúsku. Raz v noci, asi tak okolo pol druhej, ho niekto zobudil, aby išiel zaopatriť zomierajúceho. Muža pri dverách vôbec nepoznal a keď chcel farár zobudiť i kostolníka, aby išiel s ním, nočný posol ho uistil, že to nie je potrebné, lebo on sám je ochotný ísť s ním. A farár Rudolf Mesinger sa zadivil, vtedy možno prvýkrát, keď vošiel do kostola. Otvoril bohostánok a neznámy muž odpovedal na modlitby skvelou latinčinou. Posol s lampášom išiel pred ním smerom k vrchom a keď spolu prešli už aj posledné gazdovstvo, farár povedal: „Ale ďalej je už len les?“ Ale neznámy naliehal na kňaza, aby predsa pokračovali ďalej v ceste a tak mĺčky v nočnú hodinu pomaly postupovali do kopca. Lenže farárovi sa celá táto záležitosť akosi nepozdávala. A tu zrazu sprievodca položil na zem lampáš a znenazdajky zmizol. Farár niekoľkokrát zvolal do tmy, ale nepočul žiadnu odpoveď, žiadny hlas. Až nakoniec si všimol, že v tesnej blízkosti stojí nejaký senník, z ktorého bolo počuť tiché vzlykanie. Pozberal odvahu, otvoril dvere a lampášom si posvietil dnu. Videl tu ležať starého, na prvý pohľad ťažko chorého žobráka. Keď tento uzrel kňaza, so slabým hlasom plným údivu povedal: „Dôstojný pán, ako ste sa sem dostali? A k tomu v túto nočnú hodinu? Celý život som sa modlil k svätému Jozefovi, aby nedopustil, aby som odišiel z tohto sveta bez zaopatrenia. Myslel som si, že to bude tak, lebo tu široko-ďaleko nikoho niet. Zomriem bez kňaza. A vy ste odrazu tu. Bohu vďaka.“ Šikovný farár, posmelený, bez obáv, pripravil toho chudáka – udelil mu všetky sviatosti, potrebné pre zomierajúceho a až do rána, do svitania zostal pri ňom, pokiaľ neodovzdal svoju dušu Spasiteľovi. Ako spomienku na túto ojedinelú udalosť pripevnil farár tento starý lampáš k soche svätého Jozefa vo svojom kostolíku svätého Leonarda.
Drahí bratia a sestry, medzičasom ubehlo 90 rokov a do Knesau ako nový farár prichádza páter Augustín Franke, ktorý priznal, že udalosť so svätým Jozefom zo života farára Mesingera je mu síce známa, ale ten spomínaný lampáš už v kostole nenašiel. A potom hovorí: „Pustil som sa do pátrania a v oktáve sviatku svätého Jozefa som našiel na povale v kostolnej veži starodávny lampáš. Z výskumov vysvitlo, že pochádza zo 14. storočia a domnievam sa, že ide o tento zmiznutý lampáš.“ A na onom mieste v nadmorskej výške 1200 metrov, kde tajuplný sprievodca zanechal farára Mesingera stojí dnes kríž.
Všetko, čo robil svätý Jozef pred dvetisíc rokmi, čo robil pre Ježiša, ako tesár, čo robil pre Máriu, pre svoju rodinu, aj pre svoje okolie sme, drahí bratia a sestry, svedkami toho, že chce robiť aj tebe aj mne, Kristovmu tajomnému telu po všetky stáročia. Ďalšou zaujímavosťou je, a to už všetci zo Svätého písma vieme, že v evanjeliu nenájdeme zachované slová svätého Jozefa. A predsa je veľkým mužom mlčania, možno práve preto upadol v Cirkvi do úzadia, povedal by som, do zabudnutia. Skutočne, na prvý pohľad nie je ľahké objaviť pravú veľkosť a krásu jeho povolania a to sa už asi dovtípite, prečo. Pretože sa vyznačuje predovšetkým v takých čnostiach, ktoré sa už dnes nenosia, ktoré už nebijú do očí, ktoré sú tak málo oceňované. Skromnosť, poslušnosť, nenápadná práca, spravodlivosť, alebo skrytá služba. Toto všetko prebieha v tichosti a v modlitbe.
