Relikvia a ikona bl. Sr. Zdenky medzi nami


Od štvrtého decembra, dňa odpustovej slávnosti sv. Barbory, je v chráme v Ovčí vystavená k verejnej úcte relikvia blahoslavenej sr. Zdenky Schelingovej (obr. na titulke). Tento dar Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža je vďakou Pánu Bohu za mnohé povolania do tejto rehole z našej farnosti. Sr. Zdenka v čase totalitného boja proti Cirkvi s odvahou potvrdila svoju vieru a lásku ku Kristovi. Tým sa stala pre nás žiarivým vzorom vernosti Cirkvi a lásky k blížnemu, keď neváhala obetovať svoj život za záchranu kňazov. Kristove slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13), vystihujú veľkosť jej životnej obety. Tento citát z Písma sa nachádza aj na ikone blahoslavenej Zdenky od ikonopiskyne Emílie Dankovčíkovej z Košíc.

Ikony sa podľa tradície píšu, nie maľujú, preto ak ich chceme správne pochopiť, je potrebné ich prečítať vo svetle Evanjelia a myšlienok daného svätca. Sestra Zdenka je na ikone zobrazená (pozri pamätný obrázok – pozn. redakcie) v dobovom rehoľnom rúchu s krížom, symbolom jej zasvätenia. Zakladateľ Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža P. Teodózius Florentini vyhlásil: „Potrebujem sestry, ktoré rozumejú krížu. S takými dokážem všetko.“ Môžeme povedať, že sr. Zdenka naplno porozumela významu jeho slov a tak sa stala skutočnou sestrou kríža. Ruženec v jej ruke symbolizuje hlboký vzťah blahoslavenej k Panne Márii: „Zmocnila si sa Ježišovho Srdca, aby si nám ho darovala. Zmocni sa i našich sŕdc a daruj ich Ježišovi.“ Pri Zdenkinej tvári sa ikonopiskyňa inšpirovala fotografiou z vyšetrovacieho spisu ŠtB, ktorá vznikla krátko po jej zatknutí.

Môžeme z nej vyčítať jemný úsmev, ktorý má vyjadrovať Zdenkino celoživotné heslo: „Usmievaj sa!“, preto ju mnohí nazývajú Sväticou úsmevu. Pohľad má uprený do diaľky, akoby sa strácal v kontemplácii jej Božského Ženícha, ktorému obetovala všetko: „Cieľ každého úsilia je iba jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu Srdcu.“ Naklonená hlava svätých na ikonách symbolizuje pokoru a bázeň pred Pánom. Pravou rukou nás Zdenka pozýva k nasledovaniu Krista, aby sme tak ako ona svedčili o Kristovi. Pojem mučeník pochádza z latinského martýr, čo znamená svedok, ide tiež o jednu z troch poslaní Cirkvi: Martyria – svedectvo, Leiturgia – oslava Boha, Diakonia – služba. V hornej časti ikony po Zdenkinej pravici je Kristus podávajúci palmu, ktorá je už od kresťanského staroveku symbolom mučeníckej smrti, čo má pôvod v knihe Zjavenia apoštola Jána: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy“ (Zjv 7, 9). Z ľavej strany si môžeme všimnúť slnečné lúče presvitajúce pomedzi mreže väzenia. Je to symbol Božskej čnosti nádeje, ktorá blahoslavenú neopúšťala ani za múrmi väzenia a bola nadprirodzeným zdrojom sily v jej utrpení. Známy je Zdenkin citát: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“ Zlaté pozadie a svätožiara vyjadrujú jej oslávenie, keď sa celá jej postava stráca vo svetle, ktorým je Boh.

Je medzi nami relikvia, malá čiastka z jej tela, ale na základe slov Pána Ježiša, že jeho Otec, „nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ (porov. Lk 20,38), sme s blahoslavenou sr. Zdenkou duchovne spojení na základe Božej moci. Prirodzene sa nám však môže naskytnúť otázka, aký má význam úcta k relikviám svätých a odkiaľ pochádza. Dá sa povedať, že úcta ku kresťanským mučeníkom je taká stará ako kresťanstvo samo. Už v kresťanskom staroveku boli vo veľkej úcte tí, ktorí položili svoj život za vieru. Hmatateľným príkladom sú rímske katakomby – podzemné labyrintové pohrebiská prvých kresťanov. V týchto priestoroch boli mučeníci pochovávaní a hlavne v deň ich výročia smrti, teda dies natalis (narodenia sa pre nebo), boli na ich hroboch slávené liturgie. Po Milánskom edikte a v časoch rozvoja Cirkvi tento kult ešte vzrástol a mnohé relikvie mučeníkov boli premiestňované do im zasvätených chrámov, kde sa nad ich hrobmi udiali mnohé zázraky, ktoré posilňovali úctu k relikviám.

Pretože prostredníctvom relikvií sa veriaci cítili byť ešte v užšom kontakte so svojimi patrónmi. V človeku je túžba dotknúť sa tajomstva a zvlášť ak ide o tajomstvá našej viery. Je to túžba uchopiť neuchopiteľné, ktorá je v nás prirodzená. Úcta k relikviám má v Cirkvi svoje opodstatnené miesto ak upriamuje našu pozornosť na spoločenstvo svätých, teda Cirkev oslávenú, do ktorej my, ako Cirkev putujúca smerujme. Z teologického hľadiska sa nám v tejto úcte ponúka symbol vzkriesenia tela, ktoré vyznávame v Kréde. Úcta k telesnej schránke človeka pramení už zo samotného tajomstva Vtelenia, keď „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Svätí plnili v svojom živote Božiu vôľu prostredníctvom svojho tela, ktoré Pavol nazýva Chrámom Ducha Svätého (1Kor 6, 19) a tak dosiahli svoj cieľ v blaženom videní Boha. Preto ich pozostatky sú svedectvom o ich živote a tiež mementom k zamysleniu pre nás. Musíme mať však na zreteli, že adorácia, teda klaňanie sa, patrí Bohu, zatiaľ čo jeho svätým prejavujeme svoju úctu, čím nakoniec aj tak oslavujeme pôsobenie Božej milosti v ich životoch. Úcta k svätým je výzvou aj pre nás, že ak to s Božou pomocou zvládli oni, prečo by sme to nemohli byť aj my?

Nech je pre nás relikvia blahoslavenej sr. Zdenky symbolom jej prítomnosti medzi nami, dôvodom hlbšie poznať jej život a tak s dôverou vyprosovať jej príhovor v našich starostiach, smútkoch a chorobách, aby sme sa v blízkom čase mohli spolu s celou Cirkvou tešiť z jej svätorečenia.

Peter Stašík, Ovčie

EXERCÍCIE (XXXIII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ježiš si mal, musel sám vyniesť kríž až na vrch Golgoty, na miesto popravy. Na tejto ceste ho sprevádzal zástup ľudí. Neboli to len jeho nepriatelia, ktorí žiadali jeho smrť a chceli vidieť svoje víťazstvo do konca. Neboli to ani len zvedavci, akých býva pri takýchto príležitostiach všade mnoho. V zástupe boli aj takí, ktorí cítili s Ježišom a stáli na jeho strane. Medzi nimi spomína evanjelium zvlášť ženy, ktoré nariekali nad tým, čo sa dialo s Ježišom, žalostili nad ním a oplakávali ho. Toto je prvý raz od začiatku procesu s Ježišom, čo evanjelium uvádza niečo priaznivé pre neho zo strany židovského ľudu. Tento priaznivý čin, prejav sympatie z účasti, pochádza od žien. Je to nielen zaujímavé, ale pozoruhodné – ženy dali v najťažších chvíľach Ježišovho utrpenia najavo, že stoja pri ňom a mali odvahu niečo pre neho urobiť. Jediná intervencia v prospech Ježiša v priebehu súdneho procesu pochádzala tiež od ženy – Pilátovej manželky. Súcitné ženy sa objavujú na krížovej ceste, ženy budú stáť pevne pod krížom, ženy ponúknu svoju pomoc pri pochovávaní, a keď sa budú ponáhľať so svojou službou hneď ráno po Veľkej noci, aby dokončili, čo sa nedalo vykonať predtým. Statočné ženy!

Ženy dali teda najavo svoju živú účasť na Ježišovom utrpení. V každom utrpení je možno čosi, čo žena rýchlejšie, hlbšie a ľudskejšie chápe ako muž. Žena prenikavejšie chápe osobnú tragédiu nejakého človeka než muž. Keď muž pozoruje západ, vidí v ňom stretnutie ideí, mienok a cieľov. Ženy vidia skôr živých ľudí, ktorí zápasia, vidia ich osobné nešťastie, rany a bolesť.

Súcitnosť, ktorú prejavujú ženy na krížovej ceste, nie je len jednoduchý ľudský súcit s odsúdencom na smrť. Jeruzalemské ženy vidia predovšetkým Ježiša a nie natoľko druhých dvoch odsúdencov v tom istom sprievode. Tieto ženy rozlišujú. Vidia v Ježišovi čosi osobitné, ba ojedinelé. Aj oni vedia veľmi dobre, ako vedel Pilát, že farizejov hnala nenávisť, aby žiadali Ježišovu smrť. Možno aj ony predtým priamo počuli niektoré Ježišove reči. Možno boli svedkami nejakého zázraku. Istotne vedia, že Ježiš bol dobrý a že všade robil dobro. Rozsudok nad Ježišom považujú za nešťastie, za nespravodlivosť, kričiacu do neba. Nad týmto nariekajú. Chcú sa akoby kajať v mene všetkých za to, čo sa tu deje. Verejne dávajú najavo, že ľutujú toto všetko a že by to chceli odčiniť.

Takýto postoj ľútosti prepukne o nejaký čas na svätodušné sviatky u mnohých židov. Keď budú počuť výčitku, ktorú im povie Peter vo svojej prvej kázni: „Vy ste ho ukrižovali a usmrtili.“ Bolesť prenikne ich srdcia a povedia Petrovi a ostatným apoštolom, „Mužovia, bratia, čo máme robiť?“ A obrátia sa. Ženy na krížovej ceste ani nečakajú na takúto výčitku. Ony vedia, čo sa deje, e keď vidia, ako ťažko kráča s krížom na pleciach. Tieto ženy sú prvé z veľkých zástupov v dejinách, ktoré budú dojaté Pánovým utrpením a budú spolu s nim prežívať útrapy krížovej cesty.

To, čo robia tieto ženy na krížovej ceste, nie je bez odvahy. Veď židovskí vodcovia sú tu tiež, kráčajú na popravisko pozorujú všetko okolo. Už dávno pohrozili všetkým, ktorí by sa odvážili sympatizovať s Ježišom. Pred nenávistnými pohľadmi týchto vodcov a napriek ich hrozbám sa tieto ženy odvažujú priblížiť k Ježišovi, aby mu prejavili svoju ľútosť a svoj súcit. Ježišovo utrpenie už začína plniť svoje poslanie, ktoré sa bude šíriť a prehlbovať v dejinách – dodáva odvahu a dáva silu svedčiť aj pred Ježišovými nepriateľmi. Ženy pri pohľade na odsúdeného Ježiša, ktorý nesie kríž, majú odvahu robiť to, čo sa neopovážili predtým cez celý proces u Piláta: dávajú najavo, že stoja pri Ježišovi.

Verejný prejav sympatií týchto žien ukazuje, že Ježišovu smrť nežiadal a nesúhlasil s ňou ani zďaleka židovský ľud. Ak zástupy, zhromaždené pred Pilátom, pôsobili dojmom takejto jednotnej mienky, bolo to len preto, že tí, čo zmýšľali ináč, nemali odvahu vyjadriť svoju mienku. Bolo by však nespravodlivé obviniť bez rozdielu celý židovský národ, že odsúdil Mesiáša.

