ROZHOVOR

V pondelok 18. júna 2007 slávnostnou sv. omšou ďakoval za 25 rokov kňazstva v kostole sv. Jozefa, robotníka náš rodák vdp. Mgr. Vladimír Čech. Pri tejto príležitosti sme mu položili pár otázok.



1. Mohli by sme začať citátom: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ Kedy si Ty pocítil prvé volanie?

Na vysokú školu som nechcel ísť spolu s bratrancom Stanom, ktorý šiel na učňovku do Košíc, pretože chcel byť športovec – futbalista. No a ja, keďže som po „vyške“ netúžil, tak jednoducho ostávala už len nejaká stredná škola, resp. učilište v Krompachoch, kde som sa vyučil za nástrojára, a teda mám aj výučný list. Záhadné je to, že i keď vo vnútri tá túžba po kňazstve bola, špeciálne som sa na to nepripravoval. To volanie bolo, a to možno prekvapilo aj mňa samotného a možno aj iných ľudí, pri sústruhu, pri fréze a pri vrtákoch na učňovke, teda počas trojročnej prípravy na reálnu prácu nástrojára. Sústruh robil svoju prácu, robili sa prípravky, to sa pekne sústružilo a vtedy sa kryštalizovalo aj moje povolanie ku kňazstvu. Zaujímavé bolo na tom šikovne vybaviť prechod z učňovky na gymnázium. Bola to záhada, pred ktorou stáli všetci profesori gymnázia. Mohol som pokračovať, keď som chcel a rozhodoval sa ísť ďalej v ide nástrojára alebo získať navyše ešte čosi také. Ale ja som sa rozhodol pre ťažké štvorročné gymnázium, nebolo iného východiska, lebo len po maturite z gymnázia som sa mohol dostať na fakultu. Teda rozhodnutie bolo počas trojročného štúdia na učňovke.

Štyri roky na gymnáziu boli krásne, na to každý študent len v dobrom spomína, ale ťažké bolo prenasledovanie, lebo krompašské gymnázium bolo známe ako dosť komunisticky založené. Každý študent z tohto kraja, ktorý študoval na gymnáziu, bol priamo prenasledovaný aj samotným riaditeľom školy, lebo on ako stopovací pes išiel z Prešova, kde býval, do práce do Krompách a vracal sa naspäť. Nedajbože, aby osobne niekoho „chytil“ večer pri sv. omši, keď sa vracal z Krompách, lebo to znamenalo vyhodenie zo školy. Takže to bolo veľké nebezpečenstvo, musel som byť veľmi opatrný. Keď sme miništrovali, tak sa viackrát stalo, že nám hlásili, že riaditeľ školy je tu alebo dáva pozor na svojich študentov, či nie sme náhodou v kostole. Toto bolo ťažké. V závere, keď už bola maturita, hrozilo mi, že mi nedajú zmaturovať, lebo už sa čosi tušilo, niekto musel prezradiť, že si podávam prihlášku na teologickú fakultu; „horelo mi vtedy pod pätami“. Bol tam profesor Richnavský, rodák z Kluknavy, na ktorého si rád spomínam, lebo to bol veriaci človek a študentom rád pomáhal. Vedel som, že aj on niečo tuší – zastal sa ma a všetko zariadil tak, aby som zmaturoval.

2. Študoval si na teologickej fakulte v Bratislave v rokoch 1977–1982. Ako sa vtedy študovalo?

Má to dve stránky. Rozhodnúť sa ísť študovať teológiu asi každý chlapec vie, prečo a keď už cíti to povolanie, tak na tom pracuje; samozrejme, že je treba sa celé štúdium starať o to, aby do toho cieľa došiel. To sú všetko naše ľudské sily. Po každej prednáške sme mali príležitosť adorovať v kaplnke, modliť sa a prosiť Ducha Svätého. Celých päť rokov sme to takto praktizovali. Dnes, ako som sa dopočul, kaplnka už nie je k dispozícii na modlitbu pre bohoslovcov, ako bola za našich čias, čo ma veľmi prekvapilo. My sme mali nie stopercentnú, ale dvestopercentnú príležitosť na to, aby sme využili čas na modlitbu. Bola to pochopiteľne veľká posila. Samozrejme, že medzi tým boli aktivity ako futbal, pingpong, volejbal, bicykel, tiež hudba a neviem, čo ešte všetko. Bolo zaujímavé, že sme dokúpili ešte isté hudobné nástroje a to tak, že sme poprosili našich predstavených, aby nám dali peniaze, zobrali sme dvojkolesový vozík a išli ešte vtedy do Priora, nakúpili sme aparatúru, čo bolo potrebné, naložili na vozík a odviezli do seminára. Po hudobnej stránke, ktorá bola mojou srdcovou záležitosťou, sa to všetko prenášalo z gymnázia aj na fakultu, kde sme založili jednu bigbítovú skupinu; môžem povedať, že som sa o to dosť pričinil. Hrali sme napríklad bigbítové litánie, ktoré vtedy mali „cveng“ a vysokoškoláci chodili k nám do našej seminárnej kaplnky vypočuť si to. Pripravovali sem tiež mikulášske večierky, Veľkú noc a podobne. Štúdium som ukončil v roku 1982.

3. Kedy a kde vás vysvätili?

Vysviacku sme mali 13. júna 1982 v Banskej Bystrici. Svätiteľom bol pán biskup Feranec. Boli sme asi druhí, kedy bolo dovolené od štátu, aby kňazské vysviacky neboli len v Bratislave, ale aj niekde bližšie, v mieste, kde sídlil biskup. Vtedajším banskobystrickým biskupom bol pán biskup Feranec. Naši ľudia nemuseli cestovať až do Bratislavy, ale len do Banskej Bystrice. V ročníku nás bolo 22, z toho jeden gréckokatolík. Naša fakulta nemala vojenskú katedru a tak ako vysvätení kňazi sme si museli ešte dva roky odslúžiť základnú vojenskú službu. Ja som narukoval ako základný vojačik až do Stod pri Plzni. Tam som bol pol roka. Potom som dostal žltačku a tak ma prepustili.

4. Kde si pôsobil ako kaplán a potom ako farár?

Ešte pred vojenčinou som nastúpil ako kaplán do Humenného, kde som bol osem mesiacov. Zo základnej vojenskej služby som sa vrátil ako kaplán do Prešova, kde som bol tri roky. Po troch rokoch som dostal svoje prvé farské miesto v Novačanoch, kde som pôsobil tiež tri roky. Z Novačan som odišiel do Žbiniec v michalovskom dekanáte, tam som pôsobil štrnásť rokov. Potom ma preložili do trebišovského dekanátu, presnejšie do farnosti Hraň, kde som doteraz, momentálne tri roky.

5. Ďakovnú sv. omšu pri príležitosti 25. výročia kňazstva si slúžil aj vo svojej rodnej farnosti. Rád sa vraciaš domov, aj keď kňazi sú doma tam, kde ich pošle otec arcibiskup?

Každý by to povedal tak, ako to cíti, ako to pozná a ako to zažil. V detstve som veľa času strávil tu pri kostole. Miništrovali sme a doslova sme rástli a dospievali pri oltári. Veľkou hnacou silou, vzorom a príkladom otca, kňaza a pastiera bol pre nás pán farár Adamčák. Urobil veľmi veľa duchovnej práce – rástli povolania u dievčat aj u chlapcov. Myslím si, že vďaka tomuto kňazovi, jeho úprimnosti a jednoduchosti sa z dievčat stali rehoľné sestričky a z mladých chlapcov kňazi; medzi nich patrím aj ja. Osobne cítim voči tomuto kostolíku taký záväzok do konca života, pretože si naňho veľmi rád spomínam a vraciam sa doňho rád preto, lebo som sa odmodlil veľa deviatnikov pri sv. Tadeášovi. Možno, že to bol práve tento veľký svätý, ktorý mi dodával odvahu, silu a vnukol mi myšlienku, aby som sa nebál kňazstva. Zrejme za to vďačím jemu alebo sv. Jozefovi, ktorého mám v úcte, ale asi to bude sv. Tadeáš, ktorý sa pričinil o to, že to povolanie prišlo.

6. Spomínaš povolania, ktoré nasmeroval v blahej pamäti duchovný otec Adamčák. Vieme, ako je to teraz s povolaniami, že záujem je malý. Mladí ľudia smerujú skôr k tomu materialistickému vnímaniu sveta a to duchovné ide do úzadia. Vedel by si zo svojej skúsenosti dať nejaké nasmerovanie alebo odkaz pre mladých?

Na to sa recept dá asi ťažko povedať. Boh si povoláva do takéhoto stavu a museli by sme dosť obšírne hovoriť o tom, ako si Pán Ježiš povolával svojich apoštolov. Niekedy si ani ja sám neviem vysvetliť, prečo som bol práve ja z Víťaza povolaný, aby som išiel touto cestou. Miloval som hudbu, bavila ma gitara a spev, chcel som vlastne zabávať iných ľudí, robiť im radosť tým, že im môžem zahrať a zaspievať. Zrieknuť sa toho bola pre mňa veľká obeta.

Keď sa vraciam do gymnaziálnych čias, mal som dve možnosti: buď budem pokračovať v speve a hudbe, lebo tam išlo o súťaže, dokonca okresné alebo sa jednoducho toho zrieknem a pôjdem tou cestou, ktorú som si vybral. Kdesi vo vnútri stále čosi driemalo a hovorilo mi, že asi mám byť tam, kde ma chce mať Pán Boh. Bolo to vedenie Ducha Svätého, ktorý robil zo svojej strany všetko preto, len ja som mu musel nahlas povedať, že to chcem. Ináč to neviem vyjadriť. Myslím si, že je to tak asi u každého človeka, ktorý sa rozhoduje či tu alebo tu, pretože kňazský, rehoľný stav podobne ako manželský život je jedna veľká obeta. Je treba sa za to veľa modliť, aby v konečnom dôsledku človek povedal: „Áno, dobre, ja to chcem, ja to spravím pre Teba, Bože. Nechávam všetko v Tvojich rukách – celé to vedenie, Tvoju pomoc, Tvoju starostlivosť o moju dušu, o tú cestu rehoľnú či kňazskú. Ako to ďalej bude, nechávam to v Tvojich rukách.“ Jednoznačne sa treba za to povolanie modliť. Bez modlitby sa človek asi ťažko dopracuje k tomu, aby povedal: „Áno, chcem.“

Na záver Ti chcem v mojom mene ako aj v mene našej redakcie popriať k 25. výročiu kňazstva veľa Božích milostí, Božieho požehnania na tvojej kňazskej ceste a aby si tú „mariánsku školu“ v Medžugorí ukončil s vyznamenaním.

Ďakujem za rozhovor.

pripravil Martin Magda st.

Moderný svätý



1. Je človek rozhodne sympatický, imponujúci. Koná bez odkladu a s úsmevom predovšetkým povinnosti svojho stavu. Je svedomitý aj vo veciach nepatrných. Svoj odbor sa usiluje ovládať na 100 %.

2. Neskrýva sa so svojím presvedčením, ba naopak, je hrdý na to, že je katolíkom a ide celkom slobodne a samozrejme za svojím cieľom.

3. Vyznačuje sa hrdinstvom a vernosťou v malom, je však schopný akejkoľvek obety, ako straty majetku, zamestnania, vyhodenia zo školy, ba aj straty života, ak ide o zásadnú vec svedomia.

4. Náboženské veci a povinnosti vykonáva celkom samozrejme zo svojho vnútorného presvedčenia a nie zo zvyku.

5. Nehovorí veľa o Bohu, ale tým viac s Bohom.

6. Časť svojho času pravidelne venuje náboženskému vzdelaniu.

7. Celý týždeň prežíva v prítomnosti Božej. Nikdy nie je smutný, vie vždy zachovať rovnováhu, pretože len kresťanský život môže byť šťastný.

8. O každej udalosti je presvedčený, že ju posiela Boh, a to z veľkej lásky. Preto skúma, čo mu tým chce povedať.

9. Vychováva sa postupne k tomu, že aj bolesť prijíma s úsmevom, že je to najlepším dôkazom Božej lásky k nám. Vie, že Boh chce mať z neho osobnosť a nie iba obyčajného človeka. Bolesťou sa vychovávajú veľkí ľudia.

10. Nerobí nič mimoriadne, ale všetko robí mimoriadne dobre.

11. Žije všedným životom, ale má nevšednú lásku.

12. Čo najprísnejšie kontroluje seba, ale čo najmenej iných.

13. Usiluje sa poznať sám seba. Uznáva svoje chyby a usiluje sa ich naprávať.

14. Vie ovládať svoj zrak, chuť, fantáziu, túžbu po pohodlí, zvedavosť, hnev, nedočkavosť, mnohovravnosť, citlivosť, maškrtnosť.

15. Znesie akúkoľvek urážku, ba vie na ňu odpovedať s úsmevom a hneď odpustiť. Nie je však buchtou, aby si všetko nechal robiť. Aj Ježiš sa ohradil: „Prečo ma biješ?“

16. Ak hovorí, hovorí o niečom, nikdy nie o ničom. Hovorí vždy pravdu. Dodržuje slovo, nikdy nesľubuje niečo, o čom vie, že by to nemohol splniť. Neužíva hrubé výrazy.

17. Nikdy sa ničím nevychvaľuje, čí viac kto vie, tým menej si na tom zakladá. O sebe hovorí čo najmenej, tak i o svojich záležitostiach.

18. Nie je ostýchavým a zakríknutým, ale ani sa nesmeje hrubým vtipom.

19. Keď zvoní budík, ihneď vstane z postele a nevyvaľuje sa ešte pol hodiny.

20. Chodí na výlety, keď má možnosť a voľno, má rád prírodu, uvedomuje si, že bola stvorená na oslavu Boha a nám na radosť.

21. Zásadne neohŕňa nos ani nad najúbohejšími ľuďmi. Má rád poriadok.

22. Čistí si topánky, umýva si krk, neznesie špinu za nechtami.

23. Predovšetkým dbá o čistotu srdca (knihy, divadlá, kiná, trampovanie).

24. Nie je váhavý a náladový. Je rozhodný.

25. Má priemerne znalosti o všetkých bežných veciach.

26. Nie je protivný, nikoho neobťažuje, vycíti, ako sa má v každej situácii zachovať.

27. Nelipne na žiadnych pozemských veciach.

28. Napomína druhých po dôkladnom uvážení, nikdy nie je pred inými rozčúlený.

29. Nikdy nežiarli na druhých, využíva dobré schopnosti, ktoré dostal od Boha.

30. Nevšíma si to, čo druhí o ňom hovoria, je mu jedno, čo si iní o ňom myslia.

31. Ak mu nevyčíta svedomie, nikdy nemá z ničoho strach, nebojí sa tmy, búrky, no hlavne spovednice.

32. Jedná vždy čestne, nikdy nie podliezavo.

33. V kostole sa chová nenápadne.

34. Používa moderné vymoženosti.

35. Usiluje sa splniť rozumné želanie ľudí. Usiluje sa každému urobiť radosť.

36. Nikoho nenávidí, nikomu nezávidí, každému praje všetko dobré.

37. Svoje dobré skutky koná celkom nezištne, neráta so žiadnou odmenou.

38. Modlí sa, aj keď nemá na to chuť. Vie, že je to záslužnejšie, ako keď pri tom cíti akékoľvek šťastie.

39. Nikomu nevnucuje svoje náboženské presvedčenie, pôsobí na druhých svojím vlastným príkladom.

40. Rozumne sa stará o svoje zdravie.

41. Nie je priemerný a polovičatý. Veľká doba potrebuje veľkých ľudí, usiluje sa vytvoriť typ človeka – svätca!

-re-

Prázdniny



Pane, dopraj môjmu telu vhodný odpočinok
a môjmu duchu potrebný pokoj.
Daj, aby celý tento čas
moje srdce bolo otvorené pre všetkých.
Bedli nad mojimi krokmi,
aby som sa vyhol nebezpečenstvám
na cestách, v horách a vo vode.

Pomôž mi,
aby som hľadal to, čo ma zbližuje s inými
a vyhýbal sa tomu, čo ma od nich odďaľuje.
Dopraj odpočinok aj tým,
ktorí sa nemôžu vzdialiť
od svojich každodenných povinností.
A keď sa vrátim z prázdnin,
daj, aby sme všetci pracovali svorne v láske.

-re-

Otče náš, ktorý si na nebesiach …


Posväť sa meno tvoje. Otče, nech je známe tvoje meno po celej zemi! Zjav svätosť svojho mena, aby bolo uctievané, oslavované a vážené medzi ľuďmi. Nech ľudia pochopia, že ty si Abba, Otecko, ktorý sa raduje zo svojich detí. Nech spoznajú tvoje milosrdenstvo a milosť, aby sa všetci tí, ktorých zväzuje hriech alebo bolesť, obrátili k tebe a zakúsili uzdravenie a útechu. Nech spoznajú tvoju veľkosť, aby všetci ľudia oslavovali tvoj majestát!

Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.
Nech príde teraz, Otče! Nech sa deje tvoja vôľa v našich životoch. Ukáž nám svoju vôľu, keď ťa počúvame pri modlitbách a keď čítame tvoje slovo. Daruj nám nadšenie plniť ju tu na zemi, ako sa deje v nebi. Otče, osloboď nás od egoizmu, strachu, starostí a bolestí. Nech radosť tvojho kráľovstva vstúpi do našich sŕdc.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes.
Otče, patria ti všetky nebeské sýpky. Otvor ich a zahrň nás pokladmi múdrosti a poznania, odvahy a trpezlivosti, sebaovládania a lásky. Sme hladní a smädní po tebe – nasýť nás chlebom života, tvojím Synom Ježišom. Naplň nás jeho prítomnosťou a silou, jeho uzdravením a milosrdenstvom. Nasýť nás a zachovaj v nás dnes svoj život.

Odpusť nám naše viny. Odpusť nám našu neveru, reptanie a strach. Vymaž naše dlhy, ktoré sme si nahromadili vďaka nedostatočnej poslušnosti a zdržanlivosti a vďaka zatrpknutosti, zlosti a nevšímavosti voči iným. Otče, ty robíš všetko nové; daruj nám nové srdcia a mysle! No nielen nám, ale aj všetkému stvoreniu na celej zemi. Pomôž nám odpustiť tým, čo nás zranili, ako aj my túžime, aby si ty úplne odpustil nám.

Neuveď nás do pokušenia.
Usmerňuj nás vo svojej pravde, Otče, a veď nás. Vieš o veciach, ktoré nás vábia k sebe, odvádzajú od teba a lákajú nás uzavrieť kompromis so Zlým. Poznáš naše slabosti – ochraňuj nás, Pane! Osloboď nás a uvoľni od pút všetkých lží a podvodov diabla, s ktorými sme doteraz súhlasili. Všemohúci Otče, drž nás pevne, aby nás nič a nikto nemohol vytrhnúť z tvojho milujúceho objatia!

Otče, nech moc a sláva tvojho kráľovstva žiari dnes cez nás, aby vďaka nášmu príkladu svet mohol oslavovať tvoje sväté meno!

prevzaté z mesačníka Slovo medzi nami

Štyri pohľady na zlo v ľudskom živote


So zlom sa často stretávame v štyroch rovinách: keď sa snažíme napredovať, keď hľadáme pokoj, keď sa stretávame s Bohom a keď spoznávame, ako zlo zasiahlo do nášho vzťahu s ním. Prijmite pozvanie na cestu poznania, ako sa vyrovnávať so zlom vo svojom živote a ako ho využiť …

Štvrťhodinka úprimnosti

Je veľa ľudí, ktorí si spytujú svedomie každý deň, no nenájdu pokoj. To preto, lebo neodpustili sami sebe a neobjavili Božie milosrdenstvo. Boh totiž bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov túži hriešnika objať …

Spytovanie svedomia nie je odpočtom či štatistikou, ale v prvom rade rozhovorom o vzájomnej láske medzi Bohom a človekom a o tom, čo zranilo túto lásku. Preto viac než počet hriechov nás musí mrzieť, že každý hriech nás vzďaľuje od Boha a jeho lásky.

Bez pravidelného spytovania svedomia nebudeme ďalej duchovne napredovať. Vďaka nemu spoznávame sami seba, zisťujeme, kedy a prečo zlyhávame. Ale hlavne zakúšame Božiu lásku, ktorá nás neodsudzuje, pretože Boh nás napriek slabostiam miluje.

Spytovanie svedomia je najlepšie praktizovať denne, a to pred spánkom. Hoci celý akt trvá len niekoľko minút, je skvelým zakončením dňa, dáva nám možnosť ísť na odpočinok s pokojom v duši a ráno začínať deň s čistým štítom.

Návod na spytovanie svedomia

• Prvým krokom je vďačnosť Bohu za všetky dary, ktorými nás obdaroval a za milosť, ktorou počas dňa sprevádzal naše kroky. Táto vďačnosť nám pomôže spoznať, ako sa Boh o nás stará.

• Druhým krokom je prosba o milosť spoznať hriechy a zbaviť sa ich. Spoznať hriech znamená uvedomiť si, že vlastnými silami sa od neho neoslobodíme a potrebujeme na to Božiu milosť.

• Tretím krokom je túžba rozpoznať, ktoré myšlienky, slová a skutky nás vzdialili od Božej lásky. Je to otázka po tom, akou silou odpovedáme na lásku Boha k nám a nakoľko o nej svedčíme v našom živote.

• Štvrtým krokom je prosba k Bohu za odpustenie chýb. Potrebujeme odpustiť tým, ktorí nás zranili, aby sme mohli prosiť o odpustenie tých, ktorých sme zranili my sami, aby aj Boh mohol odpustiť nám. Pretože odpustenie je vzájomným darom. Nakoniec človek odpúšťa sám sebe, keď sa prijíma taký, aký je, to znamená aj s chybami a zlyhaniami.

• A posledným piatym krokom je ľútosť nad vlastnými hriechmi, pričom jej veľkosť rastie s veľkosťou lásky k Bohu. Lebo čím viac ho milujeme, tým viac sme citliví na to, čo nás od neho odlučuje. Následné predsavzatie je prejavom ľútosti a znakom toho, že sa chceme polepšiť. Nejde len o akt vôle, ale aj o odovzdanie sa do Božích rúk, pretože v boji s hriechom potrebujeme pomoc Boha.

Spytovanie svedomia robí človeka vnútorne integrovanejším a pomáha mu uvedomiť si, ako sa pozornosť jeho srdca a rozumu triešti na množstvo nepodstatných vecí, namiesto toho, aby odpovedal na Božiu lásku.

Písanie do piesku

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí nám budú tvrdiť, že Boh je akýsi policajt alebo špión, ktorý nás sleduje a je nám vo dne i v noci neustále v pätách. Akoby si Boh všetko zapisoval do veľkej knihy naše chyby a hriechy, naše dobré i zlé vlastnosti …
Ale prečo by mal byť Boh na nás taký prísny a prečo by mal byť dokonca proti nám? Prečo by mal byť naším nepriateľom? A prečo sa niektorí ľudia snažia z Boha urobiť počítač, ktorý nikdy neprestane všetko zaznamenávať? Boh nie je stroj! Chcete dôkaz? Jedinou Ježišovou účtovnou knihou je piesok …

Už ste niekedy stratili niečo v piesku? A skúsili ste to hľadať? Piesok pohltí všetko, všetko zasype. Na piesku nič nezostane – všetko sa v ňom stratí. Žena obvinená z hriechu stojí pred Ježišom, on píše po zemi, lebo pre neho je hriech už odpustený (Jn 8, 1-12). Pre Ježiša je hriech zmazaný, ako všetko, čo je napísané do piesku …

Cesta k dokonalosti

Ako duchovne napredovať? Veľa ľudí sa chce zmeniť hneď a vo všetkom. Časom však zistia, že sa nezmenili v ničom a znechutení vzdávajú duchovný boj. Lenže nemožno brať vrchol dokonalosti bezhlavým útokom. Niektoré hriechy sú hlboko zakorenené, iné sú zlozvykmi, niektoré vyžadujú pevnú vôľu, s ďalšími budeme bojovať do konca života. To neznamená, že sa máme uspokojiť s tým, akí sme. Musíme však prijať skutočnosť, že cesta k dokonalosti vedie pomalými krokmi. A hoci sa to nezdá, práve pomalé napredovanie prináša radosť z každého úspechu. Ak aj zlyháme, Božia náruč nás čaká, Boh nám nevyčíta náš hriech, ale miluje nás takých, akí sme …

Cesta k pokoju …

Zlo, o ktorom každodenne počúvame v rádiu alebo v televízii, je len vonkajším prejavom zla nachádzajúceho sa v ľudskom srdci. Vo svete nebude mier a pokoj, dokiaľ nebude mier a pokoj v ľudskom srdci. Podľa Jóba je ľudský život na zemi nepretržitým bojom, ktorý musíme vyhrať vo svojom srdci. Až keď na duchovnom bojisku prehráme jeden boj za druhým, konečne zistíme, že žiadny boj nevyhráme bez sily, ktorá nás presahuje.

Toto ponaučenie si vzal k srdcu sv. Pavol, keď ďakoval Bohu za svoju slabosť, lebo vďaka nej si uvedomil, že bez Boha v nijakom boji nad sebou nevyhrá. A tak i hriešnosť sa môže stať cestou k dokonalosti, ak privedie človeka k tomu, aby sa v slabosti obrátil na toho, kto jediný mu môže pomôcť. Cesta k pokoju je tak dláždená duchovnými zápasmi. Boh nám už dávno odpustil. Otvoríme sa jeho pôsobeniu? Bez jeho pomoci neprerušíme opakujúcu sa reťaz hriechov v našom živote …

Tomáš Hupka, Autor je publicista a doktorant Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.

Letný čas


Ak sa v horúcich dňoch budeme občerstvovať dúškami pramenitej vody zo studničky, možno nám príde na myseľ známy evanjeliový príbeh o Ježišovi a Samaritánke. Ježiš jej povedal: „Každý, kto pije túto vodu, bude opäť smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky.“ A žena mu vravela: „Pane, daj, mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemuse-la sem chodiť čerpať!“ (porov. Lk 19, 13–15)

Unavení ako žena Samaritánka, oddychujúc pri lesnom prameni, si uvedomíme potrebu čerpať zo živého prameňa, neuspokojiť sa s mlákou povrch-nosti v živote, ale zakúsiť občerstvujúcu prítom-nosť Ježiša v prameni, ktorý prúdi do večnosti. Tým prameňom je modlitba. V tôni lesa po dúšku čerstvej vody bude vyvierajúca modlitba z nášho srdca, ako povedal Ježiš, „hodinou“ v ktorej sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Modlitba je „hodinou“, pravdy o stvorenom svete, o veľkom kozme, o láske k Stvoriteľovi, o malosti človeka, o túžbe človeka zahasiť smäd, o kame-ňoch, ktoré budú kričať, ak človek nebude radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré vidí.

V letných časoch nás úprimná modlitba osvie-ži, zaplní prázdnotu srdca a pozdvihne dušu k nebesiam. Nezabudnime na tento prameň živej vody. Na začiatku letného času, času voľna, dovoleniek, oddychu ponúkam všetkým prvý hlt osviežujúcej modlitby:


Chváľte Pána z nebies,
chváľte ho na výsostiach,
chváľte ho, slnko a mesiac,
chváľte ho všetky hviezdy žiarivé,
chváľ Pána, tvorstvo pozemské:
obludy morské a všetky hlbiny,
oheň, kamenec, sneh a dym,
víchrica, čo jeho slovo poslúcha,
vrchy a všetky pahorky,
divá zver a všetok dobytok,
plazy a okrídlené vtáctvo,
králi zeme a všetky národy,
mládenci a panny, starci a junáci
nech chvália meno Pánovo,
lebo iba jeho meno je vznešené.

(porov. Žalm 148)

Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:

– 11. 5. – navštívili nás mladí z farnosti Košice-Šaca. Svojím spevom skrášlili sv. omšu. Ďakujeme Vám!

– 20. 5. – v nedeľu 20. mája o 10:30 h sa na Doline konala slávnostná sv. omša z príležitosti sv. Floriána, patróna hasičov. Po sv. omši hasiči pozvali duchovného otca na spoločné agapé, kde každý hasič dostal obrázok sv. Floriána s modlitbou: „Sv. Florián, ochraňuj ľudí, ktorých si ustanovil za hasičov do služby k dobru spoločenstva.“

– 27. 5. – nedeľou Zoslania Ducha Svätého sme ukončili veľkonočné obdobie. V ten deň prvýkrát prijalo Pána Ježiša do svojho srdca 9 detí z Ovčia.

– 3. 6. – 31 detí z Víťaza nechalo vstúpiť do svojho srdca Pána Ježiša. Pane Ježišu, chráň naše deti od zla a sprevádzaj ich cestou svätosti.

-re-

Ohlášky


Martin ULIČNÝ, syn Pavla a Márie rod. Ungvarskej, bývajúci vo Víťaze 208 a
Anna ŠTOFAŇAKOVÁ, dcéra Jána a Boženy rod. Jurčišinovej, bývajúca vo Víťaze 373 sa ohlasujú 20. 5., 27. 5, 3. 6. 2007.

Miroslav BERTHÓTY, syn Štefana a Anny rod. Rychnavskej, bývajúci v Kluknave 536 a Mária STAŠÍKOVÁ, dcéra Štefana a Heleny rod. Galdunovej, bývajúca vo Víťaze 141 sa ohlasujú 27. 5., 3. 6., 10. 6. 2007.

Urban BIEL, syn Ferdinanda a Ireny rod. Ruttovej, bývajúci v Bratislave, ul. Ľubovnianska 18 a Antónia KRÁĽOVÁ, dcéra Antona a Violy rod. Jungerovej, bývajúca v Bratislave, ul. Vyšehradská 25 sa ohlasujú 10. 6., 17. 6., 24. 6. 2007.

Peter SALANCI, syn Antona a Františky rod. Bednárovej, bývajúci vo Víťaze a
Aneta ŠARIKOVÁ, dcéra Jána a Anny rod. Kleskeňovej, bývajúca v Jasení sa ohlasujú 17. 6., 24. 6., 1. 7. 2007.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ak sa manželia nebudú pridržiavať čistoty myslenia, zmetie nás to do záhuby a rozkladu. Muži i ženy majú často vnútorný pocit nehodnosti. Ich problém spočíva v nemorálnom myšlienkovom svete a živote. To vyciciava a odčerpáva silu pre duchovný život. Očistou myšlienok však otvárame dvere mnohým veciam, ktoré chce Duch Svätý robiť v našom živote.

Ak manžel mentálne pácha cudzoložstvo s Claudiou Schifferovou, ako vôbec môže jeho manželka naplniť jeho očakávania? Ak sa manželka denne kŕmi seriálmi, ktoré sú plné oslavy nedovoleného sexu, v mysli si vytvára túžbu po amorálnosti. Čoskoro sa mentálna túžba premení na túžbu jej srdca. Bez toho, aby si uvedomila, čo sa deje, chytí sa túžob postáv, ktoré sleduje v televízii. Pozerá sa na to, čo chce vidieť. Niektoré ženy chcú iného muža takého, ktorý by naplnil ich citové potreby.

Muži i ženy si musia uvedomiť vážnosť problému. Nemorálne myslenie sa príliš často považuje za nekontrolovateľné. Muž ospravedlňuje svoje myšlienky prenesením viny na tvrdenie, že robí len to, čo robí každý iný muž. Len čo si uvedomíme, čo o tom hovorí Písmo, spoznáme, aká je dôležitá naša myseľ pre Boha. Vtedy dovolíme preniknúť Jeho slovu do našich sŕdc a môžeme byť oslobodení. Sme časťou Boha! Obliekol nás do svojho obrazu. Boh môže, ak my chceme, vyprázdniť našu myseľ od všetkých zmyselných myšlienok. Nemožno však očakávať, že to očistenie bude trvalé. Musíme sa starať o obnovovanie svojej mysle duchovnými zdrojmi, ktoré nám Boh poskytuje vo svojom Slove.

Tajomstvo učenia sa, ako mať čisté srdce, si vyžaduje dve veci:

1. naučiť sa, čo Písmo hovorí o mysli,

2. nechať prejsť Božie slovo z našej mysle do srdca. Srdce znamená centrum osoby, ktorou som ja. To „centrum“ musí byť presvedčené skôr, ako urobím nejaké dôležité zmeny vo svojom živote. Ježiš šiel až tak ďaleko, že už len chcieť cudzoložiť je v Božích očiach skutkom cudzolož­stva. Je to také mocné, že vnímaví kresťanskí manželia sú natoľko šoko­vaní, že urobia záväzok a vzdajú sa nemorálnych a nečistých myšlienok.

Keď muž a žena prijmú Ježiša ako Spasiteľa, povie sa im: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Ak muž pohliadne na ženu, v ktorej prebýva Boh a má cudzoložné myšlienky, chce spáchať cudzoložstvo s Božím chrámom! Chápanie tohto faktu nám pomáha porozumieť, prečo biblia tak často hovorí o cudzoložstve, nemorálnosti a zlých myšlienkach. Satan chce, aby človek chlípnil po Bohu!!! On nás neustále pokúša.

Ak chce byť človek oslobodený od nečistých myšlienok, má na to mnohé zdroje. Písmo hovorí o Božej vôli s našimi myšlienkami veľmi veľa. Ak denne rozjímame nad úryvkami v biblii, naše rozhodnutie sa veľmi posilní. Kresťanskí manželia si neuvedomujú, akú dôležitosť Boh kladie na morálku v skutkoch a čistotu v myšlienkach. Len málo mužov chápe, koľko biblia o tom hovorí. Slová Písma však musia byť prijaté do srdca a treba o nich rozjímať pravidelne. Ak človek odmietne venovať pozornosť zdrojom, ktoré Boh dal, zrejme bude opäť vlákaný do temnoty a beznádejnosti nemorálnosti. Ak bude často a pravidelne rozjímať nad týmito slovami, Duch Svätý mu poskytne všetku potrebnú silu, aby mohol uniknúť tomuto hriechu, proti ktorému Boh tak veľmi silno hovorí. On povedal: „Vy ste už čistí pre Slovo, ktoré som vám povedal“ (1Jn 15, 3).

Prijatie Ducha Svätého za Pána našich myšlienkových návykov je viac ako mentálne rozhodnutie. Toto rozhodnutie nás zaväzuje na trvalý postoj proti nečistým myšlienkam
. Len čo toto úplné rozhodnutie urobíme, Duch Svätý sa podujme pomáhať nám vo všetkom, čo nedokážeme urobiť sami. Keď zaviažeme svoje mysle na sväté myšlienky, podriaďujeme myšlienky kontrole Ducha Svätého. To otvorí cestu k životu služby Bohu a zatvorí dvere nevýslovnému utrpeniu, ktoré prichádza, ak sme neposlušní.

Možno sa budete zamýšľať: „Čo sa stane, ak urobím záväzok Bohu, že budem uvažovať iba čisto a potom zasa upadnem do starých myšlienok?“ Odpoveď nájdeme vo veľmi povzbudivom prísľube: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1, 9). Ján nás tiež uisťuje, že keď nás Ježiš oslobodí, budeme skutočne oslobodení! A kto sa chce vzdať slobody preto, aby sa vrátil do pút? Duch Svätý nikoho nenúti. On chce aby sme prijali Jeho vedenie. Potom nás chce viesť tak, aby sme mali sväté myšlienky, nech sme hocijako ďaleko od dosiahnutia tohto cieľa.

Vieme, že zlé sily podnecujú nemorálnosť po celom svete. Výsledky sú ničivé. Nemožno zmerať bolesť a utrpenie zapríčinené nemorálnosťou. Pomyslime si len na rozvody, deti zbavené úplnej rodiny, chudobu, citové zrútenia, pohlavné choroby … Nemorálnosť myslenia a zmyselnosť vychádza zo srdca a je hriechom srdca! Človek má najprv „niečo“ vo svojom srdci a až potom sa tým môže zaoberať a konať.

Biblia často zdôrazňuje, že našim prvým záujmom by mal byť duchovný stav našich sŕdc. Každý Boží prísľub ide s podmienkou, že budeme poslušní. Pokúsme sa o to. Aby sme ho od Boha dostali, musíme splniť Jeho požiadavku – byť v Kristovi. V tejto generácii sa veľmi málo písalo a učilo o potrebe byť čistým v srdci, v myslení i predstavivosti. Sväté písmo je plné Božích výziev byť čistým v túžbach a myšlienkach. Sú to oblasti, v ktorých vyhrávame skutočné víťazstvá. Mužov i ženy svet vťahuje do bahna náruživého, cudzoložného a chlípneho myslenia. Nemáme konať také skutky, a nemáme sa nimi zapodievať ani v mysli!!! Nemorálne myslenie nás oberá o duchovnú moc, ktorú by sme mali mať. Satan to vie a navádza nás na neposlušnosť voči Bohu.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Priateľ



Každý z nás potrebuje blízku osobu, o ktorú sa môže oprieť, keď mu je ťažko. Každý hľadá počas celého svojho života dobrého radcu, záchrancu i „bútľavú vŕbu“, teda človeka pre všetko. Chceme, aby nás vypočul a pochopil, aby nám poradil a pomohol nájsť riešenie či východisko z patovej situácie, v ktorej sa každý z nás z času na čas ocitne. Vtedy ideme za blízkou osobou, mamou, kamarátkou, sestrou, skrátka za „človekom prvej pomoci“.


Zvyčajne sa priatelíme s tými, čo nás majú radi, poznajú nás a my poznáme ich, navzájom sa navštevujeme, jednoducho si rozumieme. Je prirodzené, že priatelia si povedia vždy všetko, to dobré, aj to zlé, no pri tom zlom, čo sa nám nepáči, často zaprotestujeme, možno sa pohádame alebo aj „rozkmotríme“, a prečo? Lebo pravda sa ťažko počúva, ešte ťažšie sa prijíma a najviac zabolí práve od priateľa, teda od toho, čo s nami súhlasil, čo nás povzbudzoval a pochválil, polichotil a tým podporoval naše ego. No je takýto priateľ a takéto priateľstvo skutočné a pravé, pevné a neotrasiteľné? Asi nie, keď ho zlomí sila jediného slova, čo sa nepáči nášmu uchu a egu.

Keď Ježiš povolal Judáša, presne vedel, aký je, že je zradcom, no predsa ho povolal a povedal: „Priateľu …“, prečo ho teda povolal? Pretože Božie plány si v živote vyžadujú určité podmienky. Vytrvalosti sa naučíš len skrz problémy a odpusteniu len skrz zradu! Každý si svojho priateľa uctí svojím spôsobom, ak je úprimný, tak ho neopustí ani za cenu hanby, vlastného poníženia či straty života. Falošný priateľ je ti priateľom zo zištnosti, pre tvoje postavenie, popularitu, moc či peniaze, jednoducho pre vlastný prospech. To, že niektorí ľudia, ktorým veríš a za ktorých by si obetoval všetko, ťa zradia ako prví, nie je nič nové. Boh vpúšťa do tvojho života ľudí, ktorí vyzerajú dobrí, ale po čase ti Boh odhalí ich pravé úmysly, aby si sa nedostal na scestie. Prečo teda Ježiš nazval Judáša „priateľu“? Pretože z Božieho pohľadu ti tí, ktorí ťa chránia pred skutočným životom, nerobia dobrú službu. Zatiaľ čo tí, čo ti spôsobujú bolesť a obracajú tvoju pozornosť na Boha, ti pomôžu k cieľu.

Pochop tento princíp a zmení to tvoj život a pohľad na pravých a falošných priateľov. Mať Judáša znamená, že máš kríž a mať kríž znamená mať vzkriesenie!

Lucia Galdunová, Víťaz