Duchovná obnova vo Víťaze

V dňoch 27. až 30. mája sa konala v našej farnosti duchovná obnova. Duchovnú obnovu viedli páter Pavol a páter Kristián z Misíjnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul z Bijacoviec. Po skončení obnovy sme poprosili pátra Pavla o rozhovor. Duchovná obnova, ktorá práve skončila, zapadá do ukončenia veľkonočného obdobia – zoslania Ducha Svätého. Bola táto obnova naplánovaná?

Nič nie je náhodou, nič sa náhodou v našom živote nedeje. Niečo končí a niečo začína. Turíce aj obnova by mali byť takým povzbudením. Na Turíce apoštoli dostali povzbudenie a silu začínať. Aj táto farnosť dostala skrze túto obnovu od Boha milosť nejaké veci začať vo svojom živote, zmeniť svoj život, dobre sa vyspovedať, dať si veci do poriadku s Pánom Bohom. Ani sme nevedeli, aký dátum to presne bude, je to všetko v Božích rukách.

Poznáme vás ako rehoľu lazaristov, mohli by ste sa nám bližšie predstaviť?
Niekto sa opýta, prečo lazaristi? My nemáme zakladateľa sv. Lazára. Keď som prvýkrát počul lazaristi, Matka zem, ja som zdravý človek, nie som chromý, kyptavý; dajte mi pokoj, ja k lazaristom nepôjdem. No keď som sa tak prehlboval, čo sa týka aj našej reholnej špirituality. My sme spoločnosť apoštolského života, niečo medzi rehoľou a diecéznym kňazstvom, my nemáme kláštor, ale domy. Náš zakladateľ sv. Vincent, keď ju zakladal, dostal dar – opátstvo sv. Lazára, preto sa voláme lazaristi. Našou špecifickou úlohou je konanie ľudových misií, obnov, starať sa o chudobných, a to duchovne aj materiálne, preto robíme aj zbierky pre chudobných, potom výchova diecezného kňazstva proste našou prácou je apoštolská činnosť.

Ako sa vám „obnovovalo“ vo Víťaze?
Veľmi dobre, som ozaj povzbudený. Veľmi veľa som už prechodil, nabral skúsenosti. Šarišania sú veľmi dobrí ľudia, vnímaví, a to je dôležité, i keď samozrejme všade sú „muchy“. Bolo tú cítiť vanutie Ducha Svätého, ktoré som pocítil aj sám na sebe a cítil som, že aj skrze mňa, hoci som len obyčajný úbožiak ako každý ostatný, mnohí ľudia si dali veci do poriadku, veľa vecí sa tu stalo, možno povedať o takých malinkých zázrakoch.

Na záver nám skúste povedať nejaké povzbudenie, hoci mnohé odzneli vo vašich príhovoroch.
Tak ako Ježiš povedal apoštolom: „Nebojte sa!“ Takže, aby ste sa aj vy nebáli napriek tým ekonomickým, sociálnym, politickým ťažkostiam. I nám hovorí: „Nebojte sa!“ To je dôležité, aby sme sa nebáli. On nám dáva silu, aby sme s Božou pomocou všetko zvládli. Hlavne vám prajem, aby medzi vami panovala láska, lebo ak bude láska, bude porozumenie a pokoj. Verím že aj skrze túto duchovnú obnovu Pán Boh vzbudí nejaké povolania. Je len potrebné, aby ľudia boli otvorení na volanie Božie. Pozdravujem všetkých čitateľov Spektra, nech sa držia, aby sa vedeli vzdelávať a nech budú otvorení Pánu Bohu.

