Značka: Spektrum 2007 – 1

Vznik ľudovej adventnej pobožnosti – hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu – podnietila udalosť z Lukášovho evanjelia, kde sa o Ježišovom narodení hovorí ako Jozef s Pannou Máriou išli z Nazareta na súpis ľudu do Betlehema. Hoci pohostinstvo v Betleheme patrilo k náboženským povinnostiam Izraelitov, predsa nedostali ubytovanie u ľudí. Uchýlili sa do jaskyne, kde Panna Mária dala svetu Ježiša.

Ľudia po deväť večerov pred Vianocami putovali s obrazom Sv. rodiny z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a spoločne sa modlitbou pripravovali na dôstojné oslávenie Ježišovho narodenia. Pobožnosť má formu deviatnika, ktorá má tiež základ vo Sv. písme. Skutky apoštolov zachovali správu o tom, že Ježišovi učeníci s Pannou Máriou zotrvávali na modlitbách po deväť dní od Ježišovho nanebovstúpenia až po Turíce a tak vyprosovali dary Ducha Svätého. Deviatnik je aj odpoveďou na výzvy Sv. písma k vytrvalej modlitbe. Pri tejto pobožnosti sa vytvára spoločenstvo veriacich a je aj odpoveďou na Ježišovu požiadavku spoločnej modlitby: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“

Cieľom tejto pobožnosti je:
1. dať duchovnú vynáhradu za odmietnutie a urážky Sv. rodiny, ktoré sa jej dostali a dostávajú,
2. osobitne preukázať lásku a úctu Panne Márii,
3. pripraviť sa na dôstojné slávenie Vianoc.


Začína sa 15. decembra a končí 23. decembra. Zapája sa do nej deväť rodín a môžu sa k nej pridať aj ľudia, ku ktorým sa nejde do domácnosti.

Vďaka naším predkom a rodičom sa táto ľudová pobožnosť „Hľadanie prístrešia pre Sv. rodinu“ zachovala v našej dedine dodnes. Počas komunistického režimu sa niektoré skupiny rozpadli. Nepretržite zostala iba skupina spoločenstva rodín pani Márie Vyhonskej. V roku 1991 pani Marta Galdunová oslovila na našej ulici rodiny a pozvala na spoločnú modlitbu deviatnika. S veľkou radosťou sme jej tento dobrý úmysel prijali a vďaka Sv. rodine sme vytrvali až doteraz. Pri každom stretnutí sme všetci prežívali veľkú radosť, najmä deti. Modlitbu začínal jeden člen z rodiny, u ktorej sme sa stretli. Všetci sme si na úvod vzbudili úmysel za čo sa budeme modliť. Nezabudli sme okrem vlastných úmyslov aj za kňazské a rehoľné povolania, za chudobné, rozvrátené rodiny, nenarodené deti, bezdomovcov, opustených a za šťastnú hodinu smrti. Počas 16 rokov čo sa stretávame, nás predišli do večnosti zaopatrení sviatosťami 4 členovia nášho spoločenstva. Veríme, že naše modlitby boli vypočuté, veď máme z našej skupiny dvoch rehoľných kňazov.

V našej dedine je doteraz sedem skupín. Každý rok túto pobožnosť sa jedná skupina modlí v kostole pred polnočnou sv. omšou. Tento zvyk zaviedol náš bývalý duchovný otec Juraj Riško, za čo mu úprimne ďakujeme. Záverečné zakončenie tejto ľudovej pobožnosti je 2. februára na sviatok Obetovania Pána – Hromnice, kde sa všetci členovia opäť spoločne stretnú na modlitbe sv. ruženca v rodine, u ktorej ostáva obraz Sv. rodiny po celý rok až do 15. decembra. Táto pobožnosť má mariánsky charakter. Zapojení sú do nej aj členovia Ružencového bratstva. Veríme, že ak Pán Boh dá, budeme pokračovať v hľadaní prístrešia pre Sv. rodinu rok čo rok a že sa vytvoria ešte ďalšie nové skupinky.

„Naša dobrotivá Matka, teraz prichádza chvíľa rozlúčky s Tebou. Vypros požehnanie a lásku pre naše domy a pre všetkých prítomných. Pomáhaj nám v našich zložitých životných situáciách. Spomeň si na nás v hodinu našej smrti. Vtedy nás sprevádzaj a priprav nám príbytok u Tvojho Syna v nebi. Amen.“

Emília Uličná, Víťaz

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Je to určite problém a zároveň umenie na celom svete. A túto otázku si položia mnohí mladí a tiež aj ich rodičia. Skúsme spoločne hľadať odpoveď alebo možno aj riešenie ako na to. Zavše nám pomôže Božie slovo.

V evanjeliu čítame, ako priviedli k Ježišovi hluchonemého z Dekapola a prosili ho, aby ho uzdravil. Dekapol, bolo pohanským územím. Bola to teda prosba o uzdravenie pohana. A my, kresťania, často na to zabúdame.

Často sa stáva, že dievča, o ktoré sa uchádza neveriaci chlapec – pohan, sa za neho vydá a verí, že ona privedie svojho pohana postupne k viere – k Pánu Ježišovi, Pokúsme sa zamyslieť nad skutočným príkladom: – na faru prichádza pekná mladá dievčina a hovorí: „Otče, má ma rád pohan a ja ho mám rada tiež. Chceme sa zobrať, Čo na to poviete? Kňaz uvážene reaguje: „Nuž, čože, ja ti na to môžem povedať hocičo, ale je otázne, či budeš dbať na to, čo ti poviem“. A tak zamyslene a zreteľne a otcovsky jej kňaz hovorí: „Predovšetkým si uvedom, že existujú rôzne druhy pohanov“:

– niektorí sú zúrivými ateistami, všetko čo súvisí s vierou v Boha, je im na smiech. Na akýkoľvek prejav viery reagujú podráždene a zúrivo: stále tie tvoje hlúpe rozprávky – o tom sa s tebou už nebavím!!!


– ale u iných sa ukáže, že nie sú ani neveriaci, ani veriaci. Oni nie sú nič. Jednoducho povedané – sú leniví premýšľať o takých veciach. Pritom ľahko uveria ľudským táraninám namiesto Božej múdrosti. Plní nemysliacej samoľúbej sebaistoty sa pozerajú na teba ako na naivného veriaceho hlupáčika – aj keď ti to takto vyslovene nepovedia, pričom sami tak vyzerajú.

– tretí typ dnešných pohanov je nádejnejší. O Bohu síce nič nevedia, preto – že ich rodičia neviedli k ničomu. Ale už pochopili, že kresťanský život – je niečo krásne. Majú úctu k veriacim, skutočne sa o náboženstvo zaujímajú. Uznávajú kresťanské hodnoty Pravdy, Dobra a Krásy. Vážia si tvoju vieru, aj keď pri maximálnej snahe, ju nevedia s tebou prežívať.

Vy ste sa ešte nevzali a to je tvoja výhoda. Máš ešte čas porozmýšľať! Ktorému z tých troch typov pohanov sa podobá ten tvoj nápadník? Máš ešte čas dobre zvážiť, v akej harmónii bude vedieť žiť s tebou a s celým životom ten, kto nepochopil Darcu tohto života – Stvoriteľa? Ako zvládne svoj život ten, kto nezvládol spoznať samotný základ všetkého bytia a zmysel života?

Máš ešte čas uvedomiť si, o čo ťažšie bude žiť život s človekom, ktorý nepozná Božie odpustenie – bude preto vedieť sám odpúšťať sebe aj iným? Ten, ktorý nepozná silu dôvery v Božiu pomoc – nebude preto o to viac ohro­zený neistotou, nervozitou a strachom? Sú to veľmi vážne otázky. Uvažuj!


Ten neveriaci chlapec je zamilovaný a má ťa rád, a preto počúva s úsme­vom, keď sa mu snažíš hovoriť niečo pekné a dôležité o Bohu. Ale berie to naozaj vážne? Neprispôsobuje sa ti len tak na oko, aby si bola šťastná?

Manželstvo, to je splynutie nielen dvoch tiel, ale aj oboch duši – v jedného dokonalého človeka, v jednu manželskú bytosť, Pán Ježiš hovorí nám jasnou rečou: – „tí dvaja budú jedným telom.“ A bude to u vás dvoch tiež možné?

Jeden kňaz si zaspomínal, ako k nemu prišla jeho bývalá žiačka nábožens­tva a s veľkou ľútosťou v srdci mu povedala: „Z lásky k peknému chlapcovi som opustila Boha, a o pár rokov z lásky k peknej slečne, opustil ten chlapec mňa.“ Takéto rady a varovania môže povedať kňaz tomu, alebo uviesť rezne životné príklady len tomu, kto za ním príde zavčasu. Hneď, keď začne svoju známosť s neveriacim partnerom. Keď je prasa v koryte, už je neskoro.

Ale čo môže povedať kňaz tomu, kto už v takom zmiešanom manželstve žije?

Jedna pani si sťažovala: – „Manžel je neveriaci, bol aj tak vychovaný. Nemali sme sobáš v kostole, na to nepristúpil. Inak je dobrý ku mne i k deťom, dovolil deti pokrstiť. Ale mňa čím ďalej, tým viac trápi, že nemôžem pristúpiť k sviatostiam, že žijem ako vyvrheľ. Takých ako ja je veľa. Boh je predsa milosrdný. Nemôže byť milosrdná aj cirkev?“ Odpoveď znie, že cirkev byť milosrdná nielen môže, ale ona milosrdná aj je. Keď tí dvaja žijú inak v usporiadanom manželstve, potom sa môže sobáš pre veriaceho uznať cirkevne platným aj bez účasti neveriaceho partnera – pokiaľ tomu nebránia závažné prekážky. Poraďte takto postihnutým, nech sa obrátia na kňaza, ten im určite rád pomôže a poradí. Ale aj po cirkevnom uznaní manželstva s neveriacim zostáva na celý ďalší život otázka – ako dobre žiť v manželstve s neveriacim partnerom a ako vychovávať deti?


Nie je na to žiadny jednoduchý recept. Je to svet stálych kompromisov, veľkej tolerantnosti, veľkého úsilia o stálu vzájomnú lásku, ktorá musí vždy znova premostiť rozdielnosť ciest, rozdielnosť vašich názorov. Takéto zmiešané manželstvo – to je dvojkoľajná dráha, s tým musíme počítať po celý život. Neveriacemu partnerovi máš byť apoštolkou viery, misionárkou. Ako to robiť, aby z debát o viere nevznikli iba hádky, iba rozladené napätia? Drž sa rady Mahatma Gándiho: „Najlepší spôsob, ako kázať evanjelium, je žit podľa evanjelia.“ O tento spôsob apoštolátu ide medzi manželmi. Iba na tvojej dobrote môže neveriaci manžel spoznať, aké dobré je kresťanské nábožen­stvo, aký dobrý je Boh, Keď ideš do kostola, keď sa modlíš doma, priberaj do svojej modlitby svojho neveriaceho partnera: „Bože, prijmi ako jeho modlitbu, ako jeho prejav viery to, že je k nám dobrý, že má rád mňa aj deti.“


Nenúť ho do rozhovorov o viere. Keď sám o tom začne, povedz mu pokojne a priateľsky, prečo a ako veríš. Keď to neprijme, svoje vývody neopakuj, ďalej už mlč. Vzdelávaj sa preto ďalej vo viere, čítaj náboženské knihy, aby si v takej chvíli mohla správne odpovedať. Počúvaj kázne aj za neho a pre neho. Zmiešané manželstvo je veľkou záťažou pre obidvoch partnerov, ale aj šancou pre oboch, Kresťan sa musí stále usilovať o šťastné manželstvo na svete a o večnú spásu všetkých svojich blížnych.
Nech vám Pán žehná!

MUDr. Vaščák Blažej

Chceme sa s vami podeliť o radosť, ktorú sme prežívali v čase od 24. do 26. novembra 2006 v Charitnom dome v Dolnom Smokovci. Keďže z Ovčia pochádza 9 rehoľných sestier svätého Kríža, chcela by som vám opísať, čo sme tam vlastne prežili, do akého radu naše sestričky vstúpili.

Zakladateľom tejto rehole bol páter Teodózius Florentini. Bol to veľmi vzdelaný človek, no cítil, že musí robiť niečo užitočnejšie. Keď videl, ako ľudia, mládež a deti žijú opustení a bez Boha na ulici, zamyslel sa nad tým. Preto sa začal starať o chorých a bezmocných ľudí.

Zabezpečoval im stravu, oblečenie a útulok. Po úspešnom štúdiu v mestách mu ako 17-ročnému ponúkli katedru filozofie v seminári na bündenerskej kantoriálnej škole. Ale mladého Florentiniho vábila ešte vyššia méta. Cítil, že má patriť celému národu. Preto vstúpil do rádu ľudového kapucína, ktorý mal všade otvorené dvere a ktorého miesto bolo všade tam, kde ho s dôverou volala bieda ľudí. Pri chorých prebdel celé noci. Bol všade tam, kam sa lekári a príbuzní obávali byť – opatrovať chorých s nákazlivou chorobou.

Predstavení rehole skoro spoznali veľkosť talentovaného rehoľníka. Tak s Božou pomocou celý svoj život zakladal na výchove mládeže. S pátrom Teodóziom neskôr spolupracovala sestra Mária Terézia Schererová, ktorú Sv. Otec Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1995 za blahoslavenú. Ďalšou blahoslavenou sestrou bola sestra Ulrika a nakoniec sestra Zdenka Schelingová, ktorej 90. výročie sme si pripomenuli 25. 12., čiže na narodenie Ježiša Krista. Od založenia rádu sestier sv. Kríža bolo v reholi vyše 20 000 sestier. Dnes je ich na svete 6 000. Najviac sestier je v Indii. U nás na Slovensku je ich 231. Sú tiež na misiách vo svete, napr. v Ingenbote, v Rusku, v Ríme. Aj v dnešnej dobe sa sestričky starajú o chorých, bezvládnych v nemocniciach, ústavoch či penziónoch. Tiež sa držia hesla pátra Teodózia: „Celkom ukrižovanému a preto celkom blížnemu ako zástupkyne Kristovej lásky.“

Ešte sa vrátim k dňom, ktoré sme prežili v Dolnom Smokovci. Páter Gabriel, františkán nám prednášal o povolaní, o viere v Boha, ako máme žiť, ako brať s veľkou váhou náš život, lebo Pán Boh má s každým človekom veľké plány a každého v živote skúša, koľko vydrží. Za jeho povzbudivé slová sme mu veľmi povďační. Bolo nám tam aj veľmi veselo, lebo nám spríjemňoval chvíle gitarou a vlastnými skladbami, ktoré môžeme počúvať v rádiu Lumen. Sestričky nám tiež pripravili pekný program, napr. scénky, divadielko o živote zakladateľov sestier sv. Kríža. Bola to neopísateľná udalosť. Boli sme hrdí, že máme také sestričky. A preto sa aj naďalej modlíme za rehoľné povolania.

príbuzné sestričiek sv. Kríža