Večerné zvony na Anjel Pána 28. februára 2013 presne o 20:00 h v našej farnosti symbolicky zakončili pontifikát pápeža Benedikta XVI. V médiách sme už zaiste čítali a počuli rôzne dôvody jeho prekvapivého odstúpenia. Podľa viacerých analytikov však nie jeho rezignácia, ale skoro osemročný pontifikát bude to, čím sa tento pápež zapíše do dejín.
Apríl 2005. Na začiatku tohto mesiaca sme sa lúčili už s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Tento svätý pápež tak veľmi oddaný Panne Márii zanechal hlbokú stopu vo veriacich. Veď Slovensko navštívil dokonca trikrát. So záujmom sme preto očakávali, kto príde po tomto veľkom slovanskom pápežovi. 19. apríla 2005 sa z balkóna svätopeterskej baziliky ozvalo slávnostné Habemus papam – Máme pápeža. Pred dav zhromaždený na námestí vystúpil novozvolený Svätý Otec Benedikt XVI. so slovami: „Drahí bratia a sestry, po takom veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. zvolili ctihodní kardináli mňa, jednoduchého, pokorného robotníka v Pánovej vinici.
Utešuje ma skutočnosť, že Pán je schopný pracovať a konať s nedokonalými nástrojmi, a predovšetkým sa zverujem do vašich modlitieb.“ Za svoje meno si vybral Benedikt, čo v latinčine znamená požehnaný. Dá sa povedať, že pápež si toto meno zvolil, aby nasledoval vzor sv. Benedikta (asi 470-543), zakladateľa benediktínskeho rádu a v podstate celého západného mníšstva. Známym pravidlom tohto patróna Európy bolo Ora et labora! – Modli sa a pracuj! S týmto princípom sa stotožnil aj Benedikt XVI. Po ôsmych rokoch aktívnej práce v úrade pápeža odišiel do ústrania, aby sa podľa vlastných slov venoval modlitbe a rozjímaniu. Toto závažné rozhodnutie vysvetlil pri poslednej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 24. februára: „Pán ma volá „vystúpiť na vrch“ a venovať sa ešte viac modlitbe a rozjímaniu. To však neznamená opustiť Cirkev, dokonca ešte viac, ak ma k tomu volá Boh, znamená to, aby som jej neustále slúžil s takou istou oddanosťou a láskou, s akou som to robil doteraz, ale spôsobom primeranejším môjmu veku a mojim silám.“
Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v tom vidí lekciu pre celú Cirkev, aby nanovo objavila hodnotu kontemplácie a modlitby. To nepriamo potvrdzuje aj koptský patriarcha Teodor II. v svojom ďakovnom liste Benediktovi XVI.: „Som si istý, že toto rozhodnutie bolo po modlitbe a pôste prijaté z Ducha Svätého“. Napokon za odchodom pápeža Ratzingera môžeme vidieť typický nemecký zmysel pre pragmatizmus a racionalizmus. Teda po zvážení svojich síl pápež usúdil, že už nie je dostatočne silný niesť tento náročný úrad, pričom doba, ktorú žijeme si vyžaduje niekoho energického a azda mladšieho.
Na otázky ako mohol odstúpiť námestník Krista na Zemi, môžeme dať jednoduchú odpoveď. Práve preto, že je len námestníkom, nie Kristom samotným. Pápež ukázal, že je len tiež človekom z mäsa a kostí, ktorý potrebuje modlitbu, stíšenie a oddych. Je to znak jeho pokory a lásky k Cirkvi, pretože pre jej dobro a rozvoj sa bol ochotný vzdať moci a slávy, hoci to nebol povinný urobiť.
Možno nie je prehnaným klišé tvrdenie, že pápeža Jána Pavla II. sme museli vidieť, zatiaľ čo Benedikta XVI. je potrebné čítať. Áno, pápež Benedikt nám zanechal bohatú písomnú tvorbu, keďže bol vysokoškolským profesorom, aktívnym teológom Druhého vatikánskeho koncilu a neskôr prefektom vplyvnej Kongregácie pre náuku viery, ktorá pod jeho vedením vydala v roku 1992 Katechizmus katolíckej cirkvi. Nie všetky diela pápeža Benedikta sú vhodné pre laického čitateľa, keďže neraz sú to náročné texty, vhodné primárne pre štúdium teológie (Úvod do Kresťanstva, Eschatológia, Duch liturgie, Chváloreč na svedomie a i). Treba poznamenať, že tieto texty vznikli ešte pred jeho voľbou za pápeža.
Počas svojho pontifikátu sa však Svätý Otec snažil vyjadrovať zrozumiteľne a pútavo aj pre bežného veriaceho človeka, keďže neprednášal už len pre akademickú obec, ale pre celý katolícky svet. O tom svedčia jeho príhovory a zvlášť katechézy počas pravidelných stredajších audiencií, ktoré boli zamerané na osobnosti Cirkvi, akými boli apoštoli, cirkevní otcovia, svätci, mystici a podobne. Treba mimoriadne vyzdvihnúť jeho tri encykliky venované láske a nádeji. V prvej encyklike Deus caritas est (Boh je láska) pápež opäť dáva do popredia tri významy pojmu láska a ich vzťahu k Bohu, ktorý je sám láskou. Nebojí sa zdôrazniť aj lásku eros, ktorá neznamená len telesnú, ale dokonca zjednocujúcu lásku, tak často citovanú mystikmi Cirkvi (Ján z Kríža, Terézia z Avily). V súvislosti s erosom píše Benedikt XVI. o Božej láske k nám ako o osobnej, vášnivej láske, ktorá je erosom a zároveň i agapé – láskou nezištnou. Tým dáva pojmu eros nový rozmer. Podrobným prepracovaním vzťahu erosu a agapé poukazuje na novosť biblickej viery, ktorá spočíva v novom obraze o Bohu a chápaní lásky v medziľudských vzťahoch.
V neposlednom rade nemôžeme zabudnúť na trilógiu Ježiš Nazaretský, ktorej posledný diel vyšiel pred Vianocami 2012. Pápež tu podáva svoj osobný pohľad na Božieho Syna vo svetle jeho vzťahu s Otcom. To je kľúčová myšlienka celého diela. Kristus je zjednotený so svojím Otcom a jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu. Tým pápež opäť podčiarkuje bytostné poslanie každého kresťana, ktorým je dosiahnuť spoločenstvo s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Pri budovaní tohto spoločenstva je zvlášť dôležitá modlitba, preto pápež zdôrazňuje momenty v Evanjeliách, ktoré hovoria o tom, ako sa Ježiš viac ráz utiahol do samoty, aby sa modlil. (Trilógia Ježiš Nazaretský vyšla v slovenčine vo vydavateľstve Dobrá kniha.
Čitatelia nech sa nenechajú odradiť náročným predslovom prvého dielu, ktorý je syntézou kristologickej literatúry, pretože po ňom nasleduje úvod a samotné kapitoly, ktoré sú pútavou a zrozumiteľnou interpretáciou života Ježiša Krista vo svetle evanjelií a cirkevnej tradície). Posledným dielom, ktoré je písané naozaj populárnou formou je rozhovor nemeckého novinára Petra Seewalda s Benediktom XVI., ktorý bol knižne publikovaný pod názvom Svetlo sveta. Pápež tu veľmi sviežim spôsobom odpovedá na otázky o kresťanstve a svete dneška a nevyhýba sa problémom, ktorým musí čeliť katolícka cirkev. V tomto rozhovore už v roku 2010 pripustil možnosť rezignácie v prípade, že už nebude schopný s plnou zodpovednosťou vykonávať Petrov úrad v Cirkvi.
Písomné dielo Benedikta XVI. je naozaj hlbokou, miestami až mystickou literatúrou, ktorá môže veriaceho kresťana naozaj obohatiť a vytrhnúť z povrchného prežívania viery a upevniť v ňom radosť z kresťanského povedomia. Toto bolo azda aj hlavným úsilím pontifikátu Benedikta XVI., čo veľmi krásne zhrnul pri svojej poslednej generálnej audiencii, deň pred odchodom z úradu: „Sme v Roku viery, ktorý som chcel, aby posilnil našu vieru v Boha, keďže sa zdá, akoby sme ho kládli vždy viac na druhé miesto. Chcel by som pozvať všetkých, aby si obnovili pevnú nádej v Pána a zveriť nás ako deti do jeho rúk v istote, že jeho ramená nás vždy podopierajú a pomáhajú nám kráčať dopredu každý deň i napriek námahám. Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný tým Bohom, ktorý vydal svojho Syna za nás a prejavil nám lásku bez hraníc. Chcel by som, aby každý cítil radosť z toho, že je kresťanom.
V jednej peknej rannej modlitbe sa hovorí: „Klaniam sa ti, môj Bože a milujem ťa celým srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril a urobil ma kresťanom…“. Áno, sme spokojní s darom viery. Je to najvzácnejší dar, ktorý nám nik nemôže vziať! Ďakujme Pánovi zaňho každý deň modlitbou a pravdivým kresťanským životom. Boh nás miluje, ale očakáva, že ho budeme milovať aj my!“
Peter Stašík, Ovčie