Mal som sen. A možno to nebol len obyčajný sen, ako som si pôvodne namýšľal… Bola to tá najneuveriteľnejšia realita, akú môj mozog dokázal vnímať.
Videl som Ťa jasne a zreteľne. Sedel si na vysokej skale, hlavu si mal podopretú rukami a hľadel si z výšky na mesto. Bola to obrovská výška. Zdalo sa mi, že je pod Tebou púšť. No v tejto púšti som jasne videl drevené strechy jednoduchých domov. To samotné mesto bolo púšťou bez akýchkoľvek známok života. Bolo ľudoprázdne. Nikde som nevidel ani živej duše.
Lenže… Keď som svoj zrak zaostril na palác, ktorý sa v meste vynímal ako najväčší architektonický skvost tej doby, uvidel som ich. Nespočetné zástupy ľudí prekrikujúcich sa jeden cez druhého. Ako na koncerte rockových kapiel, kde podgurážení fanúšikovia žiadajú prídavok, ale nik im nerozumie. Áno, vyzeralo to presne tak. Ľudia do seba vrážali a sústavne vykrikovali.
Nepotreboval som žiadne výnimočné schopnosti na to, aby som v centre pozornosti búriacich sa ľudí spozoroval Tvoju postavu.
Ale… Ako môžeš byť naraz na dvoch miestach?… Možno si len spomínal. Vyzeralo to, ako keby si sa díval na spomienkové video. Bol si celebritou? Možno si bol známy herec a vystupoval si na javisku. Musel si mať úspech, keď sa na Teba prišlo pozrieť toľko ľudí. Máš moje uznanie.
Popri mojich vnútorných monológoch mi nedalo nepozorovať Tvoju tvár. Mal si rovnako smutné oči ako vo „filme“ na ktorý si sa z výšky pozeral. Nebolo mi to úplne jasné. Mal si predsa ľudí, ktorí Ťa mali radi, ktorí Ťa obdivovali a bol si pre nich vzorom. Tak prečo ten smutný výraz tváre?
Bol som zvedavý, tak som Ťa nachvíľu spustil z očí a sledoval som dianie dole v meste. Ľudia boli stále ako utrhnutí z reťaze. Nepomáhali ani prísne napomenutia vojenskej stráže či nebezpečné manévrovanie kopijami pred nosmi. Pripadali mi takí detinskí. Bez vzdelania, morálky či zdravého úsudku. A Ty si tam len stál s neutrálnym pohľadom v očiach a pozeral sa na nich. Takí obľúbení herci predsa nemôžu mať trému. Prečo si teda mlčal? Zabudol si text?
Potom som videl vládcu. Možno to bol Cézar alebo niekto jemu podobný, neviem. Dejepis nikdy nebol mojou silnou stránkou. Umýval si ruky pred zrakmi tých bláznivých ľudí. Možno propagoval verejnú hygienu, keďže jeho ľud o ňu zjavne nedbal. Ľudia v otrhaných šatách vyzerali ako po osemnástej vlne finančnej krízy.
Moje úvahy ma donútili usmiať sa. No pri pohľade na Teba sa môj úsmev nenávratne stratil. Z očí Ti prúdmi tiekli potoky slaných sĺz, ktoré sušil stále silnejúci vietor. ‚Prečo plačeš?‘ chcel som sa Ťa opýtať, ale moje ústa mlčali. Nevyšiel z nich ani hlások. Sám som neskôr pochopil, že by to bolo zbytočné. To, čo som videl, prevýšilo moje predstavy o terorizme a všetkých trestných činoch dohromady.
Dvaja vojaci Ťa schytili ako nebezpečného vraha a spacifikovali Ťa tak, že si sa nemohol ani poriadne hýbať. Od údivu som nemohol zatvoriť ústa. Bol si zločinec?! Možno si svojím hereckým vystupovaním poburoval verejnosť. Každopádne, veľmi som chcel vedieť, kým si bol, keď Ťa všetci tak odrazu znenávideli.
Po malej chvíli sa objavili ďalší dvaja vojaci s kusom dreva. Vyzeralo byť dosť ťažké. Boli to dve brvná zviazané do kríža. Nie, to predsa nemôže byť pravda! Je to súčasť nejakej divadelnej hry?! Veď Ťa odsúdili neprávom!
Vojaci Ti drevo položili na plecia. Ťarcha kríža Ťa prinútila zohnúť sa až k zemi. Zvíril sa pod Tebou prach a Ty si padol. Nikto sa neunúval pomôcť Ti. Ležal si tam dovtedy, kým si sa nepozviechal a vlastnými silami pokračoval ďalej, poháňaný vojakmi, ktorí na Teba pokrikovali ako na prašivého psa.
Po pár krokoch si zastal. V dave si zbadal ženu. Mala strhanú, utrápenú tvár zmáčanú slzami žiaľu a oči plné lásky. Vyžarovala z nej neha. Usúdil som, že je to niekto z Tvojich príbuzných, pravdepodobne Tvoja mama. Aký žiaľ musela prežívať, keď videla svojho Syna, ktorého vlečú na vlastnú popravu…
Keď si sa pobral ďalej, vojaci zistili, že takto vydýchneš skôr, ako Ťa privedú na popravu. Jeden z nich teda odbehol a dovliekol so sebou akéhosi muža. Ten Ti chytil kríž a niesol ho spolu s Tebou. Zrazu vybehlo z davu akési dievča. Bolo mladé a krásne a na hlave malo snehobielu šatku. A potom urobilo čosi nepochopiteľné. Odviazalo si ju a utrelo Ti ňou Tvoju zakrvavenú tvár. Striaslo ma. Cítil som, že mám po celom tele zimomriavky. Zvláštne, že na svete existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomôcť a nepožadujú za to žiadnu výplatu.