Postoj žien, ktoré plakali na krížovej ceste po Ježišovom boku, nezostali bez odpovede, Ježiš sa k nim obrátil a povedal im: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, keď sa bude hovoriť: Blažené… životy, ktoré neporodili… Vtedy začnú privolávať horám: Padnite na nás! a kopcom: Pokryte nás! Lebo keď sa toto deje na zelenom strome, čo bude so suchým?“

Keď ľudia trpia, sústreďujú pozornosť obyčajne na seba samých, Ježiš ani vo svojom utrpení nemyslí na seba. Myslí na nebezpečenstvo druhých. Myslí na otrasné dni, ktoré bude čoskoro prežívať židovský národ. On, Ježiš je zelený strom, nevinný skrz-naskrz a čo s ním urobila tvrdosť ľudí, hriech ľudí: Čo potom suchý strom, čo vinní – ako tí obstoja pred tvrdosťou iných, ktorí si nerobia výčitky ani z tvrdosti, ani z pomsty, najmä keď im vinní a hriešni dávajú na to zámienku! Akým palivom pre oheň budú títo vinní?

Ježiš sa tu nevyhráža. Hovorí to skôr zo súcitu so svojím ľudom. Hovorí to ako upozornenie: „Nechoďte po cestách, ktoré nastúpili vaši vodcovia!“ Veď zničenie Jeruzalema, ktoré sa už dvíha na obzore, je obrazom ešte otrasnejšej tragédie, ktoré čaká človeka, zatvrdnutého v hriechu, Ježiš má pred očami hlavne toto: zachrániť ľudí pred večným stroskotaním. Najväčším zlom nie je časné utrpenie. Utrpením sa len skúša odolnosť zeleného stromu. Najväčšie zlo spočíva v tom stať sa vyschnutým stromom a upadnúť naveky. Ježiš ako zelený strom trpí dobrovoľne za všetkých, aby ich zachránil pred týmto utrpením, ktoré by bolo posledné, nenapraviteľné a večné.

+L. Franc, duch. otec

Chrám – symbol putovania Božieho ľudu do nebeského Jeruzalema


Drahý duchovný otec tejto farnosti, chcel by som pri tejto príležitosti pozdraviť všetkých našich kňazov z našej farnosti, z našej dediny, spolurodákov, všetky rehoľné sestry, ba i katechétov a všetkých vás, drahí bratia a sestry. Musím povedať, že je to pre mňa vzácnosť a mimoriadna príležitosť osláviť tento chrám, jeho päťdesiatku. Na takéto udalosti sa zvykneme voľajakým spôsobom pripraviť nie z minúty na minútu, ale pripravujeme sa dlhší čas kupovaním darčekov a iného, ako to poznáme. Čo však darovať chrámu k jeho jubileu?

Bolo to asi to prvé, keď ma poprosil duchovný otec, či budem ochotný a či budem môcť prísť v tomto zlatom týždni. Čo ti zlatý chrám darovať? Ak si zlatý, čo bohatšie a čo zlatšie ti obetovať? Naozaj, s bázňou a chvením, s pokorou a s úctou v srdci som vstupoval do tohto chrámu, pred všemohúceho Boha, ale aj smerom ku všetkým vám.

Keď som si listoval kalendár, pozeral som na reálne a skutočné obrazy budovania tohto chrámu od nuly, na ktorých som ako chlapec a tí ktorí, ste tu starší odo mňa, pamätáte, že sme tu, moja generácia, miništrovali dlhé roky. A potom s gitarou v rukách, spevom – boli to neskutočne krásne detské, mládežnícke, študentské časy. Smerom ku všetkým vám, ktorí ste pomáhali, každým smerom a ktorí môžete byť v tejto chvíli hrdí, ponajprv na tých našich zlatých starkých, starých rodičov a rodičov, ako hovorí váš duchovný otec, ale hrdí i na seba. Na všetky obety prinášané zlatej katedrále, tej, ktorá sa tak vysoko týči medzi všetkými tými našimi malými domčekmi, príbytkami v celej dedinke. Chrámu, ktorý vám prináša a ktorý bude prinášať silné a bohaté duchovné formácie do vášho každodenného života.

