Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie piate: Nezabiješ!

Nemecký spisovateľ Abdrushin napísal: „Kto sa nenamáha, aby Pánovo slovo aj správne pochopil, ten sa previňuje!“
Uvažovali sme niekedy nad významom piateho Božieho prikázania, zahrnutého v slove „Nezabiješ“? Mnoho z nás si iste pri tomto prikázaní s úľavou vydýchlo, že aspoň túto stranu knihy svojho života môže pred Pánom otvoriť bez strachu a obáv. Veď zabíjať znamená vraždiť. A tak sa hrdo bijeme do pŕs, že my predsa nie sme vrahovia, teroristi, či iní násilníci!?

Je toto jednostranné hrubé vysvetlenie naozaj aj celistvé? Nezahrnul Boh vo svojej veľkej múdrosti do tohto prikázania aj pojmy ako ubíjať, ubiť, či udusiť svojho blížneho? Nie doslova, teda fyzicky, ale psychicky.

Môžeš zabíjať bez toho, aby si vraždil? Áno, môžeš. Pretože môžeš zabíjať nielen telo, ale aj ducha. Už len tým, že obmedzuješ život druhého človeka, staviaš sa proti tomuto prikázaniu. Ak napríklad rodičia, hnaní svojou vlastnou ctižiadostivosťou, alebo nejakým neuskutočneným životným snom nútia svoje deti k štúdiu niečoho, čo ich vnútorne nenapĺňa, nebaví ich to, je to proti ich prirodzeným vlohám, je úplne samozrejmé, že tým v deťoch ubíjajú niečo, čo im Boh v talentoch dal, no líši sa to od ich predstáv. V mnohých prípadoch sa to rodičom skutočne aj podarí, lebo v dieťati bol potlačený zdravý talent – ten od Boha, ktorý bol nahradený a premrhaný niečím iným. Takéto konanie je ťažkým previnením proti piatemu Božiemu prikázaniu. Rodičia nemôžu svoju rodičovskú autoritu nadradzovať nad Boží zámer. Nie je tomu inak ani vtedy, ak rodičia uplatňujú pri manželstvách svojich dospelých detí malichernú svetskú vypočítavosť a častokrát v nich tak bezohľadne udusia najušľachtilejší cit lásky. Síce, ich dieťaťu sa tým zabezpečí materiálna bezstarostnosť, ale zároveň aj nekonečné duševné nešťastie.

Na druhej strane aj deti môžu zabiť či udusiť dôveru, vierohodnosť či nádej, ktorú do nich rodičia vkladali. Požívaním drog, rôznych omamných látok, nevhodným správaním, ak v sebe nerozvíjajú svoje vlohy, aby tým niečo v živote dosiahli a rodičia im vychádzajú v ústrety, že ich nechali zvoliť si cestu, o ktorú ich prosili. Týmto všetkým deti hrubým spôsobom prestupujú prikázanie.

Taktiež ak človek sklame pravého priateľa a jeho dôveru, aj tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo v jeho vnútri, v jeho duši. Aj to je previnenie proti slovu Božiemu: Nezabiješ!

Piate prikázanie nám však ukladá aj povinnosti chrániť život svoj a blížnych, starať sa o zdravie tela a zveľaďovať svoj duchovný život. Náš fyzický život ohrozujeme hriechmi proti zdraviu (alkoholizmus, drogy, rôzne hazardovanie a pod.) Duchovný život ohrozuje každý hriech a pohoršenie, ohrozuje navyše aj duchovný život blížnych. Človek nemá právo siahnuť si na život samovraždou, ani vyhasiť život druhému človeku.

Postoj katolíckej cirkvi k niektorým problémom, týkajúcim sa piateho prikázania z Desatora je jasný a mal by byť pre nás katolíkov záväzný.

Týmto prikázaním Boh chráni život človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Preto sú prestúpením proti tomuto prikázaniu vojny, potraty, eutanázia, homosexualita, voľná neviazaná láska, násilie a terorizmus, pornografia, prostitúcia, rozvody, antikoncepcia, sterilizácia, umelé oplodnenie a klonovanie ľudských embryí.
Život je úžasný dar, ktorý sme dostali od Pána Boha. Nebeský Otec, Darca všetkého života, zveril život do našej vlastnej opatery a zodpovednosti. Máme sa oň starať, vážiť si ho a podľa úmyslov Božieho plánu si ho rozvíjať a zveľaďovať. Život a zdravie má nesmiernu cenu. Je to najväčšia hodnota pozemského poriadku. Život našej duše má cenu Kristovej krvi, ktorou nás oživil zo smrti hriechu.

Dnešný svet bolestným, ťažkým a mnohorakým spôsobom prestupuje prikázanie „Nezabiješ“, až mu to samému prinesie záhubu. Každý deň sa v médiách stretávame s informáciou o násilí, o tom, že človek človeku siahne na život. Takýchto informácií je čoraz viac a vôbec nás už neprekvapujú. No ak sa nás bytostne nedotýkajú, tak nad nimi len mávneme rukou, povzdychneme si: „Kam tento svet speje“ a ideme ďalej. Trochu málo na ľudí, ktorí boli stvorení na Boží obraz a pre ktorých je Boh jediný Pán a Darca života. Vážme a zasadzujme sa za život. Dajme životu zelenú. Koľkí ľudia chceli žiť, boli plní života a predsa ich život vyhasol pri rôznych tragédiách a nešťastiach. Nebojme sa prijať život, či už v podobe toho maličkého ešte nenarodeného dieťaťa, alebo v podobe starého, roztraseného a možno už nepotrebného starca. Nikto nemá právo siahnuť na život a preto Boh vyriekol v prítomnosti Mojžiša: „Nezabiješ!“ Dbajme na toto prikázanie ako na ten najvzácnejší poklad, ktorého ustráženie nám určite prinesie spásu.

Martina Gondová, Víťaz

Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie štvrté: Cti otca svojho i matku svoju!

Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Keď práve preberali štvrté Božie prikázanie, v duchu sa spytoval: „Prečo moji rodičia nechcú, aby som sa učil mať ich rád?“

Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri, ktoré sme si rozoberali v predchádzajúcich mesiacoch, hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. A hneď na prvé miesto dáva Boh rodičov. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.

Pozrime sa, čo nám o tomto prikázaní hovoria knihy Starého a Nového zákona. V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“(Ex 20,12) Vážnosť tohto prikázania je potvrdená (v dnešnom svete by sme povedali, že je k nemu priložená vykonávacia vyhláška) doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ludských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13). A napokon svätý apoštol Pavol píše: „Deti, poslúchajte svojich rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3,20)

Toľko Biblia. A čo pohľad dnešného moderného človeka, dnešnej modernej spoločnosti? Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi.

V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority. Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti (aj keď 18-ročný človek ešte nie je dospelý) už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať.

Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.

Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve. Žiaľ, mnoho je tiež takých rodičov, ktorí neakceptujú štvrté Božie prikázanie, čím oberajú svoje deti o vnútorné hodnoty. Takýmto rodičom oprávnene úcta ich detí nepatrí. Veď ako môže dieťa ctiť svojich rodičov, ak si hrubo nadávajú, podvádzajú sa, klamú si? Každá takáto manželská hádka, či scéna spôsobuje deťom muky, stáva sa nemožné, aby toto prikázanie deti dodržali. Pri osamostatnení sa detí majú rodičia radiť, usmerňovať, no musia rešpektovať konečné rozhodnutie svojich dospelých detí. A nesmú zasahovať do súkromného, samostatného života svojich dospelých detí.

Okrem spomínanej oblasti, rodina a rodinné vzťahy sa štvrté Božie prikázanie dotýka aj vzťahu k ľudskej autorite, ako sú kňazi, učitelia, politici, zamestnávatelia, atď. Každá ľudská autorita má odrážať Boha a má byť vykonávaná pre spoločné dobro a ako služba. Podriadení príslušnej autorite majú byť poslušní a v prípade nespokojnosti sa majú snažiť o pokojné riešenie problému. Neposlušnosť voči autorite je dovolená vtedy, ak by prikazovala niečo hriešne.

Na záver chcem ešte raz pripomenúť, že štvrté prikázanie Božie znamená – najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu – byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti. Dobrotivý Boh by niečo také ľuďom nikdy nenariadil.

Preto v prvom rade, milí otcovia a matky, dbajte na jeho dodržiavanie, aby ste vychovali svoje deti svojim vlastným príkladom a na spoločnej ceste životom boli pre ne vzorom. Potom bude iste pri vašom rodinnom stole trvalé požehnanie, ktoré nenarušia ani tie najsilnejšie búrky, doliehajúce zvonku.

Martina Gondová, Víťaz

Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie siedme: Nepokradneš!

V Sienkiewiczovom románe Púšťou a pralesom je i táto epizóda: Staš učí čierneho chlapca Kaliho katechizmus. Preberajú práve siedme Božie prikázanie: Nepokradneš. A Kali v hlave uvažuje: „Keď Kalimu niekto ukradnúť kravu, hriech; keď Kali ukradnúť kravu, dobrý skutok!“
Takúto predstavu máme o tomto v poradí už siedmom prikázaní, ktoré nám dal Boh skrze Dekalóg my, ľudia. Keď mi niekto niečo ukradne, vtedy ho treba zavrieť, ale keď ja niečo ukradnem, oklamem, podvádzam, odovzdávam lajdácku prácu a beriem za ňu plat, čo komu do toho?! Ale Boh nepovedal: „Daj pozor, aby ťa neokradli!“, ale „Nepokradneš!“ Totiž krivdu, ktorú nám spôsobil niekto iný, Boh môže napraviť, ale nemôže urobiť šťastným zlodeja. Zlodej bude vždy kráčať iba cestou nepokoja.

Siedme prikázanie nám teda hovorí „Nepokradneš“, alebo aj inými slovami povedané: „Neprivlastníš si to, čo je cudzím vlastníctvom.“ Ale v akom zmysle máme vlastne chápať toto prikázanie? Ako na každé Božie prikázanie, ktoré sme sa snažili si doteraz vysvetliť, tak aj na toto sa vzťahuje jediný zákon, a to je láska. Podľa kresťanského chápania Boh pôvodne určil veci tohto sveta všetkým ľuďom. Boh mal plán, aby tieto veci slúžili na zachovanie a zdokonalenie telesného a duchovného života. Stôl zeme je prestretý pre všetkých a všetci majú právo na jeho dobrá. Hodnota týchto dobier je v tom, že ide o dary Božej lásky a Boh je ich absolútnym vlastníkom, je ich neobmedzeným pánom. Vládu nad týmito vecami dostal iba ako prepožičanú človek (porov. Gen 1,28). Kto dokáže zabudnúť na túto skutočnosť, ten sa z nich nedokáže ani tešiť, ani sa o ne podeliť s ostatnými. Pán Ježiš nepreklial bohatých len pre ich bohatstvo a neblahorečil chudobných len pre ich chudobu, ale blahorečil chudobných duchom, kde patria všetci, čo užívajú veci, ale nelipnú k nim svojim srdcom (porov. Mt 5,3). Preto Kristus nad všetku a každú starostlivosť kládol hľadať nebeské kráľovstvo.

Pozemské veci a hodnoty, ktoré oprávnene vlastníme, nazývame majetok. Právo každého človeka na život zahŕňa v sebe aj právo na majetok. Druhý vatikánsky koncil v svojej konštitúcii Gaudium et Spes zdôrazňuje, že: „všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám“.

Pre život na zemi potrebujeme aj hmotné potreby. Každý deň predsa musíme jesť, chceme sa pekne obliekať, túžime bývať v moderných domoch a bytoch. Boh aj na toto nám dáva smernice, aby sme viedli primeraný a dôstojný ľudský život. A tieto životné potreby si máme nadobúdať svedomitou prácou. Prácou sa ľudia stavajú spolupracovníkmi a služobníkmi Boha. Svätý apoštol Pavol píše: „Každý si plňte povinnosti a pracujte vlastnými rukami“ (1 Sol 4,11). A na inom mieste zase píše: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3,10). Vyhýbať sa poctivej práci a žiť na úkor iných je hriech. Aj Kristus svojim príkladom posvätil prácu, oslobodil prácu od kazov lajdáctva, sebectva, nedôslednosti a iných hriechov.

Niektorí ľudia neradi pracujú a radšej si svoje životné potreby, alebo aj rôzne veci nadobúdajú hriechom krádeže. Vnútorný rozmer siedmeho prikázania totiž chráni nielen obsah našich peňaženiek, ale hlavne obsah nášho srdca. Zvlášť ide Bohu o pokoj svedomia. Každá krádež totiž vzbudzuje v svedomí človeka vážny nepokoj, ktorý sa nedá ničím zahlušiť. Jedno príslovie výstižne hovorí, že: „Ukradnutá vec volá po vlastníkovi!“ Často opakované krádeže dokážu zničiť svedomie človeka. Dokiaľ zlodej úplne nevráti vlastníkovi ukradnutú vec, zostane mu ťarchou v svedomí. Niektorí ľudia vyznávajú, že aj po rokoch ich trápi nejaká krádež, zvlášť ak ide o zatajené hriechy, pretože spolu s nimi ťažia svedomie ešte aj svätokrádežné spovede a s tým spojené aj svätokrádežné prijímania Najsvätejšej sviatosti. Ak si človek vedome dlhé roky udržiava svoje svedomie v takýchto ťažkých stavoch, potom už nedokáže ani rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Nezriedka takýto človek upadne do morálneho bahna, k čomu sa pridajú ďalšie hriechy – klamstvá, krivé obvinenia, opilstvo, ba dokonca aj vraždy.

Žijeme v spoločenskom systéme, ktorý sa zakladá aj na verejnom vlastníctve, preto sa časté porušenia siedmeho prikázania Desatora týkajú aj privlastnenia si čohosi z takéhoto spoločného vlastníctva. Použijem príklad. Potrebujem žiarovku. Doma ju nemám, ale v robote ju majú. Ako neraz zmýšľa človek? Vykrútim ju a prinesiem si ju domov, veď v robote nikomu nebude chýbať. Omyl v takomto chápaní spočíva v tom, že vidím iba žiarovku a nevidím to, že v tom momente, keď som žiarovku vykrútil, som si zvolil cestu hriechu a nečestnosti. Výsledok? Vec malej hodnoty je pre niekoho viac hodná, ako vlastná česť. Takýto človek opúšťa tak spoločenstvo čestných ľudí a stáva sa zlodejom. A kategórie takej nečestnosti sú rôzne. Od malých krádeží, až po krádež trebárs aj milión eur. Kariéru v takomto nečestnom svete si človek môže urobiť veľmi rýchlo.

A ako zmýšľa dnešný svet? Všímajme si napríklad niektoré filmy s tematikou krádeže. V nich je akoby schvaľované niečo ukradnúť, len sa pri tom nesmie dať zlodej chytiť. Trest v nich znáša nie ten, kto kradne, ale ten, kto nevie kradnúť, teda koho chytia. Ukazujú sa v nich rôzne techniky a metódy na zdokonalenie krádeží. Takto zmýšľa dnešný svet. Naproti tomu Bohu ide o to, aby zlodejov vôbec nebolo. Keď uvažujeme o Desatore, treba mať na pamäti najvyšší tribunál spravodlivosti. Najvyšší súd – nie ten v Bratislave, ale v nebi. Boh je naším sudcom a všetky naše úvahy sa vzťahujú na jeho súd.

Na záver chcem všetkých vyzvať, aby sme zachovávali vonkajší poriadok vo veciach, ktoré prezrádzajú vnútro človeka. My kresťania predsa musíme vidieť jasný zámer Boha obsiahnutý v tej krátkej, ale pre každého zrozumiteľnej výzve „Nepokradneš“. Keby sme všetci začali dôsledne zachovávať toto prikázanie, spoločenský, hospodársky, ba dokonca i politický poriadok vo svete by sa určite navrátil mimoriadne rýchlym tempom, lebo: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom, niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a zavinili si mnoho bolesti“ (1 Tim 6,10).

Martina Gondová

Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie ôsme: Nepreriekneš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu!

Ôsme prikázanie vyzerá na prvý pohľad ako málo aktuálne. Veď kedy sa nám stane, aby sme išli napríklad svedčiť na súd? No chápeme toto prikázanie naozaj správne? Každý deň totiž vystupujeme ako svedkovia, ako žalobcovia, alebo ako sudcovia chovania iných ľudí, našich bratov a sestier.

Všetky Božie prikázania, ktoré sme si doteraz vysvetľovali, chránia veľké hodnoty, ktoré sme dostali od nášho Pána ako nezaslúžené dary. Sú to hlavne život, zdravie, majetok, čistota a. i. Aj ôsmy Boží príkaz nám chráni ďalší takýto veľký dar, a tým je česť človeka a jeho dobré meno. Tým pádom chráni aj celé ľudské spolužitie a spoločenstvo. A čo nám podsúva dnešná doba? Zapnete televízor a v čase, keď sa naň díva ešte aj veľa detí, pomaly na každom kanáli bežia reality show, v ktorých je badateľný veľký útok práve na toto prikázanie. Reč sa tam používa ako prostriedok na zamlčovanie pravdy a oklamanie druhého, človek človeku nedôveruje, právo silnejšieho a právo morálne horšieho človeka víťazí, máte z toho pocit, akoby sa tam uplatňovali zákony džungle.

Známy spisovateľ Victor Hugo mal v hosťovskej izbe kreslo, na ktoré si nesmel nik sadnúť. Na jeho širokom operadle bolo napísané: „Neprítomní sú tu!“ Kreslo slúžilo na to, aby o neprítomných nik nehovoril to, čo by nepovedal, keby boli v miestnosti. Prezieravé a múdre rozhodnutie. Ježiš nás učí, že pravdivosť chráni v človeku dôstojnosť a sebavedomie. Česť človeka a jeho dobré meno sa dokážu zničiť jediným údom v našom tele, ktorý voláme jazyk.

Ľudská reč je tiež veľký Boží dar a jazyk je jej nástrojom, ktorý, ak nevieme dostatočne ovládať, môžeme narobiť veľké škody. Svätý Jakub nás učí: „Kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať na uzde celé telo. Jazyk: to je síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami“ (Jak 3, 2-5).

Ôsme Božie prikázanie od nás žiada lásku k pravde. Aj Ježiš o sebe povedal, že on je Pravda sama. Lásku dosvedčujeme predovšetkým pravdovravnosťou a klamstvo je vždy previnenie. Ale pozor aj na pretvárku, teda inak zmýšľať a inak konať, aj toto je urážkou pravdy.

Mať dobré meno u ľudí znamená, že ľudia o nás dobre zmýšľajú, hovoria a vážia si nás. Dobré meno to je aj dobrá povesť, alebo česť. Spravodlivosť a láska nás zaväzujú, aby sme u každého človeka rešpektovali jeho dôstojnosť a vyhýbali sa všetkému, čím by sme ho mohli znevážiť a poškodiť jeho dobrú povesť.

To je to sudcovstvo, o ktorom som hovorila na začiatku. Nezabúdajme na Ježišove slová, keď povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7,1-5). Nikdy, za žiadnych okolností sa nedajme vtiahnuť do ohovárania, alebo znevažovania iných a pohotovo máme vystúpiť na ich obranu. Hovoriť o chybách ľudí so zlým úmyslom je ohováranie. Vymýšľať chyby blížneho a rozširovať ich je osočovanie. Sú tiež ľudia, ktorí hovoria druhým do očí rôzne hrubosti a sprevádzajú to tvrdením: „Ja som už taký, neznášam faloš a všetko radšej hovorím na rovinu!“ Koľko nelásky sa môže skrývať v takýchto slovách. Veď predsa nesebecká láska k pravde bude vždy starostlivo zvažovať chápavosť toho druhého a jeho momentálnu situáciu. Vycíti, kedy je čas na mlčanie a kedy čas na prehovorenie. Počká ochotne na vhodnú chvíľu, ako to robil aj náš Pán: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12).

Mlčať sme povinní o veciach a poznatkoch, ktoré sme získali od ľudí ako tajomstvo, napríklad ak sa nám zdôverí priateľ. K tomuto sa viaže aj zachovávanie spovedného tajomstva, ktoré je záväzkom pre spovedníka, aby neprezradil, z čoho sa niekto spovedal, aj keby mal za to trpieť.

Ale pozor, človek môže klamať aj seba samého a to tým, že zatvára oči pred pravdou, ktorá mu je nepríjemná. Tento stav sa volá aj životná lož a je to veľmi nebezpečný stav pre dušu, lebo človek si nahovára to, čo by chcel vo svojom živote žiť a pri tom sa tvári, že je to reálna pravda. Nahováraš si o sebe niečo, čo nie je pravdivé? Máš záľubu v preháňaní, keď niečo rozprávaš, alebo keď o niekom hovoríš? Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosťou duše a preto by sme sa mali vystríhať dvojtvárnosti a pretvárky.

Zhrňme si teda nakoniec, k čomu nás oslobodzuje ôsme Božie prikázanie: Nikdy sa nemusíš zapliesť do lží, aby si zakryl svoje slabosti, alebo aby si pošpinil česť svojho blížneho. Klamstvo je namáhavé, plodí nedôveru a nakoniec ti už nebude nikto veriť. Ži radšej v úprimnosti, lebo Tvoj Boh je Pravda. Drž sa ho a budeš tiež dôveryhodný.

Martina Gondová, Víťaz

MÁGIA, HOROSKOPY, VEŠTENIE, POVERY. ČO NA TO BOH?

Nie tak dávno sme v našom farskom časopise uviedli časť z knihy Jozefa Marettu „Odpoveď Cirkvi na fenomén Zlého vo svete“. Čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí praktizujú „mágiu“ vo svojom živote. Vychýrené časopisy ponúkajú napr. červené šnúrky, ktoré ich majú „ochrániť“ pre akýmikoľvek problémami – zdravotnými, finančnými, problémami v láske, atď. A naši „kresťania“ to nosia na zápästiach rúk, alebo rafinovanejšie, na nohách okolo členku, aby sa nemuseli hanbiť. Ďalšia „kultúra“ varenia uhlíkov sa v našej farnosti praktizuje ako keby nič! Je to hriech! A veľký! Nehovoriac o nebezpečenstve sebaprekliatia!
V edícii Viera do vrecka nedávno vyšla o tom praktická príručka pre každého kresťana s názvom:
Mágia, horoskopy, veštenie, povery, čo na to Boh? – Pokračovanie z minulého čísla.



Český psychiater a diakon Max Kašparu vo svojej knihe Základy pastorálnej psychiatrie pre spovedníkov vystihol celý tento fenomén veľmi výstižne: „Domnievať sa, že žijeme v ateistickej dobe, je omyl. Žijeme v dobe silne religióznej, ale čím ďalej, tým menej kresťanskej. Pojmy ako reinkarnácia, karma, čakry, aura, fluidum sú dnešnému, predovšetkým mladému človeku bližšie než slová ako prikázania, exercície alebo Eucharistia.“

Mnoho ľudí pritom nevidí nebezpečenstvo, ktoré takéto zamorenie kresťanskej viery prináša. Chodia v nedeľu do kostola (prípadne aj vo všedné dni), no úplne bežne si prečítajú každý deň horoskop, zatelefonujú do televíznej či rozhlasovej veštiarne, vyhľadávajú senzibilov či liečiteľov, nechajú si prečítať z dlane čiaru života. Pristupujú k sviatostiam, a napríklad vo sviatosti zmierenia zdôvodňujú, prečo sa pohádali: „Viete, obaja sme škorpióni, a tak ani jeden z nás nechce prvý ustúpiť…“ Ešte podarenejšie to znie, keď niekto povie, že je baran – slovenské prirovnania vedia byť niekedy veľmi trefné. Úsmevné však už nie je to, keď tí ľudia nevedia alebo nechcú pochopiť, že tu nejde o nijaké psychologické poznanie, ani vysvetlenie ich povahových vlastností, ale o omyl, podvod a odklon od viery.

Prienik mágie do viery a myslenia

V rozhlasovom vysielaní zaznie ráno meno, ktoré sa v ten deň nachádza v kalendári, a k tomu hneď nasleduje vysvetlenie, akými charakteristikami sa vyznačujú nositelia toho mena – ako keby už samotné meno vplývalo na povahové vlastnosti či charakter človeka. Alebo televízna relácia Anjeli strážni, kde moderátorka na konci relácie prečíta svojmu hosťovi, kto je jeho anjel strážny – z encyklopedickej knihy, ktorá je zmiešaninou rozličného pohľadu na anjelov v judaizme, kresťanstve a islame, v mimobiblických tradíciách a ezoterických prúdoch. Anjeli takto nie sú chápaní ako Boží poslovia a mocní vykonávatelia jeho príkazov, ale ako bytosti, ktoré sú osobne nezávislé, disponujú vlastnou mocou a na zavolanie môžu byť k dispozícii.

Úplne bežne sa stretávame s tým, ako ľudia hovoria o prítomnosti pozitívnej či negatívnej energie na nejakom stretnutí, cítia sa nabití pozitívnou energiou, chodia sa ňou nabíjať pod pyramídu, odporúčajú pozitívne myslenie. Výrazy ako „stí veci medzi nebom a zemou“, „musí byť aj niečo mimo našich zmyslov“, „nadprirodzené zážitky“ už nie sú vyjadrením viery, ale skôr zmätenosti a neistoty. A tak nečudo, že sa okamžite vyroja odborníci na magický svet, astrológovia, záhadológovia, futurológovia, šamani a iní „zasvätenci“.

Ezoterické predajne (či už kamenné, alebo internetové) ponúkajú široký sortiment literatúry, relaxačnej hudby, kurzov meditácií a terapií, predávajú vonné tyčinky, kadidlo, sviečky, oleje. Osobitnej popularite sa tešia kamene – ako ozdoba, kľúčenky, na ochranu, pre šťastie, pre úspech, proti intrigám a hádkam, na podporu trávenia, proti žalúdočným ťažkostiam a ktovie na čo všetko a proti čomu všetkému. Akointernetovej stránky: „S niektorými kamienkami môžete spávať, iné nosiť ako talizman. Osobitnou kapitolou je nosenie kamienkov podľa znamení. Veľmi významný je spôsob, ako pomocou kameňov a kryštálov dospieť k meditáciám, duchovnému spojeniu s anjelmi a napomôcť svojmu duchovnému rastu. Možností je neúrekom a možno aj komunikácia s Vami prinesie inšpiráciu a nápad, odkiaľ začať, alebo Vy sami sprostredkujete svoje skúsenosti.“ Spomenutá komunikácia s klientom prinesie najskôr peniaze, lebo biznis je to dobrý – ceny v takýchto predajniach sa pohybujú od malých kamienkov za 50 centov cez fontány za niekoľko sto eur až po exkluzívne kamene za vyše tisíc eur.

Žiaľ, nie je ničím nezvyčajným stretnúť takýchto predajcov aj na pútnických miestach, ktorí „liečivé“ kamene a „energetické“ náramky predávajú v dobrej viere, že to úplne normálne patrí k nábožnosti tak, ako napríklad ružence, krížiky, sošky a podobne. To už je prejav pokrivenej viery a magického chápania modlitby a sviatostí. Kedysi si poverčiví ľudia vešali spolu kríž i podkovu, tí dnešní majú svoj dom „zamorený“ omamnou vôňou z tyčiniek a sviečok, kamienkami na ochranu domu, znameniami zverokruhu a rôznymi ďalšími predmetmi, ktoré majú navodiť harmóniu tela a mysle, priniesť pozitívnu energiu, ochrániť pred negatívnymi vplyvmi.

Táto zmena myslenia sa prejavuje aj vo veľmi rozšírenom „krste“ nových kníh a cédečiek. Krstí sa šampanským, slivovicou, žinčicou, pieskom, kvetovými lupienkami, pingpongovými loptičkami, nábojmi, motorovou pílou – podľa toho, o čo ide, alebo skôr, ako priniesť čosi mediálne nové. Ako sme spomenuli, pre mentalitu new age je typické aj miešanie náboženských a svetských prvkov. V tomto prípade nejde hneď o mágiu, okultizmus ani ezoteriku, ale je to ukážkový príklad pomýleného vnímania a konania. Takýto „krst“ nie je nijakou analógiou sviatostného krstu, hoci by sa mohlo zdať, že knižka či platňa ako „dieťa“ nejakého autora nastupuje na „cestu“ úspešného predaja. Krst, aj ten nesviatostný (od Jána Krstiteľa), sa vždy vzťahoval na osoby a bol spojený s rozhodnutím človeka radikálne zmeniť svoj život. „Krsty“ literárnych či hudobných diel sú len potvrdením toho, že potrebujeme obrady, ktoré nám pripomínajú duchovný svet. Je to však aj príklad toho, že ak nerozumieme sviatostiam, tak ich buď profanujeme, alebo im dávame magický obsah.

Rozdiel medzi mágiou a kresťanstvom

Kresťanská viera vidí medzi Bohom a človekom osobný vzťah. Ide o vzťah priateľstva a poslušnosti jeho vôli, ktorá sa však vždy nezhoduje s našou vôľou, a preto môže byť niekedy ťažké ju prijať. Najmä vtedy, keď prevracia naruby naše očakávania. Veriaci človek sa však chce podriadiť Božej vôli, aj keď si uvedomuje, že sa jej neraz vzpiera. Takýto osobný vzťah nedovoľuje návrat k okultným praktikám.

V mágii je rozhodujúcou súčasťou rituál, ktorý nemá iný cieľ ako manipulovať „silou“ s určitým cieľom, ktorý chce dosiahnuť. Veriaci človek sa modlí, človek mágie nie. Nie je možné modliť sa k nejakej energii alebo neosobnej sile. Pre kresťana je nezlučiteľná viera v Boha, ktorý človeka nekonečne miluje a vychádza mu v ústrety, s vierou v akési tajomné, neosobné sily, ktoré nikto presne nevie pomenovať, ale niekoľko „zasvätených“ im rozumie. Hoci mágia sama osebe nemá nijakú vyššiu moc, je vo všetkých formách nebezpečná a predstavuje vážnu urážku Boha.

Skutočné náboženstvo má stred v Bohu a vyznačuje sa odovzdaním sa Bohu, dôverou v jeho prozreteľnosť. Z Boha si nemožno urobiť nástroj na plnenie svojich prianí. O to skôr je nemožné Bohom manipulovať prostredníctvom rituálov a magických obradov. Odpoveď kresťana na Božie volanie k viere v jediného Boha je „áno“ Bohu skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Toto „áno“ je však stále vystavované situáciám, v ktorých sa ponúkajú alebo dokonca vnucujú cudzí bohovia (zbožštenie moci, majetku, kariéry, pôžitku, rozkoše a podobne) alebo pochybné duchovné praktiky, ktorými chce človek dosiahnuť blaženosť – spásu bez námahy a bez zmeny svojho života (napríklad transcendentálna meditácia, joga ako duchovná cesta, Silvova metóda, reiki a podobne).

Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby popri Bohu nemal nijakých iných bohov. Pretože Boh sa preukázal ako jediný záchranca, môže svojmu ľudu povedať: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Dŕ 5, 7; Ex 20, 3). Ostatní bohovia sú ničoty a od ničoho sa nedá nič očakávať, preto prvé prikázanie vyzýva k odmietnutiu domnelých bohov a vyžaduje rozhodnutie pre jediného Boha neba a zeme. Prvé prikázanie je však požiadavkou, ktorá vychádza z Božej lásky. Boh ju svojmu ľudu preukázal a kto o tejto láske vie, kto v ňu verí a jej dôveruje, neviaže sa už na nijakých iných bohov. Ako hovorí svätá Terézia z Avily: „Boh sám stačí.“ Táto Božia láska sa naplno ukázala v Ježišovi Kristovi.

Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v jednom rozhovore pripomenul, že všade tam, kam prišlo kresťanstvo, oslobodzovalo ľudí od strachu z démonov a tajomných síl, prinavracalo im dôveru v Boha a pokoj duše a dodávalo im odvahu i silu vzoprieť sa zlu. A všade tam, kde človek prestáva veriť v Boha alebo stráca s ním vzťah, vracia sa k viere v tajomné sily, energie, a do jeho života opäť vstupuje strach.

Jedným z dôsledkov biblickej viery v stvorenie je vytriezvenie sveta, demytologizácia kozmu. Stvorenie nie je bohom a nie je ani božské. Jedine Boh je svätý, absolútne transcendentný a úplne iný ako svet. Nekonečne prevyšuje všetko svoje stvorenie. Ono však má schopnosť ukazovať na Boha, odhaľovať jeho múdrosť, uchvacovať svojou krásou. Vedci, ktorí skúmajú živú i neživú prírodu a často sú konfrontovaní s paranormálnymi javmi, hovoria, že realita je oveľa fascinujúcejšia než všetky psychedelické predstavy na základe mágie a podvodných rituálov. Čím viac o svete vieme, tým je fascinujúcejší. Úprimní vedci vedia, že čím viac prenikajú do tajomstiev prírody, tým viac zisťujú, koľko toho ešte nevedia. A to ich nevedie k iracionálnej viere v tajomné sily, ale k úžasu nad poriadkom a zákonitosťami, prípadne aj k pokore a viere v niekoho nekonečne geniálnejšieho, než sú oni.

(pokračovanie v budúcom čísle)

ThLic. Ján Viglaš

Mons. Alojz Tkáč, emeritný biskup


* 2. 3. 1934 Ohradzany
o. 25. 6. 1961 Bratislava, Ambróz Lazík
m. 14. 2. 1990 Ján Pavol II.
k. 17. 3. 1990 Košice, Všešportový areál, Jozef kardinál Tomko
m. 31. 3. 1995 arcibiskup-metropolita košický, Ján Pavol II.
2. 7. 1995 dostal pálium od Jána Pavla II., Košice

foto: Martin Magda st.


Alojz Tkáč. 1961 kaplán Zborov, 1963 vojenská služba, 1964 archivár biskupského úradu Košice, 1976 mimo pastorácie (vodič električky a skladník), 1983 farár Červenica, 18.2.1990 apoštolský administrátor, 1990 košický biskup, 4. 4. 1994 podpredseda Konferencie biskupov Slovenska, 1995 prvý košický arcibiskup Alojz Tkáč.

Spolupracoval na otvorení a udržiavaní Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka a Teologického inštitútu v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule; pokračoval v opravovaní košickej katedrály; 8. 9. 1990 uviedol pavlínov do Vranova nad Topľou; dal vybudovať diecézny kňazský domov vo Veľkom Šariši; dal opraviť biskupský úrad; 4. 10. 1994 znovu otvoril Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach, pričom sa začala jeho generálna oprava; zriadil karmelitánsky kláštor v Košiciach – KVP (posvätený 24. 6. 1995); založil nové farnosti; postavilo sa 80 nových kostolov (za 5 rokov!); Košice boli ako metropola novej cirkevnej provincie 31. 3. 1995 o 12:00 hod. povýšené na sídlo arcibiskupa; 2. 7. 1995 Svätý Otec Ján Pavol II. v Košiciach-Barci kanonizoval troch košických mučeníkov; 24. 8. 1995 ustanovený metropolitný súd.
Nositeľ Zlatej Jánskeho plakety za dobrovoľné darcovstvo krvi (75 krát).

Popis erbu. Biskupský erb (1990 – 1995, nezobrazený): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3.erb tkac. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom je kríž s rukoväťou, vpravo mitra, vľavo berla s točením von. Všetko prevýšené biskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

Arcibiskupský erb (1995 – ): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž, vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom patriarchálny dvojkríž s rukoväťou. Všetko prevýšené arcibiskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

-re-

ROZHOVOR

Stretávame sa, otec arcibiskup, deň po dni pri slávení výročí konsekrácií nášho farského chrámu Jozefa, robotníka vo Víťaze, ako aj chrámu svätej Barbory, mučenice v Ovčí.



Vysvetlite nám, čo vlastne konsekrácia chrámu je a čo tým chrám dostáva.

Konsekrácia, po slovensky posvätenie chrámu, je liturgický úkon po ktorom, ako hovorí posväcujúca modlitba, chrám sa stáva Božím posväteným miestom. To znamená, že nesmie slúžiť na nijaké iné účely, než na Boží kult. Odsvätiť sa chrám nemôže, len ak by prestal niektorý chrám slúžiť svojmu účelu; vtedy sa urobia určité liturgické úkony, ktoré ho vyberajú zo služby Božieho kultu.

Keď ste dostali pozvanie od nášho duchovného otca, určite ste si hneď predstavili náš kostol a spomenuli ste si na jeho vysviacku. Tešili ste sa k nám?

Určite. Dá sa povedať, na každú slávnosť, ktorá je pre duchovné dobro veriacich, sa teším. Výročia, predovšetkým okrúhle výročia, kde je na konci päťka, alebo nula treba vždy osláviť tak, že keď ide o cirkevné inštitúcie, respektíve o cirkevné slávnosti, napr. posviacka kostola, alebo keď je výročie prvej písomnej zmienky, vtedy obce či mestá majú zavolať biskupa na takúto slávnosť, pretože je potrebné poďakovať za všetky milosti, ktoré za toto dlhé obdobie veriaci alebo občania dostali. A potom treba prosiť o milosti do ďalšieho obdobia, do budúcnosti.

Robíte si otec arcibiskup štatistiku. Spomínali ste 130 konsekrovaných kostolov.

Áno, každá posviacka a nielen posviacka, ale dokonca v mojom kalendári, teda v mojej kronike je to všetko spracované. Je to urobené od začiatku mojej biskupskej služby, teda od roku 1990 až do roku 2005. Je to presne zistené i zaregistrované, pretože jeden z našich teraz už kňazov, robil ako seminarista diplomovú prácu práve z týchto posvätení a požehnaní, je to jednoducho zmapované. Od roku 2005 to už oficiálne nie je, ale ja mám zapísané v kalendároch, ktoré mám, všetky návštevy farností a všetky požehnania i posvätenia.

Keď sa konkrétne zahľadíte na nejaký dátum, respektíve na nejaké miesto, kostol, viete si ho predstaviť?

Áno, viem si ho predstaviť. Vtedy bol vždy kostol plný. Aj váš kostolík vo Víťaze som si vedel predstaviť, aj tento váš v Ovčí, lebo viem, aký bol problém, keď ste si chceli postaviť nový kostol. Omurovali ste staré múry, ale potom ste to museli zbúrať. Viem, spomínam si na to.

Spomínali ste plný kostol. Ako vo všeobecnosti vnímate „odliv“ veriacich z kostolov?

Lavice sú vždy plné, to je pravda, ľudia stoja na chóroch, je tam plno chlapov. Keď si ale predstavím veľkosť obce, „mrknem“, koľko je v jednej lavici ľudí, vynásobím to, tak si viem predstaviť, asi koľkí nie sú. Čo ma zvlášť mrzí a z čoho som smutný je to, keď v nedeľu, alebo v prikázaný sviatok, keď som v niektorej farnosti, vidím, že v kostole nie sú deti a toľko, koľko by malo byť. V našich obciach máme školy s desiatkami a stovkami detí, máme cirkevné školy. Keď prídem na svätú omšu, tak naozaj je ten počet maličký. Chýbajú deti všetkých vekových kategórií, do toho zahrňujem tie najmenšie, ale tie sú najviac ospravedlnené a matky s nimi, alebo starý rodičia. Tie deti, ktoré môžu prísť samé, teenageri, dospievajúci, by mali prísť sami. Z toho je mi smutno.

V súvislosti s posvätnosťou chrámov sa hovorí o tom, či moderná technika, teda ozvučenie, osvetlenie a iné technické vybavenie nenarúšajú vo všeobecnosti posvätnosť chrámov.

Sú liturgické normy, ktoré sa prekročiť nesmú a nemali by sa prekročiť. Keď prídem do farnosti, napríklad zvlášť na birmovku, tak sa tam mladí chcú „producírovať“ a mnohokrát si vyspevujú, prepáčte poviem, že až kikiríkajú, predovšetkým sú to dievčatá, a to sa nemá. Potom ďalšia vec je, že ide o to, aby boli spevy primerané svätej omši. Napríklad na sväté prijímanie sa nesmú spievať mariánske piesne, samozrejme majú sa spievať piesne liturgické z jednotného katolíckeho spevníka. Pred časom som určil, bolo to v obežníku našej košickej arcidiecézy, kedy sa musí spievať z jednotného katolíckeho spevníka a kedy sa môže doplniť spev tzv. mládežnícky. Povedzme, nech si zaspievajú na začiatku, ale aj vstup musí byť taký, aby sa veriaci nabudili spoločne. Potom na obetovanie podobne, môžu tam zaspievať po verši z jednotného katolíckeho spevníka a tak isto aj pri svätom prijímaní. Na konci omše klasické piesne, ktoré spievame. Mladí si môžu zaspievať, keď už ľudia vychádzajú z kostola. Lebo veriaci musia odchádzať z kostola s vedomím, že sme silní.

V bulletine pri príležitosti vášho výročia – 75 rokov života – ste si vybrali citát svätého Martina z Tours. Máte k tomu svätcovi špeciálny vzťah.

Tento citát nám hovorí veľa, pretože v 75. roku života som požiadal Svätého Otca a podal som podľa kódexu kánonického práva abdikáciu. Svätému Otcovi som predložil odovzdanie úradu a napísal som, že ak ma Pán Boh ešte potrebuje, budem ochotne slúžiť. Ukázalo sa, že sú viac ako dva roky od vtedy, čo nie som diecéznym biskupom a Pán Boh mi dožičil, že môžem slúžiť ďalej, chvála Bohu.

Obrátil by som pozornosť k nášmu časopisu Spektrum. Poznáte ho, pravidelne vám ho zasielame. Ako ste spokojný s jeho úrovňou a obsahom.

Z môjho pohľadu sú to dve veci. Možno tá druhá vec súvisí s tou prvou. Je písaný príliš malými písmenami, ale to asi kvôli tomu, aby ste azda tam dostali viac materiálu. Je to nevýhoda, najmä pre starších veriacich. Druhá vec je, že by tam toho materiálu nemuselo toľko byť. Inak sú tam dobré články a príspevky, rubriky. Máte svojich stálych prispievateľov a homílie. Viete, niekedy aj v Katolíckych novinách, alebo v Katolíckom týdenníku máme skrátený príhovor, alebo skrátenú katechézu Svätého Otca. I toto by niekedy mohlo byť, ale keď si to ľudia tak žiadajú, nemajú vážne výhrady, tak robte to tak, ako robíte. Som len pozorovateľ, ktorý to pozoruje z diaľky. Aby to teraz nebolo, že ja to tak chcem, že majú byť veľké písmená a menej materiálov.

Na záver vás poprosím o povzbudenie pre našich čitateľov, pre našich veriacich z farnosti, aj z filiálky.

Teraz máme dve veľké výročia. Je tu Rok viery, ktorý vyhlásil Svätý Otec Benedikt XVI. A druhé je výročie príchodu našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda. Tak prosím konkrétne – pozorne počúvať kázne, podľa možnosti čítať Katechizmus katolíckej cirkvi. Poznávať pravdy viery, poznávať Božie prikázania a prehlbovať vieru a odovzdávať ju v rodinách, na tom najviac záleží.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Vypočuj nás, Pane


Daj nám, Pane,
tešiť sa z prítomnosti
a neľakať sa
z budúcnosti.

Ty máš silu,
zázračnú moc,
ochraňuj nás
každučkú noc.
Noc čo noc,
deň čo deň,
o to Ťa prosíme,
Pane, len.

V každom kroku
žitia hodine,
prosíme Ťa, Pane,
jedine,
bys vyslyšal si
prosby naše,
ktoré na oltár
prednášame,
túžby, bôle,
čo máme.

Premeň ich v radosť,
uzdravenie
a pre nás všetkých
potešenie.
By nám srdce
láskou k Tebe
naplnené bolo,
aby sa nám
dobre žilo.

Poďakujme sa nášmu
Nebeskému Otcovi,
veď On nám
tak dobre hovorí.
Iste nás má
všetkých rád,
či svieti slnko,
či je chlad.

Marta Pacovská, Široké

Kto je pravým dobrodincom pre svet

John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficialnej návštevy Anglicka.



„Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra“ (Jn 1, 40).

Sviatok sv. Ondreja leží na prahu nového cirkevného roka. V tomto adventom čase začíname našu niekoľkotýždňovú prípravu na slávenie Kristovho narodenia. Sv. Ondrej, ktorého si dnes pripomíname, zaujíma prvé miesto medzi apoštolmi, pretože, ako nás informuje Sväté písmo, prvý z nich našiel Mesiáša a usiloval sa byť Jeho učeníkom. Okolnosti, ktoré predchádzali jeho povolanie sú opísané vo svätom Evanjeliu. Evanjelista Ján píše, že bol to Ján Krstiteľ, kto Ondrejovi ukázal Spasiteľa. Bolo vhodné, aby sám Kristov predchodca bol nástrojom, ktorý k Nemu priviedol prvotiny z apoštolov.

Svätý Ondrej, dovtedy jeden z Jánových učeníkov, bol pri svojom učiteľovi s ďalším druhom, keď sa stalo, že Ježiš prechádzal popri nich. Krstiteľ, ktorý od prvých dní dával najavo podriadenosť v začínajúcom sa diele spásy, využil túto situáciu, aby svojim dvom učeníkom ukázal na jeho zavŕšiteľa. Povedal im: „Hľa, Boží Baránok“. To je Ten, o ktorom som vám hovoril, ktorého vyvolil a poslal Otec, skutočný obetný Baránok, ktorého utrpením budú zmierené hriechy sveta. Hneď, keď to počuli, tí dvaja (z ktorých jeden, ako som povedal, bol Ondrej) opustili Jána a išli rovno za Ježišom. On sa obrátil a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni vyjadrili túžbu byť s Ním, aby mohli počúvať Jeho učenie; a On im dovolil sprevádzať ho domov a stráviť ten deň pri Ňom. Nevieme, čo im Ježiš povedal, ale sv. Ondrej prijal takú istotu o pravde slov Jána Krstiteľa, že vzápätí išiel za svojím vlastným bratom, aby mu povedal, čo našiel. „On hneď vyhľadal svojho brata Šimona, a povedal mu: „Našli sme Mesiáša“… a priviedol ho k Ježišovi“ (porov. Jn 1:35-42).

Sv. Ján Evanjelista, ktorý pre nás zachoval rozličné poznámky o jednotlivých Apoštoloch, aké nenájdeme v prvých troch evanjeliách, hovorí o Ondrejovi na ďalších dvoch miestach. Predstavuje ho pri tom v situáciách, ktoré ukazujú, že hoci sa o tomto Apoštolovi dnes vie málo, v skutočnosti sa tešil veľkej priazni a dôvere nášho Pána. V dvanástej kapitole Ján opisuje Ondreja, ako privádza ku Kristovi určitých Grékov, ktorí prišli do Jeruzalema na bohoslužbu a chceli ho vidieť. A čo je pozoruhodné, títo cudzinci najprv oslovili Sv. Filipa. On, hoci bol sám apoštol, namiesto toho, aby vzal sám na seba úlohu uviesť ich, obrátil sa na svojho krajana z mesta, Sv. Ondreja, akoby ten z dôvodu veku alebo blízkosti k Ježišovi bol vhodnejším sprostredkovateľom ich prosby. „Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Jn 12:22).

Títo dvaja apoštoli sa spoločne spomínajú aj v šiestej kapitole toho istého Evanjelia pri rozhovore, ktorý predchádzal zázračné rozmnoženie chleba a rýb. Znovu je Ondrej tak ako predtým zamestnaný službou predstavovať určité osoby Kristovi. „Je tu chlapec,“ hovorí Pánovi, chlapec bez odvahy azda predstúpiť sám od seba, „ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (Jn 6:9).

Informácia poskytnutá v týchto statiach o Ondrejovej zvláštnej prijateľnosti zo všetkých apoštolov pred Ježišom potvrdzuje jediné miesto v ostatných evanjeliách, okrem spomenutých, kde sa jeho meno nachádza. Keď Pán Ježiš predpovedal zánik chrámu v Jeruzaleme, „opýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej, keď boli sami: ‘Povedz nám kedy to bude’” (Mk 13:3). Týmto štyrom Spasiteľ následne vyjavil znamenia svojho príchodu a konca sveta. Tu sa Sv. Ondrej predstavuje vo zvláštnej dôvere u Pána Ježiša v spoločenstve tých apoštolov, o ktorých sa vie že si ich vybral z Dvanástich pri rozličných príležitostiach prejavmi mimoriadnej priazne.

Popri týchto poznámkach inšpirovaného textu je o sv. Ondrejovi známe málo. Hovorí sa, že kázal Evanjelium v Skýtii v oblasti Čierneho mora, a že bol napokon umučený v Achájsku. Zomrel smrťou na kríži, ktorého tvar sa v tradícii doteraz označuje jeho menom.

Hoci nám Písmo hovorí o ňom málo, poskytuje nám toho dosť pre poučenie, ktoré je dôležité. Skutočnosti sa majú takto: Sv. Ondrej sa obrátil ako prvý z apoštolov; tešil sa zvláštnej dôvere u Pána Ježiša; trikrát sa opisuje ako predstavuje druhých Ježišovi; a napokon, z histórie o ňom vieme málo, kým dôstojné postavenie a meno najvyššieho uznania získal jeho brat Šimon, ktorému Ondrej sprostredkoval poznanie svojho Spasiteľa.

Z tohto pre nás vyplýva nasledovné poučenie: že najužitočnejší nevyhnutne nie sú vo svojej generácii, ani sa najviac netešia Božej priazni tí, ktorí okolo seba robia najväčší rozruch vo svete a ktorí sa zdajú byť vodcami veľkých zmien a udalostí zaznamenaných v dejinách. Naopak, ak aj sme schopní ukázať na určitý počet ľudí, ktorí predstavovali skutočné nástroje nejakých veľkých dobrodení pre ľudstvo, náš úsudok o ich dôležitosti pri porovnaní jedného k druhému je často veľmi chybný. Až tak, že keby sme chceli v celkovom pohľade skutočne pozorovať Božiu ruku v ľudských záležitostiach a nájsť prvotné zdroje Jeho láskavých dobier, prejavujúcich sa vo svete, museli by sme sa odučiť od nášho obdivu pre mocných ľudí s výnimočným postavením, od uznávania rozhodnutí učených alebo tých, za ktorými stáli veľké masy. Potrebovali by sme uprieť svoj pohľad na osobný život a hľadať v tom, čo čítame alebo vnímame skutočné znaky Božej prítomnosti, milosti ukazujúce osobnú svätosť v Jeho vyvolených.

Aj keď sa títo môžu zdať pre ľudstvo slabými, sú silní skrze Boha, majú vplyv na chod Božej Prozreteľnosti a stávajú sa zdrojom veľkých udalostí, ktoré zasahujú svet v celej šírke, kedy múdrosť a sily prirodzeného človeka sú bezmocné.

preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012

HOMÍLIE (2. adventná nedeľa rok C)

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Advent nie je len spomienkou na historický príchod Pána Ježiša pred stáročiami. Ani vec ďalekej budúcnosti, kedy príde v moci a v sláve. Kristus a jeho kráľovstvo nie je len vec milosti, alebo budúcnosti. On prichádza už dnes. Je potrebné mu pripraviť cestu do našich sŕdc a spoločnosti.

Drahí bratia a sestry, čím viac sa blížia Vianoce, tým viac sa v ľuďoch prebúdza srdečnosť, vzájomnosť, dobrotivosť a vľúdnosť. Jeden starý kňaz raz povedal: „Keď sa blížia Vianoce, vždy sa mi tlačia slzy do očí. Niekedy to neviem pochopiť, že tieto vzácne vlastnosti, ktoré sú v ľuďoch po celý rok akoby zasypané, zahrabané, objavujú sa práve na Vianoce. To musí mať nejaký dôvod. Muselo sa niekedy niečo stať, čo má dodnes vplyv na človeka. Robí to snáď „legenda“, ako mnohí hovoria o Matke a Dieťati, ktoré sa jej v Betleheme narodilo? Ale predsa rozprávky a povesti sú čosi mŕtve už na prvý pohľad, prečo by sme sa tou rozprávkou o Betleheme po 2000 rokoch dnes vzrušovali?

My tvrdíme: „Boh sa stal v Betleheme človekom a tento človek je Ježiš Nazaretský. Táto udalosť zanechala v ľudstve také stopy, že ich nikto nezotrie! Túto skutočnosť živo a presne zachycuje dnešné evanjelium, ktoré by mohlo niesť nadpis: „Nie mýtus, ale história.“ Začiatky Ježiša neležia niekde v tmavom neznámom dávnoveku, ale v kontrolovanom svetle ľudských dejín. Aj kresťanský letopočet a počítanie rokov sa datuje práve narodením Krista. Evanjelista svätý Lukáš uvádza šesť historických dát, mená šiestich mužov. Ale je dobré, keď môžeme Ježišovu osobnosť konfrontovať s historickou skutočnosťou. Tak aspoň ulomíme hrot všetkým rečiam o tzv. vianočnej legende, mýte, rozprávke, alebo povesti.

Ježišovými súčasníkmi boli Tiberius, Herodes, Pilát, Annáš, Kajfáš, Lyzaniáš a Filip. Početná galéria mužov, o ktorých dejiny nemlčia. Všimnime si aspoň niektorých z nich.

Tibérius bol Augustovým nástupcom na cisárskom tróne. Bol to nedôverčivý a krutý panovník. Za jeho vlády sa konali povestné cisárske monstprocesy. Za každú maličkosť boli občania stavaní pred súd, pod katovým mečom denne padali hlavy.

A Herodes? Celý život bol štvaný chorobnou úzkosťou o svoj život. Dal zavraždiť svoju ženu, matku, svojich synov a synovcov. Bolo to kĺbko vrážd a nerestí.
Pilát musel utiecť z Pontu, pretože tam niečo nedobré vykonal. Bol predvolaný do Ríma kvôli sťažnostiam, ktoré sa na neho nahromadili. Odsúdený bol do vyhnanstva v Hyspánii, kde zapadol ako kameň do vody.

Annáš vystriedal svojho strýka Kajfáša. Rimania nariadili takéto striedanie veľkňazov každých päť rokov, aby si niektorý z veľkňazov nemohol vybudovať u ľudu vysokú pozíciu a postaviť sa proti Rimanom vzburou.

Za vlády týchto ľudí vystúpil Ján Krstiteľ pri Jordáne. Bol si vedomý, že je poslaný od Boha, zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, Zachariášovým synom. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Považoval sa za predchodcu, za kráľovského posla, za Herolda prichádzajúceho Mesiáša. „Pripravte cestu Pánovi!“ Dnes sa ani nevie, čo to bol vlastne Herold. Bol to hlásateľ, ktorý išiel pred príchodom kráľa a vyzýval ľudí, aby poriadne pozametali ulice a upravili rozbité cesty. Kde sa tak nestalo, bolo zle. Ján však nebol obyčajným Heroldom. Neprišiel z kráľovského paláca na koni, za zvuku trúb a bubnov, ale zo samoty púšte. Tridsať rokov tam mal možnosť a dostatok času, aby si premyslel, čo v živote má a nemá cenu. Jeho myšlienky a odhady sa pohybujú okolo prichádzajúceho Mesiáša. Podľa toho vyzerajú i jeho kázne. Nežiada, aby ľudia zametali ulice a vyzdobili ich, ale volá: „Pripravte cestu Pánovi!“ To znamená vylepšite, opravte cestu svojich sŕdc. A vrcholom jeho kázní je tvrdenie: „Každá bytosť uzrie Božiu spásu.“ Dnešný človek nerozumie neobvyklým slovám: spása, byť spasený, oslobodený.

V každom storočí, ba desaťročí ľudia hľadali novú cestu a zakaždým verili, že dosiahnu skutočné šťastie a vlastnú blaženosť. Tisíce filozofických smerov, svetových názorov a etických systémov lákalo ľudí na nové cesty, na ktorých dôjdu blaha a spásy. Na konci každej cesty bývalo a býva fiasko, chaos a tragédia sklamaných a uštvaných sŕdc. Koľko rôznych ciest každý z nás vyskúšal, keď sme vsadili všetko na peniaze, alebo na pôžitky, na vyššiu mzdu, kratšiu pracovnú dobu, vyšší životný štandard, bytovú kultúru. Keď sme vsadili na väčšiu morálnu voľnosť a oslobodenie od tzv. náboženských predsudkov. Nakoniec sme neboli ani šťastní, a ani sa svet nestal lepším. Očakávali sme spásu od techniky, vedy, pokroku, od paktov a konferencií, ale toto všetko nám prinieslo len málo šťastia. Museli sme nakoniec dospieť k presvedčeniu, že blaho a spása je len skromným percentom, závislá na materiálnych veciach, že sa nedá na tomto svete zhotoviť ako výrobok v továrni. Človek nežije len z chleba. Ján Krstiteľ vyslovil tvrdenie: „Naozajstná spása a sloboda pochádza len od Boha, presnejšie od tohto Ježiša Krista z Nazareta.“ Neslýchané tvrdenie! Od tohto Ježiša, ktorý sa narodil chudobný v maštali, ktorý od začiatku ukazoval svoju bezmocnosť a ktorý ako stroskotanec skončil na kríži?

A práve tu začína triedenie duchov. Kristus nikdy nesľuboval blaho a spásu v bežnom slova zmysle. Ani život plný kypiaceho zdravia a dosažiteľného šťastia. Načo ľudia vsádzajú a prisahajú? Peniaze, zisky, zásluhy, popularita, spoločenské postavenie, má u neho minimálnu cenu. Nesľuboval vôbec nič, čo sa dá ľudsky zmerať, zvážiť, zhodnotiť, ale žiadal: „Majte vieru vo mňa! Dôverujte mi za každej životnej situácie! A potom so mnou budete silnejší ako všetci mocní tohto sveta dohromady, ba silnejší ako sama smrť!“ Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný