A potom si vstal…


Mal som sen. A možno to nebol len obyčajný sen, ako som si pôvodne namýšľal… Bola to tá najneuveriteľnejšia realita, akú môj mozog dokázal vnímať.

Videl som Ťa jasne a zreteľne. Sedel si na vysokej skale, hlavu si mal podopretú rukami a hľadel si z výšky na mesto. Bola to obrovská výška. Zdalo sa mi, že je pod Tebou púšť. No v tejto púšti som jasne videl drevené strechy jednoduchých domov. To samotné mesto bolo púšťou bez akýchkoľvek známok života. Bolo ľudoprázdne. Nikde som nevidel ani živej duše.

Lenže… Keď som svoj zrak zaostril na palác, ktorý sa v meste vynímal ako najväčší architektonický skvost tej doby, uvidel som ich. Nespočetné zástupy ľudí prekrikujúcich sa jeden cez druhého. Ako na koncerte rockových kapiel, kde podgurážení fanúšikovia žiadajú prídavok, ale nik im nerozumie. Áno, vyzeralo to presne tak. Ľudia do seba vrážali a sústavne vykrikovali.

Nepotreboval som žiadne výnimočné schopnosti na to, aby som v centre pozornosti búriacich sa ľudí spozoroval Tvoju postavu.
Ale… Ako môžeš byť naraz na dvoch miestach?… Možno si len spomínal. Vyzeralo to, ako keby si sa díval na spomienkové video. Bol si celebritou? Možno si bol známy herec a vystupoval si na javisku. Musel si mať úspech, keď sa na Teba prišlo pozrieť toľko ľudí. Máš moje uznanie.

Popri mojich vnútorných monológoch mi nedalo nepozorovať Tvoju tvár. Mal si rovnako smutné oči ako vo „filme“ na ktorý si sa z výšky pozeral. Nebolo mi to úplne jasné. Mal si predsa ľudí, ktorí Ťa mali radi, ktorí Ťa obdivovali a bol si pre nich vzorom. Tak prečo ten smutný výraz tváre?

Bol som zvedavý, tak som Ťa nachvíľu spustil z očí a sledoval som dianie dole v meste. Ľudia boli stále ako utrhnutí z reťaze. Nepomáhali ani prísne napomenutia vojenskej stráže či nebezpečné manévrovanie kopijami pred nosmi. Pripadali mi takí detinskí. Bez vzdelania, morálky či zdravého úsudku. A Ty si tam len stál s neutrálnym pohľadom v očiach a pozeral sa na nich. Takí obľúbení herci predsa nemôžu mať trému. Prečo si teda mlčal? Zabudol si text?

Potom som videl vládcu. Možno to bol Cézar alebo niekto jemu podobný, neviem. Dejepis nikdy nebol mojou silnou stránkou. Umýval si ruky pred zrakmi tých bláznivých ľudí. Možno propagoval verejnú hygienu, keďže jeho ľud o ňu zjavne nedbal. Ľudia v otrhaných šatách vyzerali ako po osemnástej vlne finančnej krízy.

Moje úvahy ma donútili usmiať sa. No pri pohľade na Teba sa môj úsmev nenávratne stratil. Z očí Ti prúdmi tiekli potoky slaných sĺz, ktoré sušil stále silnejúci vietor. ‚Prečo plačeš?‘ chcel som sa Ťa opýtať, ale moje ústa mlčali. Nevyšiel z nich ani hlások. Sám som neskôr pochopil, že by to bolo zbytočné. To, čo som videl, prevýšilo moje predstavy o terorizme a všetkých trestných činoch dohromady.

Dvaja vojaci Ťa schytili ako nebezpečného vraha a spacifikovali Ťa tak, že si sa nemohol ani poriadne hýbať. Od údivu som nemohol zatvoriť ústa. Bol si zločinec?! Možno si svojím hereckým vystupovaním poburoval verejnosť. Každopádne, veľmi som chcel vedieť, kým si bol, keď Ťa všetci tak odrazu znenávideli.

Po malej chvíli sa objavili ďalší dvaja vojaci s kusom dreva. Vyzeralo byť dosť ťažké. Boli to dve brvná zviazané do kríža. Nie, to predsa nemôže byť pravda! Je to súčasť nejakej divadelnej hry?! Veď Ťa odsúdili neprávom!

Vojaci Ti drevo položili na plecia. Ťarcha kríža Ťa prinútila zohnúť sa až k zemi. Zvíril sa pod Tebou prach a Ty si padol. Nikto sa neunúval pomôcť Ti. Ležal si tam dovtedy, kým si sa nepozviechal a vlastnými silami pokračoval ďalej, poháňaný vojakmi, ktorí na Teba pokrikovali ako na prašivého psa.

Po pár krokoch si zastal. V dave si zbadal ženu. Mala strhanú, utrápenú tvár zmáčanú slzami žiaľu a oči plné lásky. Vyžarovala z nej neha. Usúdil som, že je to niekto z Tvojich príbuzných, pravdepodobne Tvoja mama. Aký žiaľ musela prežívať, keď videla svojho Syna, ktorého vlečú na vlastnú popravu…

Keď si sa pobral ďalej, vojaci zistili, že takto vydýchneš skôr, ako Ťa privedú na popravu. Jeden z nich teda odbehol a dovliekol so sebou akéhosi muža. Ten Ti chytil kríž a niesol ho spolu s Tebou. Zrazu vybehlo z davu akési dievča. Bolo mladé a krásne a na hlave malo snehobielu šatku. A potom urobilo čosi nepochopiteľné. Odviazalo si ju a utrelo Ti ňou Tvoju zakrvavenú tvár. Striaslo ma. Cítil som, že mám po celom tele zimomriavky. Zvláštne, že na svete existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomôcť a nepožadujú za to žiadnu výplatu.

