V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.
Advent nie je len spomienkou na historický príchod Pána Ježiša pred stáročiami. Ani vec ďalekej budúcnosti, kedy príde v moci a v sláve. Kristus a jeho kráľovstvo nie je len vec milosti, alebo budúcnosti. On prichádza už dnes. Je potrebné mu pripraviť cestu do našich sŕdc a spoločnosti.
Drahí bratia a sestry, čím viac sa blížia Vianoce, tým viac sa v ľuďoch prebúdza srdečnosť, vzájomnosť, dobrotivosť a vľúdnosť. Jeden starý kňaz raz povedal: „Keď sa blížia Vianoce, vždy sa mi tlačia slzy do očí. Niekedy to neviem pochopiť, že tieto vzácne vlastnosti, ktoré sú v ľuďoch po celý rok akoby zasypané, zahrabané, objavujú sa práve na Vianoce. To musí mať nejaký dôvod. Muselo sa niekedy niečo stať, čo má dodnes vplyv na človeka. Robí to snáď „legenda“, ako mnohí hovoria o Matke a Dieťati, ktoré sa jej v Betleheme narodilo? Ale predsa rozprávky a povesti sú čosi mŕtve už na prvý pohľad, prečo by sme sa tou rozprávkou o Betleheme po 2000 rokoch dnes vzrušovali?
My tvrdíme: „Boh sa stal v Betleheme človekom a tento človek je Ježiš Nazaretský. Táto udalosť zanechala v ľudstve také stopy, že ich nikto nezotrie! Túto skutočnosť živo a presne zachycuje dnešné evanjelium, ktoré by mohlo niesť nadpis: „Nie mýtus, ale história.“ Začiatky Ježiša neležia niekde v tmavom neznámom dávnoveku, ale v kontrolovanom svetle ľudských dejín. Aj kresťanský letopočet a počítanie rokov sa datuje práve narodením Krista. Evanjelista svätý Lukáš uvádza šesť historických dát, mená šiestich mužov. Ale je dobré, keď môžeme Ježišovu osobnosť konfrontovať s historickou skutočnosťou. Tak aspoň ulomíme hrot všetkým rečiam o tzv. vianočnej legende, mýte, rozprávke, alebo povesti.
Ježišovými súčasníkmi boli Tiberius, Herodes, Pilát, Annáš, Kajfáš, Lyzaniáš a Filip. Početná galéria mužov, o ktorých dejiny nemlčia. Všimnime si aspoň niektorých z nich.
Tibérius bol Augustovým nástupcom na cisárskom tróne. Bol to nedôverčivý a krutý panovník. Za jeho vlády sa konali povestné cisárske monstprocesy. Za každú maličkosť boli občania stavaní pred súd, pod katovým mečom denne padali hlavy.
A Herodes? Celý život bol štvaný chorobnou úzkosťou o svoj život. Dal zavraždiť svoju ženu, matku, svojich synov a synovcov. Bolo to kĺbko vrážd a nerestí.
Pilát musel utiecť z Pontu, pretože tam niečo nedobré vykonal. Bol predvolaný do Ríma kvôli sťažnostiam, ktoré sa na neho nahromadili. Odsúdený bol do vyhnanstva v Hyspánii, kde zapadol ako kameň do vody.
Annáš vystriedal svojho strýka Kajfáša. Rimania nariadili takéto striedanie veľkňazov každých päť rokov, aby si niektorý z veľkňazov nemohol vybudovať u ľudu vysokú pozíciu a postaviť sa proti Rimanom vzburou.
Za vlády týchto ľudí vystúpil Ján Krstiteľ pri Jordáne. Bol si vedomý, že je poslaný od Boha, zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, Zachariášovým synom. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Považoval sa za predchodcu, za kráľovského posla, za Herolda prichádzajúceho Mesiáša. „Pripravte cestu Pánovi!“ Dnes sa ani nevie, čo to bol vlastne Herold. Bol to hlásateľ, ktorý išiel pred príchodom kráľa a vyzýval ľudí, aby poriadne pozametali ulice a upravili rozbité cesty. Kde sa tak nestalo, bolo zle. Ján však nebol obyčajným Heroldom. Neprišiel z kráľovského paláca na koni, za zvuku trúb a bubnov, ale zo samoty púšte. Tridsať rokov tam mal možnosť a dostatok času, aby si premyslel, čo v živote má a nemá cenu. Jeho myšlienky a odhady sa pohybujú okolo prichádzajúceho Mesiáša. Podľa toho vyzerajú i jeho kázne. Nežiada, aby ľudia zametali ulice a vyzdobili ich, ale volá: „Pripravte cestu Pánovi!“ To znamená vylepšite, opravte cestu svojich sŕdc. A vrcholom jeho kázní je tvrdenie: „Každá bytosť uzrie Božiu spásu.“ Dnešný človek nerozumie neobvyklým slovám: spása, byť spasený, oslobodený.
V každom storočí, ba desaťročí ľudia hľadali novú cestu a zakaždým verili, že dosiahnu skutočné šťastie a vlastnú blaženosť. Tisíce filozofických smerov, svetových názorov a etických systémov lákalo ľudí na nové cesty, na ktorých dôjdu blaha a spásy. Na konci každej cesty bývalo a býva fiasko, chaos a tragédia sklamaných a uštvaných sŕdc. Koľko rôznych ciest každý z nás vyskúšal, keď sme vsadili všetko na peniaze, alebo na pôžitky, na vyššiu mzdu, kratšiu pracovnú dobu, vyšší životný štandard, bytovú kultúru. Keď sme vsadili na väčšiu morálnu voľnosť a oslobodenie od tzv. náboženských predsudkov. Nakoniec sme neboli ani šťastní, a ani sa svet nestal lepším. Očakávali sme spásu od techniky, vedy, pokroku, od paktov a konferencií, ale toto všetko nám prinieslo len málo šťastia. Museli sme nakoniec dospieť k presvedčeniu, že blaho a spása je len skromným percentom, závislá na materiálnych veciach, že sa nedá na tomto svete zhotoviť ako výrobok v továrni. Človek nežije len z chleba. Ján Krstiteľ vyslovil tvrdenie: „Naozajstná spása a sloboda pochádza len od Boha, presnejšie od tohto Ježiša Krista z Nazareta.“ Neslýchané tvrdenie! Od tohto Ježiša, ktorý sa narodil chudobný v maštali, ktorý od začiatku ukazoval svoju bezmocnosť a ktorý ako stroskotanec skončil na kríži?
A práve tu začína triedenie duchov. Kristus nikdy nesľuboval blaho a spásu v bežnom slova zmysle. Ani život plný kypiaceho zdravia a dosažiteľného šťastia. Načo ľudia vsádzajú a prisahajú? Peniaze, zisky, zásluhy, popularita, spoločenské postavenie, má u neho minimálnu cenu. Nesľuboval vôbec nič, čo sa dá ľudsky zmerať, zvážiť, zhodnotiť, ale žiadal: „Majte vieru vo mňa! Dôverujte mi za každej životnej situácie! A potom so mnou budete silnejší ako všetci mocní tohto sveta dohromady, ba silnejší ako sama smrť!“ Amen.
Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný
