Hudobná skupina, v ktorej hrajú traja diecézní kňazi: Pavol Jenčo (spev gitara), Milan Supek (basgitara), Martin Gnip (bicie), Martin Sopko (klávesy).
Skupina vystúpila v našej farnosti v nedeľu 23. októbra 2011 pri príležitosti osláv 50. výročia nášho farského kostola sv. Jozefa, robotníka. Po vystúpení pre našich mladých farníkov som oslovil umeleckého vedúceho kapely Kerygma, kňaza Pavla Jenču, pôsobiacim vo farnosti Kokošovce.
Mohli by ste sa nám bližšie predstaviť.
Pochádzam z Dargova, to je farnosť Sečovce na Zemplíne. Kokošovce sú mojím štvrtým kaplánskym miestom. Prišiel som tam v roku 2009, som tam teda tretí rok. Teraz by som povedal niečo o našej kapele.
Áno, mohli by ste nám niečo povedať k jej názvu a celkovej genéze…
Kapela Kerygma ešte bez názvu vznikla v roku 1996. Vtedy sme sa stretli traja z tejto kapely, ktorí sme teraz kňazmi. Stretli sme sa v seminári v jednom ročníku. Bola to náhoda, alebo ťažko povedať či náhoda, keď veríme, že nič nie je náhoda. Vtedy sme účinkovali prvýkrát v roku 1997, teda zhruba po pol roku v seminári v rámci Dňa otvorených dverí. Trošku sme vtedy asi šokovali v pozitívnom zmysle aj predstavených, netušili, že niečo také sa deje v seminári.
Kto bol iniciátorom?
Iniciátorom bol dnes už nebohý kňaz Martin Šinaľ. On sa snažil dať do kopy chlapcov, bol dva roky skôr v seminári. Tešil sa, že do seminára prišiel aj bubeník, aj gitarista, aj basgitarista naraz. Takže dal nás vtedy dokopy a potom časom prestal s nami hrať. Hrali sme sami plus nejaký klavesák, niekto zo seminára. Na tých klavesákov sme veľa šťastia nemali, pretože každým rokom prišiel niekto iný, takže sa chlapci veľmi neohriali. Chce to aj určitý sebazápor, lebo človek si musí pre kapelu ukrojiť zo svojho voľného času.
Čo nasledovalo po tom pozitívnom prekvapení predstavených seminára?
Mali sme šťastie, že vtedajším rektorom seminára bol dp. Konečný, ktorý mal pre také veci pochopenie. Sám vyučoval a neviem, či ešte aj teraz vyučuje liturgický spev. Je to síce celkom iná hudba, ale mal pochopenie aj pre takéto moderné formy hudby. A chcel, aby sme účinkovali aj pri svätých omšiach, keď boli také slávnostnejšie. Čiže bol našou oporou aj pred pánom arcibiskupom, ktorý, keď nás počul hrať na omši, bol trocha nervóznejší, ale nemôžem povedať ani jedno krivé slovo. Keď sme boli už novokňazmi a stále sme fungovali s kapelou, tak nám veľmi vychádzal v ústrety. Aj nás tak umiestnil po arcidiecéze, aby sme nemali ďaleko k sebe na skúšky, čiže mal pochopenie. Boli sme radi a aj teraz, keď je už emeritným biskupom a stretneme sa, tak sa vždy opýta, ako kapela.
Poďme teda k tvorbe kapely. Texty vašich piesní sa opierajú o kresťanské hodnoty, o evanjeliá. Cítite pri tom zodpovednosť, alebo ako to pomáha vo vašej tvorbe?
Z troch kňazov, ktorí tvoríme gro kapely, nikto netvorí texty. Píšu ich dvaja naši spolubratia – Martin Škvarla, náš spolužiak a o niečo mladší spolubrat nám napísal ešte viac textov, volá sa Vladimír Štefanič. Obidvaja sú kaplánmi v našej košickej arcidiecéze. Pri tvorbe zjavne vychádzajú z toho, čo prežívajú. Uvedomujem si, že text je v piesni podstatný a veľmi obdivujem, keď niekto dokáže napísať dobrý text. No a na mne zostane urobiť k tomu hudbu.
Zastavme sa pri samotnej hudbe. Kto ovplyvnil, respektíve doniesli ste si nejaký štýl hudby zo svojho civilného, mládežníckeho života?
K bigbeatovej, gitarovej hudbe som mal blízko od mladosti. Už na gymnáziu sme mali kapelku a tam sme hrávali so spolužiakmi, ale bolo to viac úsmevné. Myslel som si, že keď skončím gymnázium, tak budem musieť gitaru „zavesiť na klinec“, ako sa vraví, ale nebolo to tak. Bol som rád, že po vstupe do seminára bola možnosť pokračovať ďalej v muzike. Čiže mňa ovplyvnilo to, čo počúvali moji starší súrodenci, bratia. Mám troch starších bratov. A boli to interpreti ako Eric Clapton, Mark Knopfler, Dire Straits, takéto gitarové veci som mal rád, neskôr spomeniem aj Deep Purple, tie rockové klasiky 70. rokov. Mal som vždy rád skôr také blúzové veci. Keď sme sa stretli v seminári v kapele, tak chlapci si tiež doniesli niečo svoje. Zmes toho všetkého je vyjadrená v našich piesňach. Ja napíšem pieseň, ale aranžmány robíme spolu ako kapela.
Máte požehnanie aj od nového otca arcibiskupa?
Nemôžem povedať, že máme oficiálne požehnanie, ale pochopenie zjavne ešte áno, alebo nebolo nám to zakázané, inak povedané. Ale myslím, že je rád, že aj takáto forma určitej evanjelizácie, či pastorácie existuje.
Pýtam sa to preto, lebo napríklad my novinári by sme mali mať imprimatur. Ako je to vo vašom hudobnom smere?
Tam sa to berie inak. Neviem o tom, aby iné gospelové kapely si na vydanie cédečka žiadali imprimatur, asi nie. U nás o to menej, že všetci sme kňazmi aj pri tvorbe textov, aj hudby. Tam máme dôveru, že sa neocitneme mimo, teda v heréze alebo v blude. Pochopenie nachádzame aj u nového otca arcibiskupa.
Fungovanie kapely si vyžaduje aj určitú materiálnu podporu. Ako to zabezpečujete z tohto hľadiska?
Je to veľká pravda. Keď sme začínali v seminári, boli tam kúpené niektoré nástroje, také erárne. Neskôr sme si zaobstarali, samozrejme, tie svoje, lebo chceli sme niečo lepšie, kvalitnejšie. Mali sme šťastie, že sa na pastoračný ročník dvaja z nás dostali do USA a tam sme narazili na dobrých ľudí. Keď videli, že sa venujeme takej veci, tak nám finančne pomohli. Takže sme si odtiaľ priniesli nejaké nástroje. Bolo to komplikované, ale priniesli sme. Ale to nestačí. Človek chce experimentovať stále viac, tak tie nástoje postupne obmieňame. Sme odkazaní na svoje vlastné príjmy, takže mnohokrát treba siahnuť hlboko do peňaženky. Chcel by som gitarový efekt alebo zosilovač, Milan basgitaru, v budúcnosti nejakú gitarku. Takže každý koníček niečo stojí a sme si vedomí, že to je dobrá vec. A možno s väčšou ochotou siahame aj do vlastných vreciek.
Spomínali ste vystúpenie v Amerike. Kde všade ste vystupovali?
Neboli sme tam vystupovať, boli sme tam na tzv. pastoračnom ročníku. To znamená, chlapci po treťom, teraz už po druhom ročníku v seminári prerušujú štúdium a idú na tzv. prax – pastoračný ročník, aby videli, ako sa žije vo farnosti a prípadne zakúsili aj iný svet. Mali sme možnosť ísť do zahraničia. Všetci traja sme boli v zahraničí, niekto ďalej. Ja s Martinom sme boli v USA, Milan bol tu v Čechách.
Kde všade ste koncertovali?
Koncertovali sme na rôznych miestach. Zo začiatku to bol seminár, potom akcie zo seminára, boli sme hrať trikrát vo väznici, bol to zaujímavý zážitok. Potom v rámci gospelových festivalov na Slovensku a v Čechách. Máme dobré vzťahy s jedným našim kolegom spolubratom, ktorý účinkuje v Rakúsku, tam sme boli hrať dvakrát. To je asi všetko, na čo si spomeniem, nejaké ďaleké zahraničie to nie je. Najďalej to bolo asi to Rakúsko.
Môžete s vašou hudbou vystupovať v chráme? Vysvetlite to podrobnejšie, aby nevznikli nejaké nedorozumenia.
Nikto nám nezakázal hrať v chráme, len my sme sa rozhodli, že nebudeme hrať v chrámoch kvôli akustike. Ak by sme hrali nejakú jemnú folkovú hudbu, nemal by som žiaden problém ani ja, ani chlapci. Skúšali sme viackrát, aj keď neradi, ale presvedčili nás, že to bude v chráme dobré. Keď raz je ten priestor tvorený pre inú hudbu, tak tá rocková tam nepasuje. Som zástancom toho, že keď tam Martin raz kopol do „kopáka“ do bubna, bola tam ozvena 8-9 sekundová, tak sme vedeli, že toto asi nepôjde. Z toho dôvodu sme sa rozhodli nehrať v chráme, nikto nám to nezakázal.
Čo plánuje kapela ďalej?
Máme za sebou vydanie dvoch CD. Mali sme šťastie, prvé CD z roku 2007 bolo ocenené Akadémiou slovenskej populárnej hudby – dostali sme za neho Aurela v kategórii Gospel. O tri roky sme vydali ďalšie CD, to je čerstvé. Radi by sme pracovali na ďalšom, chceli by sme hrať ďalej. Kapela je rada, keď môže hrať čo najčastejšie, pokiaľ to neprekáža nášmu pastoračnému programu. Pre nás je pastorácia prvoradá a viem, že všetci chlapci to tak berú. Aj program upravujeme nie podľa koncertov, ale podľa toho, čo máme vo farnostiach.
Otázka trocha viac na telo – tešili by ste sa, keby vás uvoľnili z klasickej pastorácie iba na túto špecifickú formu ohlasovania evanjelia?
Ó, fúú, úprimne povedané, asi nie. Milujem toto, čo robíme, mám to rád a navzájom sa to dopĺňa. A ja som zatiaľ v takom štádiu a verím, že aj zostanem, že som radšej vo farnosti. Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale som skutočne rád s ľuďmi, chýbalo by mi to.
Lebo sú kapely, ktoré sa venujú iba kresťanskej hudbe.
Áno sú kapely, ktoré sa venujú iba tejto hudbe, ale neviem o tom, aby boli profesionálnymi kňazmi v úvodzovkách, že nie sú profesiou kňazi. A neviem ani o takom prípade, aby boli kňazi uvoľnení z pastorácie pre prácu v nejakej kapele.
Možno to stojí za zmienku, aby sa Cirkev týmto zaoberala, lebo šírenie evanjelia aj cez hudbu má svoju silu. Nakoniec, aj dnes na vašom koncerte sme boli toho svedkami.
Isteže, ale ja vidím skôr cestu v tom, aby nám bolo prenechaného viac priestoru na takúto aktivitu, aby sme neboli v nejakej pastoračne náročnej farnosti. Zatiaľ je to tak, že to stíhame.
Keď to všetko zhrnieme, kapela Kerygma funguje 15 rokov. Čo by ste chceli vylepšiť, čo sa týka štýlu hrania, alebo iných vecí?
Ťažko povedať, čo chceme, alebo nechceme vylepšovať v štýle hrania. Ono to prichádza samo – hráme to, čo nás baví. Keď aj ja niečo vytvorím a nám sa to nepáči, tak to jednoducho nehráme. Chceli by sme sa zlepšovať aj v tomto smere. Myslím si, že na kvalitu sa niekedy neberie ohľad. Ono sa niekedy tak mávne rukou, že to stačí, veď my chceme iba chváliť Pána Boha. Ono to nestačí. Keď chceme Pána Boha chváliť, tak aj on si zaslúži, aby to malo určitú úroveň. Takže naším cieľom je stále zlepšovať sa. A nejaké veľké ambície dosiahnuť slávu, to nie. Ale poteší nás priazeň publika. Tešíme sa, keď sa niekomu páči naša hudba, niekoho oslovíme. A ambície byť veľkými rockovými hviezdami, tak to nie.
Vo všeobecnosti, keď sledujem vývin kresťanskej hudby, ktorú nám sčasti podáva aj rádio Lumen, vidím posun. Ako keby kresťanská hudba, povedané v hudobnom žargóne, začínala najskôr v tom „molovom“, potom už v „sedmičkovom“ a teraz to prechádza do krásnych plných „durových“ akordov. Ako vnímate vývin a posun našej kresťanskej gospelovej hudby tu na Slovensku?
Vidím to pozitívne. Presne toto bol problém pred niekoľkými rokmi a ešte niekde pretrváva, aj keď nechcem nikoho dehonestovať, ale amaterizmus. Nehovorím, že sme profesionálmi, mnohí by nás „strčili do vrecka“, ale ide o to, že niekedy tu bola spokojnosť s tým, že stačí mi oslavovať Pána Boha s tromi akordami, ktoré som sa naučil a už som veľký muzikant. Toto dnes už neobstojí, čiže treba sa zlepšovať. Vidím pokrok oproti tomu, čo tu bolo v minulosti. Na mnohých gospelových kapelách vidno, že sa vypracovali na hudobné osobnosti. V tomto vidím pozitívum.
Čiže vašim cieľovým publikom sú najmä mladí ľudia?
Najskôr tak. Isteže, keď sa niekde vo farnosti dozvedia, že prídu kňazi hrať nejakú hudbu, tak tam príde veľká zmes ľudí, dokonca často tam prídu starší, babky si posadajú do prvých radov. A keď to na nich „vybalíme s plnou silou“, tak sú troška šokovaní, čo sa to deje. Preto je táto hudba orientovaná na mladých. Ale boli aj prekvapujúce, pozitívne reakcie zo strany starších, že sa im tie rockové veci páčili.
Odkaz vlastne dávate cez svoje piesne a ich texty. Ale aj tak vás na záver poprosím o odkaz pre našich mladých, pre našich čitateľov, aj keď tentokrát bez nôt.
Robiť veci poriadne. Nevravím, že my ich robíme najlepšie, ale máme snahu sa zdokonaľovať a toto by som rád preniesol aj na rovinu duchovnú. Byť poriadny v tom, čo robím, t.j. poriadne prežívať celý svoj život. Pán Boh nám dal obrovskú zodpovednosť do rúk, a to je ľudská sloboda. To je ten najväčší dar, ktorý máme a on nám dôveruje, čiže nesklamme jeho dôveru. Robme veci poriadne! A myslím aj tie veci, ktoré sa týkajú našej večnosti.
Ďakujem za rozhovor.
pripravili: M. Gondová, M. Magda