ROZHOVOR

Hudobná skupina, v ktorej hrajú traja diecézní kňazi: Pavol Jenčo (spev gitara), Milan Supek (basgitara), Martin Gnip (bicie), Martin Sopko (klávesy).

Skupina vystúpila v našej farnosti v nedeľu 23. októbra 2011 pri príležitosti osláv 50. výročia nášho farského kostola sv. Jozefa, robotníka. Po vystúpení pre našich mladých farníkov som oslovil umeleckého vedúceho kapely Kerygma, kňaza Pavla Jenču, pôsobiacim vo farnosti Kokošovce.


Mohli by ste sa nám bližšie predstaviť.

Pochádzam z Dargova, to je farnosť Sečovce na Zemplíne. Kokošovce sú mojím štvrtým kaplánskym miestom. Prišiel som tam v roku 2009, som tam teda tretí rok. Teraz by som povedal niečo o našej kapele.

Áno, mohli by ste nám niečo povedať k jej názvu a celkovej genéze…

Kapela Kerygma ešte bez názvu vznikla v roku 1996. Vtedy sme sa stretli traja z tejto kapely, ktorí sme teraz kňazmi. Stretli sme sa v seminári v jednom ročníku. Bola to náhoda, alebo ťažko povedať či náhoda, keď veríme, že nič nie je náhoda. Vtedy sme účinkovali prvýkrát v roku 1997, teda zhruba po pol roku v seminári v rámci Dňa otvorených dverí. Trošku sme vtedy asi šokovali v pozitívnom zmysle aj predstavených, netušili, že niečo také sa deje v seminári.

Kto bol iniciátorom?

Iniciátorom bol dnes už nebohý kňaz Martin Šinaľ. On sa snažil dať do kopy chlapcov, bol dva roky skôr v seminári. Tešil sa, že do seminára prišiel aj bubeník, aj gitarista, aj basgitarista naraz. Takže dal nás vtedy dokopy a potom časom prestal s nami hrať. Hrali sme sami plus nejaký klavesák, niekto zo seminára. Na tých klavesákov sme veľa šťastia nemali, pretože každým rokom prišiel niekto iný, takže sa chlapci veľmi neohriali. Chce to aj určitý sebazápor, lebo človek si musí pre kapelu ukrojiť zo svojho voľného času.

Čo nasledovalo po tom pozitívnom prekvapení predstavených seminára?

Mali sme šťastie, že vtedajším rektorom seminára bol dp. Konečný, ktorý mal pre také veci pochopenie. Sám vyučoval a neviem, či ešte aj teraz vyučuje liturgický spev. Je to síce celkom iná hudba, ale mal pochopenie aj pre takéto moderné formy hudby. A chcel, aby sme účinkovali aj pri svätých omšiach, keď boli také slávnostnejšie. Čiže bol našou oporou aj pred pánom arcibiskupom, ktorý, keď nás počul hrať na omši, bol trocha nervóznejší, ale nemôžem povedať ani jedno krivé slovo. Keď sme boli už novokňazmi a stále sme fungovali s kapelou, tak nám veľmi vychádzal v ústrety. Aj nás tak umiestnil po arcidiecéze, aby sme nemali ďaleko k sebe na skúšky, čiže mal pochopenie. Boli sme radi a aj teraz, keď je už emeritným biskupom a stretneme sa, tak sa vždy opýta, ako kapela.

Poďme teda k tvorbe kapely. Texty vašich piesní sa opierajú o kresťanské hodnoty, o evanjeliá. Cítite pri tom zodpovednosť, alebo ako to pomáha vo vašej tvorbe?

Z troch kňazov, ktorí tvoríme gro kapely, nikto netvorí texty. Píšu ich dvaja naši spolubratia – Martin Škvarla, náš spolužiak a o niečo mladší spolubrat nám napísal ešte viac textov, volá sa Vladimír Štefanič. Obidvaja sú kaplánmi v našej košickej arcidiecéze. Pri tvorbe zjavne vychádzajú z toho, čo prežívajú. Uvedomujem si, že text je v piesni podstatný a veľmi obdivujem, keď niekto dokáže napísať dobrý text. No a na mne zostane urobiť k tomu hudbu.

Zastavme sa pri samotnej hudbe. Kto ovplyvnil, respektíve doniesli ste si nejaký štýl hudby zo svojho civilného, mládežníckeho života?

K bigbeatovej, gitarovej hudbe som mal blízko od mladosti. Už na gymnáziu sme mali kapelku a tam sme hrávali so spolužiakmi, ale bolo to viac úsmevné. Myslel som si, že keď skončím gymnázium, tak budem musieť gitaru „zavesiť na klinec“, ako sa vraví, ale nebolo to tak. Bol som rád, že po vstupe do seminára bola možnosť pokračovať ďalej v muzike. Čiže mňa ovplyvnilo to, čo počúvali moji starší súrodenci, bratia. Mám troch starších bratov. A boli to interpreti ako Eric Clapton, Mark Knopfler, Dire Straits, takéto gitarové veci som mal rád, neskôr spomeniem aj Deep Purple, tie rockové klasiky 70. rokov. Mal som vždy rád skôr také blúzové veci. Keď sme sa stretli v seminári v kapele, tak chlapci si tiež doniesli niečo svoje. Zmes toho všetkého je vyjadrená v našich piesňach. Ja napíšem pieseň, ale aranžmány robíme spolu ako kapela.

Máte požehnanie aj od nového otca arcibiskupa?

Nemôžem povedať, že máme oficiálne požehnanie, ale pochopenie zjavne ešte áno, alebo nebolo nám to zakázané, inak povedané. Ale myslím, že je rád, že aj takáto forma určitej evanjelizácie, či pastorácie existuje.

Pýtam sa to preto, lebo napríklad my novinári by sme mali mať imprimatur. Ako je to vo vašom hudobnom smere?

Tam sa to berie inak. Neviem o tom, aby iné gospelové kapely si na vydanie cédečka žiadali imprimatur, asi nie. U nás o to menej, že všetci sme kňazmi aj pri tvorbe textov, aj hudby. Tam máme dôveru, že sa neocitneme mimo, teda v heréze alebo v blude. Pochopenie nachádzame aj u nového otca arcibiskupa.

Fungovanie kapely si vyžaduje aj určitú materiálnu podporu. Ako to zabezpečujete z tohto hľadiska?

Je to veľká pravda. Keď sme začínali v seminári, boli tam kúpené niektoré nástroje, také erárne. Neskôr sme si zaobstarali, samozrejme, tie svoje, lebo chceli sme niečo lepšie, kvalitnejšie. Mali sme šťastie, že sa na pastoračný ročník dvaja z nás dostali do USA a tam sme narazili na dobrých ľudí. Keď videli, že sa venujeme takej veci, tak nám finančne pomohli. Takže sme si odtiaľ priniesli nejaké nástroje. Bolo to komplikované, ale priniesli sme. Ale to nestačí. Človek chce experimentovať stále viac, tak tie nástoje postupne obmieňame. Sme odkazaní na svoje vlastné príjmy, takže mnohokrát treba siahnuť hlboko do peňaženky. Chcel by som gitarový efekt alebo zosilovač, Milan basgitaru, v budúcnosti nejakú gitarku. Takže každý koníček niečo stojí a sme si vedomí, že to je dobrá vec. A možno s väčšou ochotou siahame aj do vlastných vreciek.

Spomínali ste vystúpenie v Amerike. Kde všade ste vystupovali?

Neboli sme tam vystupovať, boli sme tam na tzv. pastoračnom ročníku. To znamená, chlapci po treťom, teraz už po druhom ročníku v seminári prerušujú štúdium a idú na tzv. prax – pastoračný ročník, aby videli, ako sa žije vo farnosti a prípadne zakúsili aj iný svet. Mali sme možnosť ísť do zahraničia. Všetci traja sme boli v zahraničí, niekto ďalej. Ja s Martinom sme boli v USA, Milan bol tu v Čechách.

Kde všade ste koncertovali?

Koncertovali sme na rôznych miestach. Zo začiatku to bol seminár, potom akcie zo seminára, boli sme hrať trikrát vo väznici, bol to zaujímavý zážitok. Potom v rámci gospelových festivalov na Slovensku a v Čechách. Máme dobré vzťahy s jedným našim kolegom spolubratom, ktorý účinkuje v Rakúsku, tam sme boli hrať dvakrát. To je asi všetko, na čo si spomeniem, nejaké ďaleké zahraničie to nie je. Najďalej to bolo asi to Rakúsko.

Môžete s vašou hudbou vystupovať v chráme? Vysvetlite to podrobnejšie, aby nevznikli nejaké nedorozumenia.

Nikto nám nezakázal hrať v chráme, len my sme sa rozhodli, že nebudeme hrať v chrámoch kvôli akustike. Ak by sme hrali nejakú jemnú folkovú hudbu, nemal by som žiaden problém ani ja, ani chlapci. Skúšali sme viackrát, aj keď neradi, ale presvedčili nás, že to bude v chráme dobré. Keď raz je ten priestor tvorený pre inú hudbu, tak tá rocková tam nepasuje. Som zástancom toho, že keď tam Martin raz kopol do „kopáka“ do bubna, bola tam ozvena 8-9 sekundová, tak sme vedeli, že toto asi nepôjde. Z toho dôvodu sme sa rozhodli nehrať v chráme, nikto nám to nezakázal.

Čo plánuje kapela ďalej?

Máme za sebou vydanie dvoch CD. Mali sme šťastie, prvé CD z roku 2007 bolo ocenené Akadémiou slovenskej populárnej hudby – dostali sme za neho Aurela v kategórii Gospel. O tri roky sme vydali ďalšie CD, to je čerstvé. Radi by sme pracovali na ďalšom, chceli by sme hrať ďalej. Kapela je rada, keď môže hrať čo najčastejšie, pokiaľ to neprekáža nášmu pastoračnému programu. Pre nás je pastorácia prvoradá a viem, že všetci chlapci to tak berú. Aj program upravujeme nie podľa koncertov, ale podľa toho, čo máme vo farnostiach.

Otázka trocha viac na telo – tešili by ste sa, keby vás uvoľnili z klasickej pastorácie iba na túto špecifickú formu ohlasovania evanjelia?

Ó, fúú, úprimne povedané, asi nie. Milujem toto, čo robíme, mám to rád a navzájom sa to dopĺňa. A ja som zatiaľ v takom štádiu a verím, že aj zostanem, že som radšej vo farnosti. Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale som skutočne rád s ľuďmi, chýbalo by mi to.

Lebo sú kapely, ktoré sa venujú iba kresťanskej hudbe.

Áno sú kapely, ktoré sa venujú iba tejto hudbe, ale neviem o tom, aby boli profesionálnymi kňazmi v úvodzovkách, že nie sú profesiou kňazi. A neviem ani o takom prípade, aby boli kňazi uvoľnení z pastorácie pre prácu v nejakej kapele.
Možno to stojí za zmienku, aby sa Cirkev týmto zaoberala, lebo šírenie evanjelia aj cez hudbu má svoju silu. Nakoniec, aj dnes na vašom koncerte sme boli toho svedkami.
Isteže, ale ja vidím skôr cestu v tom, aby nám bolo prenechaného viac priestoru na takúto aktivitu, aby sme neboli v nejakej pastoračne náročnej farnosti. Zatiaľ je to tak, že to stíhame.

Keď to všetko zhrnieme, kapela Kerygma funguje 15 rokov. Čo by ste chceli vylepšiť, čo sa týka štýlu hrania, alebo iných vecí?

Ťažko povedať, čo chceme, alebo nechceme vylepšovať v štýle hrania. Ono to prichádza samo – hráme to, čo nás baví. Keď aj ja niečo vytvorím a nám sa to nepáči, tak to jednoducho nehráme. Chceli by sme sa zlepšovať aj v tomto smere. Myslím si, že na kvalitu sa niekedy neberie ohľad. Ono sa niekedy tak mávne rukou, že to stačí, veď my chceme iba chváliť Pána Boha. Ono to nestačí. Keď chceme Pána Boha chváliť, tak aj on si zaslúži, aby to malo určitú úroveň. Takže naším cieľom je stále zlepšovať sa. A nejaké veľké ambície dosiahnuť slávu, to nie. Ale poteší nás priazeň publika. Tešíme sa, keď sa niekomu páči naša hudba, niekoho oslovíme. A ambície byť veľkými rockovými hviezdami, tak to nie.

Vo všeobecnosti, keď sledujem vývin kresťanskej hudby, ktorú nám sčasti podáva aj rádio Lumen, vidím posun. Ako keby kresťanská hudba, povedané v hudobnom žargóne, začínala najskôr v tom „molovom“, potom už v „sedmičkovom“ a teraz to prechádza do krásnych plných „durových“ akordov. Ako vnímate vývin a posun našej kresťanskej gospelovej hudby tu na Slovensku?

Vidím to pozitívne. Presne toto bol problém pred niekoľkými rokmi a ešte niekde pretrváva, aj keď nechcem nikoho dehonestovať, ale amaterizmus. Nehovorím, že sme profesionálmi, mnohí by nás „strčili do vrecka“, ale ide o to, že niekedy tu bola spokojnosť s tým, že stačí mi oslavovať Pána Boha s tromi akordami, ktoré som sa naučil a už som veľký muzikant. Toto dnes už neobstojí, čiže treba sa zlepšovať. Vidím pokrok oproti tomu, čo tu bolo v minulosti. Na mnohých gospelových kapelách vidno, že sa vypracovali na hudobné osobnosti. V tomto vidím pozitívum.

Čiže vašim cieľovým publikom sú najmä mladí ľudia?

Najskôr tak. Isteže, keď sa niekde vo farnosti dozvedia, že prídu kňazi hrať nejakú hudbu, tak tam príde veľká zmes ľudí, dokonca často tam prídu starší, babky si posadajú do prvých radov. A keď to na nich „vybalíme s plnou silou“, tak sú troška šokovaní, čo sa to deje. Preto je táto hudba orientovaná na mladých. Ale boli aj prekvapujúce, pozitívne reakcie zo strany starších, že sa im tie rockové veci páčili.
Odkaz vlastne dávate cez svoje piesne a ich texty. Ale aj tak vás na záver poprosím o odkaz pre našich mladých, pre našich čitateľov, aj keď tentokrát bez nôt.

Robiť veci poriadne. Nevravím, že my ich robíme najlepšie, ale máme snahu sa zdokonaľovať a toto by som rád preniesol aj na rovinu duchovnú. Byť poriadny v tom, čo robím, t.j. poriadne prežívať celý svoj život. Pán Boh nám dal obrovskú zodpovednosť do rúk, a to je ľudská sloboda. To je ten najväčší dar, ktorý máme a on nám dôveruje, čiže nesklamme jeho dôveru. Robme veci poriadne! A myslím aj tie veci, ktoré sa týkajú našej večnosti.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda

Sviatosť zmierenia


Sviatosť zmierenia sprevádza človeka v jeho pádoch i vstávaní. Spojená je so spytovaním svedomia, ktoré nevykonávame preto, aby sme ho uspokojovali, ale aby nás stále hlbšie vovádzalo do tajomstiev Božieho života. Vo sviatosti zmierenia sa stretávame s Božou láskou a milosrdenstvom, a nie so súdením a odsudzovaním. Boh, náš Otec, vždy odpúšťa tomu, kto úprimne ľutuje a človeka lieči z hriechu a jeho následkov. Sviatosť zmierenia nás zmieruje s Bohom, s Cirkvou, s bratmi a aj s nami samotnými. Každá spoveď je novým krokom k obráteniu.

Sviatosť zmierenia je založená na viere v Božiu lásku a na dôvere v Božie milosrdenstvo. V nej prijímame Otcovo nekonečné odpustenie. Jednota s Otcom nás vedie do jednoty s bratmi a sestrami a otvára cestu k uzdraveniu tela a duše.
V spovedi sa nejedná o vymenúvanie hriechov, ale otváranie srdca láske. Boh nám odpúšťa s radosťou. Zabudnite na falošnú podobu žiarlivého Boha, ktorý trestá a otvorme srdce podobe Boha, ktorý trpí kvôli našim hriechom. Boh plný nekonečnej lásky a milosrdenstva, ktorý sa teší odpusteniu. Niet hriechu, ktorý by Boh neodpustil skrze svoje milosrdenstvo.

Dívajme sa, aký krásny je Boží plán s nami a uvidíme, kedy a v čom sme neodpovedali na Božie pozvanie a v čom sme pokorili sami seba.


Spytovanie svedomia podľa Desatora

1. Ja som Pán Boh tvoj! Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
(či je v tvojom živote mágia, špiritizmus, horoskopy, idoly, ktorým, sa klaniaš a pod.)

2. Nevezmeš meno Božie nadarmo!
(hrešíš, preklínaš, berieš meno Božie nadarmo, modlíš sa a velebíš Boha)

3. Nezabudni, aby si deň sviatočný svätil!
(účasť na sv. omši, práca v nedeľu?)

4. Cti svojho otca a svoju matku!
(vzťah k rodičom, k starším osobám, osobám v tvojej rodine a susedstve?)

5. Nezabiješ!
(zabíjaš niečím svoj život a životy druhých: opilosť, droga, rôzne iné závislosti, potrat, vraždy?)

6. Nezosmilníš!
(vzťah k svojmu telu a k telu druhých osôb, pornografia, filmy, sebaukájanie a pod.)

7. Nepokradneš!
(úcta k cudziemu dobru a spravovanie dobier, sebeckosť, lakomstvo, materializmus, krádež?)

8. Nepreriekneš krivé svedectvo voči blížnemu svojmu!
(klamstvá, falšovanie, zvádzanie na druhého, chrániť dobré meno cudzieho, pravdovravnosť?)

9. Nepožiadaš manželku svojho blížneho!
(vernosť v manželstve, rozvracanie manželstva, manželská čistota, mimomanželská čistota?)

10. Nepožiadaš majetku svojho blížneho!
(byť spokojný s tým, čo máš, nespokojnosť voči nedostatku kvôli materiálnym veciam, ničenie cudzieho majetku a pod?)

-re-

Moje Rany zachránia svet


Sestra Marta bývala v kláštore v Chambéry (Francúzsko), keď dostala toto posolstvo a tam aj zomrela 21. marca 1907. Ježiš sa sestre Marte zjavil viackrát. Učil ju úcte k svätým Ranám a poveril ju, aby rozšírila túto pobožnosť po svete.

Pánove slová: Teba som si vyvolil, aby si oživila pobožnosť uctievania môjho bolestného utrpenia, k mojim svätým Ranám v tomto smutnom svete, kde žijete. Kto sa nachádza v ťažkostiach alebo pociťuje potrebu pomoci, nech príde ku Mne a nech načiera zo zásluh môjho utrpenia a mojich Rán! Cesta mojich Rán je jednoduchá a privádza vás do neba. Tým, že obetujete zásluhy mojich Rán Nebeskému Otcovi, dávate zadosťučinenie za hriechy ľudí.

Moje Rany sú prameňom všetkých milostí. Proste Ma, aby som rozmnožil vašu lásku k mojim Ranám. Veďte k tomu aj iných. Každé slovíčko, ktoré vyrieknete k ucteniu mojich Rán, Ma poteší.

Skrze moje Rany a Srdce je všetko dosiahnuteľné. Z mojich Rán pochádza ovocie svätosti života. Duše svojich blížnych vložte do mojich Rán. Tam sa očistia ako zlato pri tavení. V mojich Ranách si vždy môžete vyčistiť svoje duše. Ak máte ťažkosti alebo trpíte, vkladajte svoje starosti do mojich Rán! Uľahčím vaše ťažkosti. U chorých opakujte často povzdych: Môj Ježišu! Skrze zásluhy Tvojich Svätých Rán odpusť nám a zmiluj sa nad nami!

Moje Rany vás istotne ochránia a zachránia celý svet! Pre tie duše, ktoré odchádzajú z tohto sveta v spojení s mojimi Ranami, nejestvuje smrť. Moje Rany zaistia pre ne život.

Koľkokrát pozriete s čistým srdcom na Ukrižovaného, vždy získate vyslobodenie päť trpiacich duší, zodpovedajúc počtu mojich Rán. Nezabúdajte, že milosti, dané skrze mojich päť Rán, máte vyprosovať aj pre trpiace duše v očistci.
Za každé slovo pri modlitbe ruženca k mojim Svätým Ranám nechám po kvapke mojej krvi padnúť na tú-ktorú hriešnu dušu.


Ruženec k Svätým Ranám

Na krížiku: Ježiš Kristus, náš Božský Spasiteľ, buď k nám a celému svetu milostivý a milosrdný. Amen.

Na tri po sebe nasledujúce zrnká:

1. Svätý Otče, svätý Mocný Bože, svätý Nesmrteľný Bože, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom. Amen.

2. Buď nám milostivý, zľutuj sa nad nami, môj Ježišu, v dnešných nebezpečenstvách. Prikry nás svojou drahocennou, Svätou Krvou. Amen

3. Večný Otče! Ukáž nám svoje milosrdenstvo skrze Krv Ježiša Krista, Tvojho jednorodeného Syna! Amen.

Na veľké zrnká: Večný Otče! Obetujem Ti sväté Rany nášho Pána Ježiša Krista, aby sa zahojili rany našich duší.

V desiatke na malé zrnká:Môj Ježišu, skrze zásluhy Tvojich Svätých Rán, odpusť nám a buď k nám milosrdný!

Na konci (3x): Večný Otče! Ukáž nám svoje milosrdenstvo skrze Krv Ježiša Krista, Tvojho Syna! Amen.

Prežívaj svätú omšu (dokončenie)


V tej chvíli som bola užasnutá, lebo tie bytosti mali také krásne tváre, také žiarivé, ako si človek nevie predstaviť. Tie krásne tváre boli takmer ženské, hoci ich pokožka, stavba tela, ruky a výška boli mužské. Bosé nohy sa nedotýkali zeme, ale akoby sa po nej kĺzali. Ten sprievod bol prekrásny. (Tento opis anjelov strážnych zodpovedá svedectvu írskej mystičky Lorny Byronovej, druhá jej kniha Schody do neba).

Niektorí z nich niesli akoby zlatú misku s niečím, čo žiarilo čistým zlatým svetlom. Najsvätejšia Panna mi povedala: ,,To sú strážni anjeli tých, čo obetujú svätú omšu na mnohé úmysly a ktorí sú si vedomí, čo znamená tento obrad. Oni majú čo ponúknuť Pánovi…“

,,Obetujte mu v tejto chvíli (každý z nás) tieto dary… svoju bolesť, nádej, smútok, radosti a prosby. Pamätajte, že svätá omša má nekonečnú cenu! Buďte preto štedrí v obetovaní i prosbách.“

Za prvými anjelmi prichádzali tí anjeli, čo mali prázdne ruky. Matka Božia povedala: ,,To sú anjeli tých, čo sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem prežiť každý okamih svätej omše a neprinášajú Pánovi žiadny dar.“

Nakoniec prichádzali anjeli, ktorí boli veľmi smutní. Mali ruky zopnuté v modlitbe, ale sklopený zrak. To sú strážni anjeli tých, čo sú duchom neprítomní. Sú to tí, čo prišli len z povinnosti, bez túžby zúčastniť sa bohoslužby. Anjeli sú smutní, pretože okrem svojich modlitieb nemajú čo priniesť pred oltár.“

Nezarmucujte svojho strážneho anjela… Proste za obrátenie hriešnikov (aj za svoje vlastné), za mier vo svete, za svojich príbuzných a priateľov, susedov, za tých, čo sa zverujú do vašich modlitieb. Proste veľa. Nielen pre seba, ale aj pre ostatných.“ Nezabúdajte, že obeta, ktorá sa Pánovi najviac páči, je, keď sa celí obetujete až do krajnosti, aby vás Ježiš mohol cez Jeho zásluhy premeniť. Čo môžete vy obetovať Bohu z toho, čo je vaše? Iba ničotu a hriech. (To je často to jediné, čo máme) Otcovi sa páčia tie obety, ktoré sú spojené so zásluhami Ježiša Krista.“

Ten s ničím porovnateľný sprievod bol prekrásny. Všetky tie nebeské bytosti sa ukláňali pred oltárom. Niektorí nechávali svoje dary na zemi, iní kľačali na zemi s čelom takmer dotýkajúcim sa zeme a len čo prišli k oltáru, pred očami sa mi rozplynuli.

Pri speve Svätý, Svätý, Svätý… sa pri celebrantoch uhlopriečne až dozadu objavili tisícky anjelov s rôzne veľkými krídlami v bielych tunikách. Všetci s rukami zloženými v modlitbe pokľakli, klaňali sa a vzdávali česť Pánovi. Bolo počuť prekrásnu hudbu akoby viacerých zborov a súčasne spievali Svätý, Svätý, Svätý…

Nadišiel okamih najväčšieho zázraku nad zázrakmi – Premenenie. Po pravej strane za arcibiskupom sa objavil veľký zástup bytostí oblečených v tunikách pastelových farieb. Mohlo sa zdať že boli rovnakého veku, rovnako a bez vrások a nesmierne šťastné – všetci kľačali. Panna Mária povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení. Sú medzi nimi aj duše tvojich príbuzných, ktorí sa už tešia zo stretnutia s Pánom.“ A vtedy som ju zbadala. Panna Mária bola hneď napravo od arcibiskupa, len krok za celebrantom. Vznášala sa nad zemou a kľačala na veľmi jemných a priehľadných tkaninách, ktoré sa trblietali ako krištáľová voda. Najsvätejšia Panna sa zo zopnutými rukami pozerala s úctou a zahĺbením na celebranta. Odtiaľ na mňa prehovorila potichučky, ale priamo do srdca, bez toho, aby na mňa pozrela.

,,Si prekvapená, že ma vidíš za arcibiskupom? Tak je to správne … Pri všetkej láske, akou ma môj syn miluje, mi nikdy nedal takú dôstojnosť, akou obdaril kňazov, aby som ho mohla denne vziať do svojich rúk tak, ako to robia oni pri eucharistickom zázraku. Preto mám hlbokú úctu voči kňazom a zázraku, aký Boh prostredníctvom nich vykonáva. To ma núti kľačať až za nimi.“

Bože, koľko dôstojnosti, koľko milosti vylieva Pán na kňazské duše a ani my a možno ani niektorí z nich si to neuvedomujeme.

Pred oltárom sa objavili sivé tiene ľudí a dvíhali ruky. Panna Mária povedala: ,,To sú blahoslavené duše z očistca, ktoré čakajú na vaše modlitby, aby sa skončilo ich očisťovanie. A neprestávajte sa za ne modliť. Oni sa modlia za vás, ale za seba sa modliť nemôžu. Práve vy sa musíte modliť za ich vykúpenie, aby sa mohli stretnúť s Bohom a tešiť sa z jeho prítomnosti.“

,,Ako vidíš, tu som vždy… Ľudia chodia na púte, na miesta, kde som sa zjavila. Je to dobré pre milosti, ktoré tam dostanú, ale pri nijakom zjavení, na nijakom inom mieste nie som tak prítomná ako na svätej omši. Vždy ma nájdete pri oltári, kde sa slávi Eucharistia. S anjelmi zostávame pred bohostánkom, lebo vždy som s Ježišom.

spracovala Lucia Galdunová Táto kniha je vydaná v súlade s Apoštolátom Novej Evanjelizácie (ANE)

V tichosti


V tichosti, v pokore,
Ježišu,
tam hore,
čo na nás všetkých
dozeráš,
ruky svoje vystieraš.

Chrániš Ty nás
v každom kroku,
v mladosti, starobe,
v zdraví i chorobe.
Tebe patrí veľká vďaka,
za bohatého aj chudáka.

Nech na Teba
nik nezabudne,
k Tebe cestu
často nájdime vľúdne.

Kroky naše
nech k Tebe smerujú,
svätý chrám Boží
často navštevujú.

Veď tam človek
potešenie nájde,
každý kresťan
nech tam zájde.

Stretnúť sa s Ježišom
v tichosti pod krížom,
dôstojne prežívaj,
v srdci ho uchovaj.

Marta Pacovská, Široké

EXERCÍCIE (XXXV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

Celé evanjelium sa javí ako ohlasovanie Božej spravodlivosti pre svet. V očiach starca Simeona sa Ježiš pri obetovaní v chráme javí ako sudca, ktorý oddeľuje Izrael na dva tábory – „je ustanovený na pád a na povstanie mnohých“, Ján Krstiteľ ohlasuje prichádzajúci Boží súd. Sekera je na koreni, vejačka zrna je pripravená. Potom sa Ján stretá s Ježišom – v ňom sa však Božia spravodlivosť ukazuje v podobe človeka až na smrť oddaného záchrane druhých: Baránok Boží.


Ježiš sám hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet“ (Jn 9, 39). „Robte pokánie, obráťte sa!“ V podobenstvách to dopĺňa – ryby sa triedia, zrno a kúkoľ rastú, buď pre Božiu sýpku, alebo pre oheň. Desať panien sa rozdeľuje na päť a päť. Nehodní hostia sú vyhodení do tmy. „Myslíte, že som prišiel priniesť pokoj?“ – pýta sa Ježiš. Prišiel s mečom Božej spravodlivosti, s mečom roztína a oddeľuje. Hrozba súdu dolieha na každého a na všetkých, nik sa nemôže vyhnúť. Farizeji mysleli, že majú privilégium. Ján Krstiteľ ich upozorňuje, že ani oni neujdú súdu. „Plemeno vreteníc, ktože vám ukázal, ako uniknúť súdu?“ (Mt 5,7).

V novom Izraeli Syn človeka ustanoví vedúcich, aby rozdeľovali pokrm. Peter sa pýta: „Pane, hovoríš toto podobenstvo pre nás, alebo pre všetkých?“ A Ježiš odpovedá: „Kto je teda taký verný a starostlivý správca domu, Pán si ho nájde verného. Ale ak sa opíja a ubíja služobníctvo – odstráni ho a dá mu podiel s nevernými“ (Lk 12,41-46). Také je podobenstvo o ustanovených vodcoch nového Izraela – o pápežoch, biskupoch a kňazoch. Ježiš vyslovuje náročné požiadavky na všetkých. Na správcov Božieho ľudu zvlášť. Na nejednej skulptúre súdu v priečeliach katedrál vidno na prvom mieste zavrhnutého duchovného správcu…

Kristus prišiel pre Boží súd nad svetom a stále ho ohlasoval. Na vrchole svojho života, keď prišla jeho hodina, slávnostne prehlásil, že Božia spravodlivosť vtrhla do sveta: „Teraz sa koná súd nad týmto svetom“ (Jn 12, 31). Trval na tomto svojom prehlásení do poslednej chvíle, aj vtedy, keď sám stál pred sudom ľudí uprostred veľrady. Aj vtedy prehlásil: „Ba poviem vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici moci Božej a prichádzať na oblakoch nebeských“ (Mt 26, 64).

V Kristovi je teda súd a Božia spravodlivosť. Od chvíle smrti a vzkriesenia je definitívny Boží súd už vo svete. V Kristovi, ktorý prišiel v tele, podobnom hriešnemu (Rim 8, 3). Boh smrteľne vážne odsúdil hriech v celom ľudstve. Svätý Pavol povie: „Pre mňa je svet ukrižovaný“ (Gal 6, 14). Aký je to svet? Je to duch sveta a zásady sveta? Je to svet hriechu, svet v podobe, akú mu dal hriech, svet, ktorý nemá Ducha. Pozemský Kristus sa stal jeho časťou, žil životom v tele, vyšiel z tohto sveta. Odteraz sa starý svet podobá budove, z ktorej bol vytrhnutý klenbový kameň, takže svätý Peter zvolá: „Zachráňte sa z tohto zvrhlého pokolenia“ (Sk 2,40), aby ste nezahynuli pod jeho ruinami.

Navonok sa zdá, že po Kristovej smrti sa napriek tomu nič nezmenilo. Že svetu hriechu sa darí, že sa rozrastá a mocnie. Možno. No koreň je preťatý – hriech nemá budúcnosť. V pohľade apoštolov „terajšia tvárnosť sveta sa už pomíňa“ (Kor 7, 31). Neschradli takto kráľovstvá naoko ešte mocné a prosperujúce? Nebol takto podťatý človek, ktorý sa navonok zdal ešte mocný, zdravý a vplyvný, ale už len dožíval? Nepoznáme takéto prípady klamnej sily?

Po Kristovej smrti sa ešte stále obetovalo v jeruzalemskom chráme. Ešte štyridsať rokov sa odbavovali slávnosti, až to mýlilo vieru kresťanov, ako ich dnes mýli sila dnešného zla. Ale čo to bolo pred dejinami a pred Božou tvárou štyridsať rokov? Kristovou smrťou sa opona chrámu predsa len roztrhla, tajomstvo chrámu zaniklo a „dom ostal pustý“. Nakoniec bol chrám v roku 70 zrúcaný, keď už prv stratil svoj duchovný zmysel.

V tej istej chvíli, ako Kristus odsúdil hriech, voviedol do sveta nový život svätosti cez svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Teraz jestvujú dva svety, ktoré sa splietajú až do hĺbky nášho srdca. Svet hriechu a svet bez budúcnosti a bez hodnoty pre večnosť, ktorý ide v ústrety svojej záhube. A svet v Kristovej spravodlivosti, novosti života, ktorý ide v ústrety poslednému naplneniu podľa Božích plánov. Kristus sám nás zvnútra premieňa, prepodstatňuje na nové stvorenie.

Takto je už teraz prítomný vo svete Boží súd. Jedni sa rozhodujú vstúpiť a žiť v Božej spravodlivosti a zápasiť o svoj život v spolupráci s milosťou deň čo deň. Druhí sa vypínajú a vzdorovito sa držia sveta hriechu, ktorý je odsúdený, ponechaný svojmu osudu. Rozdeľovanie posledného súdu už prebieha…

Božia spravodlivosť, uskutočňovaná v Kristovi, zachraňuje každého, kto sa jej podrobuje, odsudzuje každého, kto ju odmieta.

Voči ľuďom, ktorí túžia po spáse, Boh vykonáva súd spravodlivosti. Súdi ich tým, že ich ospravedlňuje a dáva im nový život – život vzkriesenia a oživujúcej svätosti. Svätý Ján to vyjadrí takto: „Kto v neho uverí, že nebude odsúdený“ (Jn 3, 17). Tí, čo žijú z viery, nebudú súdení, to znamená, nebudú zavrhnutí. Pre nich súd bude značiť „prechod zo smrti do života“. Boh vykonáva nad nimi svoju spravodlivosť tým, že ich napĺňa spravodlivosťou. Takto súd nad veriacim nie je výrok, lež oživujúca Božia činnosť, tvorivá a posväcujúca.

Takýto súd ako naplnenie spravodlivosťou sa nad nami uskutočňuje prvý raz v krste – dar ospravedlnenia je pre nás prvý dar oživujúcej svätosti. Ak zostaneme verní, stále sme oživovaní. Náš život sa prehlbuje každým stretnutím s Kristom vo sviatostiach, v každom utrpení, v každej pomoci bratovi, v každom čine lásky. Rastie v nás láska, rastie milosť, rastie spravodlivosť. V nádeji potom očakávame milostivý Boží súd, ktorý sa na nás už uskutočňuje.

A čo súd zavrhnutia? Jestvuje? Sú ľudia, pre ktorých sa Božia ponuka spravodlivosti obráti na zavrhnutie. To je u tých, ktorí sa uzatvoria Božej láske, ktorá ospravedlňuje a posväcuje. Odmietajú vstúpiť do sály na hostinu, hoci sú pozvaní. Už sú súdení, pretože odmietli pozvanie, neuverili a „dali prednosť tme pred svetlom“ (Jn 3, 1b). Idú do tmy.

Rozdelenie posledného súdu sa uskutočňuje každý deň a v každej chvíli dejín. Večný život a večná smrť jestvujú už vo svete ako prijatá láska, alebo odmietnutý život. Vzkriesený Pán, plný moci, slávy a života, ponúka všetkým život, spásu tým, čo ju prijímajú i tým, čo ju zavrhujú. On je a bude stredom nového sveta. Postoj k nemu určuje nebo a zatratenie.

Máme nádej spásy? Nádej spravodlivosti? Máme, ale nie sami zo seba. To nie sú naše výkony, čo nás vedú k Bohu. Naša spravodlivosť nie je z nás a nie je naša. Sami zo seba nemáme nijakú možnosť votrieť sa do Božej priazne, keďže sme sami hriešni. Naša spása je skôr výsledok našej pokory, s ktorou prijímame dar Božieho záujmu o nás. Zbytočne by sme dávali Bohu najavo, že sme tu a že niečo znamenáme. Bez neho neznamenáme nič. Náš dar – to je len ochotné prijímanie jeho darov. Zásluhy? To je zakaždým len nový krôčik, ktorým nás Pán Boh pritiahol k sebe, keď sme ochotne prijali jeho vnuknutie a jeho dar, čím vrastáme viac do jeho života. Aj utrpenie je záslužné len tým, že sa v ňom spájame s Kristom a že sa stotožňujeme s ním. Odpustenie hriechov? Márnotratný syn prestáva byť hriešnikom až v otcovom objatí!
Po hriechu sme sa zriekli Boha. Túžbou po ňom si otvárame dušu, zriekame sa hriechu, sme ochotní prijať Božie odpustenie. My nezmierňujeme rozhnevaného Boha – Boh sa zmieruje s nami a to tým, že nás neprestáva považovať za svojich, my len veríme v jeho lásku, ktorú nám ponúka. Koľko je len týchto ponúk, čo vyzývajú naše srdce! Božie slovo, ktoré počujeme a čítame! Eucharistia, ktorou nás Pán privteľuje tesnejšie k sebe! Svätá spoveď ako tribunál odpúšťania. Blížny, ktorý prebúdza v nás svojou núdzou lásku. Každé utrpenie, ktoré je ponukou nasledovať tesnejšie Krista a spájať sa s ním v obeti. Fyzická smrť – náš posledný čin podľa Božej vôle. Smrť, ktorou sa pripájame v oddanosti k Pánovej smrti a v ktorej môžeme vysloviť prosebné slovo: „Pane, rozpomeň sa na mňa!“ Ak sme s ním žili, s ním potom aj zomierame…“ „Kto verí vo mňa, má večný život.“

Budeme raz súdení? Áno, ale v prvom rade sa sami súdime životom. Každý náš deň je dňom rozhodovania. Je dňom, ktorý nás ospravedlňuje, alebo zavrhuje. Každý náš deň je dňom súdu. Každý deň je dňom posväcovania, alebo odsúdenia. Zajtra Kristus príde naposledy a uzatvorí proces súdu… Preto hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia… Hľaďte teda, aby nikto z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha!… Nezatvrdzujte si srdcia!“ (Žid 3,7-15).

Proroci, Ján Krstiteľ a apoštoli mali pravdu, keď zvestovali povážlivý Boží súd. Ako sa neobávať? Ako vystupovať s istotou? Jediný správny postoj je pokora. V pokore smieme dôverovať a mať nádej. Lebo Boh je dobrotivý a verný. Dobre počuje: „S bázňou a chvením konajte dielo svojho spasenia! Boh sám účinkuje vo vás, aby ste aj chceli aj konali podľa jeho blahovôle“ (Flp 2,13). Teda s bázňou a o bázni… No jediné správne meno kresťanskej bázne sú láska, nádej, dôvera a darovanie sa Bohu, ktorý nás má rád!

+L. Franc, duchovný otec

Chrám – príbytok živého Boha

Milí rodáci, bratia a sestry, drahý duchovný otče, drahí oltárni spolubratia, milé deti!

Najprv mi dovoľte poďakovať sa z úprimného srdca vášmu duchovnému otcovi za pozvanie na tento „Zlatý týždeň“, ako ste ho nazvali. Tento týždeň mi padol milo, lebo celý tento rok je pre mňa rokom jubilejným. V čom? V mojom kňazskom živote si pripomínam 45 rokov kňazskej vysviacky, keď sme spolu s mojim oltárnym spolubratom dp. Ladislavom Francom pred 45 rokmi po prvýkrát pristúpili k oltáru Božiemu.


Pamätám sa ako dnes, tento kostol v tom čase voňal novotou a nedokončeným dielom. No múry stáli, veža bola postavená a vo vnútri bolo veľké množstvo ľudu. Vonku sa o nás bedlivo starali vrtuľníky, ktoré prerušovali bohoslužby svojim hrmením. Rátalo sa s prítomnosťou okolo 10 000 veriacich zblízka, z okolia i zďaleka. Hlavným celebrantom bol vdp. Peter Adamčák, farár zo Širokého, kázal osvietený pán kapitulný vikár Dr. Štefan Onderko a my dvaja nováčikovia sme koncelebrovali s domácim dôstojným pánom farárom Adamčákom. Prečo to pripomínam? Lebo primičná slávnosť ma viaže k spomienkam na tento chrám svätého Jozefa, robotníka, k histórii tohto chrámu.

60. roky boli pre našu obec veľmi ťažké. Vy skôr narodení iste máte tieto ťažké roky v pamäti. Vtedy prebiehala takzvaná socializácia dediny a do tohto záujmu patrilo aj združstevňovanie. A bol to veľmi ťažký pôrod v našej dedine. Úvahy boli všelijaké, kto zradí, kto podpíše, kto sa stane prvým členom družstva a iné pre túto dobu veľmi ťažké úvahy. A práve v tom ťažkom čase bol poslaný k nám odvážny, zásadový muž dp. Adamčák, ktorý s veľkou obozretnosťou a priateľskou dušou si získal mnohých na vážnych postoch, aby udrel do „najtvrdšieho orieška“ – začať novostavbu kostola vo Víťaze, čo sa mu aj nakoniec podarilo. No vždy sa pri novostavbe ukazovali problémy: raz, že to bude bazilika, inokedy, že neboli dodržané plány, alebo prekročené kompetencie gazdov a dobrovoľníkov, ktorí sa podieľali na novostavbe. Z mien mi ostali v pamäti horlivci podľa Písma svätého: „Pre tvoj dom ma bude spaľovať tvoja horlivosť, Pane.“ Imrich Ungvarský, Martin Ungvarský, p. Novotný, Ing. Chleba, p. Juhás a mnoho ďalších zvučných mien, ktorí mali veľký podiel na stavbe tohto kostola. Táto novostavba sa pomaly zdokonaľovala až do doby, keď prišiel čas konsekrácie.

V mojom písomnom archíve nachádzam správu, ktorú som uverejnil v roku 1992 ako odborný asistent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove: „Obec Víťaz a Ovčie v sobotu a nedeľu 28. a 29. novembra prežívala mimoriadnu slávnosť. Do ich obce zavítal otec biskup Mons. Alojz Tkáč, aby Víťazanom konsekroval kostol zasvätený svätému Jozefovi, robotníkovi, ktorý postavili v ťažkých časoch v roku 1961. Iniciátorom stavby bol nebohý vdp. Andrej Oros a staval ho dnes už nebohý kňaz Peter Adamčák, vtedajší širocký farár, dnes farár v Dubovici. Počas stavby boli niektorí aktéri väznení, hlavným staviteľom bol Ing .Chleba, ale pre nedodržanie projektu prevzal stavbu a celú zodpovednosť za stavbu Tomáš Juhás. V týchto ťažkých časoch ho nemohol konsekrovať vtedy žijúci košický biskup Mons. Jozef Čársky pre veľký nátlak štátnej správy. Veriaci čakali na príchod biskupa, no nedočkali sa ho.

Nakoniec kostol požehnal prešovský okresný dekan vdp. František Potocký, ktorý neskoršie emigroval do Spojených štátov amerických. Veriaci boli z tejto situácie zronení a pán biskup Čársky to ťažko znášal. Predsa po 30 rokoch sa Víťazania dočkali, že im kostol svätého Jozefa, robotníka konsekroval dnešný náš pán biskup, ako si ho tu prisvojovali veriaci. Pred konsekráciou sa v kostole vo Víťaze konala duchovná obnova počas celého týždňa, na ktorej sa veriaci aktívne zúčastňovali. Exorty a kázne viedli rodáci a prizvaní kňazi. Odzneli tieto témy: Duchovná obnova dnešného človeka – dp. Bartolomej Urbanec, špirituál kňazského seminára, Chrám a Sviatosť Oltárna – dp. Franc, farár v Osikove, Chrám – cesta k sviatostiam – dp. Pavol Čech, odborný asistent, farár v Bajerove, Chrám – cesta k zachovávaniu prikázaní – dp. František Stahovec, farár v Nižnom Hrušove, Chrám – cesta k Bohu a blížnemu – dp. Bednárik – kaplán z Dómu v Košiciach. Bola vždy možnosť sviatostí zmierenia.

V deň konsekrácie celý kostol pristúpil k svätému prijímaniu, čo bolo potešením pre otca biskupa, ktorý si sám z tejto duchovnej slávnosti odniesol hlboké duchovné zážitky, ako sa o tom zmienil aj vo svojej kázni. Neopakujúcu atmosféru vytvoril aj spevácky zbor pod vedením Jozefa Harničára, ktorý doprevádzal túto slávnosť. Svoju vďačnosť veriaci prejavili otcovi biskupovi uistením, že naďalej budú viesť kresťanský život v oddanosti Svätému Otcovi a jeho pomocným biskupom a toto drahocenné dedičstvo odovzdajú deťom nastupujúcej generácie. Veľkú vďaku vyjadrili veriaci aj svojmu duchovnému otcovi vdp. Jozefovi Dugasovi za jeho veľkú starostlivosť i lásku, s akou povzbudzoval veriacich ku generálnej rekonštrukcii a vnútornej oprave kostola.

Po posviacke kostola, po konsekrácii sa otec biskup stretol so starostom obce Petrom Magdom, ktorý ho privítal chlebom a soľou so slovami: „Je mi potešením, že vás môžem privítať na pôde Obecného úradu, kde to pred tromi rokmi nebolo možné.“ Víťazania v tento deň predložili otcovi biskupovi prosbu, ktorú za veriacich predložil kurátor František Štofaňák: keď bude dostatok kňazov, aby myslel na Víťazancov a ich filiálnu obec povýšil na farnosť.“

Milí veriaci, milí rodáci, dostal som tému hovoriť o chráme ako o príbytku živého Boha v Eucharistii. Nuž zahĺbme sa do týchto krásnych plnohodnotných myšlienok našej svätej viery. Už v časoch prazjavenia Boh hovoril s človekom cez sny, cez vnuknutia, cez videnia, ako to mnohokrát aj dnes robí cez omilostené, teda sväté duše. Človek chcel vždy vyjadriť Bohu vďaku za jeho pomoc a ochranu, preto ako čítame v Starom zákone, na znak vďaky stavia mu oltár. Noe po záchrane od potopy, Abrahám, keď chcel obetovať svojho syna Izáka. No Mojžiš, keď sa rozprával s Bohom, dostal už konkrétny návrh, ako má vyzerať konkrétny svätostánok, teda miesto kultu Pánu Bohu. Tento stánok Izraeliti prenášali všade so sebou aj počas zúrivých vojen a Boh ich chránil. No prišla doba kráľov, keď Dávid vyriekol túžbu: „Pane, chcem Ti postaviť stánok. Stánok pevný, na vďaku Tebe a ozdobu Izraela.“ No Boh posiela proroka Natanaela s príkazom: „Tvoje ruky, Dávid, preliali veľa nevinnej krvi, preto to urobí až tvoj syn.“ A tak sa aj stalo, že kráľ Šalamún postavil nádherný chrám v Jeruzaleme, ktorý bol ozdobou tohto mesta, ale mnohokrát aj pýchou, za čo Boh trestal Izraelitov. Chrám bol zruinovaný a časť z nich bola odvlečená do zajatia.

Po návrate zo zajatia Izraeliti znova obnovili chrám za čias Zorobábela, v ktorom pôsobil aj Pán Ježiš. Zároveň vyriekol aj tieto slová, ktorým vtedy židia nerozumeli: „Tento chrám zborím a za tri dni ho znova postavím. Nechcem viac obetu baránkov a juncov.“ Prečo? Lebo on sám sa stal obetným baránkom a živou obetou pred tvárou nebeského Otca. A od týchto čias Pán Ježiš už pripravoval svojich apoštolov, akým spôsobom zostane medzi nami až do skončenia sveta. Je to eucharistická prítomnosť živého Boha medzi nami. A to opravdivo – vere, skutočne – realite a podstatne – teda substancionalite.

Iste, keď chodíte po chrámoch, všímate si eucharistickú prítomnosť Pána Ježiša, ktorá sa naznačuje večným svetlom, teda horiacou lampou. Prorok Ezechiel vo svojom videní pozoroval, ako Pán odišiel z chrámu z Jeruzalema a neskoršie videl, keď bol obnovený chrám znovu návrat Pána do chrámu. A my dnes vieme, že pravý chrám živého Boha je tam, kde sa Bohu klaňajú v duchu a pravde (Jn 4,33). Kde toto chýba, ostávajú tam už len múry a steny kostola. Tak ako som ja teraz medzi vami prítomný opravdivo s celou svojou bytosťou, tak je medzi nami eucharistický Kristus prítomný so svojim osláveným telom.

Skutočne, Cirkev od najstarších čias verila v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej. Pohania prvých kresťanov upodozrievali z tajnosti, ktorú kresťania tajili pred nimi. Išlo o eucharistického Krista. Až v 16. storočí niektorí bludári a bludní učitelia popierali prítomnosť eucharistického Krista. Toto všetko vyvrátil Tridentský koncil v roku 1545, keď toto definoval ako pravdu viery – Kristus vo sviatosti Oltárnej je skutočne prítomný nielen obrazne, je prítomný svojou podstatou. Čo znamená svojou podstatou? Na slová premenenia: „Toto je moje telo a toto je moja krv“ stratí sa podstata chleba a vína a na jeho miesto nastúpi telo a krv Pána Ježiša. Zostanú spôsoby chleba a vína, ktoré pôsobia na naše zmysly, že vidím chlieb a víno. Túto veľkú premenu Cirkev nazýva prepodstatnením. Odkiaľ to vieme? Od samého Pána Ježiša, keď pri poslednej večeri vzal do rúk chlieb a povedal: „Toto, čo držím v rukách, je moje telo.“ Podobne aj keď vzal kalich: „Toto je moja krv“, čiže vtedy nastala chvíľa prepodstatnenia, že z chleba sa stáva telo a z vína krv Pána Ježiša. Encyklika pápeža Pavla VI. Tajomstvo viery hovorí: „Tam, kde je Kristovo telo, tam je aj jeho krv, aj jeho duša. A na základe osobnej hypostatickej jednoty tam, kde je Kristovo človečenstvo prítomné, tam je prítomné jeho božstvo, teda pod každým spôsobom je prítomný celý Kristus. Kristus je prítomný celý v hostii, aj v jej každej čiastke, tak ako je ľudská duša prítomná v každej ľudskej bunke nášho tela. A túto prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína voláme sviatostnou prítomnosťou.“ Pán Ježiš za svojho života sa často prejavil, že pre neho neplatia zákony prírody, ani fyzické zákony. Chodil po mori, prechádzal cez zatvorené dvere a nakoniec vystúpil na nebesia.

Aj my tu, drahí veriaci, milé deti, stojíme v nemom úžase pred jeho prítomnosťou, ktorý je nepochopiteľný pre naše zmysly. Pravda, ide o veľké tajomstvo našej viery, krásne to vyjadruje náš spev: „Nepochopiteľné, nesmierne tajomstvo, pod spôsobom chleba ukryté tu božstvo…“ a my sme tu denne prítomní pred stánkom živého Boha, ktorý je pôvodcom života i smrti. Tu prichádzame, aby sme sa zasvätili Bohu pre celý svoj život, tu prichádzame, aby sme prijímali sviatosti, tu prichádzame, aby sme čerpali z tohto nevyčerpateľného zdroja milostí a posilňovali sa v našich duševných i ľudských zápasoch. Preto, keď budem kľačať ja, môj syn, moja dcéra i my všetci, jedno nás bude hriať v našom srdci – že sme v prítomnosti živého Boha, môjho Pána i sudcu. Amen.

Na Boha sa požaloval svet


Na Boha sa požaloval svet,
akoby Jeho vinou
vzkvetu, šťastia niet.

Vždy inde nešťastia
hľadajú sa príčiny,
keď všetci sú vinní,
len ja sám som bez viny…

A keď do útrap ľudstvo
uvrhlo celý svet,
„vinný Boh!!!“ –
bo – z ľudí kto? –
na zemi toho niet…

Pýcha bujnie, mocnie,
tuhne na celej zemi.
Ten čo Boha zrazil,
sám je strachom,
smrťou porazený.

Len páru tých, čo s láskou,
čo s nádejou hľadia,
bo sa spása blíži.
To nie je koniec, ni záhuba,
to ničota len zhorieť musí,
by čisté zlato,
žitia postať ostala.

Svedčiť o tom,
svietiť v svete…
O inom – o večnom Svetle!
Hoc len takto – musím!
Chcem!

Chcete – či nechcete…

P. O. v Kluknave 25. januára 2012

Všímať si jeden druhého, pobádať sa k láske a k dobrým skutkom


V dnešnej dobe je potrebné zdôrazňovať, že dobro existuje a že zvíťazí, pretože Boh je dobrotivý a preukazuje dobrodenia. Dobro je to, čo prebúdza, chráni a podporuje život, bratstvo a spoločenstvo. Zodpovednosť voči blížnemu značí chcieť a robiť druhému dobro, a tiež túžiť po tom, aby sa otvoril logike dobra.

Sväté písmo upozorňuje na nebezpečenstvo tvrdého srdca. V podobenstve o dobrom Samaritánovi kňaz a levita ľahostajne obchádzajú človeka, ktorého okradli a zbili zbojníci a v podobenstve o boháčovi si zasa človek presýtený dobrotami nevšíma situáciu chudobného Lazára, ktorý umiera hladom pred jeho dverami. V oboch prípadoch ide o presný opak toho, čo znamená „všímať si jeden druhého“, hľadieť na neho s láskou a súcitom. Takému ľudskému a láskyplnému pohľadu na brata bráni často materiálne bohatstvo a presýtenosť, ale aj uprednostňovanie vlastných záujmov a starostí pred všetkým ostatným. Naše srdce nikdy nesmie byť tak úplne pohltené našimi záležitosťami a problémami, že ostane hluché k volaniu chudobného.

Dôležitým rozmerom kresťanskej lásky je skutok duchovného milosrdenstva napomínanie hriešnikov. Zoči-voči zlu netreba mlčať. Pohnútkou kresťanského napomínania však nikdy nesmie byť duch odsúdenia alebo obviňovania: vždy sa má konať z lásky a milosrdenstva a vychádzať zo skutočnej starosti o dobro brata. Apoštol Pavol hovorí: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia.“ Bratské napomínanie slúži k spoločnému napredovaniu k svätosti. Je dôležitou službou pomôcť dospieť k pravdivému sebapoznaniu, aby sme zlepšili vlastný život a spravodlivo kráčali po Pánovej ceste.

My kresťania skrze Eucharistiu žijeme v spoločenstve, čo značí, že ten druhý ku mne patrí a jeho život, jeho spása sa týka môjho života a mojej spásy. Náš život je spojený s tými druhými v dobrom i v zlom. V Cirkvi sa táto vzájomnosť prejavuje tým, že spoločenstvo neprestajne robí pokánie a prosí o odpustenie za hriechy svojich detí, ale sa aj vždy teší z nového svedectva čnosti a lásky, ktoré v ňom rozkvitlo a oslavuje ho.

Cieľom vzájomne venovanej pozornosti je povzbudzovať sa k čoraz účinnejšej láske v očakávaní večného života v Bohu. Čas života je vzácnou príležitosťou, aby sme objavili a konali dobro z lásky k Bohu. Svätý Pavol nás vyzýva: „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti.“

Všetci sa usilujme predbiehať sa v láske, v službe a v dobrých skutkoch. Táto výzva nech naplní posvätnom štyridsaťdňový pôstny čas prípravy na Veľkú noc.

z pôstneho posolstva Svätého Otca Benedikta XVI.