Tu v rodinnom kruhu


Tu v rodinnom kruhu
sedíme si spolu,
tešme sa, radujme,
vzdajme chválu Bohu.
Že sme sa dožili
prekrásneho sviatku,
ktorý nám pripravil
Ježiš na pamiatku.

Svojím narodením,
keď na zem zostúpil,
by svojím učením
všetkých nás vykúpil.
Kázal sa nám všetkým
navzájom milovať,
jedine na láske
svet tento budovať.

A ja príkaz jeho
v srdci svojom nosím,
rodičia predrahí,
s láskou si vás ctím.
Za vašu dobrotu
krásne vám ďakujem,
od milého Boha
vrúcne vám to prajem:

Nech Pán Ježiš v dome našom
vždy prebýva,
nech nás v jedno spája
viera jeho živá.
Keď On nám požehná
nebeského chleba,
dá zdravia, dá sily,
všetko, čo nám treba.

Ó, rodičia moji,
chcem vám byť po vôli,
chcem, aby ste so mnou
vždy spokojní boli.

-re-

Všetko má svoj čas


Všetko má svoj čas

a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,

svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.

Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.

Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.

(porov. Kaz 3)

Aj na Starej maši našla Svätá rodina prístrešie


Nie som rodáčka z Víťaza, preto som sa s modlitbou Prístrešia stretla len pred pár rokmi, keď nás naši dobrí známi pozvali na návštevu práve v deň, keď sa v ich rodine modlil deviatnik. Bol to príjemný večer prežitý v spoločenstve rodín. Pýtala som sa, prečo sa nemodlíme aj na „našom riadku“? Ako som sa dozvedela z rozhovorov, predvianočný deviatnik sa na „našom riadku“ skoro pred štyridsiatimi rokmi modlil, a dokonca, aj v rodine mojich svokrovcov i susedov.

Teraz už nie je podstatné, prečo sa s tým prestalo, teraz je veľmi dôležité, že 15. decembra 2007 sa tradícia obnovila a na Starú mašu sa opäť vrátila radosť z očakávania Narodenia Pána v podobe deväťdňovej pobožnosti, ktorá má základ vo Svätom písme. Pani Katka oslovila rodiny, ktoré s radosťou prijali výzvu. Spoločenstvo bolo na svete a my sme mohli putovať s Jozefom a Máriou:

„Jozef a Mária k Betlemu kráčajú,

čoskoro noc bude, nocľah však nemajú.“

Dnes môžem napísať, že naše spoločenstvo tvoria úžasné rodiny. Sú to rodiny s malými deťmi, s dospievajúcou mládežou, mladé a staršie manželské páry, ale i vdovci a vdovy. Od nášho osemdesiatročného dedka cez statočnú Zuzku, ktorá ani raz nevynechala modlitbu deviatnika až po štvorročnú Moniku sme s radosťou a so spevom, so zažatými kahancami kráčali od domu k domu, od rodiny k rodine:

„Tu je dom, možnože, pustia nás do dverí,

klopú a čakajú, ktože im otvorí.“

S dojatím a bozkom sme vítali obraz Svätej rodiny a kľakali k modlitbe posvätného ruženca. Za lásku v našich rodinách, za dar viery pre naše deti, za birmovancov, za chorých a trpiacich, za zomrelých, za kňazské a rehoľné povolania, za vytrvalosť v každom povolaní, za nášho duchovného otca, za našu farnosť i za množstvo nevypovedaných úmyslov sme prosili. Každý z nás mohol každý večer zažiť naplnenie Ježišových slov: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi.“

Srdcia nám horeli ako svieca pred obrazom a po tvári sa mnohým kotúľali slzy, slzy dojatia, radosti a vďaky za tento požehnaný čas. Každá rodina zo spoločenstva prichýlila Svätú rodinu vo svojom príbytku na celý deň. Týchto deväť dní bolo darom pre naše rodiny, aby sme sa mohli viac ako inokedy stretnúť pri spoločnej modlitbe aj pri rozjímaní a vyprosiť si na príhovor Panny Márie hojnosť milostí.

Všetky rodiny hodnotili svoje rozhodnutie zapojiť sa do predvianočného deviatnika ako pozitívny krok na našej duchovnej ceste a preto dbajme, aby Svätá rodina, ktorá našla prístrešie v našich srdciach, žehnala rodiny nášho spoločenstva nielen v čase vianočnom, ale po celý rok.

Anna Birošová, Víťaz

ČAS


Pamätáte si, čím vás inšpirovali odbíjajúce hodiny v silvestrovskú noc na rozhraní nového časového obdobia? Možno ste pri zvuku strieľajúcich fliaš šampanského a mnohých vzájomných gratuláciách ani na to nemysleli. Možno ste pomysleli na skutočnosť, ktorú sme s ľútosťou takmer všetci skonštatovali, že sme opäť o rok starší! Zamyslíme sa nad hodnotou plynúceho času, lebo v našom živote znamená veľa.

Čas je ako rieka bez brehu; dotýka sa nás svojím tajomstvom z prameňa večnosti, prúdi do dnešného dňa a darúva nám prítomnosť.

Čas je ako pieseň bez speváka, môžeme ho počuť, iba keď hviezdy padajú z neba.

Keď sa milujúci zjednotia so svojimi milovanými, čas vtedy stráca začiatok a koniec a vtedy chceme s básnikom zvolať: Postoj chvíľa, si krásna.

Čas je začiatok konca pominuteľného života. Je to pozvanie na život, tisícoraké prebudenie sa ráno alebo túžba po domove uprostred života.

Čas je víchrica premeny, bolesť a radosť, most večnej vlasti.

Uprostred povinností často pociťujeme, že nám chýba táto hodnota, a želáme si, aby deň mal aspoň tridsať hodín. Je to asi najhorší pocit nemať čas, lebo človek ho potrebuje, aby sa stal človekom.

Nech nás na prahu nového časového úseku, ktorý sa nám ponúka ako neopakovateľný dar, povzbudia slova žalmistu: „Ja sa však spo-lieham na teba, Pane, a hovorím: Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud.“ (Ž 31, 15-16).

Všetkým Vám želám požehnaný nový rok 2008, v ktorom budeme mať k dispozícii veľa času na neustály kontakt s naším Pánom, ako aj na stretávanie sa a pomoc svojim blížnym.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec