Naše Spektrum jubiluje

Čože je to päťdesiatka, spieva sa v jednej piesni. Čo je potom päť rokov existencie akéhosi farského časopisu. Päťdesiat rokov života je naplnených radosťami, smútkom, nezdarom, zdravím, chorobami. Päť rokov je odrobinkou päťdesiatky a čím teda môže byť naplnených?

Na začiatku to bola myšlienka, nápad, odvaha, pokus urobiť niečo pre farnosť, ľudí, zviditeľniť sa v diecéze, ukázať, že farnosť sv. Jozefa, robotníka žije, dýcha a je súčasťou arcidiecézy a univerzálnej Cirkvi. Po prvých číslach nastupuje odhodlanie vytrvať. Nie je dôležité začať, umenie je vytrvať. Tak je to v živote aj s našou vierou. To je potrebné aj pri vydávaní tohto nášho farského časopisu Spektrum. Náš časopis existuje už päť rokov. Patrí sa zapáliť na torte päť sviečok a tešiť sa, lebo ideme ďalej a máme chuť. Oslavujte všetci, ktorí ste sa zapojili článkom, básničkou, zamyslením, postrehom, podnetom, peknou myšlienkou, nápadom pri vytváraní a skvalitňovaní Spektra. Nech oslavuje môj predchodca, ThLic. Juraj Riško, ktorý je otcom tohto diela. Nech oslavuje redakčná rada, skladači čísel, všetci prispievatelia aj tí, ktorí nám fandia a vždy veľmi dychtivo očakávajú ďalšie nové číslo nášho časopisu. Nech s nami oslavujú aj tí, ktorí sú za morom a Spektrum je jediným spojivkom s ich milým, rodným krajom. Aj ja oslavujem, lebo Spektrum sa mi páči a mám ho úprimne rád ako otec, ktorý si adoptuje dieťa a stará sa oňho, venuje mu čas, pozornosť a chce ho vidieť ako mu pribúdajú ďalšie roky života. Milé naše päťročné Spektrum, prajeme Ti nekonečne veľa čísel, aby si rástol na kvalite, aby bolo vždy papiera, ktorý je potrebný k tvojej existencii i atramentu, ktorým píšeme tvoju históriu a dejiny. Ako adoptívny otec ti prajem veľa ochotných „krstných“ ľudí, ktorí ťa budú napĺňať písaným slovom, ktorí sa budú tešiť z tvojho napredovania, rastu a z toho, že žiješ. Nech ťa čo najviac ľudí drží na rukách, kým si malý a keď povyrastieš, nech ťa držia za ruku a sprevádzajú ulicami Víťaza a Ovčia, aby si mnohým známym i neznámym ľuďom v šírom svete priniesol radosť z informácií o nás, ktorí tu žijeme a ty si našou súčasťou.

Nech žije Spektrum!!! Živióóó!!! Mnoho rokov, šťastných rokov, sto rokov!!!!!!!

Prázdninová prosba.

Ochráň ma, Pane,

pred nezmyselnými dňami nudy,

pred dňami bez modlitby a bez myšlienok na teba,

pred prázdnymi a špinavými rečami,

pred skleslosťou, prostrednosťou, neovládaním sa, ľahostajnosťou.

Prosím ťa,

otvor mi oči pre všetko dobré a krásne,

nech moje ústa nachádzajú slová radosti,

nech sú moje ruky ochotné dávať a pomáhať,

nech s bdelým duchom prijímam pravdu.

Pomôž mi, aby som svojím životom zvestoval teba.

Alfonso Pereira

O jedného Víťazanca viac alebo čo dokáže SPEKTRUM

20. júna 2004 sa moja rodina rozrástla o jedného člena (nie, nejde o prirodzený prírastok do rodiny, to až doma …). Moja neter Evka Galdunová dostala možnosť pobytu v USA v rámci vysokoškolského programu „Pracuj a poznávaj“ s možnosťou tu počas letných prázdnin aj pracovať.

Je to radosť mať pri sebe niekoho blízkeho po veľmi dlhej dobe. Doniesla nám so sebou aj kus Víťaza vo forme našich časopisov „Spektrum“. Neviete si to ani predstaviť, ako hltavo ich s manželkou čítame a „trháme“ si ich z rúk. Tak po dvoch hodinách čítania moja manželka Eva prehlásila so slzami v očiach: „No,čo my tu robíme, zbaľme „švestky“ a poďme už domov!“ Sme prekvapení, aké nádherné aktivity sú organizované v rámci našej farnosti. Jednotlivé príspevky sú na vysokej úrovni, nehovoriac o ich poučnosti. Mňa osobne veľmi príjemne potešilo, že ma niektorý z redaktorov zaradil medzi „stálych dopisovateľov“. Ďakujem za vysoké vyznamenanie. To ma aj zaväzuje. Priebežne, ak redakcia to uzná za vhodné, napíšem nejaké zaujímavosti z tunajšieho života veriacich a ich aktivít. V mnohých prípadoch sú veľmi inšpirujúce.

Všetkých Vás srdečne pozdravuje, praje veľa zdravia a Božieho požehnania Ondrej Foriš

Dieťa

Tak ďaleko od vás a predsa tak blízko. Ako to ten Pán Boh pekne zariadil. Stačí sa myšlienkou zahľadieť a už sme vo Víťaze medzi vami. E-mail je ešte pomalší a vždy bude, ale aká je to výhoda. Vďaka e-mailu sa chceme podeliť aj s vami o radostnej skutočnosti, ktorá sa stala práve vo Víťaze.

Vieme, že v rodine Magdových sa narodilo dieťa – Monika. Po dvoch už dospelých synoch sa zrazu z jasného neba narodí dieťa. A to ešte na radosť iste všetkých v rodine – dievča. Monika. Nemyslím, že rodičia vybrali toto meno náhodou. Iste bolo z vnuknutia Ducha Svätého nielen pre rodinu Magdových, ale možno aj pre obec Víťaz. Vieme, čo všetko vymodlila, ale aj vytrpela jej sv. patrónka. A všetko malo svoj zmysel. Priznajme však, koľkí sa pri tejto správe možno usmiali popod fúzy, že či im to bolo na starosť treba. Koľkí si robili posmech? Vieme, ako to na dedine býva. A ja si myslím, ale predovšetkým vyjadrujem obrovskú radosť nad jedným novonarodeným dieťaťom vo Víťaze – nad tebou Monika! S láskou prijatá oboma rodičmi. A vy rodičia, nehnevajte sa, keď sa podelím v Spektre s vami, milí Víťazania, o radosť otca narodeného dieťaťa, ale predovšetkým o hĺbku myšlienok vďaky Pánu Bohu za túto skutočnosť. Keď písal otec dieťaťa tieto myšlienky, bolo dieťa v ohrození života, teda len Boh vedel, ako to všetko dopadne. A predsa toľká viera v mužovi, otcovi dieťaťa, ale predovšetkým radosť nad jeho narodením. Ani mladý pár, ktorý čaká prvé dieťa, by možno nevedel vyjadriť toľkú radosť, ale hlavne vďačnosť Pánu Bohu za tento dar. A teraz už slová otca dieťaťa, keď nám oznamoval milú skutočnosť: „Chcem vám oznámiť, že sa nám narodilo najkrajšie dievčatko na svete – Monička, meno dostala po sv. Monike. Jej príchod na tento svet bol trocha priskorý a dramatický. Prijali sme to ako Pánov zámer, lebo Pánove milosrdenstvo a láska nepozná hraníc. Keď sa s takým maličkým odstupom času nad tým zamýšľam, objavujem velikánsku Božiu milosť a požehnanie pre moju rodinu. Tie radostné okamihy s nami prežívajú aj naši kňazi, duchovný otec Juraj, nový duchovný otec Oliver a duchovný otec Peter z Križovan. Oni sú našou veľkou duchovnou oporou. Ani sa to nedá všetko opísať, pretože toho Božieho požehnania je veľmi veľa. Veľmi ďakujeme nášmu Pánovi za tento zázrak, veď nie je potrebné chodiť za zázrakmi po svete, keď je ich toľko všade okolo nás, stačí iba chcieť ich vidieť. A chcieť ich vidieť je chcieť sa viac zblížiť s Bohom. Za toto požehnanie ďakujeme na kolenách Bohu, aj vám za vaše modlitby. Ani nevieme, čím sme si tu milosť vyslúžili. Opäť ďakujeme za tento dar, za toto požehnanie do nášho domu. Pozdravujte všetkých, ktorých poznáte a rozpovedzte im o našom zázraku, Moničke, ktorý sa stal v našej rodine. Chcem vás poprosiť, aby ste sa aj naďalej modlili za našu Moničku, pretože toto je iba prvá časť jej dozrievania – fyzická, čaká ju ešte duševné dozrievanie.“ No nie je to krásne, milí Víťazania? A ešte dodám, aká je dôležitá úloha kňaza v obci a spolupráca s ním. Aj pri takejto príležitosti. Potom výsledok hovorí za všetko. Nechám opäť hovoriť šťastného otca: „Je to vymodlené dieťatko a veľmi za to ďakujeme aj nášmu bývalému duchovnému otcovi Jurajovi Riškovi. To on je skrze Pána duchovným otcom našej Moničky. Nebyť jeho v našej blízkosti, jeho duchovných rád, povzbudení a požehnávania, ktoré nám skrze Ježiša Krista sprostredkovával, neviem, či by sme boli takú dôležitú životnú úlohu s takou pokorou prijali. Je to výnimočný kňaz, cez ktorého modlitby sme dostali ako rodina veľmi veľké milosti. A my sme mu za to veľmi povďační. Ale bol to Boží zámer, Božia milosť.
Viete, ako nás povzbudzoval a potešoval? Od prvej chvíle, kedy sa dozvedel, že čakáme bábätko (dozvedel sa to ako prvý), hneď nám povedal: „To bude dievčatko“.“ Prečo toto všetko píšem? V koľkých rodinách sú deti nechcené! V koľkých rodinách je dieťa na príťaž! V koľkých rodinách víťazí mamona pred dieťaťom? Koľko detí trpí! Koľko jej potratených – zabitých detí! Koľko detí žijúcich rodičov končí v detských domovoch! Trend nie je
potešiteľný. A tu je krásny príklad rodiny, v ktorej aj po 20-tich rokoch sa narodenie dieťaťa pokladá za Boží dar a je s láskou prijímaný. A toto dieťa aj nám v Spojených štátoch vtlačilo slzy do očí. Boli to slzy radosti práve nad tým, ako bolo s láskou prijaté. Monika, keď raz vyrastieš do plnej krásy, my tu už nebudeme, ale dúfame, že rodičia ti povedia, akú radosť urobilo tvoje narodenie aj nám. Víťazania, tešte sa spolu s nami, že Monika je na svete! Pri nedávnej návšteve v rodine spisovateľa Dr. Milana Rúfusa sme videli tiež nádherný príklad starostlivosti o dieťa, tiež v neskoršom veku narodené. Prvé dieťa. Nemajú to však ľahké, ale prijali všetko z Božích rúk ako dar, o ktorý sa treba starať ako o poklad. Veď deti sú našou budúcnosťou. Iste poznáte tie jeho prekrásne básne, ktoré sa viažu na deti. Monika, modlime sa za teba s W. Shakespearom: „Ó, Pane, ktorý si mi dal život, daj mi aj srdce plné vďačnosti.” My pridávame: „Vďačné aj za mojich rodičov, že ma prijali s láskou!“ Aj my sme raz boli deťmi. Ježiš nás však napomína: “Kto nepri
jme Božie Kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Buďme teda deťmi. Tešme sa ako deti aj z narodenia našej Moničky vo Víťaze. Víťazania, ste všetci v našich modlitbách.



PS: Milí rodičia, odpustite, že sa delíme s tým, čo patrilo iba Vám. No nedá nám nepodeliť sa s našou radosťou aj prostredníctvom Spektra s jeho čitateľmi.