Nevedel som, či by som niečo také dokázal. Pomôcť človeku, ktorého každý odsúdil. Veď čo ak by odsúdili aj mňa?! Bál som sa riskovať. Hovoril za mňa strach.

Z myšlienok ma vytrhlo pokrikovanie ľudí. Opäť si ležal na zemi. Mal som chuť sa rozbehnúť tam dole a všetkým jednu vraziť, aby sa spamätali, pretože to, čo stvárali, sa vymykalo zdravému rozumu. Lenže nohy som mal ako prikované a aj keď som sa hojdal zo strany na stranu, nepohol som sa. Čosi vo vnútri, možno svedomie, vo mne vyvolávalo pocit zodpovednosti za to, čo sa deje. Pocit viny…Ale nie, toto sa predsa nemôže diať kvôli mne, čo si to namýšľam?! Čo som urobil?! Po tvári sa mi rozkotúľala horúca slza.

A zjavne som nebol jediný. Na okraji davu kvílili akési ženy a vyzerali, že sú na pokraji zrútenia. Ani sa im nečudujem. Vidieť takúto absurditu na vlastné oči vyžaduje poriadnu dávku sily. ‚Aj ja som len slaboch‘ pomyslel som si a rukávom košele som si utrel uslzenú tvár.

Bezmocne som sa prizeral tomu, ako kráčaš a plecia sa Ti pod váhou dreva otriasajú pri každom kroku. Nakoniec si to nevydržal a opäť si skončil na zemi. Čo to nikto nevidí?! Sú všetci takí slepí alebo len tak vyzerajú?! ‚Pomôžte mu niekto!‘ kričalo moje vnútro, no moje ústa zostali nemé.

Pozbieral si všetky sily a vstal si. Znova. Zástup ľudí neveriaco krútil prázdnymi hlavami, predbiehal sa v tom, ktorý pľuvanec Ťa trafí a nezmyselne sa rehotal.

Spolu s vojakmi si vyšiel na vysoký vrch. Bol si smutný, zakrvavený, dobitý a špinavý. Nedá sa ani pomyslieť na to, aký utrápený si musel byť vo vnútri. Srdce sa Ti muselo rozletieť na milióny malých kúskov…
Nemohol som sa na Teba dívať. Už letmý pohľad mi naháňal hrôzu a ja som cítil, ako mi po chrbte stekajú cícerky potu. Nedalo sa to opísať. Žiadny horor v 3D kine sa nedá porovnať s tým, čo som videl. Chvel som sa na celom tele. Ale sledoval som ten nezmyselný proces ďalej…

A nemohol som uveriť vlastným očiam. Vojaci Ťa začali vyzliekať. Nechali Ti len akýsi spodný odev a potom si hodili kockami o Tvoje šaty. To hádam nie…Toto určite nie sú ľudia. Sú to zvery bez kúska citu. Bez kúska ľudskosti.
Lenže… To nebolo ani zďaleka všetko. Nemilosrdne Ťa začali klincami pribíjať na ten obrovský kus dreva. Kladivo a klince. Ako keby si bol nejaký výstavný exponát. Vec. Nenávidel som ich za to. Hanbil som sa za celé ľudstvo.

Zviezol som sa na zem tak, že som sa tvárou dotýkal zeme a v srdci som sa pýtal: ‚Bože, prečo si to dopustil?‘ Presne v tej chvíli sa ozvalo hlasné a mocné: ‚Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?‘ Zem podo mnou sa začala chvieť ako pri zemetrasení a celou oblohou sa rozliehala tma. Plakal som ako malé dieťa. Ja, veľký dospelák, presvedčený o tom, že som silný. Nebol som. Ani zďaleka.
Keď som zodvihol tvár od zeme, bezvládne si visel na kríži. Okolo Teba už nebolo nikoho, len pár Tvojich príbuzných a nejaký vojak, ktorý Ti svojou kopijou prepichoval bok. Akoby im ešte stále nestačilo.

Otočil som tvár k Tebe. Sedel si tam na skale. Ešte stále. Zamyslene si pozeral pred seba a ani si sa nepohol. Prisadol som si k Tebe. Spolu sme sledovali, ako Ťa ukladajú do hrobu. Cítil som akýsi zvláštny pokoj. Možno to bolo Tvojou prítomnosťou alebo skôr tým, že je už po všetkom. Neviem.

Pozrel som sa na Teba a položil Ti jedinú otázku: „Prečo?“ Ty si pomaly otočil hlavu a pozrel si sa mi do očí. S pokojom a láskou v hlase si odpovedal: „Lebo si mi za to stál.“

Zatočila sa mi hlava a trochu som sa zapotácal. Po líci sa mi skotúľala slza. Prstom pravej ruky si mi ju zotrel.
Pozrel si sa na mesto. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Len pár žien stále chodilo k Tvojmu hrobu spomínať a natierať Ti telo vonnými masťami. Asi sme tam sedeli dlho, neviem, nejako som zabudol na čas…

A potom si vstal… Nielen zo skaly, na ktorej si sedel. Z výšky som videl Tvoje telo vystupujúce z hrobu v najžiarivejšom bielom odeve, aký som nevidel ani v reklame na najnovší bieliaci prostriedok na pranie.

Otočil si sa ku mne. „Zomrel som, aby si mohol žiť,“ s úsmevom si skonštatoval a zišiel dolu zo skaly.
Zostal som tam sám so svojimi myšlienkami, slzami a úvahami. A prišiel som na to, ako veľmi som sa mýlil. Až vtedy mi to došlo…
Nebol si herec, ktorý poburoval verejnosť. Nebol si ani vrah, terorista či zločinec.
Bol si môj Záchranca…

Lenka Novotná, Víťaz

Jarné prebúdzanie



V živote to takto chodí,
že po zime jar prichodí.
Nedočkavo počítame,
kedy jar už privítame.

Na zdraví
nám to len prispeje,
keď nám slnko
tvár ohreje.
Všetci takto ožívame
a na čerstvom vzduchu
dlhšie zotrváme.

Aj snežienky už zazerajú,
svoje hlávky otvárajú.
Zvieratka sa tiež radujú,
že tak často nehladujú.
Nech nás jarné slnko
po celý rok hreje,
nech nám nikdy
smutno nie je.

Radosť spolu prežívajme
a po celý rok
si užívajme.
Ako rybka
pláva si vo vode,
nech nám leto
ubehne v pohode.

Po lete zas
jeseň prichodí
a slniečko
za hory zachodí.
Zima krásna biela je,
veľa krásneho sa udeje.
A po zime potom znovu,
privítame jar zas novú.

A tak stále rok po roku,
tešíme sa z každého kroku.
Nech vo svete pokoj vládne
a nám pokoj v duši vládne.

Marta Pacovská, Široké

Denník nenarodeného dieťaťa

)
5. október:
Dnes sa začal môj život. Moji rodičia to ešte nevedia, ale ja som už tu. Budem dievčatko – s blond vlasmi a modrými očkami. Všetky moje sklony a talenty sú už stanovené, aj to, že budem mať slabosť pre kvety.

19. október (14. deň):
Niektorí hovoria, že ja ešte nie som skutočná osoba, ale že existuje iba moja matka. Ale ja som skutočná osoba, presne tak, ako malá omrvinka je chlebíkom. Moja matka existuje. Ja tiež.

23. október (18. deň):
Teraz sa už otvárajú moje ústočká. Asi o rok sa budem vedieť smiať a hovoriť. Viem, aké bude moje prvé slovo: MAMA.

25. október (20. deň):
Moje srdiečko dnes začalo biť. Odteraz bude tĺcť po celý môj život bez toho, že by sa niekedy zastavilo, aby si napríklad oddýchlo. A po mnohých rokoch sa raz zastaví a potom zomriem.

2. november (28. deň):
Každý deň o niečo rastiem. Moje rúčky a nôžky sa začínajú formovať. Ale potrvá ešte dlho, kým sa postavím na tieto malé nôžky a kým budem vedieť bežať do maminho náručia, kým budem týmito malými rúčkami vedieť trhať kvietky a kým nimi dokážem objať svojho ocka.

12. november (38. deň): Na mojich rúčkach sa tvoria malé prstočky. Aké sú len malinké! Raz nimi budem môcť pohladiť moju mamu po vlasoch.

20. november (46. deň):
Až dnes lekár povedal mojej matke, že žijem pod jej srdcom. Ó, aká šťastná len musí byť! Si šťastná mama?

25. november (51. deň):
Mamina a ocko teraz pravdepodobne vymýšľajú pre mňa meno. Ale oni vôbec nevedia, že som malé dievčatko. Rada by som sa volala Zuzanka. Ach, už som taká veľká!

10. december (66. deň): Začínajú mi rásť vlásky. Sú jemné a krásne sa lesknú. Aké vlasy má asi mamička?

13. december (69. deň:
Čoskoro budem môcť vidieť. Okolo mňa je tma. Keď ma mama privedie na svet, budem vidieť samú slnečnú žiaru a kvety. Ale najradšej by som chcela vidieť moju mamu. Ako len vyzeráš, mamička?

24. december (80. deň): Či mama počuje šepkavé tóny môjho srdiečka? Niektoré deti sa rodia choré. Ale moje srdiečko je silné a zdravé. Tlčie tak pravidelne: bum-bum, bum-bum. Mama, budeš mať zdravú malú dcérku!

28. december (84. deň):
Dnes ma moja mama zavraždila. Ona ma zavraždila.


Milá mamička,

teraz som v nebi a sedím Ježišovi na kolenách. On ma miluje a je mi celkom blízko. Bola by som sa tak rada stala tvojím malým dievčatkom a vlastne vôbec nedokážem pochopiť, čo sa stalo. Bola som taká vzrušená, keď som zistila, že som začala existovať. Nachádzala som sa v tmavom ale príjemnom priestore. Videla som, že mám prstočky na rukách i na nohách. Bola som už dosť vyvinutá, aj keď ešte nie pripravená opustiť moje prostredie. Väčšinu času som trávila tým, že som premýšľala a spala. Už na počiatku som sa cítila celkom hlboko s tebou spojená … Niekedy som ťa počula plakať a ja som plakala s tebou. Niekedy si kričala, alebo hovorila veľmi hlasno a potom si plakala. A počula som, ako ocko kričal na teba. Bola som smutná a dúfala som, že sa budeš mať čoskoro lepšie. Chcela som vedieť, prečo si musela toľko plakať. Raz si plakala celý deň. Veľmi ma to v duši bolelo. Nedokázala som si predstaviť, čo ťa robí takou nešťastnou.

A presne v ten deň sa stalo niečo veľmi hrozné. Do teplého a príjemného miesta, kde som sa nachádzala, vošla podlá obluda. Mala som strašný strach a začala som kričať, ale cez moje pery nevyšiel ani hlások. Obluda sa stále viac približovala a ja som kričala stále znova: „Mami, mami, pomôž mi, prosím, pomôž mi!“ Hrozný strach bolo to jediné, čo som cítila. Kričala som a kričala, až som už nevládala. Potom mi tá obluda vytrhla rúčku. Tak veľmi to bolelo, bola to neopísateľná bolesť. A vôbec to neprestalo. Ó, ako som len prosíkala, aby to prestalo! Plná nesmiernej hrôzy som skríkla, keď mi tá neúprosná obluda vytrhla nohu. Napriek neopísateľným bolestiam som vedela, že umieram. Vedela som, že nikdy neuvidím tvoju tvár, ani nebudem nikdy od teba počuť, ako veľmi ma miluješ. Chcela som vysušiť všetky tvoje slzy a mala som toľko plánov, ako ťa urobiť šťastnou – teraz už som to nemohla, moje sny boli rozbité. Hoci som mala strašné bolesti a veľký strach, cítila som predovšetkým, ako sa mi láme srdce. Viac ako všetko iné, som chcela byť tvojou dcérou. No teraz bolo všetko márne, pretože som umrela krutou smrťou vo veľkých bolestiach!

