„Áno, celý tvoj Otče, celý tvoj, naša drahá Matka!“, taká bola neustála túžba nášho milovaného Sv. Otca Jána Pavla II. Pridal by som k tomu Veľkého, ako ho dnes oslavujú ľudia po celom svete. Tento pápež, ktorý už nie je medzi nami, nás tak veľmi miloval; áno veľmi a nielen nás Slovákov či svojich Poliakov, ale celý svet bez rozdielu vyznania. Mal rád aj neveriacich, lebo v každom novonarodenom dieťati či človekovi bez rozdielu farby pleti, vyznania videl dielo Božích rúk.
Bol to naozajstný Kristov zástupca na zemi. Tak ako jeho vzor a jeho učiteľ, nechcel zostúpiť z kríža. A Matka Kristova sa stala jeho naozajstnou mamičkou po celý život aj v službách Božích; veľmi ju miloval. Ona bola vždy pri ňom, bola jeho záchranou v ťažkých krížoch, v jeho utrpení, keď stratil ešte v útlom detstve svoju pozemskú mamičku. Ostal mu ešte otecko, ktorého tiež skoro stratil. A tak mu už neostal na tomto svete nikto taký vzácny a milý, na koho by sa mohol obrátiť, aj keď mal všetkých ľudí veľmi rád. Mal rád aj prírodu a všetko, čo sa hýbe v nej, lebo vedel, že všetko je dané od Boha pre človeka. Po tom všetkom neváhal a stal sa tým, s čím on sám ani nerátal: stal sa slnkom v Božích rukách a ako jeho učiteľ neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť. Slúžiť celému ľudstvu, za ktoré položil na dreve kríža aj svoj vlastný život, obetoval sa za všetkých hriešnikov, aby nás vykúpil z pozemskej tmy, z egoizmu, ktorý žijeme všetci bez rozdielu.
Tvárime sa, akí sme dobrí, ako sa falošne máme radi; stačí len obyčajná malá škriepka a človek dokáže vytiahnuť zbraň na človeka; a pritom si hovoríme, akí sme kultúrni, ako vieme chrániť prírodu či ochraňovať svet, len človeka nevieme ochrániť a zabíjame ho už v zárodku. Túžime len po sebauspokojení; aké je to všetko falošné. A tu chcem pripomenúť, že aj po smrti Sv. Otca sa nájdu hlasy: bol veľmi konzervatívny, lebo chránil človeka, ktorého mal veľmi rád, chránil celibát, čistotu kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok, ale aj nás laikov. Neustále nám pripomínal Desatoro, vyzýval nás k modlitbe sv. ruženca …, lenže dnešnému tak skazenému svetu niečo také pripomínať? Veď to sú rozprávky, to sa už nenosí …, všetko je také zastaralé. Veď my v kostole nevyrušujeme, len sa rozprávame o svojich chorobách, veď ani ty nie si lepší kresťan, atď. Nikto si nechce pripustiť svoju chybu a pozametať pred svojím prahom. Zabúdame, že sme kresťania katolíci a že sme v dome nášho nebeského Otca, ktorý je v bohostánku. Aj sám Pán Ježiš sa raz nazlostil a vyhnal všetku neresť z jeruzalemského chrámu: „Beda vám!“ Alebo beda nám!
Tí pred dvetisíc rokmi neboli ešte takí učení ako dnes, ani nevedeli, čo robia, ale my to dnes vieme a preto sa budeme viac zodpovedať. Nekrižujme už viac Pána Ježiša či jeho nástupcov, nezaslúžia si to. Za tých pätnásť či šestnásť rokov slobody som to pochopil až veľmi dobre, spoznal som svoj národ, svoje rodné Slovensko, aj svoju dedinu. Keby sme boli naozajstnými kresťanmi, nikdy by sme nevolili zlo!!! Zlo vo voľbách, aj za to sa budeme raz zodpovedať, tam už výhovorky nebudú, tam dostane každý to, čo si zaslúži, ako to chceli zaviesť raz naši komunisti: „Každému podľa zásluh a podľa vlastných potrieb; niektoré veci sa im aj podarili. Ak odvisli niektorí ľudia nevinne na šibenici alebo zomreli v žalároch; vraj si to zaslúžili. Kde je to naše kresťanské zvolanie: „Sme len Tvoji, Otče, sme len Tvoji, naša drahá Matka?! Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva?!“
Ako-tak premýšľam, nezvečerieva sa aj nad našou vierou alebo kresťanstvom? Nájde Syn človeka pri svojom druhom príchode ešte vieru, ako sám povedal? Nemajte mi to za zlé, nevytýkam to osobne Víťazu, lebo u nás je ešte viera aká-taká, ale patrí to celému Slovensku, ba istotne aj svetu. Ešte šťastie, že je tu Duch Svätý, ktorého nám Pán Ježiš ponechal až do skončenia sveta a nechal nám tu aj svoju dobrú nebeskú Matku, ktorá nás v týchto rozháraných časoch neopúšťa. Nechal nám tu aj apoštolov, svojich nástupcov a jasne nám povedal: „Ich poslúchajte!“ Povedal nám aj: „Hľa, Vaša Matka!“, „Matka, hľa, Tvoji synovia a dcéry!“ Akí sme to synovia a dcéry, ak si nevážime svojich rodičov?
Vchádzame do najkrajšieho mesiaca roka – mesiaca máj – o to vzácnejšieho, že tento mesiac patrí Panne Márii, našej drahej Matičke, počúvajme ju!!! A všetci spoločne bez výnimky volajme: „Totus Tuus!“ … Chceme byť všetci Tvoji, naša drahá Matka. Veď nás do nebeskej vlasti k sebe a svojmu Synovi, kde všetci s radosťou chceme prísť. Kiežby to tak bolo!
Salanci Adolf