Svätá Bernadetka, vizionárka z Lúrd, ktorá v kláštore veľmi milovala práve skrytosť, skrytú službu, ticho. Našla si veľký vzor týchto čností. Nielen u panny Márie, ale aj vo svätom Jozefovi. A pre túto prostú, jednoduchú dušu neexistovalo medzi Pannou Máriou a svätým Jozefom odlúčenie. Bernadetku raz videla jej spolusestra, keď sa modlila k Nepoškvrnenej, že sa modlila pred sochou svätého Jozefa. To my asi nerobíme. A vtedy jej sestra hovorí: „Vy musíte byť asi veľmi nesústredená, modlite sa k Panne Márii, ale kľačíte pred sochou svätého Jozefa.“ A Bernadetka s úsmevom, so všetkou svojou prirodzenosťou odpovedá: „To vôbec nevadí, Panna Mária a svätý Jozef, oni si vynikajúco rozumejú. A mimochodom, sestrička, v nebi neexistuje závisť.“
Asi tu nachádzame, drahí bratia a sestry, odpoveď na množstvo problémov, na ten náš problematický život, na krízu, ktorá zasahuje najmä človeka. Dovoľte mi povedať na záver, aby ste si vážili to, čo zanechali naši starkí, generácia veľkej odvahy, generácia trpezlivosti, nábožnosti, veľkej úcty a obety od základného kameňa až po posledné práce na tomto zlatom živom srdci tejto farnosti. Viete, aj keby bol tento chrám najkrajší, keby bol najcennejší na celom svete, vyzdobený zlatom, briliantmi, pamätajte si, že centrom celého chrámu je Eucharistia, Ježiš, ktorý túži dotknúť sa svojou skutočnou prítomnosťou každého človeka. Verte, že tento chrám svätého Jozefa už 50 rokov rovnako s kostolíkom svätého Ondreja na Vyšnom konci, na ktorý tiež nemôžeme zabudnúť, obidva ukazujú, učia i veriacich i neveriacich, že Boh drží všetko vo svojich rukách, že on kontroluje celý svet, že on je Kráľom a Pánom času. A čo teda s naším osudom, čo s našou budúcnosťou? Alebo dali ste si otázku a rozmýšľali ste nad tým, že keď toto všetko skončí, budeme už len oddychovať, už je všetko v poriadku, už niet čo. Všetko je v rukách Kráľa lásky, bratia a sestry. A v tejto dôvere, v tejto viere, v tejto nádeji prosme patróna tohto chrámu – svätého Jozefa, aby každá rodina v tejto dedine a všetci tí, ktorí sú odtiaľto roztrúsení po končinách zeme, aby sa každá rodinka znovu zrodila z kríža. Keď zajtra príde nejaký problém, keď prepukne nejaký konflikt, je tu opäť tento chrám s prvou duchovnou pomocou. Aby ste nevyhľadávali advokátov, ani veštkyne, ani astrológov, aby ste sa hneď nespoliehali na psychológov, či manželských poradcov, aby za drahé peniaze vyriešili vaše veci. Ale zájdite sem, zájdite do tohto svojho chrámu k svojmu Ježišovi, pod kríž, ktorý jediný má moc odpúšťať, zachrániť. A keď pôjdete dnes spať povedzte Ježišovi jednoducho: „Dobrú noc, môj Pane. Ďakujeme ti za tvoju prítomnosť v spoločnosti Jozefa, tvojej Matky.“ A pošlite mu pusu, pobozkajte kríž, ktorý máte na stolíku a takto s ním zaspávajte každý večer.
Amen.