Srdečne Vás pozdravujú Vaši Birošovci, USA

Výlet do Bratislavy

Náš rodák Vladimír Balucha nás všetkých pozval na svoju kňazskú vysviacku 20. júna v Bratislave, časť Ružinov. Aká to radosť! Opäť jeden z nás povolaný za kňaza. My sme jeho pozvanie prijali. Nazbierala sa nás pekná kôpka, štyri autobusy: jeden „Belholz“, druhý „Hasiči“, tretí „Príbuzní“ a štvrtý „Veriaci“. V nedeľu hodinu po polnoci sme vyrazili. Cesta bola bez problémov, len „Veriaci“ mali vždy času. A tak všetci museli na nich čakať. Veriaci boli vždy usmiati, pokojní, opájal ich stav blaženosti, lebo ich autobus bol krásnej žltej farby. Všade, kde sme prišli, pozerali na nás a tešili sa z nášho príchodu, tak ako sa teší z vychádzajúceho slnka. A dočkali sme sa aj rána. Vítala nás Bratislava. Prichádzala hlavná časť nášho putovania – kňazská vysviacka nášho rodáka Vlada. Kostol bol nádherné vyzdobený, plný Víťazanov. Všade, kam ste pozreli, videli ste známu tvár pochádzajúcu z Víťaza. Cítili sme sa ako doma. A bolo nás aj počuť. Spievali sme s radosťou nášmu Nebeskému Otcovi na slávu, veď nám urobil veľké veci. Opäť jeden z nás sa stal kňazom. Vďaka ti, Otče! Po eucharistickej hostine nasledovalo agapé – hostina. Všetci, čo tam boli, mohli sa dosýta najesť, lebo bolo pre všetkých. Keď sa ľudia chcú deliť, tak nikto nemôže hladovať, trieť núdzu. Chcem sa poďakovať Vladovi za túto slávnosť, aj za pohostenie. Nasýtení sme navštívili kostol Najsvätejšej rodiny v Petržalke, kde Svätý Otec Ján Pavol II. v septembri slúžil sv. omšu, pri ktorej blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopku a rehoľnú sestru Zdenku Schelinovú. O kostole, jeho výstavbe nás poinformoval náš rodák pán František Kollár. Ďakujeme mu za čas a ochotu! Mali sme naplánovaný aj iný program, ktorý nám prekazil hustý dážď, búrka. A tak sme sa vydali na cestu naspäť domov. Domov človeka ťahá a tak aj naše autobusy boli priťahované domov vlastnou príťažlivou rýchlosťou. Najviac sa ponáhľali „Príbuzní“, veď mali „perný“ týždeň pred sebou. Rozumeli sme im. Potom to bol „Belholz“. Áno, ráno išli do práce a šéf im ide vždy príkladom. Tretí boli „Hasiči“, oni musia byť k dispozícii, keby horelo, kto zahasí? A štvrtý boli „Veriaci“. Verili sme v šťastný návrat domov. Čím bližšie domov, tým rýchlejšie sme šli. Ale iba po Levoču. Tam sme spomalili, lebo sme si chceli vychutnať super jazdu. Boli to chvíle veľkého očakávania, kedy budeme doma. Boli sme napätí ako naše slniečko – autobus zvládne tento výlet do Bratislavy a späť. Zvládol ho super, aj keď sa zhora „potil“ a zdola „kríval“. Bol statočný a my sme sa upevnili vo viere a zblížili sa medzi sebou. Sme radi, že sme boli na Vladovej kňazskej vysviacke a opráili sme si staré príslovie: „Nie je dôležité byť všade prvý, ale šťastlivo prísť a vrátiť sa.“ Bože, vďaka ti za tento čas, ktorí sme spolu prežili!

o. Oliver

Náš pokračovateľ o. Oliver.

Túžby i obavy sprevádzajú život každého človeka, duchovnú osobu nevynímajúc, zvlášť, keď príde do nového prostredia, medzi neznámych ľudí a zároveň treba „prevziať štafetu“ aktivít, ktorými farnosť žije. Ako ich prežíval a prežíva náš terajší duchovný otec Oliver, dozviete sa z nasledujúceho rozhovoru.


1. Otec Oliver, aj Vás vítame v Spektre ako nášho hosťa. Pred rokom došlo k „výmene stráží“ – podobne ako o. Juraj aj vy ste prišli z kaplánky na svoje prvé pôsobisko k nám do Víťaza. Vaše prianie v úvodníku minuloročného septembrového čísla znelo: „Chcem Vás mať rád, túžim, aby ste mňa mali radi a aby sme spolu milovali nebeského Otca.“ Darí sa Vám napĺňať toto prianie?