Mohla som iba tušiť, aké zlé veci na tebe spáchali. Predtým, než som odišla, chcela som ti povedať, že ťa milujem, ale nepoznala som slová, ktorým by si porozumela. A čoskoro na to som už nemala ani dych, aby som ich mohla vysloviť. Bola som mŕtva!

Cítila som, ako stúpam do výšky. Obrovský anjel ma vyniesol na veľké nádherné miesto. Ešte stále som plakala, ale telesná bolesť zmizla. Anjel ma priniesol k Ježišovi a posadil ma na jeho kolená. Ježiš mi povedal, že ma miluje a že Boh je mojím Otcom. A ja som bola šťastná. Opýtala som sa ho, čo bola tá vec, čo ma zabila. On odpovedal: „Bol to nástroj potratového lekára.“ A potom ešte dodal: „Je mi to tak veľmi ľúto, dieťa moje, pretože viem, aký je to pocit.“

Píšem, aby som ti povedala, že ťa milujem a ako rada by som bola tvojím malým dievčatkom. Celou silou som sa usilovala žiť. Chcela som žiť. Vôľu k tomu som mala, ale nedokázala som to, tá obluda bola príliš silná. Prežiť to bolo nemožné. Chcela som iba, aby si vedela, že som sa pokúšala zostať u teba. Nechcela som zomrieť! Mamička, prosím ťa, chráň sa pred touto obludou potratom. Mamička, milujem ťa a v žiadnom prípade nechcem, aby si musela prekonávať rovnaké bolesti ako ja.

Prosím, dávaj si na seba pozor!

S láskou, tvoje dieťatko

ROZHOVOR

Tento rozhovor nebol urobený našmi redaktormi Spektra. Dostal som ho od provinciala P: J. Halamu, SVD po pohrebe P. M. Magdu.
Je však veľmi vzácny! Inicioval ho p. Ervín Mokráň, ktorého sa mi nepodarilo skontaktovať. Rozhovor bol urobený v roku 1999. Na otázky odpovedá dnes už nebohý páter Martin.


Milý hosť pri lôžkach pacientov v nitrianskej nemocnici

List čitateľa Ervína Mokráňa nás zaujal hneď prvými vetami: „Pred dvomi rokmi som bol na liečení. Raz si k môjmu stolu prisadol nový pacient. Starý pán, ktorý sa vždy pred jedením pomodlil. Aj som chcel vtipne poznamenať, že nejdeme jesť huby, ale zdržal som sa. V nedeľu som išiel do kostola a s prekvapením som zistil, že pri sv. omši kázal môj spolustolovník. Tak sme sa zblížili a on mi postupne vyrozprával svoj strastiplný život.“

Čitateľ Mokráň list končil dosť neurčito: „Ak by ste mali záujem, skontaktujte sa s ním. Ak ešte žije…“
Začali sme pátrať. Zistili sme, že naposledy bol farárom v Jánovciach. Starosta obce nás potešil: „Áno, P. Martin Magda tu bol desať rokov kňazom. Od nás odišiel po dovŕšení sedemdesiatky do Misijného domu v Nitre. Tam by mal žiť.“

Z bohoslovca čierny barón

Vynovená budova Misijného domu v Nitre stojí na úpätí kopca, na ktorom sa šplhajú zastavenia krížovej cesty. Kalvária. Kňaz Martin Magda (72) má radšej oslovenie páter Martin. Vôbec nevyzerá na sedemdesiatnika a nerád rozpráva o sebe. „Som obyčajný človek. Pochádzam z Víťaza, malej obce pod Braniskom. Bolo nás sedem detí a moji chudobní rodičia sa potešili, keď si ma roku 1941 vybrali misionári z Nitry študovať k nim na gymnázium. Zmaturoval som a pokračoval som v štúdiu ako vysokoškolák. V päťdesiatych rokoch komunisti u nás zrušili kňazské semináre a nás bohoslovcov pozatvárali. Pridelili ma do pracovného práporu. Stal som sa čiernym barónom. Robil som na Libave, potom v Přerove staval letisko, v Novom Jičíne továreň na tanky, v Brne kasárne, pri Olomouci búral staré nemecké železiarne.
Tam ho zastihla aj mena peňazí a spomenul si, že vojaci dostali na mesiac šesť korún, kým dôstojníci tritisíc korún. Neskôr v Bruntáli robil vojenskú strelnicu a skončil v ostravských baniach. Vojenskú uniformu s čiernymi výložkami bohoslovec Magda mohol vyzliecť až po tri a pol roku. Musel však podpísať, že pôjde ako stavebný robotník do Stavoindustrie. Rok staval kasárne pri Košiciach, potom tri mesiace ležal v nemocnici, a keď sa vyliečil, dovolili mu zamestnať sa ako röntgenológovi v Levoči. „Ako vidíte, na túto prácu v nemocnici mám pamiatku dodnes,“ povedal páter Martin a ukázal nám prsty na pravej ruke. Od žiarenia mal na nich zdegenerované nechty. „Vydržal som to robiť trinásť rokov, od roku 1955 až do nástupu Dubčeka.“

Smutné spomienky na Ameriku

Martin Magda sa potešil, keď sa u nás začal obrodný proces a keď dostal od tetky Barborky list z Ameriky. Pozývala ho, aby prišiel a mohol by si dokončiť bohoslovecké štúdium a stať sa konečne kňazom. Štyridsaťjedenročný Martin však po príchode do USA iba nechápavo krútil hlavou, neraz si aj poplakal. Nie preto, že namiesto štúdia musel robiť všelijaké podradné práce, ale okolie sa k nemu správalo odmerane, cudzo, podozrievavo, priam nepriateľsky. „Už som rozumel anglicky a vypočul som si rozhovor môjho predstaveného s nejakým cudzím mužom. Okrem iného použili pre mňa slovo „spaj“ (spy) a potom som v slovníku zistil, že to znamená špión. Bože môj, azda si o mne nemyslia, že som komunistický špión?!“