Nevedel som, či by som niečo také dokázal. Pomôcť človeku, ktorého každý odsúdil. Veď čo ak by odsúdili aj mňa?! Bál som sa riskovať. Hovoril za mňa strach.
Z myšlienok ma vytrhlo pokrikovanie ľudí. Opäť si ležal na zemi. Mal som chuť sa rozbehnúť tam dole a všetkým jednu vraziť, aby sa spamätali, pretože to, čo stvárali, sa vymykalo zdravému rozumu. Lenže nohy som mal ako prikované a aj keď som sa hojdal zo strany na stranu, nepohol som sa. Čosi vo vnútri, možno svedomie, vo mne vyvolávalo pocit zodpovednosti za to, čo sa deje. Pocit viny…Ale nie, toto sa predsa nemôže diať kvôli mne, čo si to namýšľam?! Čo som urobil?! Po tvári sa mi rozkotúľala horúca slza.
A zjavne som nebol jediný. Na okraji davu kvílili akési ženy a vyzerali, že sú na pokraji zrútenia. Ani sa im nečudujem. Vidieť takúto absurditu na vlastné oči vyžaduje poriadnu dávku sily. ‚Aj ja som len slaboch‘ pomyslel som si a rukávom košele som si utrel uslzenú tvár.
Bezmocne som sa prizeral tomu, ako kráčaš a plecia sa Ti pod váhou dreva otriasajú pri každom kroku. Nakoniec si to nevydržal a opäť si skončil na zemi. Čo to nikto nevidí?! Sú všetci takí slepí alebo len tak vyzerajú?! ‚Pomôžte mu niekto!‘ kričalo moje vnútro, no moje ústa zostali nemé.
Pozbieral si všetky sily a vstal si. Znova. Zástup ľudí neveriaco krútil prázdnymi hlavami, predbiehal sa v tom, ktorý pľuvanec Ťa trafí a nezmyselne sa rehotal.
Spolu s vojakmi si vyšiel na vysoký vrch. Bol si smutný, zakrvavený, dobitý a špinavý. Nedá sa ani pomyslieť na to, aký utrápený si musel byť vo vnútri. Srdce sa Ti muselo rozletieť na milióny malých kúskov…
Nemohol som sa na Teba dívať. Už letmý pohľad mi naháňal hrôzu a ja som cítil, ako mi po chrbte stekajú cícerky potu. Nedalo sa to opísať. Žiadny horor v 3D kine sa nedá porovnať s tým, čo som videl. Chvel som sa na celom tele. Ale sledoval som ten nezmyselný proces ďalej…
A nemohol som uveriť vlastným očiam. Vojaci Ťa začali vyzliekať. Nechali Ti len akýsi spodný odev a potom si hodili kockami o Tvoje šaty. To hádam nie…Toto určite nie sú ľudia. Sú to zvery bez kúska citu. Bez kúska ľudskosti.
Lenže… To nebolo ani zďaleka všetko. Nemilosrdne Ťa začali klincami pribíjať na ten obrovský kus dreva. Kladivo a klince. Ako keby si bol nejaký výstavný exponát. Vec. Nenávidel som ich za to. Hanbil som sa za celé ľudstvo.
Zviezol som sa na zem tak, že som sa tvárou dotýkal zeme a v srdci som sa pýtal: ‚Bože, prečo si to dopustil?‘ Presne v tej chvíli sa ozvalo hlasné a mocné: ‚Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?‘ Zem podo mnou sa začala chvieť ako pri zemetrasení a celou oblohou sa rozliehala tma. Plakal som ako malé dieťa. Ja, veľký dospelák, presvedčený o tom, že som silný. Nebol som. Ani zďaleka.
Keď som zodvihol tvár od zeme, bezvládne si visel na kríži. Okolo Teba už nebolo nikoho, len pár Tvojich príbuzných a nejaký vojak, ktorý Ti svojou kopijou prepichoval bok. Akoby im ešte stále nestačilo.
Otočil som tvár k Tebe. Sedel si tam na skale. Ešte stále. Zamyslene si pozeral pred seba a ani si sa nepohol. Prisadol som si k Tebe. Spolu sme sledovali, ako Ťa ukladajú do hrobu. Cítil som akýsi zvláštny pokoj. Možno to bolo Tvojou prítomnosťou alebo skôr tým, že je už po všetkom. Neviem.
Pozrel som sa na Teba a položil Ti jedinú otázku: „Prečo?“ Ty si pomaly otočil hlavu a pozrel si sa mi do očí. S pokojom a láskou v hlase si odpovedal: „Lebo si mi za to stál.“
Zatočila sa mi hlava a trochu som sa zapotácal. Po líci sa mi skotúľala slza. Prstom pravej ruky si mi ju zotrel.
Pozrel si sa na mesto. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Len pár žien stále chodilo k Tvojmu hrobu spomínať a natierať Ti telo vonnými masťami. Asi sme tam sedeli dlho, neviem, nejako som zabudol na čas…
A potom si vstal… Nielen zo skaly, na ktorej si sedel. Z výšky som videl Tvoje telo vystupujúce z hrobu v najžiarivejšom bielom odeve, aký som nevidel ani v reklame na najnovší bieliaci prostriedok na pranie.
Otočil si sa ku mne. „Zomrel som, aby si mohol žiť,“ s úsmevom si skonštatoval a zišiel dolu zo skaly.
Zostal som tam sám so svojimi myšlienkami, slzami a úvahami. A prišiel som na to, ako veľmi som sa mýlil. Až vtedy mi to došlo…
Nebol si herec, ktorý poburoval verejnosť. Nebol si ani vrah, terorista či zločinec.
Bol si môj Záchranca…
Lenka Novotná, Víťaz
)