Môj príchod do Víťaza bol aj pre mňa samého plný očakávania. Kládol som si otázky, či budem dobrým kňazom – farárom, čím si získam ľudí, aby som bol naozaj, tak ako tu voláte farára, duchovným otcom. Otec má rád svoje deti, preto toto prianie na začiatku môjho účinkovania medzi vami. Láska dokáže veľmi veľa. Tak ako si otec nemôže vybrať dieťa ani deti rodičov, ale sú si daní od Boha, tak aj veriaci a kňaz sa navzájom nevyberajú. Božia prozreteľnosť nás spojila, aby sme sa spoznali, vzájomne sa obohatili a v prvom rade rástli v láske. A či sa to darí? Ja sa snažím. Ku každému sa nebojím ozvať, prihovoriť alebo prísť na návštevu, nerobím rozdiel medzi starým a mladým, som tu poslaný pre každého. A z vašej strany cítim, že ma máte radi. Možno jeden malý postreh. Naučili sme sa zdraviť či idem pešo alebo som v aute a pozdravíme sa zdvihnutím ruky alebo zatrúbením. Je to prejav úcty, lásky. Z toho sa veľmi teším.



2. Do správcovstva farnosti Vám pribudlo, okrem iných povinností a aktivít, aj vydávanie farského časopisu. Aké myšlienky Vám prebehli mysľou? Nezľakli ste sa? Aj pred redakčnou radou visel otáznik, či budete tejto aktivite naklonený.



Skôr ako som k vám prišiel, poslali ste mi jeden exemplár na kaplánku do Valalík. Prezrel som si ho pozorne a v ňom som prvýkrát videl, aký veľký kostol máte. Strach z časopisu odišiel, keď som spoznal ľudí, ktorí ho tvoria. Dúfam, že aj váš strach zo mňa opadol a dobre sa vám so mnou spolupracuje.



3. Úlohy správcu aj cenzora zodpovedajúceho za obsahovú stránku časopisu ste sa úspešne zhostili, veď prispievate nielen úvodníkom. Čím Vás obohacuje Spektrum ako kňaza i ako človeka?



V prvom rade ma Spektrum obohacuje vzťahom k tým, s ktorými ho robím. Spolu tvoríme skvelú rozšírenú redakčnú radu a pri vzniku každého nového čísla sme spolu a vytvárame milé „časopisové spoločenstvo“. Obohacuje ma aj radosťou z každého čísla, ktoré vyjde, nad ktorým som strávil aj niekoľko dní. Taktiež žasnem nad ľudským rozumom, ktorý vynašiel počítač so všetkým, čo sa pomocou neho dá robiť a nad umením toho, kto ho vie využiť a robí s ním.



4. Spektrum ako farský časopis prešlo a prechádza zmenami (počet strán, grafika, rôznosť príspevkov). Chystáte v najbližšom období nejaké zmeny?



Niektoré zmeny už nastali. Pribudol rozpis sv. omší na mesiac, počas synody sme uverejňovali jednotlivé témy, posolstvá Svätého Otca, predstavili sme spoločenstvo žijúce vo farnosti, približujeme deti k časopisu cez úlohy v Detskom ihrisku, nechýba bohatá aktuálna fotodokumentácia zo života našej farnosti. Čo by som ešte chcel? V každom čísle rozhovor s nejakou osobou a miesto pre cirkevné dokumenty, ktoré potrebujeme poznať.



5. Ste pokračovateľom už začatého diela. Je to pre Vás niečo nové a
zároveň zaväzujúce. Čo by ste zaželali Spektru, jeho prispievateľom a čitateľom k 5. výročiu jeho existencie?



Spektru želám, aby ho čítalo najväčšie spektrum ľudí u nás i mimo územia našej farnosti, kým táto farnosť bude existovať. Prispievateľov prosím o prispievanie aktuálnych článkov a želám im dary Ducha Svätého pri vytváraní kvalitného farského časopisu a taktiež radosť pri jeho tvorbe. Všetkým čitateľom prajem pohodu
a radosť pri čítaní Spektra.

za rozhovor ďakuje Hanka

Brigáda v košickom seminári

Je čas prázdnin, školy zívajú prázdnotou. Žiaci, študenti, učitelia oddychujú. V školách sa zdržiavajú iba tí, ktorí sa starajú o ich údržbu a poriadok.

Aj v seminári v Košiciach utíchlo, bohoslovci sa rozišli do svojich farností (alebo na dovolenku). Práce je tam však ešte dosť pre každého, kto má chuť „vyhrnúť rukávy“. Z našej farnosti Víťaz vycestovala skupinka 40-tich, aby svojou troškou prispela k zveľadeniu objektu seminára. Bola to skupinka ľudí z Víťaza, Ovčia a pridali sa k nám aj dvaja Rómovia. Po prijatí v seminári nás rozdelili: chlapi k stavebným prácam a ženy k upratovaniu učební, skladov a izieb bohoslovcov. Nemali sme svojho „majstra“ – duchovného otca, pretože sme mu dali dovolenku, aby načerpal veľa nových síl, ktoré potrebuje pri svojej práci v našej farnosti. Ale mysleli sme na neho a vzdušným čípovým spojením – mobilom sme sa s ním spojili. Bol 7. júl, deň mena nášho duchovného otca Olivera. Najprv sme mu zablahoželali a priali, aby sa nám šťastlivo vrátil. Duchovný otec nám poprial veľa síl a chuť do práce v seminári. Pracovali sme usilovne, za čo sa nám dostalo odmeny na tele a na duši. Sestričky nám uvarili chutný obed a potom sme sa zúčastnili aj sv. omše. Stretli sme sa s prefektom seminára Petrom Gazdom, ktorý je zo Širokého. Veľmi milo nás prijal. Postaral sa tam o občerstvenie, aj na cestu domov, aby nám rýchlejšie ubehla. Bol to ako deň otvorených dverí. Spoznali sme prostredie v seminári, ktoré je veľmi pekné. Ale rozdiel bol v tom, že sme „otvorili dvere“ nielen svojim očiam, ale aj ochote prispieť svojou troškou k obnoveniu budovy, z ktorej vychádzajú mnohí naši duchovní pastieri. Vďaka Ti za to, Pane!

Eva Jenčová

Chváľme Boha oddychom.

Sme uponáhľaní. Všade zhon, stres. Až tak sme si zvykli na zhon, že keď na chvíľu ustaneme, už ani nevieme, čo si počať s troškou voľna. A z extrémneho zhonu prejdeme do extrémneho ničnerobenia.

Oddych potrebujeme, aj si ho zaslúžime. Práve v týchto dňoch sa začína obdobie prázdnin. Slnko, voda, pláže, končiare hôr … Sadáme do áut, vlakov, lietadiel a nechávame za sebou všetky celoročné starosti. Vypnúť a nemyslieť na šéfa, robotu, nemyslieť na nič … Potrebujeme si oddýchnuť. Úplne vypnúť by sme však nemali. Nemali by sme totiž vypnúť spojenie s Bohom. V skutočnom duchovnom živote niet prázdnin. Práve naopak. Ale to neznamená, že by sme mali celú dovolenku premodliť. Žalmista hovorí, že Boha môžeme chváliť poľnicou, harfou, citarou, lýrou, flautou, bubnom a dokonca i tancom. Boha teda môžeme chváliť aj oddychom, nie sladkým ničnerobením. Presne tak, ako nám to odporúča sv. Augustín: „Nech robíš čokoľvek, rob to dobre – a chválil si Boha.“ Skutočný oddych, oddych naplno, by mal byť plný radosti, ktorá vyviera priamo zo srdca. V našich rukách je radosť, všetka radosť vyhradená pre tento svet. Využime dovolenkové obdobie a naučme sa trošku usmievať sa životu a nesťažovať sa na každom kroku. Nenadarmo zvolal Alexander Solženicyn: „Ó, smiech, akú máš silu!“ Lebo raz darmo: Svätý, ktorý je smutný, je smutný svätý. Oddych si zaslúžime. Nevypínajme však úplne a všetko. Nevypínajme najmä spojenie s Bohom. Zintenzívnime vzťah k Bohu. Stretávajme sa s ním v modlitbe, nachádzajme ho v krásach prírody, v šume mora, v speve vtákov, ale najmä v našich blížnych. Nech je náš oddych hodný kresťanov. Ak si počas dovolenky nenájdeme čas na Boha a blížnych, potom bol náš zhon a stres zbytočný. Využime chvíle voľna aj na ponorenie sa do seba. Naberme sily pre naše duše.

-re-

Púť do Levoče.

Tak ako každý rok aj tohto roku sme putovali k našej Matke – levočskej Panne Márii. Púť sa začala v sobotu o 5:00 hod. svätou omšou, na ktorej nás duchovný otec Oliver povzbudil, dodal odvahy a udelil nám na cestu požehnanie. Posilnený na duchu sme sa potom spolu s pútnikmi z Ovčia vydali na cestu. Duchovnou oporou nám počas putovania boli duchovný otec Oliver a novokňaz Vladko, ktorý stíhal ešte aj spovedať. Cesta do Levoče bola veľmi príjemná a aj počasie nám prialo. Na začiatku sme trochu uháňali, no postupne prichádzala únava a tak sa naše tempo spomaľovalo. Príchod do Levoče bol určite pre každého veľkou radosťou a mnohí z nás si s úľavou vydýchli. Po krát
kom oddychu sme sa išli najprv pokloniť a zaspievať do chrámu sv. Jakuba. Cestou na Levočskú horu sme sa pomodlili krížovú cestu a potom už bez slov, aby sme vystačili s dychom, sme kráčali hore. Naše prvé kroky na Levočskej hore smerovali do baziliky, kde sme v tichosti pozdravili Pannu Máriu a poďakovali jej za zvládnutú cestu. Program levočskej púte bol tak ako každý rok veľmi bohatý. Takmer každé dve hodiny sa slúžila sv. omša, v noci to bol sv. ruženec, krížová cesta, polnočná sv. omša, eucharistická poklona a sviečkový sprievod. Všetko bolo veľmi krásne a človek tu mohol nabrať veľkú duchovnú posilu a pokoj. Bolo tu naozaj cítiť prítomnosť Matky Božej, ktorá pozerá na svoje deti a počúva ich prosby. Nedeľnou slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval kardinál Jozef Tomko, sa tohtoročná levočská púť skončila. Posilnení na tele a plní duchovnej radosti sme sa vybrali na cestu domov. Cesta domov však bola o niečo ťažšia ako cesta do Levoče. Bolo to hlavne preto, lebo tempo nášho putovania bolo veľmi rýchle a tak, ak sme chceli s tými „zdatnejšími“ udržať krok, mali sme čo robiť. Žiaľ, mnohí z nás boli rozhorčení a nevládali s dychom. Táto skutočnosť sa opakuje rok čo rok a prináša so sebou len rozhorčenie a nepokoj. Z nášho putovania sa stáva akási športová disciplína, v ktorej si chcú mnohí dokázať, akí sú dobrí a koľko vydržia. Aj napriek týmto nepríjemnos
tiam sme sa hoci vyčerpaní, ale predsa šťastní vrátili domov, kde sme priniesli požehnanie od Panny Márie, na ktoré už netrpezlivo čakali naši blízki.

pútnička

Náš zakladateľ o. Juraj.

Titulný názov na obálke hovorí: „Naše Spektrum jubiluje.“ Aj keď je to mladé jubileum, chceme sa vrátiť v myšlienkach späť: ako to vlastne všetko vznikalo? Sprievodcom tejto malej exkurzie o našich začiatkoch bude náš bývalý duchovný otec Juraj Riško.


1. Otec Juraj, vitajte na stránkach Spektra. Keď ste „kaplánčili“ v Sabinove, boli ste autorom myšlienky vydávať farský časopis. Podarilo sa. Túto myšlienku ste „oživili“ aj vo svojej prvej farnosti. Táto myšlienka Vás oslovila. Kto alebo čo bolo takou prvou iskierkou založiť, resp. vydávať farský časopis?



Už v totalite ako gymnazista som dostal do rúk samizdatové vydania časopisov Zrno a Svetlo (zdá sa, že kvalita prežije, lebo tieto dva časopisy nepretržite vychádzajú dodnes). Počas formácie u saleziánov som spoznal životopis sv. Jána Bosca, ktorý sa inšpiroval sv. Františkom Saleským. Obaja horlivo propagovali kresťanský apoštolát tlačou – knihami a časopismi. Počas bohosloveckých štúdií som navštívil Taliansko Anglicko. Vo farnostiach po sv. omšiach rozdávali informačné bulletiny. Páčila sa mi táto myšlienka. Neskôr sa táto forma komunikácie začala udomácňovať aj u nás. Vznikli prvé farské listy. Najstaršie sú Mozaika a Alžbetin list. Keď som bol kaplánom v Sabinove, dostávali sme tieto výtlačky. Vtedy ma napadlo, prečo by nemohlo niečo podobné byť aj v Sabinove. Tu sa asi zrodila túžba preniesť túto myšlienku do života. Myslím, že to bolo vnuknutie Ducha svätého, lebo čoskoro sa našiel okruh nadšencov, ktorým sa táto myšlienka tiež pozdávala. Podobne tomu bolo aj vo Víťaze a myslím, že vo všetkých farnostiach, kde vychádzajú farské časopisy.



2. V nultom čísle Spektra v júni 1999 ste o. i. v úvodníku napísali: „Náš časopis chce osloviť široké spektrum veriacich.“ Myslíte si, že sa to podarilo? Čím oslovila tvorba časopisu Vás?



S odstupom piatich rokov som presvedčený, že časopis Spektrum oslovil široký okruh čitateľov vo farnosti i mimo nej. Vytvorila sa redakčná rada – spoločenstvo, ktoré koordinuje tvorbu časopisu. Predovšetkým ho tvoria autori, ktorí do neho prispievajú a tí, čo vytvárajú spätnú väzbu. Táto činnosť bola obohatením aj pre mňa, hoci si to vyžadovalo aj určité úsilie. Bolo potrebné povzbudzovať k písaniu a vytrvalosti. Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na tvorbe časopisu rozmanitými službami – boli pre mňa povzbudením (grafik, prepisovateľka, pisatelia, tlačiarenská čata …).



3. Pri tejto náročnej, ale zaujímavej práci sa niekedy objavili aj ťažkosti. Ako ste ich, ako osoba zodpovedná za vydanie, riešili? Bola Vám nápomocná aj redakčná rada, resp. prispievatelia?



Samozrejme, že boli aj chvíle pochybnosti, či je dobré pokračovať v začatom diele. Každé dobré dielo musí prejsť aj zlými skúškami. Nemôže stagnovať, musí sa rozvíjať ďalej. Tento rast záujmu sme vnímali spoločne v redakčnej rade a to nás povzbudzovalo pokračovať ďalej.



4. Pred rokom ste odišli spravovať novú farnosť. Myšlienka založiť farský časopis Vás sprevádzala aj na novom pôsobisku. Vieme, že farnosť Hanušovce nad Topľou vydáva časopis Zrkadlo. Predstavte ho trošku bližšie.



Niektorým z Vás sa do rúk dostalo Zrkadlo – časopis rímskokatolíckej farnosti Hanušovce nad Topľou. Vymieňam si niekoľko exemplárov medzi redakciami. Zrkadlo je o rok staršie ako Spektrum. Po mojom príchode do farnosti som bol oslovený, či bude pokračovať jeho vydávanie. Časopis vznikol na podnet bývalého kaplána a mal vytvorené podmienky pre schvaľovanie. Vychádza v
rovnakom náklade ako Spektrum. Taktiež aj proces tvorby časopisu je podobný. To všetko ma utvrdilo v tom, že Zrkadlo má perspektívu a bude účinným nástrojom apoštolátu vo farnosti.



5. Farský časopis Spektrum si pripomína svoje piate výročie. Vyrástol z plienok, urobil prvé kroky, čoraz pevnejšie kráča po svojej ceste ďalej. Čo by ste mu ako jeho „otec“ zaželali do ďalšieho putovania?



Redakcii
jubilujúceho Spektra chcem zaželať veľa tvorivých nápadov, radosť z vykonaného diela, veľa nedočkavých čita
teľov, nových prispievateľov. Nech Spektrum prináša povzbudenie pre každého, aby budovalo farské spoločenstvo v jednote a pestrosti Božích detí, ktorým Boh dáva talenty pre úžitok druhých.

za rozhovor ďakuje Hanka