Podľa čoho meriame – určujeme dokonalosť? Najčastejšie ako súbor určitých kvalít, ktoré tiež nadobudli určitý stupeň…
Dokonalosť ako objektívna kvalita nemôže sa vzťahovať na to, čo sa mení, lebo už by nebola objektívnou kvalitou, ale náhodnou (čakanie na vhodnú konšteláciu prípadkov – vlastností). Preto objektívna dokonalosť musí mať priamy vzťah s podstatou bytia, ktorá je nemenná. A tá ju má, alebo nemá… Ak bytie má všetko to, čo má mať a nemá nič z toho, čo nemá mať, môžeme iste z ontologického hľadiska povedať, že je dokonalé.
Ale ako je to s človekom? Presne tak… Ako je to ale so svätým človekom…? Svätosť je výsledok aktuálneho súčtu vlastností, alebo je to bytostná – podstatná kvalita? Ak podstatná, previňujeme sa voči sebe navzájom nedostatočnou láskou a aj „účelovým zavádzaním“, výsledkom ktorého by mal byť tzv. „slušný svätý“ človek, zapadajúci do prostredia a do „našich“ predstáv, do tej idey svätosti, ktorú sme vytvorili. Ale to je už nie dokonalosť substanciálna, ale iba idea akcidentálnej dokonalosti, ktorá sa neustále mení, t.j. nemôže byť objektívna, je účelová…
Krstom sme sa stali dokonalými, sviatosťami táto dokonalosť v nás vzrastá. Preto dokonalý človek je svätý človek…
Paľo Ondrík z Kluknavy 23. 10. 2013