John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficiálnej návštevy Anglicka.
Naozaj, prečo by sme mali odmietať tento milostivý zákon Božej prozreteľnosti v súčasnosti v našom vlastnom prípade, alebo v prípade tých, ktorých milujeme, ak podriadenie sa znamená pripojiť sa k najlepším a najvznešenejším predstaviteľom ľudského pokolenia, aj k bytostiam, ktorých prirodzenosť a stav presahuje ten náš? Apoštola Ondreja poznáme sotva viac podľa mena, kým Peter získal slávne postavenie v celej Cirkvi; a predsa bol to Ondrej, kto priviedol Petra ku Kristovi. A nie sú tiež blažení anjeli neznámy pre svet? A nie je aj Boh sám, pôvodca každého dobra, do veľkej miery skrytý pred ľudstvom, čiastočne zjavený a úboho oslávený v niekoľkých sluhoch, roztratených po svete? A Jeho Duch, vieme odkiaľ prichádza a kam ide? Hoci priniesol ľuďom čokoľvek z múdrosti sa medzi nimi našlo od počiatku, predsa, keď prišiel na svet vo viditeľnej forme, bolo povedané o Ňom: „Svet ho nepoznal“ (Jn 1, 10). Jeho úžasná Prozreteľnosť pôsobí pod závojom, ktorý o nej rozpráva iba nepravdivým jazykom; ak chceme toho, ktorý je Pravda a Život, musíme sa skloniť pod tento závoj a tým sa sami skryť pred svetom. Tí, ktorí vstupujú do kráľovského nádvoria, prechádzajú vnútornými komnatami, kam zrak hrubého davu nevie preniknúť. Ak chceme vidieť Kráľa kráľov v Jeho sláve, musíme sa uspokojiť s tým, že opustíme veci, ktoré možno vidieť. Boží svätí sú skrytí, ak o nich ľudia vedia, je to náhodou z časných úradov, ak zastávajú nejaké vysoké pozemské postavenie, alebo pracujú na niečom, čo sa dotýka svetských aktivít. Sv. Peter má miesto v histórii oveľa viac ako hlavný nástroj neobyčajnej revolúcie v ľudských záležitostiach, než v svojom skutočnom charaktere ako disciplinovaný nasledovník Pána, ktorému boli zjavené pravdy neznáme pre telo a krv.
Akí vieme byť slaboduchí a akú neúctu ukazujeme možnostiam a skutočnej veľkosti našej prirodzenosti, keď sa podriaďujeme posudku jej nedokonalejším formám, nízkej a neznalej chvále a úbohých ocenení telesných a hriešnych ľudí! Ako môže byť telo sudcom ducha? Alebo hriešny človek Božích vyvolených? Máme pozerať dole, a nie hore? Mali by sme hádam uznať právo väčšiny, ktorá chodí širokou cestou, aby súdili svätosť, ktorá pochádza od Boha a závisí na ňom? Nerozlišuje náš duchovný zrak viery svedkov nášho konania, stále prítomných a oveľa dôstojnejších našej úcty, než celý svet bezbožných? Je človek najvznešenejšia bytosť v stvorení? Boli sme zaiste, tak ako náš Božský Majster „ukázaný anjelom“ (porov. 1 Tim 3, 16); dokonca nám posluhujú, hoci nás oveľa prevyšujú silou. Sv. Pavol nám výslovne tvrdí, že Božím zámerom je, „aby sa skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“ (Ef 3, 10). Keď sa stávame kresťanmi, krstom vstupujeme „do vnútra za oponu“ (porov Hebr 6, 19), pripájame sa k nespočítateľnému množstvu anjelov, stávame podobní im v ich ukrytom stave a získavame si ich záujem a služby. Preto ten istý apoštol povzbudzuje Timoteja, aby vytrval v poslušnosti nielen v myšlienke na Boha, ale aj na anjelov. Sama nábožnosť nás teda učí vypestovať si zvyk vnímať, že anjeli nás vidia aj v najsúkromnejších okamihoch a v najväčšej samote.
Je viac než dosť pre hriešneho smrteľného človeka, že sa môže stať spolupracovníkom a spolu-ctiteľom s blahoslavenými duchmi, sluhom a synom Najvyššieho Boha. Radšej sa usilujme uvedomiť si naše výsady a pokoriť sa pre nedostatok svojej viery. Sme Boží vyvolení a smieme vstupovať „bránami mesta“ v nebi, kým zachovávame jeho príkazy (porov. Zjv 22, 14), nasledujúc Krista ako Ondrej, keď nám ho ukazujú jeho kňazi a služobníci. Tým, ktorí sa Ho „usilujú poznať“ (porov. Oz 6, 3), On sa zjavuje, kým pred svetom zostáva skrytý. Takí sú blízko Neho ako dôverní sluhovia a sú ozajstnými uskutočňovateľmi rozličných zámerov Prozreteľnosti, ktoré sa dejú v histórii národov, aj keď unikajú autorom kroník a učebníc. Prinášajú pred Neho potreby ľudí a sú svedkami jeho obdivuhodných skutkov s bochníkmi chleba a rybami. Privádzajú cudzích ľudí k Nemu, do Jeho láskavej priazne a k Jeho učeniu. A keď On privádza ťažkosti a súženie na hriešny ľud, títo majú najvernejšie poznanie Jeho vôle a dokážu najlepšie vysvetľovať Jeho vôľu, pretože prežívajú život v kontemplácii a modlitbe. Kým ostatní chvália skvelé kamene a budovy vonkajšieho chrámu, oni počuli osobne od Neho, aký je koniec toho všetkého. Takto žijú a keď zomrú, svet nevie o svojej strate a rýchlo zabudne, čo by mal najskôr zaznamenať v svojej histórii. Ale Kristova Cirkev sa usiluje zhromaždiť ich relikvie a pripomínať si ich mená, aj keď ich skutky nezostali zachované. Skutky ich však nasledujú: keď sa Pán zjaví pri Poslednom súde, budú napokon odkryté pred celým svetom a za Jeho zásluhy budú odmenené v nebeskom kráľovstve.
preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012