Milí duchovní otcovia, bratia a sestry,
nebolo to plánované, ale to človeku príde na myseľ aj dodatočne to, čo má byť. Dnešný deň je práve dňom posviacky a preto chcem využiť príležitosť, ktorá mi bola daná. Som tu stále s vami, často sa vám prihováram, tak je samozrejmá vec, že poznáte moje myšlienky a ja žijem už skôr, aby som dožil svoj život a oslávil Boha, tak to všetko prežívam s Vami. Rozprávať o tom, čo sme tento celý týždeň prežili, opakoval by som sa, takže pozrel by som sa na tie veci z iného pohľadu.
Pozrite, ten chrám je nádherný. Pamätáme sa, ako sa vyvíjal, staval, opravoval za tých 50 rokov. A sme aj na to hrdí. Ale nie kvôli tomu bol ten chrám postavený, to dobre viete. V Starom zákone poznáme, že už Adam a Eva prinášali obetu, neskoršie tieto obety boli uzákonené aj podľa Mojžišovho zákona, ale tie vonkajšie obety sú prejavom toho materiálneho, lebo náš život je z tela z duše. Čiže aj to telo musí preniknúť do toho duchovného, tak musí prejsť aj zážitkom aj emóciami, ktoré máme v sebe ako prejav vďaky a oslavy Boha. Preto boli v Starom zákone obety, lenže tie obety neboli dostačujúce, pretože po telesnej stránke mohli byť dokonalé, perfektné, podľa Mojžišovho zákona tam boli aj predpisy, aké zvieratá sa majú obetovať, zdravé, najkrajšie, atď. Ale či môžu capy, barani, ovce, holuby nahradiť to, čo sa robí v srdciach? Pýcha, sebectvo, závisť, nevraživosť a pod.
Bolo potrebné, aby týmto slabostiam nášho života bolo iným spôsobom zadosťučinené, preto Boh prijal túto úlohu. Duch svätý zostúpil na Ježiša a on celý svoj život hovoril: „Otče, Tvoja vôľa, nie moja nech sa stane.“ Čiže Boh sa za nás prihovára, aby aj po tej duchovnej stránke sme ho mohli prijať, ako aj Pán Ježiš stále hovoril apoštolom: „Pošlem vám svojho ducha“. Čiže poslať svojho ducha znamená nasledovať Pána Ježiša v tých skutkoch, ktoré on konal, v pokore, v dôvere, v Duchu svätom, v láske k Otcovi. Aby sme mohli v každodennom živote duchovne rásť, musíme sa duchovne rozvíjať.
Raz som čítal v jednom časopise myšlienku, už som to možno aj niekedy povedal, koľko by stálo ľudské telo? Suroviny v zberniach boli niekedy lacnejšie, tak sa počítalo, že jedno ľudské telo by malo hodnotu päťdesiat korún. Keby sme ho chemicky rozložili, je tam 70 – 80 % vody. No dnes už voda stúpla na cene, 1 liter vody máte možno aj 10 korún, je tam trošku železa, zlata, vápnika, jódu a rozličných solí. Keď takto porovnáme tieto múry, nie sú to také isté chemické látky ako v našom tele?
Dnes by sme nemohli oslavovať iba tento chrám, ani to nebol účel. Pán Boh nepotrebuje chrám z tejto hmoty, ale chce naše srdcia, lebo máme ducha lásky, i Ducha Božieho, ktorý tým, že prijal ľudskú prirodzenosť a obdaril svojou láskou Stvoriteľskou i múdrosťou nás obdaril, tak my týmito darmi môžeme znovu oslavovať, zjednocovať sa s Bohom, rásť rovnako telesné.
Teraz to obrátim, lebo vieme, že naše telo je chrám. Áno, my oslavujeme ten svoj život v svojom srdci, v našom tele, v našich zážitkoch. Sme tu v tomto chráme pamätníci, v chráme, ktorí stavali naši rodičia, ktorí ste vy mnohí stavali, alebo aspoň pomáhali a doteraz ste prispievali, aby bol taký, aký je. Tu nejde len o múry, ale ide o miesto, aby sme sa tu mohli zhromaždiť. Teraz si môžete spomenúť, čo sme tu v tomto chráme prežili, koľko tu bolo svätých omší, teraz v poslednom období toľko máme svätých omší, ako nikdy predtým. Koľko tu bolo tragédií, pohrebov a celá dedina sme to prežívali, svadieb krásnych, nádherných, potom tiež tých ostatných sviatostí, ktoré sa vysluhovali.
Farnosť – je tu fara, vieme, aké okolnosti okolo toho sa udiali, aj to všetko formovalo naše duchovné cítenie, myslenie, určité vzťahy, nielen tie vonkajšie. Vieme, že tento kostolík sa stal chrámom nielen tým, že je postavený v strede dediny, ale je chrámom všetkých našich udalostí. Celá dedina aj ten kostolík má atmosféru duchovnosti, či je nedeľa, či nejaká slávnosť. Keď začíname, vždy ideme stadiaľto, z Božieho chrámu, zjednocuje nás. Čiže tu vidíme, že chrám sa stal takou schránkou, kde sa hlása Božie slovo.
To je to najdôležitejšie – Božie slovo. A my v tomto Božom slove sa učíme, napodobňujeme ho, dozrievame. Prirovnám to „polopatisticky“, keď človek rastie telesne. Bol som kedysi s chlapcami miništrantami na Sľubici, boli sme tam celý týždeň a Jožko Grega nám povedal: „No, chlapci, dnes večer by ste nemohli podojiť kravičku, lebo neprídem a kravu treba podojiť.“ Chlapci celý čas nemali pokoja, kedy už budú môcť podojiť kravu, ale potom, keď sme mali mlieko, niektorí sa ho ani nedotkli. A mne bolo ľúto, lebo som tiež vyrástol na dedine a mlieko som mal strašne rád. Hovorím im: „Chlapci, veď aspoň ochutnajte!“ Jeden mi povedal, že nikdy v živote nemal také mlieko v ústach. „No, tak keď si ho nemal, tak nekritizuj, nepľuj, že je to zlé, neštíť sa toho, daj si do úst!“ A on nie, ani keby ste ho porúbali. Spomenul som to preto, lebo chcem povedať, čo to znamená po duchovnej stránke.
Rodičia nás učia určitú duchovnú skutočnosť, napodobňujeme ich a preto aj zmýšľanie, vzťahy medzi ľuďmi, atmosféru v dedine, všetko berieme duchovne od svojich rodičov. Aj dnes sa vieme duchovne tešiť. Mnohí prídu a tešia sa, povedia, máte to nádherné. Áno, to duchovné musí rovnako rásť ako to telesné. Preto som spomenul ten príklad. Niekto môže mať z určitej veci rozkoš, napr. máme rozkoš z jedla. Priznám sa, že aj sa viem vždy veľmi tešiť na jedlo. Tento týždeň nás mamka duchovného otca hostila každý deň, tak som vždy mohol povedať, že to bolo perfektné. To je typ materializmu, ale keď sa vieme materiálne naučiť, to závisí od toho, ako sme boli naučení od detstva.
Potrebujeme sa vedieť radovať aj duchovne, potrebujeme duchovne rásť. Potrebujeme sa duchovne naučiť, preto som spomenul ten príklad, aj na to domáce mlieko si musíme zvyknúť. Tak aj duchovne musíme od svojich rodičov, od našich predkov, s ktorými žijeme v našej farnosti, od tých, ktorí sme tu videli na stavbe, naučiť sa láske.
Čítal som v breviári myšlienku od svätého Bernarda, ktorý hovorí, že keď tu na zemi sa dokážeme naučiť niektoré veci odľúbiť si ich, musíme si obľúbiť aj duchovné veci. Musíme sa tešiť a byť šťastní, blažení a prežívať rozkoš z duchovných hodnôt.
Viem, že sa radi modlievame ruženec. Dnes je sobota, spomíname si na Pannu Máriu, svätého Jozefa oslavujeme ako patróna. Aj Jozef pripravoval veci pre Pannu Máriu a Ježiša, aj chrám je pre nás takým stimulom, práve tu sa učíme tej duchovnosti. Potom odovzdávame dedičstvo otcov. A čo znamená „dedičstvo otcov“ – odovzdať tieto múry? To znamená odovzdať túto lásku k duchovným veciam, k hodnotám, že si ich vážime. A takto potom môžeme dozrievať, preto sa staneme živým chrámom. Pán Ježiš povedal: „Ste živým chrámom..“, to znamená nielen tu, ale kdekoľvek žijeme ako veriaci naplnení duchovnosťou, ktorú sme prežili. A to nás posilňuje.
Právom je to také úžasné výročie, že tu sú veľké milosti, pretože my nežijeme svoj život iba pre seba, ale máme ho odovzdať. Či o 50 rokov bude tento chrám takto naplnený, bude toľko ľudí, bude toľko duchovných povolaní, bude toľko nových kňazov z Víťaza, ako bolo doteraz? Myslím, že to všetko, čo bolo, je zásluhou našich otcov. A s akou vierou!
Pamätám sa, keď bolo treba nejaké peniažky, keď boli zbierky a nebolo toľko peňazí, že prišlo osemnásteho alebo neviem, kedy dostávame dôchodky, že peniaze prišli, ale peniaze jednoducho neboli. Až pokiaľ sa niečo nepredalo, keď bolo možné predať a ešte sa aj muselo zvýšiť. Keď prišlo „družstvo“, viete, koľko sa zarábalo. A predsa bolo treba urobiť zbierku a nebohý pán Ungvarský, keď chodil zbierať po domoch, tak mnohokrát aj nedalo sa dať, lebo nebolo. Ale to boli takí chápaví ľudia, ktorí uznali, že keď sa nedalo dať dnes, tak dali potom, s veľkou bázňou čím skôr dať, lebo už každý dal a my ešte nie. A to sme prežili s našimi rodičmi. Nie sú to krásne spomienky aj na ten krásny vzťah, ktorý tu bol medzi ľuďmi, že sme mali úctu a porozumenie a tvorili sme niečo spoločné, čo nás spájalo aj ako dedinu?
Alebo ešte jeden krásny zážitok, ktorý ma veľmi fascinuje. Pamätám si, akoby to bolo teraz. Mal som asi 12 rokov. Keď sa staval kríž na kupole, dal sa hore, máme to zachytené aj na fotke, bol pevný, osadený a dnes už nebohý Filip Nehyla a Tomáš Juhás sa vedľa neho postavili a podali si ruky. Škoda, že ten záber neexistuje. Koľko mám rokov, ale ten obraz nikto z mojej mysle nevymaže, je živý, lebo je silný. A prečo? Lebo to bol dar viery. Všetci sme sa dívali s úžasom, so zimomriavkami na chrbte, lebo to bol výkon, ale to bolo vzájomné, že sme si tak fandili, že sme tak túžili. A s Božou pomocou sa to podarilo. Či to nepôsobilo celý život na našu vieru? Či toto nás nespájalo? Čo iné, existuje iný spôsob? Vidíte, toto je ten Boží duch, ktorý je v našich srdciach, ktorý nám tento chrám dáva.
A keď si to tu všetko pripomíname, tak je mi tak trošku ľúto, že sme to tak viac nevyužili od pondelka, včera to bolo pekné. Mali tu byť všetci a mal to byť sviatok. Keď ide Žid na trh, tak je múdry, vie všetko pekne predať a my, keď už je po všetkom, tak si spomenieme, že toto mohlo byť lepšie, tamto mohlo byť lepšie. Ale hovorím, že našim deťom treba čosi odovzdať. Čo im odovzdáme? Mali sme im dať toto svedectvo účasťou, zážitok, ktorý máme, im ho nikto iný neodovzdá.
Vieme, že mladí žijú dosť ťažký život, sú skúšaní oveľa viac. Ponúka sa im niečo atraktívne, ale niečo by malo zostať aj z toho, čo sme my prežili. Aspoň, že sa budeme snažiť navzájom sa povzbudzovať, aby ten chrám, keď sa bude sláviť ďalšie 50. výročie, to už bude storočnica, budú z týchto detí určite mnohí žiť. Aby sme ich každodenným životom viedli, či už k sviatostiam, aby pokračovali v tom, čo sme prežívali, či už oslavy, pohreby a všetky tradície, dobré aj ťažkosti. Aby aj naše deti, myslím tie, ktoré teraz spolu s nami rastú do dospelosti, mohli spomínať s takou úctou na nás, na svojich rodičov. Aby ten chrám bol pre nich ďalej, vtedy sme splnili aj my svoju úlohu, vtedy ten chrám skutočne má svoju cenu.
Nezostanú z neho len ruiny, ale je to chrám, v ktorom prebýva už teraz Boží duch, pretože tu sa učí Božie slovo. A budú to skutky, ktorými my dozrievame pre nebo, pre večnosť, aby sme mohli byť v nebi šťastní, blažení, lebo ako Pán Ježiš povedal: „Pokiaľ je tu ženích, tak sa radujte. A keď vám ženícha vezmú, už sa nebudete môcť radovať.“
My svoje šťastie budujeme, pokiaľ sme tu na zemi, pokiaľ žijeme. Keď umrieme, už nebudeme môcť svoje šťastie budovať. Už to nebudú naše zásluhy, naše skutky, už to nebude naša spoluúčasť, bude to iba Božie milosrdenstvo. Boh nechce iba obetu, chce aj milosrdenstvo, chce lásku. My môžeme tú lásku prežiť len cez skutky, cez tú službu jeden druhému, povzbudzovať sa navzájom. Len cez toto nás môže spasiť. Aj keď už nemôžeme možno dávať materiálne, môžeme svedectvom viery, vernosti, určitej atmosféry, ktorú vytvárame v rodinách, vo vzájomných vzťahoch. Aby sme neboli tí, ktorí sa budú predbiehať, kto je ako bohatý, kto sa čím predvedie pred ostatnými, kto si čo môže dovoliť. To by bolo na škodu všetkým. Ten, kto má, musí povedať: Dostal som dar od Boha, tak ho musím využiť.“ A ten, kto nemá, sa musí tiež naučiť byť vďačný a jeden druhého povzbudiť, cítiť sa jeden druhému blízky a nie jeden nad druhého.
Preto Pán Ježiš dal svoj život za nás, aby to, čo my máme, vedeli sme dať tým druhým, len vtedy náš život je ozaj podobný Kristovi. Len vtedy vládne Kristov duch, vtedy tá Oltárna Sviatosť je tou silou, tu pôsobí Duch, tu nechávame tvoriť Ducha svätého v našich srdciach. Lebo pozerať sa na Eucharistiu, klaňať sa Eucharistii a nemať v svojom srdci tú pokoru a lásku, je to nanič! Stačí pozrieť sa na vesmír, na slniečko – tam je Boh, jeho múdrosť stvoriteľská, Ducha Svätého posvätiteľská.
Všetko má svoje presné zákony, tam sa môžeme klaňať Pánu Bohu ako svätý Pavol, apoštol hovorí: „Žijeme v Kristovi, hýbeme sa a sme v ňom…“, ale on tu v chráme chce, aby sme boli chránení od vonkajška, ale aby vo vnútri tá viera mohla rásť. Tu sa môžeme klaňať, aby sme svoje vnútra posväcovali, aby sme vnútri objavili tu Božiu krásu.
Potrebujeme aj tieto múry, aby nás chránili, potrebujeme aj pravidelnú Sviatosť. Podľa možností, keď mám čas, využijem, aby som mohol rásť nie kvôli paráde, alebo kvôli tomu, kto príde, atď. Ale kvôli tomu, aby som nabral, aby som odišiel šťastný, aby som sa aj ja naučil mať rád. Keď sa gurmánsky vieme naučiť mať radi jedlá, prečo by sme sa nemali naučiť mať radi duchovné veci? A toto je práve ten dar sviatostí – toľkých svätých omší, Božieho slova, čítaní, ktoré tu počúvame. No nielen prísť ukázať sa, hej, že dnes má naša rodina omšu a my sa ukážeme a prinesieme dar. To je nič, keď to nie je v srdci prinesený dar lásky Bohu. Takže v tomto duchu, bratia a sestry, nech na tento pamätný deň – päťdesiatku, na ten zlatý týždeň – budeme určite dlho a dlho spomínať.
Som rád, že som sa tu mohol zo svojho srdca s vami podeliť. Môžem povedať úprimne, s akou radosťou ďakujem za svoje kňazstvo sčasti aj vám, za vaše modlitby, ktoré ste neustále za nás prosili. Viem, že sme tu mali také obdobie, neprerušené, že sme mali vždy bohoslovcov. Viete, ako s nami kňazmi tu dopadlo. Dvaja sú už na večnosti, treba sa za nich modliť, ale aj dvaja bratia nám trošku odišli. Verím, že raz príde deň, že aj za nich budeme prosiť viac než za kohokoľvek. Myslím si, že aj keď je tam určite dar viery, príde chvíľka, kedy Pán Ježiš dá každému príležitosť, aby mohol splniť to, čo môže. Myslím, že je to pre nás povzbudením, aby sme nezostali len pri tej pýche, ale pri väčšej úprimnosti, že naše modlitby aj za tých bratov nebudú zbytočné, že raz budeme spasení všetci. Že sa dožijeme toho dňa, keď sa budú môcť vrátiť, pevne verím, že budú môcť. To je moja najväčšia túžba, lebo vtedy sa splnia Ježišove slová, ktoré on na kríži potvrdil, keď povedal: „Ešte dnes budeš so mnou v raji!“
Takže naše modlitby nebudú zbytočné, nielen za nich, ale aj za budúcich kňazov. Máme tu krásnych miništrantov. Keby sa ma duchovný otec opýtal, čo by som si prial a čo prajem tomuto chrámu, odpoviem, aby o ďalších päťdesiat rokov, keď tu bude oslava storočnice, bolo raz toľko kňazov z Víťaza, aby bolo aj toľko ráz obyvateľov a aby všetci tak držali jednotne ako držia dnes. Aby všetky ostatné veci boli vedľajšie a aby ľudia sa mali radi. A keď sa toto podarí splniť, tento sviatok bol pre nás veľkou milosťou. Lebo nám ukazuje cestu, čo je našou cestou a akou cestou sa bude uberať tento chrám.
A takisto prosím aj za duchovného otca, lebo pastier je taký, akého si vyprosíme, akého máme. Keď si ho my budeme uctiť, aj on si bude ctiť nás. Keď ho budeme mať radi, keď nebudeme zneužívať niektoré veci, tak to bude aj naša zásluha, ale môžeme to aj opačne zneužiť. Môžeme sa vtierať do priazne, ale niekedy to môže byť, že sa budeme deliť, že jedných duchovných majú radi, druhých nie. Záleží len na nás mať úctu jeden k druhému.
Poviem to ako kazateľ z mnohých farností. Prišiel som do chudobnejšej farnosti, ktorá bola predtým veľmi bohatá a bolo treba zaplatiť účty za faru, plyn, elektrinu a pozerám v pokladnici 7 korún. A ešte nakoniec sa zistilo, že tam bolo o 11 000 menej, lebo sme čakali, že 20 000 nám mali vrátiť z poisťovne a vrátilo sa len 9 000 a bolo treba vybrať peniaze z banky, aby nás neodpojili. A keď som tam chcel prežiť, tak som musel začať. Bolo treba opravovať kostolík, veža už bola deravá, ďatle si tam robili hniezda, aj sršňov bola plná strecha. A tak mi babky povedali, že dajú peniaze, ale až keď sa bude niečo robiť . Bolo nám treba pol milióna korún len na to najnutnejšie. Dali 500 korún, alebo neviem koľko a bolo tam málo ľudí. Čo má teraz kňaz urobiť – má si zobrať pôžičku a opraviť to, aby som niekoho presvedčil, že to nie je pre mňa, ale pre nich? A potom, nikdy som nepočul oslovenie „náš duchovný otec“, ale len „farár ide“. Alebo napríklad duchovného predchodcu pozvali na pohostenie, opili ho a potom sa vysmievali, to už nebol kňaz len podľa mena. Takto sa chceme zabávať, chceme byť niekým, ale mnohokrát za akú cenu, za svoju slávu, za to, že chceme byť favoritmi pred ostatnými. Vidíte, aj ten kňaz je len človek. A teraz vidíte pred sebou ľudí a chcete im zo srdca čo najviac pomôcť, z úprimnosti otvoríte svoju dušu, ako len viete. Oni pozerajú na hodinky, že už dlho káže. A teraz či kázať, či nekázať. Vidíte vhod – nevhod, nie je to ľahké. Takže chlapi išli z chóru hrešiac, lebo nerozumeli, čo farár kázal. V sakristii mali silný reproduktor, tam hore ho pridajte, my počujeme dobre.
Bratia a sestry, aj my vytvárame, ako ten kňaz bude kázať, čo bude kázať, ako sa nám prihovorí, ako bude brať vážne svoj život ten vzťah. Takže v tomto duchu, bratia a sestry, by som tak prial, aby ten dar, ktorý tu máme – duchovného otca – sme sa pýtali, a on už teraz sa bude usmievať: Ako sa ti tu darí vo Víťaze? Si spokojný? A on hovorí: „Som spokojný.“ Tak som aj ja šťastný, že je spokojný a myslím, že mu dávame úctu. Prajem mu, aby bol spokojný on, aj my všetci. Takže aj toto patrí do tých modlitieb a prosieb dnešného sviatku.
Povedal som, sme nedokonalí, ale vieme, kto sa za nás modlí. Kde sú dva alebo traja, tam je aj Ježiš. Takže túto modlitbu, tú moju túžbu, tú našu prosbu spolu so mnou, lebo som vám ju odovzdal a stotožňujeme sa s ňou určite všetci, verím tomu, lebo sme to všetci rovnako prežili, aby ju Pán Ježiš vyslyšal. Keď budeme úprimne prosiť o ňu, tak ju vyslyší.
Amen.