Rozhovor pripravil: MM

Kristus – nádej Európy

Pod týmto heslom sa niesli Stredoeurópske katolícke dni, ktoré boli zavŕšené 21. – 23. mája 2004 v rakúskom mestečku Mariazell. Tu sa uskutočnila veľkolepá púť národov, ktorej sa zúčastnili pútnici z ôsmich stredoeurópskych krajín: Bosny–Hercegoviny, Českej republiky, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rakúska, Slovenska a Slovinska. Mária, ako naša najlepšia a najstarostlivejšia Mama (či si nerobila starosť, keď nemali vína?), je Matkou nádeje. Ona chce s nami kráčať, aby sa Európa stala skutočným spoločenstvom kresťanov. Preto nás pozvala do stredu Európy, do tálenského údolia. Tu všetkých pútnikov vítala svojím láskavým pohľadom, otvorenou náručou ako dobrá a láskavá Matka. Tí, čo počúvali jej hlas a prijali jej pozvanie, prišli na stretnutie so svojou Matkou a jej Synom. Lebo tam, kde je Matka, tam je aj jej Syn. O tom svedčí milostivá soška mariazellskej sediacej Božej Matky. Matka drží pravou rukou Ježiša. Matka i dieťa si vymieňajú jablko a hrušku. Dieťa je pokojné, lebo v lone, v náručí svojej Matky sa cíti bezpečne. Ovocie v ich rukách je výzvou pre nás, aby sme aj my prinášali vo svojom živote dobré ovocie. Veď, či nebolo povedané: „ … po ovocí vás poznajú …?“ Na svete je veľa vecí, bez ktorých sa dá žiť, ktoré možno nahradiť inými, ale to, čo nemožno nahradiť, bez koho nemožno žiť je Boh – Láska! On je jediná istota v tomto neistom svete. Preto nám Matka svojím prstom ukazuje na Syna, ako je to vidieť na milostivej soche. Práve v týchto dňoch, keď sa Európa zjednocuje, je toto nasmerovanie na Ježiša zvlášť aktuálne. Bez priblíženia sa k Nemu nebude ani jednoty. Spoločenstvo s Ním upevňuje našu vieru, ochraňuje v pokušeniach a dáva nám chuť žiť pre iných. Bez Neho sa naše putovanie stáva akýmsi bludiskom, nemôžeme nájsť pravdu, nevieme ľúbiť, veríme slovám hada, každý má rád seba, nad dobro všetkých kladieme to vlastné … Musíme uznať, že to nie je pravý život. Pravý život spočíva v Bohu, ktorý o sebe povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“ Preto nás Matka pozýva na pútnické miesta, aby nás tam učila po ceste života kráčať, hľadať a žiť. Niet ľahšej a krajšej cesty k Ježišovi ako cez jeho Matku. Veľakrát počujeme: „Načo putovať do Lúrd, Fatimy, Mariazellu, veď Mária je len jedna, máme ju aj doma!“ Ba dokonca v televízii môžeme vidieť oveľa viac, ako keď budeme putovať! Áno, Mária je len jedna, no Bohu sa páčilo predstaviť nám ju v mnohých tituloch. Veď aj my sa oslovujeme mnohými milými a príjemnými titulmi medzi sebou. Prečo aj Boh nemohol v rôznych tituloch oslovovať a oslavovať Matku svojho Syna? Taktiež nikdy pohodlie pred televízorom nemôže vyplniť a nahradiť živú skutočnosť putovania. Môže ti umelý kvet dať to čaro, vôňu, krásu, kvapku rosy, čo ti vo svojej jednoduchosti a kráse dáva prítomnosť živého kvetu? Nikdy! Iba na pútnickom mieste môžeš zažiť tú opravdivú radosť zo stretnutia s Matkou, zo spoločenstva rôznych ľudí a dať sa preniknúť tou zvláštnou duchovnou atmosférou, ktorá tu panuje. Vždy sa nájdu ľudia otvorení pre putovanie. Sú ochotní priniesť obetu, zriekať sa pohodlia, nepozerajú na počasie, skrátka cítia potrebu byť s Matkou, v jej blízkosti, zastaviť sa pri nej s ťarchou svojho žitia; že u jej nôh je tak sladko, to zistíš skutočne zakrátko. Mária vyslyší, pomôže i slzy zotiera. Naše putovanie po skončení slávnosti na letisku malo podobu putovania nekonečna v nekonečno. Namiesto 5 km sme putovali k autobusu do 15 km peši. Bolo to stúpanie do kopca po serpentínach stále vyššie a vyššie. Mali sme pocit, akoby táto cesta nemala nikdy skončiť. Za poslednou zákrutou sa objavila vždy nová
a nová. Ešte aj pod nohami sa nám premieľali väčšie a menšie kamene, pretože cesta bola pravdepodobne narýchlo urobená v očakávaní veľkého počtu pútnikov. Z oboch strán cesty sme boli doslova uväznení. Nedalo sa nijako uniknúť, pretože po ľavej strane bol strmý svah, miestami priepasť a po pravej strane hora kameňa. Nič iné neostávalo, iba pozbierať všetky svoje sily a spoločne s ostatnými kráčať k cieľu – k tomu svojmu autobusu, k
číslu 4057. Už len to číslo znamená veľa a nieto ešte kráčať ťažkým, náročným horským terénom, stále v nedohľadne. Ja som nadávala na celý svet, na organizátorov, ako sa len mohli takto zachovať, nemysliac pritom na mladých, ale na tých skôr narodených. Keby ste ich boli videli, niektorí naozaj lapali po dychu, iným oťažievali nohy, pociťovali tlak v celom svojom tele, ale ani jeden z nich sa nevzdal. Nepovedal dosť, nezostal stáť, ale zdvihol hlavu v nádeji, že práve už za tou poslednou zákrutou to bude ich cieľ – autobus. A ja som znovu šomrala: „Nemajú kúska citu, nemajú srdce a svedomie, keď nás takto vyhnali do hôr.“ Takto šomrajúc, unavená, vyčerpaná, konečne som sa dostala až k nášmu autobusu. Tam už boli niektorí, ktorí mali lepšiu „kondičku“, ale o to tu nejde! Nik z nich sa nesťažoval, každému sa v tvári zračila radosť, úsmev, tešili sme sa z toho, že sa nám podarilo dostať do cieľa, že sme opäť spolu. V tej chvíli som pochopila ako vo filme zmysel a význam tohto náročného výstupu. Táto cesta je cestou nášho životného putovania. Hovorí sa, že do Ríma vedú všetky cesty. Ale do neba vedie len jedna, jediná. Inej cesty niet. Je tiež plná prekážok, problémov, bolesti, ktoré život prináša. Nedá sa uhnúť naľavo, lebo ťa so sebou strhnú žiadostivosť a zmyselnosť – to je ten strmý svah. Nemôžeš zabočiť ani napravo, lebo ťa tam privalí kamenie sebectva, pýchy, tvoje srdce stvrdne chladom sveta. Nemôžeš ani zostať stáť. Dav ľudí ťa ženie dopredu. Áno, na tej ceste do neba nemôžeš kráčať sám, musíš so sebou ťahať všetkých, ktorých každodenne stretávaš. Len tak môžeš dôjsť k cieľu, pretože tí ľudia si navzájom pomáhajú. Často si to ani neuvedomujeme. Či z tých starkých nevyžarovala zvláštna sila, ktorá aj mne dodávala sily, keď som videla, s akou námahou kráčajú a predsa sa nevzdávajú? A to ma pohýnalo dopredu, kráčať ďalej, až do cieľa. Oplatí sa zdolávať životné prekážky na ceste putovania, lebo to, čo potom nasleduje, sa nedá s ničím porovnať. Nikto už nikdy nespomenie tú náročnú cestu, ako keby sa prestrihol film, všetko, čo spôsobovalo bolesť, ťažkosť, pominie. Každého naplní zvláštna radosť, veselosť z toho, že konečne sme v cieli, že sa nik nestratil, že sme všetci opäť spolu, v tom nekonečnom cieli – v NEBI. Tak ako to bolo aj v tom autobuse po výstupe. Chcela by som ešte pár slov adresovať mladým: v nedeľu pri spiatočnej ceste sme sa zastavili v Marianke pri Bratislave. Je to ďalšie z mnohých pútnických miest na Slovensku. Môžem povedať, že lepšie zakončenie nášho putovania za Matkou sme nemohli dostať. Aj tu si nás pozvala Ona. Mala pripravený aj nádherný program: modlitba sv. ruženca, litánie, korunka k Božiemu milosrdenstvu a nakoniec požehnanie s Oltárnou Sviatosťou. To nádherné žiarivé slnko, uprostred eucharistický Ježiš a Mária ukazujúc naňho, to je odkaz pre mladých: aby sa nehanbili za svoju vieru, ale všade tam, kde ich Pán posiela, zapaľovali srdcia radosťou. Aby sa nebáli! Mária chce byť stále s nimi, aby si ju zvolili za svoju veliteľku. Silu a odvahu, aby čerpali z eucharistického Ježiša. Aby prichádzali k prameňu živej vody, aby mohli byť čistí. Eucharistia a Mária – to sú dva piliere, na ktorých má stavať nová Európa – kresťanská
. Dať Boha na prvé miesto vo svojom živote. Zver sa pod ochranný plášť Matky a nechaj sa ňou viesť … Ona nás všetkých čaká v chráme plnom lásky, v chráme svojho Nepoškvrneného Srdca.
Mária, Matka nádeje, kráčaj s nami, aby sa Cirkev v Európe stála skutočným miestom spoločenstva!

pútnička Terka

Posolstvá Stredoeurópskych katolíckych dní v Mariazelli

1. Ukazovať ľuďom Krista
„Budete mi svedkami,“ (Sk 1, 2) povedal Ježiš apoštolom. Hovorí to aj nám. Veľa ľudí v Európe pozná Krista len povrchne alebo ho nepozná vôbec. Sme povolaní im ho ukázať. Stretneme ho, keď sa hlboko ponoríme do Svätého písma, do modlitby a do slávenia liturgie. To je však potrebné robiť pravidelne. V posledných rokoch sa to, žiaľ, často zanedbávalo. Keď sme Krista skutočne našli, potom nás to bude pobádať k tomu, aby sme sa o svoju radosť podelili s čo najväčším počtom ľudí a staneme sa misionárskymi kresťanmi.

2. Učiť sa modliť a učiť modliť sa
Európa bude len vtedy požehnaná, ak v nej bude dostatok ľudí, ktorí sa budú spoločne i jednotlivo modliť a tak oslavou, ďakovaním i prosbou odpovedia Bohu na jeho slovo, ktorým sa nám vždy nanovo prihovára skrze stvorenie a vykúpenie. Farské a cirkevné spoločenstvá musia byť školami tejto modlitby, no žiada sa ešte viac. Svätosť a krása ako účasť na Božej sláve musia znovu silno preniknúť našu liturgiu.

3. Rozmnožiť a prehĺbiť náboženské vedomosti
Buďte „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás, “čítame v Prvom Petrovom liste (3, 15). Tieto slová platia aj dnes. Uprostred čoraz vzdelanejšej spoločnosti je potrebné, aby kresťania dobre poznali celú veľkolepú podobu kresťanskej viery, aby ich pri stretnutí s inými náboženstvami a životnými štýlmi brali vážne a aby obstáli. Dôležitou pomôckou pri prehlbovaní náboženských vedomostí je Katechizmus Katolíckej cirkvi.

4. Dávať znamenia
Denne sa ľudia v našich krajinách stretávajú s prívalom slov a obrazov. Iba málo z nich hovorí v prospech Boha a Cirkvi. My kresťania však môžeme dávať pozitívne znamenia – napríklad tým, že otvorene vystavíme kríž v našom byte alebo v zamestnaní, pomodlíme sa pred jedlom a nebudeme sa vyhýbať rozhovoru o náboženských témach. Znak kríža a iné kresťanské symboly i obrady majú teda svoje miesto tak v súkromí, ako aj na verejnosti. Ako kresťania totiž veľkou mierou prispievame k dobru občianskej spoločnosti v našich krajinách. Kresťanstvo je ako celok „veľmocou svetového milosrdenstva“, a preto si od občianskej spoločnosti zasluhuje úctu a vďaku.

5. Zachovávať kultúru nedele
Nedeľa, prežívaná podľa možnosti bez práce, ako spoločný deň pokoja, je veľkým dobrom. Keby sa jej spoločnosť vzdala, utrpela by vážnu ujmu. Pre nás kresťanov je nedeľa svätá. Je sviatočným dňom pred Bohom a s Bohom, dňom vzdávania vďaky za stvorenie a vykúpenie a dňom rodiny. Preto chceme vytvoriť trvalé spojenectvo proti znesväcovaniu nedele.

6. Život chrániť a rozvíjať
Skutoční kresťania sú vždy priateľmi ľudského života vo všetkých jeho podobách: priateľmi života narodeného i ešte nenarodeného, plnohodnotného i s postihnutím, pozemského i večného. Pozemský život je dnes ohrozený najmä na jeho začiatku a konci. Preto musíme zapojiť svoj rozum, srdce i ruky, aby sme chránili a rozvíjali človeka a jeho okolie. Naša osobitná starostlivosť je zameraná na manželstvá a rodiny. Ony sú nenahraditeľnými prvkami spoločnosti a Cirkvi. Nízky počet detí v našich krajinách je jedným z najväčších problémov Európy. Sme pevne odhodlaní pridŕžať sa ideálu stabilného manželstva a rodiny a pomáhať znášať osud tým, ktorých trvalé vzťahy sa rozbili.

7. Posilňovať solidaritu v Európe a vo svete
Katolíci našich ôsmich krajín urobili v rámci Stredoeurópskych katolíckych dní počas jedného roka veľa práce
spoločne i pre seba navzájom. Posilnili tak solidaritu občianskej spoločnosti v našich krajinách. Táto spolupráca však nesmie zaniknúť ani po skončení Púte národov. My biskupi prosíme veriacich, ktorí sú nám zverení: poďme ďalej na začatej ceste do budúcnosti v rámci nášho kontinentu, v rámci kresťanského ekumenizmu aj v rámci celého ľudstva. Púť národov nech zostane na tejto ceste významným míľnikom. Nech nás pri tom sprevádza spomienka
na milostivú sochu z Mariazellu.

-re-

Ježišovo kňazstvo

V tomto mesiaci prežívame veľkú radosť, lebo Pán Ježiš, Najvyšší veľkňaz, znova si povolal jedného z našej farnosti do svojej bezvýhradnej služby. Vladimír Balucha vo vnútri svojho srdca započul slová: Poď za mnou. Z príležitosti jeho kňazskej vysviacky a primičnej slávnosti Vám ponúkam pár myšlienok Svätého Otca, Jána Pavla II. o kňazstve. To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž žije z Eucharistie, môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie z Eucharistie. Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie. Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri. Aká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme vtelené Slovo, čo potom zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu? Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery. Je preto správne, keď kresťanský ľud na jednej strane ďakuje Bohu za dar Eucharistie a kňazstva a na druhej strane neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi. Prajeme nášmu, novokňazovi, radosť z kňazskej služby a srdce pokorné a tiché podľa vzoru nášho Majstra.

duchovný

Služba spravodlivosti a milosrdenstvu

Boh stvoril zem a potom človeka na svoj obraz a pozval ho, aby pokračoval v diele stvorenia. Povolanie človeka k „podmaneniu“ zeme sa uskutočnilo pred prvým hriechom, preto práca nie je trestom za dedičný hriech, ale cestou, ktorou sa uskutočňuje jeho vládnutie vo viditeľnom svete. Práca je dobrom, ktorým človek realizuje vlastnú osobnosť, uplatňuje svoje schopnosti a uvedomuje si svoju dôstojnosť. Človek prácou pretvára spoločnosť a zdokonaľuje seba samého. Práca je povinnosťou a ak ju vykonávame v spojení s Kristom, stáva sa vykupiteľská. Hodnota akejkoľvek ľudskej práce vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, ktorú nemožno považovať za nejakú anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu. Prostredníctvom práce získavame prostriedky na zabezpečenie vlastného živobytia, svojej rodiny, ale aj na konanie milosrdenstva a podporu dobrých diel v prospech druhých ľudí. Veriaci môžu darovať Cirkvi hmotné dobrá a z výdobytkov svojej práce finančne podporovať Cirkev, jej apoštolské činnosti a služobníkov. Svojou podporou farnosti vyjadrujú svoju vieru a spolupatričnosť s cirkevným spoločenstvom. Milodarmi v prospech dobročinných diel na farskej, diecéznej i medzidiecéznej úrovni, sa prejavuje solidárnosť a jednota celej Cirkvi. Tým sa napĺňa aj univerzálny cieľ hmotných statkov, totiž, že sa majú dostať ku každému človeku. To, čo vlastníme, nie je výlučne len naše. Majetok tak nadobúda aj nadprirodzený účel, lebo napomáha spáse duší. Cirkev z vôle svojho zakladateľa má aj viditeľnú vonkajšiu štruktúru, preto okrem duchovných potrebuje aj primerané ekonomické prostriedky, aby mohla rozvíjať svoje poslanie a dosahovať vlastné ciele. Ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť majetok, sú: zabezpečenie vykonávania Božieho kultu, primerané živobytie kléru a iných služobníkov, vykonávanie apoštolátu a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných. Časné majetky farnosti spravuje farár, ktorý má svoju úlohu plniť so starostlivosťou dobrého hospodára. Osobne začlenený do života celého spoločenstva je zaň zodpovedný, „preto musí majetok toho spoločenstva spravovať priezračne, nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred ľuďmi“. Laici musia byť stále viac presvedčení o apoštolskej angažovanosti vo farnosti. Rozličnými službami, aj v hospodárskej oblasti, podľa svojich schopností a chariziem a v jednote so svojím farárom spolupracujú na spoločnom diele, a tak napomáhajú budovaniu Cirkvi. Riadny chod farnosti je zabezpečený predovšetkým príspevkami od veriacich formou zvončeka. V mnohých farnostiach sa periodicky konajú zbierky pre potreby farnosti, mimoriadne zbierky pri opravách a pri investičnej výstavbe. Príjem z prenájmu cirkevnej pôdy a budov predstavuje pomerne malú, ale stálu časť v rozpočte farnosti. Pravidelné zbierky na charitu, seminár, misie, médiá a iné sa odosielajú na arcibiskupský úrad a používajú sa na ciele, pre ktoré boli vyzbierané. Otázky na zamyslenie: Jestvuje vo vašej farnosti ekonomická rada? Ako účinkuje? Nemal by som práve ja pomôcť pri údržbe a zveľaďovaní cirkevného majetku? Sú vo farnosti dobrovoľníci, ktorí by radi vykonávali organizovanú charitatívnu službu? Touto témou končí synodálna konzultácia na farskej úrovni a začína diecézna konzultácia na dekanátnej úrovni. Dekanátna konzultácia má pred sebou výsledky farskej konzultácie v podobe prvého náčrtu pracovného textu synody. Každá farnosť bude mať okrem svojho duchovného otca aj zástupcu veriacich, v našom prípade je to pán Martin Magda. V rámci
dekanátu sa vytvorí priestor pre spoznávanie názorov nad rámec farnosti, pre spoločné hľadanie priorít, odporúčaní a návrhov do programu synody. Skončením synodálnej konzultácie na farskej úrovni sa synodálne spoločenstvo pretransformovalo na farskú pastoračnú radu, ktorá má pomáhať duchovnému otcovi pri rozvíjaní farských aktivít.