Radi chodievate na púte, cestujete autobusom, autami, bicyklom, peši i lietadlom. Keď sa naozaj vydáme na cestu k nejakému pútnickému miestu, teraz si predstavte miesta, kde ste už v priebehu tohto roka všade pochodili. Možno Obišovce boli to posledné pútnické mariánske miesto venované Ružencovej Panne Márii. Ale všade, kde sa pustíme, sme akosi viacej otvorenejší Bohu a povedal by som, že aj pri tej námahe, ktorú človek vynakladá, aj pri tých peniazoch, ktoré musíme nasporiť, atď. viac prežívame tú Božiu lásku, či prítomnosť našej nebeskej Matky. Keď opustíme tie navyknuté priestory, prostredie, v ktorom sme ďaleko od všedného zhonu, každodenných povinností, môžeme sa akosi lepšie sústrediť na to podstatné v živote. V Obišovciach ste si vypočuli mnoho nádherných príhovorov, kázní a od skorého rána ste čakali na slávnostnú svätú omšu s pomocným biskupom Stanislavom a otcom Marianom Kuffom. Boh daroval nádherné počasie, ukázal aj cestou slnka svoju prítomnosť, lásku.

Tu vo Víťaze, aspoň v tých prvých rokoch, začiatkoch fungovania tohto chrámu, nebolo mnoho toho, čo by naozaj tak silno priťahovalo, ako to priťahuje dnes, teraz. Dobre si na to pamätám, keď som mal asi šesť rokov, úplne malý chlapec, ktorý sa doslova motkal tu okolo tých pracovníkov, okolo tých, ktorí sa tu mordovali a trápili v ťažkých časoch.

Bože, ja som si to vtedy vôbec neuvedomoval, bral som to ako hračku, bezstarostne. S koľkými starosťami ste sa museli namáhať, hodina čo hodina, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, aby vybudovali tento skvost. Naozaj si pamätám, keď ťahali ten kríž až na samý vrch. Kto by bol vtedy povedal, bratia a sestry, kto z vás by bol vtedy tušil, že tu vedľa, pár metrov bude niekedy stáť jedna nádherná budova farského úradu.

A tak vlastne všetko začínalo jednoducho. Nechcem povedať, že to bolo jednoduché, ale chcem povedať, že to bolo jednoduché v tom zmysle, že neboli také stroje, mechanizmy ako dnes, že to bolo iba s tou lopatou v rukách, ale s veľkou ochotou v srdci našich otcov a našich mám. A s jednoduchosťou liturgie a s požehnaním kňaza pre ten jednoduchý, pracovitý, veriaci ľud doteraz. Ja som si až oveľa, oveľa neskôr uvedomil, že všetko, všetky tie práce a námahy musel niekto starostlivo riadiť, dohliadať na nich. Bol to patrón tohto chrámu – svätý Jozef, robotník a neprestáva dodnes. Pochybuje niektov z vás o tom?

Je to naozaj silný a neúnavný svätý, tak ako to hovoria kňazi, biskupi, alebo jednoduchí ľudia, ktorí majú v celom svojom živote k tomuto krásnemu mužovi veľkú úctu. Malý Ježiš musel prežívať naozaj veľkú radosť pri takomto pozemskom otcovi – pestúnovi a pri matke Márii, ktorí žili v tomto svete tak, ako keby ani neboli z tohto sveta.

Myslím si, bratia a sestry, že až neskôr tak pomaly, pomaličky počas tých 50 rokov sa tu vystriedali mnohí kňazi, vy to viete veľmi dobre a každý niečo chcel dať do tohto chrámu, to znamená, že všetci sme dávali. Nebudem spomínať len peniaze. Každú námahu, čas, energiu, všetko, čo ste investovali a čo ste obetovali do tohto chrámu, zároveň ste vstúpili do spoločenstva tejto svätej rodiny. Do ich života, kde dni ubiehali v ustavičnej poklone, v pôstoch, v držaní ruženca v rukách, v modlitbe doma, tu a v práci sprevádzanej modlitbou, že ste vstúpili do ich skrytého, utiahnutého, osamelého života. Hej, taký má byť tvoj, môj, náš život. Všade, v každom veriacom srdci sústredenosť, ticho, pokoj, kontakt s Bohom a toto všetko to je to putovanie, bratia a sestry, do toho nebeského Jeruzalema. Naozaj, každým dňom otvorenejší Bohu, Ježišovi, jeho Matke, ako inak s týmto veľkým bratom, veľkým priateľom, veľkým patrónom tohto chrámu – svätým Jozefom.

