Posolstvá Stredoeurópskych katolíckych dní v Mariazelli

1. Ukazovať ľuďom Krista
„Budete mi svedkami,“ (Sk 1, 2) povedal Ježiš apoštolom. Hovorí to aj nám. Veľa ľudí v Európe pozná Krista len povrchne alebo ho nepozná vôbec. Sme povolaní im ho ukázať. Stretneme ho, keď sa hlboko ponoríme do Svätého písma, do modlitby a do slávenia liturgie. To je však potrebné robiť pravidelne. V posledných rokoch sa to, žiaľ, často zanedbávalo. Keď sme Krista skutočne našli, potom nás to bude pobádať k tomu, aby sme sa o svoju radosť podelili s čo najväčším počtom ľudí a staneme sa misionárskymi kresťanmi.

2. Učiť sa modliť a učiť modliť sa
Európa bude len vtedy požehnaná, ak v nej bude dostatok ľudí, ktorí sa budú spoločne i jednotlivo modliť a tak oslavou, ďakovaním i prosbou odpovedia Bohu na jeho slovo, ktorým sa nám vždy nanovo prihovára skrze stvorenie a vykúpenie. Farské a cirkevné spoločenstvá musia byť školami tejto modlitby, no žiada sa ešte viac. Svätosť a krása ako účasť na Božej sláve musia znovu silno preniknúť našu liturgiu.

3. Rozmnožiť a prehĺbiť náboženské vedomosti
Buďte „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás, “čítame v Prvom Petrovom liste (3, 15). Tieto slová platia aj dnes. Uprostred čoraz vzdelanejšej spoločnosti je potrebné, aby kresťania dobre poznali celú veľkolepú podobu kresťanskej viery, aby ich pri stretnutí s inými náboženstvami a životnými štýlmi brali vážne a aby obstáli. Dôležitou pomôckou pri prehlbovaní náboženských vedomostí je Katechizmus Katolíckej cirkvi.

4. Dávať znamenia
Denne sa ľudia v našich krajinách stretávajú s prívalom slov a obrazov. Iba málo z nich hovorí v prospech Boha a Cirkvi. My kresťania však môžeme dávať pozitívne znamenia – napríklad tým, že otvorene vystavíme kríž v našom byte alebo v zamestnaní, pomodlíme sa pred jedlom a nebudeme sa vyhýbať rozhovoru o náboženských témach. Znak kríža a iné kresťanské symboly i obrady majú teda svoje miesto tak v súkromí, ako aj na verejnosti. Ako kresťania totiž veľkou mierou prispievame k dobru občianskej spoločnosti v našich krajinách. Kresťanstvo je ako celok „veľmocou svetového milosrdenstva“, a preto si od občianskej spoločnosti zasluhuje úctu a vďaku.

5. Zachovávať kultúru nedele
Nedeľa, prežívaná podľa možnosti bez práce, ako spoločný deň pokoja, je veľkým dobrom. Keby sa jej spoločnosť vzdala, utrpela by vážnu ujmu. Pre nás kresťanov je nedeľa svätá. Je sviatočným dňom pred Bohom a s Bohom, dňom vzdávania vďaky za stvorenie a vykúpenie a dňom rodiny. Preto chceme vytvoriť trvalé spojenectvo proti znesväcovaniu nedele.

6. Život chrániť a rozvíjať
Skutoční kresťania sú vždy priateľmi ľudského života vo všetkých jeho podobách: priateľmi života narodeného i ešte nenarodeného, plnohodnotného i s postihnutím, pozemského i večného. Pozemský život je dnes ohrozený najmä na jeho začiatku a konci. Preto musíme zapojiť svoj rozum, srdce i ruky, aby sme chránili a rozvíjali človeka a jeho okolie. Naša osobitná starostlivosť je zameraná na manželstvá a rodiny. Ony sú nenahraditeľnými prvkami spoločnosti a Cirkvi. Nízky počet detí v našich krajinách je jedným z najväčších problémov Európy. Sme pevne odhodlaní pridŕžať sa ideálu stabilného manželstva a rodiny a pomáhať znášať osud tým, ktorých trvalé vzťahy sa rozbili.

7. Posilňovať solidaritu v Európe a vo svete
Katolíci našich ôsmich krajín urobili v rámci Stredoeurópskych katolíckych dní počas jedného roka veľa práce
spoločne i pre seba navzájom. Posilnili tak solidaritu občianskej spoločnosti v našich krajinách. Táto spolupráca však nesmie zaniknúť ani po skončení Púte národov. My biskupi prosíme veriacich, ktorí sú nám zverení: poďme ďalej na začatej ceste do budúcnosti v rámci nášho kontinentu, v rámci kresťanského ekumenizmu aj v rámci celého ľudstva. Púť národov nech zostane na tejto ceste významným míľnikom. Nech nás pri tom sprevádza spomienka
na milostivú sochu z Mariazellu.

-re-

O našom Vladovi Baluchovi

Narodil som sa 16. 2. 1970 ako najstarší z trojice synov Vladimíra a Heleny Baluchových. Mám dvoch mladších bratov Štefana a Mareka. Do základnej školy (kde som bol huncút, ako sa patrí) som chodil ako vy všetci vo Víťaze a do „meščanky“ v Širokom. Potom som nastúpil na SOU drevárske v Prešove za podnik Piloimpregna, kde som aj do vojenčiny, aj po nej pracoval. Asi po roku som nastúpil k Ing. Jozefovi Blizmanovi, kde mi umožnil urobiť si večernou formou maturitu, keďže som mal úmysel (o ktorom málokto vedel a samému sa mi to zdalo nemožné, nebyť Panny Márie a niekoľkých najbližších ľudí, za ktorých som Pánu Bohu vďačný) ísť do rehole; maturita je podmienkou štúdia na vysokej škole. Som vďačný celej firme za to, že som mohol byť v takom vynikajúcom kolektíve, za ich podporu v štúdiu. V tejto úlohe vynikala moja vedúca Ing. Krišová, ktorá bdela nad známkami a neustálym opakovaním toho, že vzdelanie má zmysel a povzbudzovala nás. Vtedy sme chodili na večernú traja z firmy. Preto patrí poďakovanie Ing. Blizmanovi za to, že nám to umožnil napriek nepriaznivej situácii. Pri návštevách v dielni som sa neustále presviedčal o ich priateľstve. Mojim pôvodným snom bolo ísť k františkánom alebo k saleziánom, lenže Božie plány boli, chvála Bohu, iné. K misionárom sv. Vincenta som sa dostal ako „Pilát do kréda“ (veľmi sa ospravedlňujem tým, ktorým môj humor prekáža). Bývalý pán farár Jozef Dugas mi dal adresu jeho priateľa Ľubomíra Stančeka, člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý ma nakontaktoval na ostatných členov a tí ma potom prijali do noviciátu. Ten som absolvoval v Košiciach – Šaci. Cesta do noviciátu bola dosť kuriózna a písať o nej by znamenalo zapísať celý časopis a toho vás chcem ušetriť, preto ju vynechám. Po noviciáte som nastúpil do seminára v Bijacovciach a do školy som chodil na Spišskú Kapitulu. Roky strávené na Spiši patria k rokom stráveným doma, lebo púte do Levoče sme všetci počítali ako cesty domov, k mamke. Atmosféra blízkosti Levočskej hory navodzovala atmosféru domova. Po štvrtom ročníku som bol na ročnej praxi v Dobruške, v královohradeckej diecéze. Po praxi ma čakali už len dva roky štúdia, ktoré som vďaka Bohu a vašim modlitbám predvčerom úspešne ukončil. V závere by som sa chcel poďakovať v prvom rade Pánu Bohu za všetky jeho dary, Panne Márii za ochranu, rodičom za život, výchovu a všetky obety spojené so mnou, súrodencom za pomoc a krásne roky strávené v rodičovskom dome, priateľom športovcom a hasičom za chvíle strávené spolu a pomoc každého druhu, ako aj všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomáhali a pomáhajú. Nespomenúť chorých, ktorí svojimi obetami a modlitbami za kňazov a bohoslovcov vyprosujú pre svet robotníkov do Pánovej žatvy, by bolo veľkou krivdou. Oni sú klenotmi Cirkvi, oni sa svojím krížom najviac podobajú Ježišovi. Musím spomenúť aj tých ktorí sa nedožili dnešného dňa a tiež stáli pri zrode môjho povolania (ani sami o tom nevedeli) alebo mi pomáhali. Za všetkých živých i mŕtvych chcem prosiť pri Pánovom oltári, aby vám bol dobrý Pán Boh odmenou už tu na zemi a potom vo večnosti. Celkom na záver chcem vás všetkých poprosiť o prepáčenie, ak som vám čímkoľvek ublížil. Tiež prosím o modlitby za mňa, aby som bol verným synom sv. Vincenta. Vždy, keď budem dvíhať paténu Bohu na obetu, chcem na nej dvíhať vás všetkých, mojich drahých. V modlitbách spolu s vami spojený váš rodák

Posielam ešte pár vtipov:
Nový lekár psychiatrickej liečebne sa pri zoznamovaní s pacientmi pýta: „Vy ste sa sem ako dostali?“ „Začalo to tým, že som sa oženil“,
hovorí pacient. „To som nikdy nemal robiť! Vzal som si za ženu jednu vdovu, ktorá mala dospelú dcéru, ktorá sa teda stala mojou nevlastnou dcérou. Keď nás prišiel navštíviť môj otec, tak sa do dcéry zamiloval, že sa s ňou oženil. Teda moja nevlastná dcéra sa stala moju nevlastnou matkou. Potom sa mojej žene narodil syn, ktorý bol samozrejme otcov švagor, lebo to bol brat jeho manželky. No aj keďže moja dcéra bola mojou nevlastnou matkou,
jej malý brat, môj syn, sa stal mojím strýkom. Z toho tiež vyplýva, že moja žena, ktorá je matkou mojej nevlastnej matky je tiež moju babičkou a ja som teda jej vnuk. Ale to nie je všetko. Preto, že mám za manželku svoju nevlastnú babičku, nie som len jej manžel a vnuk, ale som aj svoj vlastný dedko … Už chápete, prečo som tu?“

Z listu manžela manželke: „Drahá Sára, buď taká dobrá a pošli mi Tvoje papuče! Prirodzene, myslím tým moje a nie Tvoje papuče. Ale keby si v liste čítala „moje papuče“, mohla by si si myslieť, že chcem Tvoje papuče. Keď však napíšem: pošli mi Tvoje papuče, čítaš „Tvoje papuče“ a rozumieš správne, čo myslím „moje papuče“ a pošleš mi moje papuče. Pošli mi teda Tvoje papuče!“

Tento príbeh je prebratý od našich misionárov Pavla Nogu a Kristiána Lilbanta, ktorý hrali v Bijacovciach na fašiangy: Niekedy sa stane, že prídete do kostola v pohode a odchádzate úplne zničený. Horšie je, pokiaľ tam prídete „načatý“ a „mäsiarsky štýl“ kázne vás úplne dorazí. Vtedy sa môže stať, že tá silnejšia povaha urobí nasledovné:
– vypne príjem, čiže začína si všímať veci, ktoré by inak nemal šancu všimnúť si …,
– počíta žiarovky na kostolnom lustri …,
– ráta dlaždičky na kostolnej podlahe,
– vyrýva umelecké diela a odkazy na lavice, stoličky, organ …,
– využíva čas na osobnú manikúru, ba aj pedikúru …,
– pozoruje posledné módne výkriky miestnych veriacich (niekedy je to rev alebo „bľakot“ módy),
– dobieha spánkový deficit po horúcej sobotňajšej noci …
V prípade vyčerpania objektov na pozorovanie sleduje miestnych miništrantov, kde vždy nájde dosť rozptýlenia pri pozorovaní zvláštnych prejavov ich nábožnosti. Pokiaľ je to citlivejšia povaha a pozorne počúva a v duchu kritizuje, ťažko sa vyhne pokušeniu uľaviť si pred kostolom trefnou poznámkou, dokonca celým predslovom: „Ta čula śi Marinko, co ňiśka pan spľetaľi …“

Podčiarknuté a spočítané: niekedy sa môže stať, že za jednu sv. omšu možno rozmnožiť viac hriechov než Božej milosti. Dôležité je, k čomu ma táto kázeň môže povzbudiť – modliť sa za dotyčného správcu farnosti, kaplána, diakona … a ku mojej zvýšenej pozornosti na budúcej sv. omši. Lúčime sa s Vami a prajeme Vám veľa trpezlivosti a pozornosti.

Vlado Balucha a spol.

Duchovná obnova vo Víťaze

V dňoch 27. až 30. mája sa konala v našej farnosti duchovná obnova. Duchovnú obnovu viedli páter Pavol a páter Kristián z Misíjnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul z Bijacoviec. Po skončení obnovy sme poprosili pátra Pavla o rozhovor. Duchovná obnova, ktorá práve skončila, zapadá do ukončenia veľkonočného obdobia – zoslania Ducha Svätého. Bola táto obnova naplánovaná?

Nič nie je náhodou, nič sa náhodou v našom živote nedeje. Niečo končí a niečo začína. Turíce aj obnova by mali byť takým povzbudením. Na Turíce apoštoli dostali povzbudenie a silu začínať. Aj táto farnosť dostala skrze túto obnovu od Boha milosť nejaké veci začať vo svojom živote, zmeniť svoj život, dobre sa vyspovedať, dať si veci do poriadku s Pánom Bohom. Ani sme nevedeli, aký dátum to presne bude, je to všetko v Božích rukách.

Poznáme vás ako rehoľu lazaristov, mohli by ste sa nám bližšie predstaviť?
Niekto sa opýta, prečo lazaristi? My nemáme zakladateľa sv. Lazára. Keď som prvýkrát počul lazaristi, Matka zem, ja som zdravý človek, nie som chromý, kyptavý; dajte mi pokoj, ja k lazaristom nepôjdem. No keď som sa tak prehlboval, čo sa týka aj našej reholnej špirituality. My sme spoločnosť apoštolského života, niečo medzi rehoľou a diecéznym kňazstvom, my nemáme kláštor, ale domy. Náš zakladateľ sv. Vincent, keď ju zakladal, dostal dar – opátstvo sv. Lazára, preto sa voláme lazaristi. Našou špecifickou úlohou je konanie ľudových misií, obnov, starať sa o chudobných, a to duchovne aj materiálne, preto robíme aj zbierky pre chudobných, potom výchova diecezného kňazstva proste našou prácou je apoštolská činnosť.

Ako sa vám „obnovovalo“ vo Víťaze?
Veľmi dobre, som ozaj povzbudený. Veľmi veľa som už prechodil, nabral skúsenosti. Šarišania sú veľmi dobrí ľudia, vnímaví, a to je dôležité, i keď samozrejme všade sú „muchy“. Bolo tú cítiť vanutie Ducha Svätého, ktoré som pocítil aj sám na sebe a cítil som, že aj skrze mňa, hoci som len obyčajný úbožiak ako každý ostatný, mnohí ľudia si dali veci do poriadku, veľa vecí sa tu stalo, možno povedať o takých malinkých zázrakoch.

Na záver nám skúste povedať nejaké povzbudenie, hoci mnohé odzneli vo vašich príhovoroch.
Tak ako Ježiš povedal apoštolom: „Nebojte sa!“ Takže, aby ste sa aj vy nebáli napriek tým ekonomickým, sociálnym, politickým ťažkostiam. I nám hovorí: „Nebojte sa!“ To je dôležité, aby sme sa nebáli. On nám dáva silu, aby sme s Božou pomocou všetko zvládli. Hlavne vám prajem, aby medzi vami panovala láska, lebo ak bude láska, bude porozumenie a pokoj. Verím že aj skrze túto duchovnú obnovu Pán Boh vzbudí nejaké povolania. Je len potrebné, aby ľudia boli otvorení na volanie Božie. Pozdravujem všetkých čitateľov Spektra, nech sa držia, aby sa vedeli vzdelávať a nech budú otvorení Pánu Bohu.

Rozhovor pripravil: MM

Ježišovo kňazstvo

V tomto mesiaci prežívame veľkú radosť, lebo Pán Ježiš, Najvyšší veľkňaz, znova si povolal jedného z našej farnosti do svojej bezvýhradnej služby. Vladimír Balucha vo vnútri svojho srdca započul slová: Poď za mnou. Z príležitosti jeho kňazskej vysviacky a primičnej slávnosti Vám ponúkam pár myšlienok Svätého Otca, Jána Pavla II. o kňazstve. To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž žije z Eucharistie, môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie z Eucharistie. Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie. Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri. Aká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme vtelené Slovo, čo potom zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu? Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery. Je preto správne, keď kresťanský ľud na jednej strane ďakuje Bohu za dar Eucharistie a kňazstva a na druhej strane neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi. Prajeme nášmu, novokňazovi, radosť z kňazskej služby a srdce pokorné a tiché podľa vzoru nášho Majstra.

duchovný

Služba spravodlivosti a milosrdenstvu

Boh stvoril zem a potom človeka na svoj obraz a pozval ho, aby pokračoval v diele stvorenia. Povolanie človeka k „podmaneniu“ zeme sa uskutočnilo pred prvým hriechom, preto práca nie je trestom za dedičný hriech, ale cestou, ktorou sa uskutočňuje jeho vládnutie vo viditeľnom svete. Práca je dobrom, ktorým človek realizuje vlastnú osobnosť, uplatňuje svoje schopnosti a uvedomuje si svoju dôstojnosť. Človek prácou pretvára spoločnosť a zdokonaľuje seba samého. Práca je povinnosťou a ak ju vykonávame v spojení s Kristom, stáva sa vykupiteľská. Hodnota akejkoľvek ľudskej práce vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, ktorú nemožno považovať za nejakú anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu. Prostredníctvom práce získavame prostriedky na zabezpečenie vlastného živobytia, svojej rodiny, ale aj na konanie milosrdenstva a podporu dobrých diel v prospech druhých ľudí. Veriaci môžu darovať Cirkvi hmotné dobrá a z výdobytkov svojej práce finančne podporovať Cirkev, jej apoštolské činnosti a služobníkov. Svojou podporou farnosti vyjadrujú svoju vieru a spolupatričnosť s cirkevným spoločenstvom. Milodarmi v prospech dobročinných diel na farskej, diecéznej i medzidiecéznej úrovni, sa prejavuje solidárnosť a jednota celej Cirkvi. Tým sa napĺňa aj univerzálny cieľ hmotných statkov, totiž, že sa majú dostať ku každému človeku. To, čo vlastníme, nie je výlučne len naše. Majetok tak nadobúda aj nadprirodzený účel, lebo napomáha spáse duší. Cirkev z vôle svojho zakladateľa má aj viditeľnú vonkajšiu štruktúru, preto okrem duchovných potrebuje aj primerané ekonomické prostriedky, aby mohla rozvíjať svoje poslanie a dosahovať vlastné ciele. Ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť majetok, sú: zabezpečenie vykonávania Božieho kultu, primerané živobytie kléru a iných služobníkov, vykonávanie apoštolátu a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných. Časné majetky farnosti spravuje farár, ktorý má svoju úlohu plniť so starostlivosťou dobrého hospodára. Osobne začlenený do života celého spoločenstva je zaň zodpovedný, „preto musí majetok toho spoločenstva spravovať priezračne, nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred ľuďmi“. Laici musia byť stále viac presvedčení o apoštolskej angažovanosti vo farnosti. Rozličnými službami, aj v hospodárskej oblasti, podľa svojich schopností a chariziem a v jednote so svojím farárom spolupracujú na spoločnom diele, a tak napomáhajú budovaniu Cirkvi. Riadny chod farnosti je zabezpečený predovšetkým príspevkami od veriacich formou zvončeka. V mnohých farnostiach sa periodicky konajú zbierky pre potreby farnosti, mimoriadne zbierky pri opravách a pri investičnej výstavbe. Príjem z prenájmu cirkevnej pôdy a budov predstavuje pomerne malú, ale stálu časť v rozpočte farnosti. Pravidelné zbierky na charitu, seminár, misie, médiá a iné sa odosielajú na arcibiskupský úrad a používajú sa na ciele, pre ktoré boli vyzbierané. Otázky na zamyslenie: Jestvuje vo vašej farnosti ekonomická rada? Ako účinkuje? Nemal by som práve ja pomôcť pri údržbe a zveľaďovaní cirkevného majetku? Sú vo farnosti dobrovoľníci, ktorí by radi vykonávali organizovanú charitatívnu službu? Touto témou končí synodálna konzultácia na farskej úrovni a začína diecézna konzultácia na dekanátnej úrovni. Dekanátna konzultácia má pred sebou výsledky farskej konzultácie v podobe prvého náčrtu pracovného textu synody. Každá farnosť bude mať okrem svojho duchovného otca aj zástupcu veriacich, v našom prípade je to pán Martin Magda. V rámci
dekanátu sa vytvorí priestor pre spoznávanie názorov nad rámec farnosti, pre spoločné hľadanie priorít, odporúčaní a návrhov do programu synody. Skončením synodálnej konzultácie na farskej úrovni sa synodálne spoločenstvo pretransformovalo na farskú pastoračnú radu, ktorá má pomáhať duchovnému otcovi pri rozvíjaní farských aktivít.