Mysleli si to a neverili. Nedopriali mu doštudovať. Po dvoch rokoch sledovania a nemocničného vyšetrovania dovolili mu vrátiť sa domov na Slovensko. Najskôr však musel do fabriky, aby si zarobil na chlieb a spiatočnú letenku. Pred odchodom so slzami v očiach sa pýtal: „Prečo ste mi neverili?“ Ktosi sa postaral o úradné oznámenie tajného pozorovateľa… Musel sa vrátiť bezvýsledne, lebo to bola vôľa mocných tohoto sveta.

Misionár s batôžkom

Sľubné signály z domova, že napriek augustovej okupácii bude môcť navštevovať bohoslovecký seminár, sa čoskoro ukázali ako falošné. Prijali ho síce na bohosloveckú fakultu v Bratislave, ale normalizátori rozhodnutie zrušili. „Kamaráti z vojenských pracovných táborov mi odporúčali, aby som to skúsil v Litoměřiciach. Utekal som tam, ale pozorovatelia z Štb prekazili moje prijatie. Znova mi pomohli priatelia z vojny. Vraj mám ísť do Olomouca, tam zakladajú nový seminár. Zrejme agenti dúfali, že po dvoch nezdaroch sa už vzdám. V Olomouci ma prijali. Vyštudoval som, ale k vysviacke za kňaza ma už nepripustili.“

Smutný Martin Magda sa vrátil domov do obce Víťaz. Robil na družstve, v lesoch, neskôr v sústredení rehoľných sestier v Slovenskej Ľupči údržbára. Mal niekoľko potvrdení od lekárov, že je zdravý. Prostredníctvom pátra Škodu z Misijného domu v Nitre sa dostal ku kardinálovi Jánovi Korcovi. „Vtedy býval v Petržalke pod stálym pozorovaním bytu. Z rádioprijímača znela u neho hudba a kardinál Korec ma v byte vysvätil za kňaza.“ „Kedy sa to presne stalo, koľko rokov ste na tú udalosť čakali?“, nedočkavo sme mu skočili do reči. „Nebudete mi veriť, ale neviem to presne. Nazdávam sa, že to bolo v roku 1983, keď som mal päťdesiatšesť rokov. Ja som totiž musel zabudnúť… lebo doba bola zlá!“ Ešte aj dnes si vzdychne, že po tých nekonečných prekážkach svoje vysvätenie za kňaza považuje za Boží zázrak.

Po vysviacke sa znova skromne vrátil do obce Víťaz, naďalej chodil robiť na družstvo a do lesov a stal sa aj zváračom vo fabrike v Širokom. Rodáci ho posmešne prezývali misionárom s batôžkom. Veď každý vedel, ako tvrdohlavo sa chcel stať kňazom…, ale okrem vlastného otca nikto nevedel, že ním už je.

Medzi Rómami a chorými

Písal sa rok 1984 a Martin Magda sa zdôveril spišskému generálnemu vikárovi, že je kňazom a chcel by ísť niekam na faru. O niekoľko dní prišla z Košíc do obce Víťaz šesťstotrojka a muži z nej prišli k predsedovi dedinskej organizácie komunistickej strany: „Vieš o tom, že máš v dedine tajne vysväteného kňaza? Martina Magdu!“ Predseda neveril vlastným ušiam. Veď s Martinom ako chlapci pásli kravy, ako to, že mu nič nepovedal? Celá dedina sa Martinovi len smiala, že je svätuškár, misionár s batôžkom a on je naozaj vysvätený za kňaza?!
Uvoľnila sa fara v Harichovciach, ale štátna vrchnosť nesúhlasila, aby tam kňaz Martin Magda išiel. Obec bola neďaleko od pútnickej Levoče, od mesta, v ktorom Martin Magda trinásť rokov robil a mal aj medzi veriacimi veľa známych, ktorí by mohli k nemu chodiť. „Za kňaza môže ísť jedine do Jánoviec v susednom okrese Poprad. Tam je veľa Cigánov, nech sa s nimi rehoľník trápi,“ veľkodušne dovolili. Martin Magda tam teda roku 1986 nastúpil za farára. Aj s Cigánmi si porozumel a v roku 1997 (po dosiahnutí sedemdesiatich rokov) odišiel do penzie.

Presťahoval sa do Misijného domu v Nitre, kde ako chlapec začínal. „Už dva roky chodím každé popoludnie do neďalekej nemocnice a navštevujem chorých. Pomáham im znášať ich ťažký údel, zaopatrujem ich. Áno, dávam im aj pomazanie chorých. Už sa tomu nehovorí ako keď „posledné pomazanie“, na pacientov to nepôsobilo dobre.“

A keď personál a pacienti nitrianskej nemocnice starkého v reverende poznali ako pátra Martina, vari nikto nevedel o jeho strastiplnom osude. Dôležité však bolo, že pre každého si našiel milé slovo.

pripravil: Martin Magda

P. Martin Magda, SVD * 4. 11. 1927 † 16. 3. 2012


V sobotu 17. marca sa naša farnosť dozvedela o úmrtí nášho rodáka, pátra Martina Magdu, SVD. Zádušná sv. omša spojená s pohrebom bola v utorok 22. marca. Z rodnej obce sme bez jedného miesta v plnom autobuse vyrážali už o štvrtej ráno. Cesta bola pokojná a do Nitry na Kalváriu sme dorazili načas. Po kondolenciách sme sa Víťazania a veriaci z Jánoviec pomodlili modlitbu posvätného ruženca.

Zádušnú sv. omšu celebroval emeritný biskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Dominik Tóth, ktorý na začiatku obradov povedal: „Drahí oltárni spolubratia, milá smútiaca rodina, bratia s sestry v Kristovi! Zomrel kňaz, Kristov služobník, správca Božích tajomstiev a otec veriacich. Je prirodzené, že máme žiaľ, tak ako sám Ježiš žialil, keď mu zomrel priateľ Lazár. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať veľkonočná viera. Žiari nám vzkriesený Kristus, ktorý hovorí: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. Nábožne a s touto vierou sa zúčastňujme na pohrebných obradoch a obetujme sv. omšu a sv. prijímanie za zomrelého kňaza Martina, aby sa čím skôr dostal do spoločenstva svätých kňazov v nebi. Zjednoťme sa s celou Cirkvou v spoločnej modlitbe za spásu jeho duše.“

Na začiatku zádušnej sv. omše otec biskup povedal: „Drahí bratia a sestry, skončila sa dlhá krížová cesta nášho brata, kňaza, verbistu, misionára. A na tejto krížovej ceste boli mnohé veľmi bolestné zastavenia. On ako misionár vo svojej horlivosti spoznal, že Pán ho takýmto spôsobom volá k záchrane duší. On bol horlivým kňazom hneď potom, ako prijal kňazskú vysviacku, čo je fakt vzácne kňaza, že vystaval nový kostol. No ešte väčšiu starosť venoval budovaniu chrámov Ducha Svätého. Naši veriaci spomínajú, s koľkou horlivosťou konal službu v nemocnici a ako sa staral o zaopatrovanie chorých. Ale rovnako sa staral pri tej horlivosti aj o vlastnú dušu. Koľkokrát bol v takom stave, že cítil, že je stav nebezpečný, vždycky volal pátra, aby mu udelil sviatosti, nadovšetko sväté pomazanie, čo je, pravda, dovolené kedykoľvek, keď sa zmení ten stav. Ale on sa zvlášť pripravil na tú poslednú chvíľu. Bol taký verný v modlitbe k Božiemu milosrdenstvu, že každý deň o tretej hodine vydržal hodinu v kaplnke. Kiežby táto sv. omša bola preňho ako primičná sv. omša v nebeskom kráľovstve a my prosíme, aby ho Pán prijal k sláveniu nebeskej liturgie. A pre seba odnesieme jeden odkaz. My, drahí bratia, tú horlivosť za spásu duší, to ustavične musí v kňazovi horieť a potom, bratia a sestry, všetci v tej zodpovednosti za spásu svojej duše, žeby sme nasledovali príklad nášho brata a tak sme sa aj my pripravovali dôkladne na stretnutie s Pánom.“

-re-

Príhovor provinciála Spoločnosti Božieho Slova P. Ján Halamu, SVD


P. Martin Magda sa narodil sa 4. 11. 1927 vo Víťaze (neďaleko obce Široké, v okrese Prešov). V roku 1941 vstúpil do misijnej Spoločnosti Božieho Slova. Noviciát dokončil v Nitre pod Zoborom. Filozofiu študoval v Nitre. V roku 1950 bol počas “barbarskej noci” odvedený do Podolínca. Ako väčšina rehoľných bohoslovcov pracoval v PTP najskôr na Libave, v ostravskom uhoľnom revíre, kde sa mu stal aj úraz s následkami na celý život a potom pracoval na rôznych stavbách do r. 1954.

Po návrate z „vojenčiny“ absolvoval röntgenový kurz a od r. 1955 pracoval ako röntgenový laborant na rôznych oddeleniach na poliklinike v Levoči až do roku 1968. Potom bol istý čas v USA. Mal nádej, že tam dokončí svoje teologické štúdiá. Avšak tamojšie úrady ho považovali za komunistického špióna a preto sa napokon vrátil na Slovensko. Vyštudoval teológiu v olomouckom seminári, ale nebol vysvätený. Vrátil sa k svojim rodičom a doopatroval svoju matku. V roku 1974 pôsobil ako organista u P. Minárika, SVD. V roku 1978 pracoval ako údržbár v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené rehoľné sestry. Za kňaza bol vysvätený tajne 9. 3. 1983 v Bratislave vtedajším biskupom Jánom Ch. Korcom v jeho byte na Vilovej ulici. Počas vysviacky hrala hudba z rádia, aby odpočúvacie zariadenie nemohlo zachytiť, čo sa na byte odohráva. Večné sľuby skladal páter Magda v Sládečkovciach 8. 9. 1985. Za to, že mohol dosiahnuť cieľ svojho povolania – kňazstvo – vďačil Božiemu riadeniu a spolubratovi pátrovi Jozefovi Škodovi, ktorý pomohol zariadiť všetky potrebné náležitosti k vysviacke a tiež povzbudzoval pátra, aby sa nevzdával.

Po vysviacke pôsobil páter ako farár vo farnosti Jánovce pri Poprade. Okrem zvyčajnej pastorácie sa venoval aj cigánskym bratom a sestrám a mal pre nich veľké pochopenie. Pôsobil aj ako duchovný u Milosrdných Sestier sv. Kríža v Haniske. Dlhé roky pôsobil ako nemocničný kaplán tu v Nitre. Záver svojho života strávil v Misijnom dome Matky Božej v Nitre na Kalvárii. Trpezlivo znášal svoje choroby a ochotne sa modlil za svojich spolubratov a za svoju rodinu.

Veľmi miloval kňazstvo, ktoré sa mu dostalo ako dar po mnohých rokoch strádania a prekážok. Pri každej príležitosti hovoril o sv. omši, na ktorej sa zúčastnil, alebo vyjadril ľútosť, ak sa mu pre zdravotný stav nedostalo možnosti koncelebrovať sv. omšu.
Z tohto miesta chcem poďakovať nášmu personálu na 3. poschodí Misijného domu, kde páter trávil posledné roky života a tiež priateľom a príbuzným, ktorí ho navštevovali a pomáhali mu prekonávať chvíle samoty. Ďakujeme Božej prozreteľnosti a klaniame sa jej za neočakávané cesty, akými viedla nášho spolubrata, misionára a kňaza pátra Martina. Ďakujeme tiež všetkým, ktorí na týchto cestách bolí stelesnením Božej prozreteľnosti a vedení Duchom Svätým konali v prospech Božieho kráľovstva aj v živote pátra Martina Magdu.

P. Martin bol pochovaný do zeme na novom cintoríne sv. Cyrila a Metóda v Nitre v mieste odpočinku jeho spolubratov, verbistov.

pripravil: Martin Magda

Chrám – prameň milosti a miesto hlásania Božieho Slova


Milí duchovní otcovia Oliver a Ján, milé deti, milá mládež, bratia a sestry, som rád, že môžem tu byť na tomto mieste dnes na pozvanie vášho duchovného otca Olivera. Pred troma týždňami som s našimi veriacimi navštívil tento rok pútnický chrám svätého Ondreja na Vyšnom konci. Mohli by sme povedať, že je to starší brat tohto kostola. A teraz aj ako otec Oliver povedal, je to perla, je to magnet, ktorý priťahuje viaceré skupiny z farností. Prichádzali, aby sme spolu prežívali v diecéze tento jubilejný rok nášho patróna svätého Ondreja, ktorý už o niekoľko dní zavŕšime.

Vo vestibule tohto chrámu je na stene pamätná tabuľa a v nej zlatými písmenami vyryté tie najzákladnejšie údaje tohto chrámu. A ja som rád, že otec Oliver bol s vami popri tomto bežiacom roku svätého Ondreja, neprehliadol tento termín, toto výročie. Naozaj pripravili ste túto krásnu slávnosť už od pondelka. Otec Oliver nazval tento týždeň, ba dokonca celý mesiac, „zlatý“.

V Starom zákone židia mali siedmy rok voľný, takzvaný „sabatný“. A keď sa zopakovalo tých sedem sabatných rokov, keď to vynásobíme, poznajú to aj deti zo školy, tak je to 49 rokov, potom ten päťdesiaty rok bol mimoriadne jubilejný. Tradícia sláviť tieto jubileá prešla aj do Nového zákona a je nám milá aj dnes. Tešíme sa, keď sa manželia dožijú spolu toho krásneho jubilea – 50 rokov spoločného života, to zlaté jubileum. V týchto dňoch si chcete uvedomiť, že tento chrám sa dožije tiež už zajtra, lebo zajtra bude 15. októbra, keď v roku 1961 bol už požehnaný, hoci, žiaľ, nie tým, ktorý to chcel urobiť, biskupom Jozefom Čárskym, vtedajším košickým biskupom, ale bol už naozaj požehnaný a vy starší, ktorí ste sa zapojili do jeho výstavby, ste boli radi, že ten deň nadišiel. A ten chrám vtedy ešte nemal lavice, ale bol plný potiaľ, ako to vidíme na tých historických fotografiách, ako sme dnes počuli v úvode evanjelia: okolo Ježiša boli zástupy, hlava pri hlave, jeden pri druhom takto stáli. Dnes je vás tu naozaj veľmi veľa, teším sa, že môžeme vytvárať toto spoločenstvo.

Dali ste tomuto týždňu prívlastok „zlatý“. Keď som to na pozvánke čítal, prišla mi na myseľ tá známa rozprávka Soľ nad zlato. Trocha som parafrázoval, čo Pán Ježiš povedal, keď musel čeliť útokom farizejov, ako o tom počúvame v tieto dni a hlavne aj v nedele, stále do neho dobiedzali a Ježiš povedal: „Chrám je viac ako zlato“, vtedy sa ho pýtali, či platí prísaha a Ježiš im hovorí: „Tak vy si myslíte, že prísaha na chrám neplatí, ale prisahať na chrámové zlato platí? Čo posväcuje – zlato chrám alebo chrám zlato?“ A tak tento chrám je naozaj, dnes možno povedať, taký krásny zlatý.

Za tých päťdesiat rokov bol ešte zveľadený, to pavlovské mi prichádza na um: „Jeden sadí, druhý polieva, tretí žne…“ A tak vy najstarší ste priložili ruku k dielu a Božia prozreteľnosť niekedy použije zvláštne nástroje na splnenie svojho cieľa a svojho plánu. Môžeme povedať, že to bol práve útlak komunistov, ktorý spôsobil aj ich tlak, aby sa nepostavil vo Víťaze nový chrám. Nakoniec sa postavil tento krásny, veľký chrám, ako mu hovoríte katedrála a na ktorý, ako vás vyzýva duchovný otec, máte právo byť naozaj hrdí. Je to naozaj veľkolepý chrám a tak postupne rokmi, vždy je to tak, potrebuje chrám aj určitú obnovu. My kňazi v breviári tohto týždňa počúvame o tom, ako židia stavali nový chrám. V Jeruzaleme ostali len ruiny, keď Nabuchodonozor zničil pri obliehaní chrám. Keď prišli, tešili sa, že môžu znova postaviť Bohu chrám. Miestodržiteľ Zorobábel a veľkňaz Jozuel boli vodcami a ľud staval, ale boli smutní, že už nebude taký krásny ako ten prvý. A prorok Ageus ich potešil: „Ten chrám bude slávnejší, lebo do neho vstúpi Mesiáš – Spasiteľ.“ A tak sa tešili a stavali obnovovali chrám.