V roku 1915 prišiel farár do Knesau v Rakúsku. Raz v noci, asi tak okolo pol druhej, ho niekto zobudil, aby išiel zaopatriť zomierajúceho. Muža pri dverách vôbec nepoznal a keď chcel farár zobudiť i kostolníka, aby išiel s ním, nočný posol ho uistil, že to nie je potrebné, lebo on sám je ochotný ísť s ním. A farár Rudolf Mesinger sa zadivil, vtedy možno prvýkrát, keď vošiel do kostola. Otvoril bohostánok a neznámy muž odpovedal na modlitby skvelou latinčinou. Posol s lampášom išiel pred ním smerom k vrchom a keď spolu prešli už aj posledné gazdovstvo, farár povedal: „Ale ďalej je už len les?“ Ale neznámy naliehal na kňaza, aby predsa pokračovali ďalej v ceste a tak mĺčky v nočnú hodinu pomaly postupovali do kopca. Lenže farárovi sa celá táto záležitosť akosi nepozdávala. A tu zrazu sprievodca položil na zem lampáš a znenazdajky zmizol. Farár niekoľkokrát zvolal do tmy, ale nepočul žiadnu odpoveď, žiadny hlas. Až nakoniec si všimol, že v tesnej blízkosti stojí nejaký senník, z ktorého bolo počuť tiché vzlykanie. Pozberal odvahu, otvoril dvere a lampášom si posvietil dnu. Videl tu ležať starého, na prvý pohľad ťažko chorého žobráka. Keď tento uzrel kňaza, so slabým hlasom plným údivu povedal: „Dôstojný pán, ako ste sa sem dostali? A k tomu v túto nočnú hodinu? Celý život som sa modlil k svätému Jozefovi, aby nedopustil, aby som odišiel z tohto sveta bez zaopatrenia. Myslel som si, že to bude tak, lebo tu široko-ďaleko nikoho niet. Zomriem bez kňaza. A vy ste odrazu tu. Bohu vďaka.“ Šikovný farár, posmelený, bez obáv, pripravil toho chudáka – udelil mu všetky sviatosti, potrebné pre zomierajúceho a až do rána, do svitania zostal pri ňom, pokiaľ neodovzdal svoju dušu Spasiteľovi. Ako spomienku na túto ojedinelú udalosť pripevnil farár tento starý lampáš k soche svätého Jozefa vo svojom kostolíku svätého Leonarda.

Drahí bratia a sestry, medzičasom ubehlo 90 rokov a do Knesau ako nový farár prichádza páter Augustín Franke, ktorý priznal, že udalosť so svätým Jozefom zo života farára Mesingera je mu síce známa, ale ten spomínaný lampáš už v kostole nenašiel. A potom hovorí: „Pustil som sa do pátrania a v oktáve sviatku svätého Jozefa som našiel na povale v kostolnej veži starodávny lampáš. Z výskumov vysvitlo, že pochádza zo 14. storočia a domnievam sa, že ide o tento zmiznutý lampáš.“ A na onom mieste v nadmorskej výške 1200 metrov, kde tajuplný sprievodca zanechal farára Mesingera stojí dnes kríž.

Všetko, čo robil svätý Jozef pred dvetisíc rokmi, čo robil pre Ježiša, ako tesár, čo robil pre Máriu, pre svoju rodinu, aj pre svoje okolie sme, drahí bratia a sestry, svedkami toho, že chce robiť aj tebe aj mne, Kristovmu tajomnému telu po všetky stáročia. Ďalšou zaujímavosťou je, a to už všetci zo Svätého písma vieme, že v evanjeliu nenájdeme zachované slová svätého Jozefa. A predsa je veľkým mužom mlčania, možno práve preto upadol v Cirkvi do úzadia, povedal by som, do zabudnutia. Skutočne, na prvý pohľad nie je ľahké objaviť pravú veľkosť a krásu jeho povolania a to sa už asi dovtípite, prečo. Pretože sa vyznačuje predovšetkým v takých čnostiach, ktoré sa už dnes nenosia, ktoré už nebijú do očí, ktoré sú tak málo oceňované. Skromnosť, poslušnosť, nenápadná práca, spravodlivosť, alebo skrytá služba. Toto všetko prebieha v tichosti a v modlitbe.

Svätá Bernadetka, vizionárka z Lúrd, ktorá v kláštore veľmi milovala práve skrytosť, skrytú službu, ticho. Našla si veľký vzor týchto čností. Nielen u panny Márie, ale aj vo svätom Jozefovi. A pre túto prostú, jednoduchú dušu neexistovalo medzi Pannou Máriou a svätým Jozefom odlúčenie. Bernadetku raz videla jej spolusestra, keď sa modlila k Nepoškvrnenej, že sa modlila pred sochou svätého Jozefa. To my asi nerobíme. A vtedy jej sestra hovorí: „Vy musíte byť asi veľmi nesústredená, modlite sa k Panne Márii, ale kľačíte pred sochou svätého Jozefa.“ A Bernadetka s úsmevom, so všetkou svojou prirodzenosťou odpovedá: „To vôbec nevadí, Panna Mária a svätý Jozef, oni si vynikajúco rozumejú. A mimochodom, sestrička, v nebi neexistuje závisť.“

Asi tu nachádzame, drahí bratia a sestry, odpoveď na množstvo problémov, na ten náš problematický život, na krízu, ktorá zasahuje najmä človeka. Dovoľte mi povedať na záver, aby ste si vážili to, čo zanechali naši starkí, generácia veľkej odvahy, generácia trpezlivosti, nábožnosti, veľkej úcty a obety od základného kameňa až po posledné práce na tomto zlatom živom srdci tejto farnosti. Viete, aj keby bol tento chrám najkrajší, keby bol najcennejší na celom svete, vyzdobený zlatom, briliantmi, pamätajte si, že centrom celého chrámu je Eucharistia, Ježiš, ktorý túži dotknúť sa svojou skutočnou prítomnosťou každého človeka. Verte, že tento chrám svätého Jozefa už 50 rokov rovnako s kostolíkom svätého Ondreja na Vyšnom konci, na ktorý tiež nemôžeme zabudnúť, obidva ukazujú, učia i veriacich i neveriacich, že Boh drží všetko vo svojich rukách, že on kontroluje celý svet, že on je Kráľom a Pánom času. A čo teda s naším osudom, čo s našou budúcnosťou? Alebo dali ste si otázku a rozmýšľali ste nad tým, že keď toto všetko skončí, budeme už len oddychovať, už je všetko v poriadku, už niet čo. Všetko je v rukách Kráľa lásky, bratia a sestry. A v tejto dôvere, v tejto viere, v tejto nádeji prosme patróna tohto chrámu – svätého Jozefa, aby každá rodina v tejto dedine a všetci tí, ktorí sú odtiaľto roztrúsení po končinách zeme, aby sa každá rodinka znovu zrodila z kríža. Keď zajtra príde nejaký problém, keď prepukne nejaký konflikt, je tu opäť tento chrám s prvou duchovnou pomocou. Aby ste nevyhľadávali advokátov, ani veštkyne, ani astrológov, aby ste sa hneď nespoliehali na psychológov, či manželských poradcov, aby za drahé peniaze vyriešili vaše veci. Ale zájdite sem, zájdite do tohto svojho chrámu k svojmu Ježišovi, pod kríž, ktorý jediný má moc odpúšťať, zachrániť. A keď pôjdete dnes spať povedzte Ježišovi jednoducho: „Dobrú noc, môj Pane. Ďakujeme ti za tvoju prítomnosť v spoločnosti Jozefa, tvojej Matky.“ A pošlite mu pusu, pobozkajte kríž, ktorý máte na stolíku a takto s ním zaspávajte každý večer.
Amen.

Modlitba k bl. sestre Zdenke Schelingovej


Dobrotivý Bože, ty si dal blahoslavenej Zdenke

nevšednú lásku k ukrižovanému Kristovi,

ktorú prejavila radostnou službou chorým

a tvojim kňazom; prosíme ťa, dopraj aj nám,

aby sme ju nasledovali v úprimnej ochote

dať svoj život do služby bratom

a sestrám a boli nadšenými svedkami

tvojho syna Ježiša Krista,

ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje

v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Amen.

Adventné trio

Bratia a sestry, v tomto čase adventu sme prežili veľmi krásne dni a bolo by veľkým previnením, keby som sa k nim nevrátil. Priniesli svetlo do našich životov. Bývajú každý rok, ale tohto roku boli viac oslnivejšie.

Prvou udalosťou bolo slávnostné ukončenie Roka sv. Ondreja, ktorý mal prehĺbiť náš vzťah s Pánom Ježišom podľa príkladu sv. Ondreja, patróna našej Košickej arcidiecézy. V Košiciach sme si mohli uctiť relikviu sv. Ondreja, prinesenú z talianskeho mestečka Amalfi a poprosiť tohto veľkého svätca o silu trpezlivo kráčať za Kristom, milovať ho bláznivo „až na smrť na kríži“. Veď sv. Ondrej, vedený na ukrižovanie, povedal: „Pozdravujem ťa, ó, kríž, tak dlho očakávaný. Pritisni ma svojimi klincami, opoj svojimi bolesťami a vráť ma môjmu božskému Majstrovi, ktorý ma miloval a vykúpil.“ Rok sv. Ondreja sme symbolicky ukončili odpustovou sv. omšou na Vyšnom konci, ktorú slúžil výpomocný spišský biskup Mons. Andrej Imrich.

Ďalším oslnivým svetlom v adventnom čase bol odpust sv. Barbory, panny a mučenice v Ovčí. V tento deň bola slávnostne uložená do päty obetného stola relikvia tiež panny a mučenice nie z tretieho, ale z dvadsiateho storočia sestry Zdenky Schelingovej z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Kríža. Pre náš chrám je to veľké vyznačenie. Hovorí nám o tom, že za Krista v bratoch a sestrách dokážu klásť svoje životy aj veľmi krehké stvorenia, ktoré dokážu tak veľmi milovať drevo kríža. A tento kríž sa stal pre blahoslavenú Zdenku „rebríkom“ do večného života. Ona prejavila telesné milosrdenstvo kňazovi a Boh jej prejavil svoje preveľké milosrdenstvo. Zvečnilo sa to krásnym a originálnym obrazom Božieho milosrdenstva z prameňa Božieho milosrdenstvo z Krakova – Lagievnikov. Tento obraz v životnej veľkosti musí každého človeka uviesť do stavu úplného odovzdania sa Pánu Ježišovi. Použijem slová sr. Zdenky: „Nechcem byť dobyvateľkou duší prv, kým ma celkom nezíska Boh. Vždy sa chcem iba s ním spájať, lebo on ma musí celú zaujať.“


Sv. Ondreja, sv. Barboru, bl. Zdenku úplne zaujal Kristus. Všetci traja boli zvedaví, kde býva. Keď ich získal Pán Ježiš, zanechali všetky „svetské siete“ a išli dobýjať ľudské duše pre Božie kráľovstvo. Nakoniec všetci veľmi milovali a preto dokázali prijať a objať kríž. Sv. Ondrej bol ukrižovaný v tvare „X“, sv. Barbora prijala kríž meča a bl. Zdenka kríž neľudského ponižovania a potupovania.

Bratia a sestry, príklad týchto troch veľkých svätých v adventnom čase nech nás naplní veľkou radosťou z očakávania narodenia Božieho Syna Ježiša Krista, o ktorom sme presvedčení: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec