o. Andrej Imrich, pomocný biskup Spišskej diecézy

V nadväznosti na tému Rodina a život vám, drahí naši čitatelia, ponúkame homíliu zo svätej omše pri sv. Anne v Kluknave 26. júla 2013 (piatok) o 18:00 h


Dôležitosť rodiny v Božích očiach

Milí bratia a sestry, milí pútnici!
Pán Boh sa postaral, aby najdôležitejšie osoby v dejinách spásy prišli na svet a mohli vyrastať v usporiadaných rodinách. Takto Pán Ježiš vyrastal v nazaretskej rodine v láskavej opatere Panny Márie a sv. Jozefa a Panna Mária zas vyrastala pod starostlivou ochranou dnešných svätcov, svätého Joachima a svätej Anny. Boli to rodiny síce chudobné, ale usporiadané podľa Božej vôle a Božieho poriadku.

Boh chce, aby dieťa prichádzalo na svet v usporiadanej rodine

Pán Boh tak dáva najavo, že on chce, aby každé dieťa mohlo uzrieť svetlo sveta a vyrastať v usporiadanej rodine – v náručí milujúcej matky a pod ochranou starostlivého otca. Ak to tak nie je, ide alebo o nešťastie alebo o zlyhanie zo strany človeka. Keď napríklad dieťaťu zahynie otec alebo matka, ide o nešťastie. Ale ak zapríčinením človeka prichádza na svet dieťa mimo manželstva alebo sa stane takou sirotou, že ho rodičia dobrovoľne opustia, vtedy ide o nezodpovednosť, ba až zločin. Ide o rovnaký hriech, ak sa rodičia medzi sebou vadia a navzájom sa nenávidia, čím deťom spôsobujú nevýslovné utrpenie.

Rodina – Božia ustanovizeň

Rodina je Božou ustanovizňou pre dobro človeka. Ľudia ju preto nemôžu zlikvidovať. Človek môže zničiť niektoré manželstvo, ale nemá v moci zlikvidovať zo sveta inštitúciu rodiny. Pri sobáši sa nad novomanželmi Cirkev takto modlí: „Toto manželské spoločenstvo muža a ženy Boh už pri stvorení tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta.“ Touto modlitbou Cirkev vyznáva aj vieru v rodinu ako v Božiu ustanovizeň. Človek však môže túto inštitúciu veľmi poškodiť, ba až znetvoriť.

Identita rodiny

Boh rodine určil aj identitu. Teda určil, ako má rodina vyzerať a ako sa má správať. Výzor a správanie tvoria identitu. Hlavne správanie je dôležitou časťou identity. V dnešnej dobe rodina zažíva množstvo úderov. Vyzerá to tak, ako keby ľudstvo začalo otvorený a neľútostný boj s Bohom. Chce poprieť prirodzené rodinné spoločenstvo, ktoré tvorí muž a žena. Chce zatajiť prirodzenú rozdielnosť medzi mužom a ženou a chce nastoliť pseudomodel manželstva dvoch mužov, či dvoch žien. Dokonca naša fantázia nestačí na to, aby sme dokázali predvídať, akých nezmyslov sa ešte ľudstvo dopustí pri demontáži zdravého prirodzeného modelu rodiny. Lavína sa pohla, nevieme, kedy sa zastaví a aké budú obete.
K identite rodiny patrí aj poslanie: „Ploďte sa a množte, naplňte zem a podmaňte si ju.“

Manželia sú povolaní k darovaniu života. Dostali úlohu podmaniť si zem. Toto všetko je spojené s námahou i rozkošou. Vnímať však treba, aký cieľ dostalo manželstvo. Cieľom je spolupracovať s Bohom pri darovaní života. Rozkoš nie je cieľom, ale iba dodatkovým bonusom, ktorý k tomu Božia dobrota pridala.

Rozkoš nemôže patriť medzi základné ľudské práva

Je tu snaha, zatiaľ ešte verejne nedeklarovaná, dať rozkoš na prvé miesto a vyhlásiť právo na rozkoš za základné ľudské právo. Ak všeobecné myslenie a správanie ľudí sa s tým stotožní, ľahko sa to dostane aj do zákonov jednotlivých krajín. Ak sa v rodinnom živote a v živote človeka vôbec vyhlási právo na rozkoš za základné ľudské právo, teda za také právo, ako je právo na život, potom pre rozkoš bude dovolené všetko. Bude dovolené opustiť manželku, či manžela, opustiť deti. Ak rozkoš bude základným ľudským právom, potom pre rozkoš bude dovolené vytvárať akékoľvek zväzky, prípadne žiť v spoločnej domácnosti bez sobáša. Takáto kultúra sa dnes presadzuje a mnohí zákonodarcovia len čakajú, kedy nastane priaznivá spoločenská klíma, aby rozkoš zákonom vyhlásili za základné ľudské právo a tak mohli zavŕšiť víťazstvo nad Božími prikázaniami. Aby mohli bohorúhavým spôsobom nastoliť pseudomodel manželstva a rodiny.

Opustiť otca a matku

K identite manželstva patrí aj opustiť otca a matku a priľnúť k svojej manželke. To je veľmi bolestivé, bolestivé pre rodičov, ktorí sa majú vzdať svojich detí a bolestivé pre deti, ktoré sa majú vzdať svojich rodičov. V tejto oblasti bolo veľa zlyhaní aj v časoch, keď morálka ľudí bola na vysokej úrovni. Nezvládnutie tohto problému spôsobilo veľa sĺz a veľa utrpenia v mnohých rodinách.

Byť manželovi, manželke všetkým

Všimnime si ešte jednu udalosť zo Svätého písma, ktorá je známkou manželskej identity. V knihe Genezis čítame, ako si vzal Izák, Abrahámov syn, Rebeku za manželku: „Izák… Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.“ (Gen 24, 67). Rebeka sa stala dobrou manželkou preto, že vedela Izákovi nahradiť stratu jeho matky. Stala sa mu teda nielen manželkou, ale aj matkou. Podľa týchto slov k identite manželstva patrí nielen to, aby sa muž stal žene iba manželom a žena mužovi iba manželkou, ale jeden druhému sa musia stať aj otcom, matkou, bratom , sestrou,… aby sa manželský partner mohol uspokojiť nad stratou svojich rodičov i súrodencov, od ktorých sa vzďaľuje a aby sa naplno mohol darovať svojej rodine.

ZDRAVÁ RODINA
POKLAD PRE SPOLOČNOSŤ

Podľa Božieho poriadku usporiadané rodiny sú neuveriteľným prameňom šťastia pre svojich členov a veľkým bohatstvom celej spoločnosti.

V rodine sa človek učí mať úctu k druhým

Manželstvo, ktoré je základom rodiny, začína z lásky medzi mužom a ženou a plodom ich lásky sú deti. Rodina je preto prirodzeným prostredím vzájomnej lásky a úcty. Uprostred rodiny, v atmosfére úcty a lásky, si dieťa osvojuje chápanie ľudskej dôstojnosti a naučí sa mať úctu k sebe i k ostatným ľuďom. Stáva sa z neho nezakomplexovaný a dobroprajný tvorca spoločenstva.

Rodina poskytuje spoločnosti produktívnych ľudí

Ľudia, ktorí majú dobre rodinné zázemie, dokážu byť v každom povolaní spoľahliví a produktívni. Sú veľkým prínosom pre sociálne dobro vlastnej rodiny i celej spoločnosti.
Členovia z rozháraných rodín, či už manželia, ale hlavne deti sa nedokážu sústrediť, nevládzu podávať dostatočné výkony, sú viac náchylní k úrazovosti a znehodnocujú sociálne prostredie.

Rodina je školou, ako budovať bezpečie

Nikde na svete sa človek necíti tak bezpečne, ako dieťa v blízkosti svojho otca a matky. V ich prítomnosti sa dieťa cíti bezpečne aj v v lese, aj v tme, aj v cudzom svete.
Ľudia, v ktorých sú hlboko zakorenené rodinné čnosti, dokážu aj vo verejnosti vytvárať prostredie bezpečia. Kto vie byť každému otcom, matkou, bratom, sestrou, všade vytvára prostredie bezpečia, lebo opravdivé bezpečie nadobúdame medzi bratmi. Nie ohrady, nie pištoľníci, nie dobre vycvičené psy, nie kamerový systém, ale bratské vzťahy sú bezpečím.

Usporiadaná rodina má nízke materiálne nároky

Márnotratný syn, keď odchádzal so svojim dedičstvom z otcovho domu, možno si myslel, že to bohatstvo mu vydrží až do smrti, keby aj sto rokov žil. Vo svete však začal taký štýl života, ktorý bol v príkrom protiklade so životom rodiny a rýchlo sa ocitol na mizine. Taký štýl života je finančne veľmi náročný.

Pri rozháraných rodinách, rozvedení otcovia, aj keď majú vysoké platy, nedokážu sa postarať o šťastné detstvo deťom, ktoré opustili. Ak chcú finančne zabezpečiť opustenú rodinu a postarať sa a o svoju „novú rodinu“, sú pod veľkým tlakom zohnať peniaze, niekedy možno aj nečestným spôsobom.

Ľudia z rozháraných rodín niekedy žijú finančne veľmi drahý a pritom veľmi biedny život. Naproti tomu v usporiadaných rodinách aj pri nízkych príjmoch dosahujú veľmi slušnú úroveň, vzhľadom na ich príjmy. Dôstojný ľudský život sa najlacnejším spôsobom dosahuje v usporiadaných rodinách.

Rodina učí správnemu vzťahu k vlastníctvu

V rodine už malé dieťa objavuje, že niektoré veci máme spoločné a niektoré sú úplne moje. Dom je spoločný pre všetkých členov rodiny, ale topánky má každý vlastné. V rodine sa však človek učí, že aj to naše musím chrániť a šetriť, akoby bolo moje, ale pritom nemôžem sa k tomu stavať tak, akoby to bolo len moje. V rodine už dieťa vníma, že k bratovým veciam musím pristupovať s úctou. Nesmiem ich pošliapať, porozhadzovať, nesmiem ich nijako poškodiť, keby som tak urobil, spravím mu nielen škodu, ale ho tým aj znevážim, či potupím. Tam sa pestuje vedomie, že aj to, čo je moje, môže niekedy poslúžiť bratovi a to bratove niekedy môže poslúžiť mne.

Tak sa v zdravej rodine od útleho detstva pestuje poznanie, že majetok môže byť spoločný a súkromný. Ten súkromný môže byť môj, alebo niekoho iného, teda cudzí. V rodine sa pestuje správny vzťah k svojmu majetku, k majetku spoločnému a k majetku cudziemu.

Tu korení aj schopnosť ľudí, aby na spoločnom pracovali tak radostne, akoby pracovali na svojom, aby sa zo spoločného tešili tak, ako zo svojho. Veľmi sa tým pozdvihne materiálny blahobyt všetkých.

Sociálne deštrukčne sa správajú tí, ktorí si nevážia spoločný majetok, ktorí nemajú úctu k cudziemu majetku a ktorí svojim majetkom nedokážu poslúžiť iným.
Nie je to dobré sociálne prostredie, ak sú byty čisté a elegantné, ale schodište, ktoré ku nim vedie, je ako špinavé páchnuce smetisko. Ak sú verejné priestory, ktoré sú našim spoločným majetkom špinavé, plné smetí, zdemolované, či inak vandalisticky poškodené.

Rodina vedie k zdravému patriotizmu – vlastenectvu

V rodine si otec a matka jasne uvedomujú, že sa majú dobre postarať o svoju rodinu. Bez toho, aby ich niekto k tomu nútil, veľmi obetavo zabezpečujú pre všetkých členov rodiny bývanie, oblečenie, chlieb a všetko, čo rodina potrebuje. Pocit zodpovednosti za rodinu je základným citom patriotizmu, v rodine sa mu najlepšie naučíme.
V spoločnosti sú aj širšie spoločenstvá, ako je rodina. Je tu obec, škola, firma, región, národ, štát. Každý, kto je na čele akéhokoľvek spoločenstva, ak si uvedomuje zodpovednosť za toto spoločenstvo a dobre sa oň stará, je správny patriot.

Kto sa tak stará o svoju rodinu, že je užitočná celej spoločnosti, svojim patriotizmom prispieva k budovaniu spoločného dobra, ktoré presahuje hranice rodiny, či hranice toho spoločenstva, za ktoré zodpovedá. Kresťanský patriotizmus má byť taký, ktorý starajúc sa o tých, za ktorých má zodpovednosť, prispieva k spoločnému dobru.

Usporiadaná rodina vychováva k sociálnemu citu

Ak je v rodine chorý otec, spolucítia s ním všetci členovia rodiny. To platí o chorej matke i chorých deťoch. Ak jeden člen rodiny dosiahne úspech, tešia sa s ním všetci. Ak sa jeden ulieva a chce žiť na úkor iných, v zdravej rodine sa to veľmi rýchlo odhalí a dá sa mu to najavo. Kto by chcel v zdravej rodine žiť na úkor iných, nebude sa tam dobre cítiť a pravdepodobne zuteká z domu ako márnotratný syn.

Otec márnotratného syna mal zdravý sociálny cit. Pretože bol mužom zásadovým, doprial márnivému synovi aj biedy, ktorá ho čakala pri prasatách. Keď ale syn robil pokánie, ujal sa ho, aby mu z biedy pomohol. Staršieho syna, ktorý bol tvrdo neľútostný, musel vychovávať k milosrdenstvu. V zdravej rodine nemá miesto príživníctvo, nemá miesto podpora lenivcov a márnotratníkov, tam nemá miesto ani bezcitná tvrdosť.

V zdravej rodine sa pestuje pracovitosť a zodpovednosť. Voči ľahkomyseľným zásadovosť, voči kajúcnikom odpúšťajúce a pomáhajúce milosrdenstvo a voči bezcitnej tvrdosti v rodine vystupuje presviedčajúca láska. Takúto rodinu vytváral otec márnotratného syna a svojim synom – asociálom ukázal príklad sociálneho správania. Jeden jeho syn sa stal asociálom svojou márnotratnosťou a druhý svojou nemilosrdnou tvrdosťou.

Otcovia so zdravým sociálnym postojom môžu aj svojím zblúdeným deťom ukázať, ako sa buduje pravé sociálne prostredie.

Užitočnosť veriacej katolíckej rodiny

Čo sme tu vymenovali, to sú dobrodenia, ktorými zdravá rodina prispieva v spoločnosti k pozemskému dobru. Vy, čo ste tu prítomní, tvoríte katolícke rodiny. V katolíckych rodinách, ak sú usporiadané, prostredníctvom viery tvorbou pozemského dobra oslavujeme aj Boha. Lebo, keď v Boha veríme, všetko robíme nielen pre dobro bratov, ale aj na slávu Božiu. Tým dávame svojim námahám a snaženiam nadprirodzenú kvalitu. Ich hodnota je nevysloviteľná.
V usporiadaných katolíckych rodinách deti nadobúdajú dar viery z pokolenia na pokolenie s takou ľahkosťou, s akou sa zmocňujú materinskej reči. Matky nás neučili reč, ony sa k nám len prihovárali a my sme sa tejto reči tak ľahko zmocnili. Matky nás neučili modliť sa, ony sa modlili s nami. Vieru, modlitbu, slávenie nedele, zachovávanie piatkov, ochotu páčiť sa Bohu, toto všetko sme od našich veriacich rodičov pojali do života tak ľahko ako materinskú reč. Ako nádherne už malé deti vedia milovať Boha a akým veľkým povzbudením vo viere sú pre svojich rodičov práve tie malé deti. Katolícke rodiny majú najväčšiu zásluhu pri odovzdávaní viery a pri budovaní Božieho kráľovstva.

Záver

Uvedomujeme si, čím všetkým je rodina pre každého jednotlivca i pre celú spoločnosť, preto s veľkými obavami sledujeme cielenú a nemilosrdnú demontáž Božieho modelu rodiny v dnešnej dobe. Jej následky na prvom mieste postihnú tých najbezbrannejších. Bezmocné a nevinné deti, ktoré sa stanú sirotami žijúcich rodičov. Potom postihnú bezmocné opustené ženy – matky, ktoré nebudú vládať uživiť svoje deti. Rozvrat manželstiev a rodín zanechá svoje stopy aj v duši mužov, ktorí stratia pre človeka tak dôležité rodinné zázemie.
Pod ťarchou uvedených obáv povzbuďme sa slovami liturgie: Manželské spoločenstvo muža a ženy Boh už na počiatku tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta. Preto vieme, že ono prežije aj novodobú lavínu rozkošníctva.

Mons. Andrej Imrich, pomocný biskup Spišskej diecézy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.