Naša kongregácia bola založená vo Francúzsku v roku 1818 a do tejto už jestvujúcej kongregácie vstúpila sestra Faustína. Takže netreba si mýliť, že ju ona založila; stala sa spoluzakladateľkou rehole, ale až po čase, pretože priniesla niečo nové, charizmu, ktorú jej dal Pán Ježiš. V tomto kláštore prežila časť svojho života. Ježiš nazval toto miesto, prakticky celé toto posolstvo veľmi dôležité pre ľudstvo.
Ježiš raz povedal sestre Faustíne: „Pripravíš svet na môj druhý príchod.“ Sestra Faustína bola veľmi jednoduchým človekom. Píše vo svojom denníčku: „Dlho som zápasila, nevedela som, čo to mám robiť. Tvárila som sa, že nič nepočujem.“ Až neskôr jej Ježiš vysvetlil, že každodenná obeta i modlitby, to všetko má byť čosi, čo pripraví svet na Ježišov príchod. Takže my musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcich časoch a že Ježiš nám naozaj ponúka veľmi zvláštne milosti. Už napríklad to, že bazilika vyzerá veľmi zvláštne – má taký okrúhly tvar pripomínajúci moderný koráb. Tak ako v Starom zákone staval Noe koráb, tak je Božie milosrdenstvo záchranou pre ľudstvo. Ježiš nám dáva akoby záchranné koleso a kto sa toho Božieho milosrdenstva chytí, bude zachránený; taká je pravda. Veľmi krásne to vyjadril Sv. Otec Ján Pavol II.: „Sestra Faustína je Božím darom pre dnešné časy.“
Ježiš vedel ako bude vyzerať 21. storočie a práve preto si vybral niekoho veľmi jednoduchého – kto má tri triedy základnej školy, od krstu má meno Helena, neskôr sestra Faustína a že práve ona bude tou, ktorá priblíži nanovo pravdu, ktorá bola zabudnutá – teda, že On nie je len spravodlivým sudcom, ale že je milosrdným Spasiteľom, že je samé milosrdenstvo voči nám a že práve toto tajomstvo nám chce pripomenúť. Lebo toto je čosi, čo nám má veľmi pomôcť. Musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcej dobe a musíme si položiť otázku, čo môžeme my urobiť preto, aby toto posolstvo sa k nám dostalo. Keď sa Ježiš zjavil sestre Faustíne (vídavala ho veľmi často, po prvýkrát s tými dvoma lúčmi), vysvetlil jej, že chce, aby obraz, ktorý namaľuje, mal takýto nápis: JEŽIŠ, DÔVERUJEM V TEBA a povedal jej: „Chcem, aby tento obraz, ktorý namaľuješ, bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom i na celom svete.“
Sestra Faustína mala s tým veľké problémy, lebo nevedela maľovať. Až po dvoch rokoch, keď bola preložená na Litvu (to patrilo kedysi Poľsku), tam jej konečne spovedník našiel maliara, ktorý namaľoval prvý obraz; môžeme ho nájsť v kostole Ducha Svätého vo Viľňuse, kde bol umiestnený. Obraz, ktorý je v Krakove, bol namaľovaný až po smrti sestry Faustíny. Dal ho namaľovať jeden žid ako poďakovanie za záchranu svojej rodiny v 2. svetovej vojne. Prvé milosti a zázraky sa diali už po smrti sestry Faustíny. Kaplnka je najdôležitejším miestom – tam sa sestra Faustína modlievala a často vídavala Pána Ježiša. To je to miesto posvätené jej prítomnosťou.
Svätý Otec to krásne povedal, keď vysvetlil, že jestvujú časy a miesta, ktoré si vyberá Boh, aby na nich zvlášť zjavoval svoju lásku. Toto je jedno z takýchto miest. Keď hľadíme na obraz, vidíme podstatu, teda podstatou úcty je postoj dôvery voči Bohu a postoj milosrdenstva voči blížnym. Dôvera je všetko, čo Pán Ježiš od sestry Faustíny očakával. Učil ju, že dôvera znamená prijatie Božej vôle. Ak ja naozaj verím Bohu, tak prijímam z jeho dlane všetko, aj to, čo je nepochopiteľné. My si musíme uvedomiť, že tu na zemi nie je raj. Treba vedieť, že za krížom je naše zmŕtvychvstanie.
Pri krste sme dostali tri cenné dary – vieru, nádej, lásku. Práve skrze vieru môžeme Boha hlbšie spoznať, lepšie než ľudia, ktorí neboli pokrstení. Sestra Faustína píše: „Všetka milosť prúdi na nás cez modlitbu. To je taký kanál.“ Koľko času ja venujem svojej osobnej modlitbe? Dokážem prijímať Božiu lásku, ktorá na nás čaká, ktorá sa mi chce dať? Treba si ten čas vytvoriť. Diabol je veľmi šťastný, keď zistí, že človek sa prestal modliť. Ježiš dvakrát vracia čas, ktorý my venujeme jemu. Panna Mária vedela, čo robí, keď na všetko mala jedinú odpoveď: „Áno, Pane, nech sa tak stane. Fiat.“ Čo musela prežívať, keď na kríži zomrel jej jediný syn. Ale Panne Márii nechýbali slzy. Ona pod krížom aj plakala. Niekedy nás prijatie Božej vôle stojí takéto slzy, ale vtedy treba povedať jedno: „Pane, ja nechápem, čo robíš, ale ja verím, že ty vieš, čo robíš.“ My nemusíme logicky chápať Božiu vôľu. Z čoho sa rodia depresie, choroby, atď? Z toho, že neprijímame to, čo od nás chce Boh. Zisťujeme, že dôvera nie je taká ľahká. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dcéra moja, pamätaj na to, že nejestvuje iná cesta do neba, iba cesta kríža.“ Ježiš povedal, že najšťastnejšia je tá duša, ktorá mu úplne dôveruje, lebo on sám sa o ňu stará. Zisťujeme, že svätosť je možná, že Božie milosrdenstvo nás pozdvihuje od našich hriechov, slabostí, úbohostí, našich pádov. Zakúšame ho v rôznych okamihoch – v Eucharistii, sviatosti zmierenia, v rôznych udalostiach dňa.
Druhá súčasť obrazu – Ježišova tvár. Maliar sa veľmi modlil, skôr než začal maľovať obraz. Ježiš hovorí: „Môj pohľad z tohto obrazu je taký ako pohľad z kríža.“ Ježiš na kríži odpustil každému z nás. Ježiš čaká od nás milosrdenstvo. Ježiš veľmi dobre vie, že sme slabí a hriešni. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Vždy keď ideš na sv. spoveď, pamätaj, že ja sám čakám na teba. Kňazom sa len zacláňam, ale sám pôsobím v tvojej duši.“ Ježiš preto chcel, aby sme si vypestovali svoj postoj k milosrdenstvu, lebo láska je čosi, čo otvára nebo. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dávam ti tri konkrétne spôsoby – skutok, slovo, modlitbu.“
Ježiš je odpoveďou na naše potreby. Ak my dovolíme, aby Ježišovo milosrdenstvo cez naše duše prichádzalo k blížnym, vtedy sme autentickými apoštolmi Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo znamená vidieť všetky potreby iných okolo mňa. Podstatné je to, že Ježiš sa bude na toto pýtať: „Človeče, videl si ma v druhých ľuďoch, keď som za tebou prišiel?“
Lekári neskoro zistili, že sestra Faustína má tuberkulózu. Človek s takou chorobou je veľmi unavený, malátny a má veľké bolesti. Sestra Faustína nikdy nežiadala morfium. Keď sa jej sestričky pýtali ako sa cíti, odpovedala veľmi úprimne: „Veľmi trpím, ale je mi s tým dobre.“ Kde je to tajomstvo: prečo tí svätí, ktorí toľko trpeli, boli šťastní? Tajomstvo je v tom, čo môže každý jeden z nás zažiť na sv. omši – môže sa tam stretnúť s Ježišom. To nie je divadielko. My sme autentickí pri tom, čo sa dialo pred 2000 rokmi. Ak neprijímam Ježiša s vierou, to ma nepremieňa a on nemôže pôsobiť v mojom živote. Nedokážem prijať Otcovu vôľu, lebo nemám na to silu.
Boh je s nami. Celá sv. Trojica prebýva v duši človeka, ktorý je v milosti. My sa nemáme čoho báť. Najvyšší je s nami.
spracovala Eva Mihaľová, Víťaz