A tak aj tento chrám tiež potreboval svoju obnovu zvonku aj zvnútra. A za tých osem rokov ste urobili veľký kus práce, zveľadili ste ho, dali ste mu naozaj ešte novú, krajšiu fazónu. A tak je to naozaj miesto, kde prichádzate a kde aj podľa tých myšlienok na jednotlivé dni si dnes chceme uvedomiť, že chrám je miestom udeľovania milostí, ohlasovania Božieho slova. Počúvame tu to Božie slovo, o ktorom hovorí autor Listu Hebrejom: „Je živé a účinné, má moc premieňať srdcia…“ A tak dnes možno my tiež môžeme povedať, ako nás vyzýva pápež pri svojej poslednej návšteve v Nemecku: „Ku komu by sme šli v dnešnej dobe“, keď cítime, v akej ťažkej situácii sa nachádza náš národ a nemyslím len tieto posledné udalosti.

Oveľa viac iných pohľadov nás môže zarmútiť. Vidíme, že v kríze je celá Európa, ba môžeme povedať, že celý svet. Ale svätý Otec vyzýva: „Zostaňme pri Cirkvi, zostaňme pri Kristovi.“ Tak ako apoštoli povedali: „Pane, ku komu by sme išli, ty máš slová večného života.“ A tak chceme naozaj Božie slovo žiť, uskutočňovať ho. To Božie slovo nám aj dnes hovorí „NEBOJTE SA!“ Ako hovorím, tie pohľady, situácie, ktoré vnímame okolo nás či už v bližšom okolí, alebo vzdialenejšom, môžu nás naplniť nepokojom, strachom, obavou. Ale Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Nebojte sa!“ Keď sa Boh stará o vrabcov a hovorí, že päť sa z nich predáva za dva haliere, že ich cena naozaj nie je vysoká a stará sa o všetko stvorenie, o čo viac sa postará o nás, ktorí sme mu bližší, ktorí sme korunou stvorenstva, ako to ukázal aj v svojom živote svätý František a vyznal: „Boh môj a moje všetko.“ A tak chceme naozaj to Božie slovo prijímať, počúvať ho tu takto oficiálne, ale ono má prejsť do našich sŕdc, potrebujeme aj modlitbu. Schádzate sa pred svätou omšou a aj dnes na modlitbu posvätného ruženca, osobitne v tomto mesiaci október. Keď som predvčerom zapol televíziu Noe a pozrel si priamy prenos z Fatimy pred včerajším 13 októbrom, krásna vigília, sviečková so sochou Panny Márie. Viacerí z vás ste tú atmosféru zažili vo Fatime. Aké to bolo povzbudzujúce a krásne. Modlitbu prednášal arcibiskup Petaloci z Moskvy. Naozaj, tá symbolika toho námestia vo Fatime, väčšieho ako Červené komunistické námestie v Moskve. Panna Mária povedala pastierikom: „Keď sa Rusko obráti, bude zahnaná hrozba ďalšej vojny.“ A dnes, keď vidíme, že naozaj na obzore sú mnohé ťažkosti, nepokoje a problémy, modlime sa s touto dôverou ruženec, berieme ho do rúk a modlime sa za ohlasovanie evanjelia všetkým národom, všetkým ľuďom, po celom svete.

Keď som bol pred dvadsiatimi rokmi na prijímacích skúškach pred teologickými štúdiami ešte v Košiciach na Biskupskom úrade, okrem tých základných katechetických vedomostí komisia chcela, aby sme my, ktorí sme boli kandidátmi, aj niečo zaspievali. A vtedy bola známa mládežnícka pieseň, ktorú si pamätám dodnes a chcel by som jej slovami zakončiť svoj príhovor.
S Petrom a Ondrejom, s Jánom a Jakubom, chceš mať aj z nás rybárov ľudí.

Siete nám podávaš, do sveta posielaš, chceš Pane, aby bol rybolov bohatý.

Kiež by aj našim pričinením každého jedného z nás pokrstených, ktorí máme účasť na Kristovom kňazstve, bol rybolov bohatý aj dnes.
Amen.

A tak tedy, …


A tak tedy, múťte si svoj mútny kvas,
hoci aj – a úprimne – rád mám vás,
ale nemôžem tu s vami byť…
Mne vyletieť v neba výš,
nemeškajúc,
síl a času netratiac,
vyletieť treba…!!!

„kým miesite svoj mútny kvas,
môj duch si k svetlu, tamo podletel,
súladu kde rozkoš, kde niet odboja…
Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja!“

úryvok, Pavol Ondrík Kluknava

Teraz Ty


Prichádza Tvoj čas, nastupuje Tvoj dych,
Tvoje srdce, Tvoj mozog.
Ty, muž a žena dneška.
Ty, ktorý si prijal sviatosť birmovania.
Práve teraz beží Tvoj čas.
Zmobilizuj všetky svoje schopnosti
milovať, myslieť, uctievať,
ktoré nosíš v sebe.
Zbav sa ľahostajnosti a povrchnosti!
Začni opravdivý život,
prejdi na stranu šťastia. To je prvý odkaz.

Je tu ďalší odkaz:
Ty tu nie si sám pre seba, si tu pre všetkých.
Nik nemôže povedať:
sedím vo svojom aute, stačí, že riadim.
Čo sa robí okolo mňa, to ma nezaujíma.

Tretí odkaz: bol si „označený“.
Poznačený Duchom Svätým.
Vieme, že tieto slová
neraz vyznievajú naprázdno.
Bol tu však Niekto,
kto sa nechal načisto uniesť Duchom
a stal sa najväčším Darom ľudstva.
Ak sa to dalo vtedy, prečo nie teraz?
Nuž, ak budeš mať pred sebou Krista
ako svoj vzor,
aj to najzávratnejšie želanie
sa môže stať rozumným pre toho,
kto má ešte vôňu krizmy na čele.

Pred 2000 rokmi vykonal svoje dielo Ježiš.
Teraz si na rade Ty!

Všetkým birmovancom prajem požehnané Veľkonočné sviatky, radosť z blízkych sviatkov Turíc, odvahu konať dielo Lásky a nastúpiť na Cestu života.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec