Hodnota ľudskej komunikácie je jasná. Veď komunikovať, priateliť sa, milovať a byt milovaný, zdieľať s druhým svoju skúsenosť, mať hlboký vzťah s druhým človekom patrí k základným ľudským potrebám. Život bez priateľov, bez komunikácie, narušené vzťahy – toto zasa negatívne vplýva na emocionálny i psychický stav človeka, ba môže viesť až k telesnému (somatickému) ochoreniu.
Ľudia sa jeden od druhého líšia množstvom času, ktoré venujú komunikácií. Potreba komunikovať totiž závisí aj od nervového systému a temperamentu človeka. Extroverti sú napr. takí ľudia, ktorí nevyhnutne potrebujú komunikovať. Extrovert sa dobre cíti v kruhu svojich priateľov, obľubuje byť medzi ľuďmi. Opakom je introvert: neveľmi potrebuje komunikovať a preto ho množstvo ľudí okolo skôr ubíja a unavuje. To, či je človek introvert alebo extrovert je dané biologicky – teda uvedenú skutočnosť v podstate nie je možné zmeniť. Ak by sme totiž introvertovi nanucovali životný štýl bohatý na komunikáciu, k ničomu dobrému by sme nedospeli. Bol by unavený, podráždený a možno by aj ochorel. Naopak, ak by bol extrovert dlho sám a nemal by možnosť komunikovať, upadol by do smútku, depresie. Teda, každý z nás má inú potrebu komunikácie. Ak žiadam partnera o viac možností komunikovať s ním, musím zvážiť, či sa moja požiadavka zhoduje s jeho temperamentom. Podobne aj v rôznych životných situáciách, napr. pri plánovaní dovolenky, výbere budúcej profesie… si musíme vzájomne rôznu potrebu komunikácie uvedomiť a počítať s ňou.
Niečo úplne iné však je, ak hovoríme o kvalitatívnom aspekte interakcie. Kvalita vzťahu totiž nezáleží od toho, či veľa alebo málo komunikujeme, ale či vzťah, postoj, ktorí ľudia voči sebe aktívne zaujímajú (t.j. interakcia) je správny alebo nie. “Nesprávny” v našom chápaní znamená: uzatvárať sa do seba, krivdiť a urážať jeden druhého, urážať sa, spôsobovať duševnú bolesť, raniť druhého, rozbíjať vzťahy, nedôverovať. Správne komunikovať sa však, našťastie, dá naučiť, teda sa o to môžeme a máme usilovať.
V podstate všetci ľudia hovoria, že si vážia vzťahy s inými ľuďmi, komunikáciu s nimi, ale pritom väčšina čaká, že urovnávať a rozvíjať vzájomný vzťah bude ten druhý. Asi mnohí z nás už počuli vo svojom živote vetu: „ Veď ty vieš, že ťa mám rád. Vieš, že som to tak nemyslel, neber to vážne…..” Týmito slovami však dotyčný prenáša zodpovednosť za svoje správanie na druhého a necíti potrebu usilovať sa, napr. kontrolovať svoje správanie, slová, výraz tváre, intenzitu hlasu, intonáciu. Často sa, nevedomky, správame podobne, Pritom však – prevziať zodpovednosť za svoju komunikáciu, učiť sa komunikovať, vytvárať si správne návyky komunikácie a využívať ich v praxi – je veľmi dôležité.
Ak sa hovorí o „učení sa“ správnej komunikácii, zväčša ľudia (zvlášť v kresťanských kruhoch) reagujú: „Ak sa budeme stále kontrolovať čo a ako hovoríme, potom naša komunikácia a dialóg nebude spontánny, prirodzený a úprimný.“
Ak sa niečo nové učíme, napríklad nejakú činnosť, musíme najprv prejsť fázou rastu, počas ktorej cielene kontrolujeme svoje správanie. Keď sa dieťa učí písať, veľa úsilia musí vložiť do kontroly správneho pohybu svojej ruky. Ak by tak nerobilo a dlhší čas, niečo by spontánne, ale, žiaľ, nečitateľne, napísalo. Ak si „novopočený“ vodič s čerstvým vodičským preukazom ihneď sadne za volant, má zvyčajne strach, šoféruje v istom napätí a z auta vychádza riadne spotený. Alebo, keď sa učíme cudzí jazyk: hneď nehovoríme plynule, ale premýšľame, vyberáme slová, aby sme sa vyjadrili správne. Nuž a táto kontrola neznamená, že spomínané činnosti nerobíme úprimne a prirodzene.
Formovanie návykov prakticky v hocijakej činnosti prebieha v štyroch fázach:
1. „Neviem, že neviem” – okolitý svet je mimoriadne bohatý a rôznorodý, je teda úplne prirodzené, že človek má ohraničené možnosti nadobudnúť všetky možné návyky, schopnosti a možnosti riešenia. Teda nemôže všetko vedieť a všetko poznať. Kto z vás, drahí čitatelia, napríklad vie, ako správne uvariť kurlumbaru? „Čo to je kurlumbara?” – opýtate sa ma. Nuž a už sme v prvej fáze osvojenia si nového kuchárskeho umenia. Dovtedy, pokiaľ ste si neprečítali moju otázku, ani ste si neuvedomovali, že neviete, ako sa varí kurlumbara. Ba viac, nemali ste ani potuchy, že vôbec niečo také jestvuje! Teda: nevedeli ste o tom, že neviete.
Čo sa týka komunikácie, mnohí ľudia ani nevedia, že niečo robia nesprávne, že ich slová I postoje hlboko rania srdce druhého človeka. Nevedia, že jestvuje odbor sociálna psychológia, ktorá sa zaoberá štúdiom komunikačných foriem. V tejto oblasti sa doposiaľ zozbieralo už mnoho informácií, sú vypracované rôzne techniky efektívnej komunikácie, vie sa, čo prekáža a zhoršuje interakciu – teda vzťah, postoj, ktorí ľudia voči sebe aktívne zaujímajú.
2. „Viem, že neviem” – napr.: viem, že neviem nemecky, taliansky a španielsky; viem, že neviem riadiť lietadlo a ponorku. Uvedomiť si svoje hranice znamená veľký pokrok v osobnom raste.
Hneď, ako človek pomenuje problém použijúc pritom slovo “JA”, je už pripravený zobrať na seba zodpovednosť za komunikáciu s druhými ľuďmi a niečo meniť v svojich postojoch. Pokúste sa uvidieť rozdiel medzi vyslovením: „Mňa nechápu…“ a “Nesformuloval som myšlienku dostatočne jasne…” V prvom prípade sa môžeme jedovať a zlostiť, dokonca sa aj pokúsiť donútiť človeka, aby nás pochopil, ale, žiaľ, neprídeme k ničomu pozitívnemu. Ak však povieme: “Ja som sa zle, nejasne vyjadril…”, znamená to, že sme pripravení vyjadriť sa presnejšie, zrozumiteľnejšie a tak prejsť k tretej fáze.
3. „Viem, že viem” – na tejto úrovni už vieme, čo robiť (využívajúc poznatky a vedomosti, ktoré sme načerpali vedome kontrolujúc svoje konanie). A ak sme pripravení osvojiť si postupne novú činnosť, či návyk, potom ho o nejaký čas budeme vykonávať automaticky a tak prejdeme k štvrtej fáze osvojenia si návyku.
4. „Konať automaticky” – Bez toho, aby sme o tom nejako extra rozmýšľali chodíme, píšeme, beháme atď. Z tých istých dôvodov aj napr. ruky profesionálneho muzikanta automaticky chodia po klávesoch – bez toho, aby tam pozeral. Skutočne, hocijakú činnosť, konanie či návyk si môžeme osvojiť natoľko, že budú pre nás samozrejmé. Aj návyky správnej komunikácie
Len od nás záleží, či sa naučíme správne komunikovať, tak sa vyhnúť zbytočným konfliktom, nedorozumeniam a vzájomne nažívať v radostnejších a blizkych vzťahoch. K nim sme všetci pozvaní. V nasledujúcich článkoch sa dozviete: ako správne kritizovať (t.j. konštruktívne); ako správne počuť, nielen počúvať; ako sa správať tak, aby ma konfliktná situácia obohatila a pritom nezničila vzťah.
Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko