Sv. Barbora – aktuálna aj dnes


V stredovekej ľudovej zbožnosti majú svoje korene rôzne pobožnosti, ktoré sa viac-menej uchovali medzi veriacimi dodnes. Jednou z opomenutých však zostala úcta k Štrnástim svätým pomocníkom v núdzi. Do tejto skupiny patrili najuctievanejší svätci stredoveku, ktorým sa pripisoval zvlášť mocný príhovor u Boha. Popri mučeníkoch tvoria túto skupinu svätých aj tri ženy: sv. Katarína Alexandrijská, sv. Margita Antiochijská a sv. Barbora.

Práve na svätú Barboru, patrónku chrámu v Ovčí, sa upriamuje naša pozornosť. Benediktínsky mních P. Anselm Grün sa pokúša predstaviť život tejto svätice ako odpoveď na rôzne problémy človeka 21. storočia. Ukazuje nám, že aj dnes nám má sv. Barbora čo povedať.

Meno Barbora znamená „cudzinka“. Ona nie je z tohto sveta, pochádza odinakiaľ, zo sveta nebeského. Nedá sa vtesnať do pozemských meradiel. Ako cudzinka zostáva ženou slobodnou a nechápanou: zostáva v nej akési tajomstvo, ktorému nemôžeme porozumieť. Takto nás odkazuje na mystérium Boha, ktoré pre nás zostáva navždy nepochopiteľné. Tiež nám dodáva odvahu, aby sme dokázali prijať aj to, čo je v nás cudzie, neznáme, nevedomé. Iba vtedy budeme celiství, zdraví a svätí, ak budeme tomu vedieť čeliť.

Barbora bola dcérou zámožného Gréka, ktorý ju uväznil vo veži, aby jej vonkajší svet nemohol uškodiť. Sám chcel pre ňu vybrať vhodného ženícha a takto jej predurčiť cestu života. Otec ju uzatvára do veže vlastných predstáv, ona sa však spod jeho vplyvu vymyká. Počas otcovej neprítomnosti Barbora píše kresťanským učencom a pozýva ich na rozhovor, napokon sa stáva kresťankou. Na znamenie svojej viery v trojjediného Boha dáva k dvom oknám v kúpeľni preraziť aj tretie. Napriek tomu, že otec uzavrel svoju dcéru pod zámok, nemohol zabrániť tomu, aby k nej prišiel Boh. Otec podľa troch okien ihneď zistí, že jeho jediná dcéra, pre ktorú mal prichystanú budúcnosť, sa stala kresťankou. Núti ju, aby sa vzdala viery. Pretože Barbora odmieta, chce ju zabiť. Takto uteká do hôr, kde sa skrýva v jaskyni. Jaskyňa je symbolom materskej sféry, ktorá ponúka Barbore ochranu. Prezradí ju však pastier a tak otec vydáva vlastnú dcéru do rúk miestodržiteľa. Keďže sa Barbora nechce pokloniť pohanským modlám, je kruto mučená. V noci ju však vo väzení navštívia anjeli a uzdravia ju. Na druhý deň je nahá Barbora hnaná na posmech ulicami mesta a bičovaná prútmi. Tie sa však premenia na pávie perá, ktoré ju zakryjú. Vo väzení ju opäť navštívi anjel a prináša jej eucharistiu, ako posilu na poslednú cestu. Nakoniec je odsúdená na smrť sťatím, čo vykoná jej vlastný otec, ktorý je po tomto čine zasiahnutý bleskom.

Uvedená legenda je aj dnes veľmi aktuálna, pretože ukazuje, ako sa Barbora stáva sama sebou, ako slobodne kráča vlastnou cestou, navzdory predstavám otca. Viera znamená pre Barboru cestu k objaveniu jej prapôvodného obrazu, toho, ktorý si o nej urobil Boh. Toto poznanie ju oslobodzuje od predstáv otca a okolia. Takto ukazuje aj nám, ako byť slobodným vo vzťahu k Bohu. Otec nakoniec nemá nad ňou žiadnu moc, aj keď ju stína, pretože ona povstáva k novému a plnému životu. Nemôže jej v skutočnosti ublížiť, lebo je to sám Boh, kto sa o ňu stará a posiela jej na pomoc svojich anjelov.

Barbora býva zobrazovaná s vežou a omšovým kalichom, niekedy aj s korunkou, palmou, knihou a mečom. Veža je obrazom sebarealizácie človeka a symbolizuje pevné základy, na ktorých spočíva náš život. Naša veža siaha až do nebies, tzn. k božskej sfére, upriamuje nás teda na nebo, kde máme pripravené miesto. Veža má kruhový pôdorys (kruh je symbolom celku) a má tri okná, ktoré reprezentujú najsvätejšiu Trojicu, ktorá je s nami a v nás. Veža sv. Barbory symbolizuje predovšetkým kontempláciu: contemplari znamená bývať spoločne v chráme – vo veži nášho života prebýva spolu s nami Boh. Barbora je oblečená v zelených šatách. Zelená je farbou tvorivej Božej sily, ale tiež farbou nádeje a milosrdenstva. Symbolizuje obnovu života, preto sa na sviatok sv. Barbory dávajú vetvičky do vody, aby na Vianoce vykvitli. Pre kresťanov je to krásny symbol toho, že v nás vykvitne plod Kristovej lásky, ak budeme ako Barbora v adventnom tichu hľadieť do svojho vnútra a hľadať v ňom svetlo, ktoré osvieti náš život. Barbora je Božím prísľubom, že On môže premeniť aj našu neplodnosť a že sa aj v nás môže rozprúdiť jeho tvorivá sila, takže rozkvitneme v svojej pôvodnej kráse.

Barbora je patrónkou umierajúcich, pretože odníma strach zo smrti. Ukazuje nám, že skrze smrť vchádzame do materskej náruče Božej, nie do chladu žalára. Barbora – žena krásna, vitálna a tvorivá, nám ukazuje Božiu materskú tvár; tvár Boha, ktorý v nás necháva vyrásť nový život vtedy, keď sa náš pozemský chýli ku koncu. Ona umierajúcim podáva kalich spásy a zároveň pripomína, že eucharistia je vždy výrazom nežnej lásky Kristovej, ktorý vstupuje do nášho žalára, aby nás ňou naplnil. Tak Barbora premieňa strach umierajúcich na dôveru, tmu na svetlo, chlad na teplo a cudzinu na vlasť. Sprostredkuje nám, že vo smrti padneme do materskej náruče milujúceho Boha.

Barbora bola tiež uctievaná ako tešiteľka väznených. Tak, ako ju väznil vlastný otec, aj mnohí ľudia sú väzňami predstáv svojho okolia, ktoré od nich niečo očakáva a neodvažujú sa z tohoto položenia vymaniť. Sú uväznení sami v sebe. Hoci cítia, že sa stali väzňami vlastného strachu, boja sa zanechať zdanlivé bezpečie svojej veže. Takto ostávajú zabarikádovaní pod vplyvom rôznych náruživostí, s ktorými si nevedia rady alebo závislostí, ktoré zabraňujú skutočnému pohľadu na svet. Stali sa zajatcami svojich návykov a schém myslenia. Aj im chce byť svätá Barbora prísľubom, že Boh ich navštívi v ich väzení a prelomí steny úzkosti a napokon daruje slobodu. Ak vpustíme do nášho srdca Boha, tak nás už žiadne väzenie nebude môcť udržať; potom budú v jeho stenách aspoň tri okná, ktoré nám sprostredkujú kontakt so svetom. Tak budeme aj uprostred vonkajšieho zajatia vnútorne slobodní.

Svätá Barbora je zvestovateľkou nádeje v dobe adventu. Kiež by aj náš život priviedla k rozkvitnutiu uprostred zimy! V chlade tejto doby nám chce táto svätica pripomenúť, že Boh svojou dobrotou a milosrdenstvom rád zahreje naše srdce a prebudí v nás nový život.

spracované podľa: A. Grün: Duchovní terapie a křesťanská tradice

-ns-

Slnečné lúče


Vidím slnko na oblohe,
vysoko je veru hore.
Koľko sily musí mať
a celý svet ohrievať.

Aj keď sa občas
za mraky schová,
no svoju tvár
ukáže nám znova.

Ako ťažko
by sa nám žilo,
keby slnko nesvietilo.

Nech aj medzi ľuďmi
slnka lúče prenikajú,
nech sa všetci
veľmi radi majú.

Radi sa navštevujte,
rodinné vzťahy
stále utužujte.

Veď, čo si človek
môže priať,
ak sú spolu
sestra, brat.
Švagor či švagriná,
buďte ako jedna rodina.

Na tom
unáhlenom svete
čas rýchlo plynie,
veď to dobre viete.

A tak užime si
slnka lásky,
nech nám nič nerobí
na čele vrásky.

Pozri sa tam
na oblohu
a za všetko
poďakuj sa Pánu Bohu.

Marta Pacovská, Široké

ROZHOVOR

Stretli sme sa na tohtoročnom Letnom seminári Network Slovakia v Ružomberku. Pri besede s Mons. Stanislavom Zvolenským, arcibiskupom Bratislavskej arcidiecézy, jej otázky boli priame a bez okolkov. Zaujal ma aj jej mikrofonický hlas. Na druhý deň sme sedeli na obede pri jednom stole, pretože aj tam ma zaujal jej verbálny prejav, začal som tušiť, že v mediálnom spoločenstve nie je začiatočník.


Venuješ sa audiomédiám?

Momentálne pôsobím v Rádiu 7. Je to kresťanské internetové rádio na strednom Slovensku. Keďže má FM frekvenciu, tak je to rádio. Patrí pod Trans World Radio, čo je kresťanská rozhlasová spoločnosť, ktorá pôsobila už aj za starého režimu. Ilegálne šírila Božie slovo. Neviem, ako dlho zostanem v kresťanských médiách, ale je to to, čo teraz viem, že Boh chce, aby som robila, takže to robím. Pripravujem reláciu pre mladých.
Trans World Radio počúvam prostredníctvom rádia Lumen a väčšinou v ňom uvádzajú životné príbehy. Je to jediný štýl, ktorým sa toto rádio zaoberá?
Veľký priestor dávame osobným svedectvám a aj moja relácia je postavená na osobných svedectvách a skúsenostiach ľudí, ktorí žijú kresťanstvo, naozaj to prežili s Bohom. Vo vysielaní je veľa relácií, v ktorých dávame priestor ľuďom hovoriť o tom, čo prežívali alebo prežili s Bohom.

Môžeš nám povedať o Tvojom stretnutí s Bohom?

Stretla som sa s Bohom, keď som mala približne 14,5 roka a bolo to po tom, ako som ho začala hľadať vyslovene z neposlušnosti a vzbury, pretože som bola prijatá na evanjelické gymnázium. Myslela som si, že mňa tam nikto k ničomu nútiť nebude, lebo som bola vychovávaná v ateistickej rodine a teda u nás Boh nikdy nemal miesto. Chcela som vedieť, do čoho ma tam budú nútiť, tak som prišla na mládež k evanjelikom a videla som, že tí ľudia sú iní. Nevidela som Boha očami, ale videla som, že Boh je v nich, lebo boli úplne iní ako ľudia, s ktorými som sa dovtedy stretla. Prejavili mi veľkú lásku a záujem, čo som naozaj dovtedy od cudzích ľudí nezažila. Chcela som skúmať Boha, či je naozaj reálny, či môže byť súčasťou nejakého života, či vie konať. Mala som kožnú chorobu, na ktorú som sa liečila asi dva roky a lekári mi nevedeli pomôcť. Raz som prišla zúfalá do svojej izby a zakričala som: „Bože, ja v Teba neverím, ale ak si, tak to vezmeš odo mňa a ja Ti uverím, že existuješ!“ Potom som išla už len raz k doktorke a o dva týždne to viac-menej bolo preč. Hocikto by mi mohol povedať, že to je náhoda, ale ja tomu neverím, pretože viem, že Boh sa dokázal konkrétne v mojom živote. Tak som potom začala chodiť viac na tú mládež a v nedeľu do kostola, čo bolo pre mňa úplne niečo iné a neprirodzené. Ale stretla som sa s Bohom a viem, že Boh je reálny a že má záujem o mňa, hoci som taká maličká, hoci som ho takto znevažovala, že som mu neverila. Boh má milosť a zmenil môj život. Vidím, že zmenil mňa, moju rodinu.

Bolo to len raz, čo si sa stretla s Bohom?

S Bohom sa stretávam takmer každý deň. Niekedy Boh prehovorí cez človeka, niekedy mi jasne hovorí cez Božie slovo, že sa mi stane reálnym a toto je pre mňa stretávanie sa s Bohom v modlitbe. Alebo keď vidím, že sa modlím a Boh odpovedá. To je pre mňa stretnutie sa s Bohom. Na chválach, keď viem, že Boh je tu prítomný, dáva svoje dary, keď vidím, že koná.

Aj to rozvíjaš teraz v rádiu?

Mojou túžbou je, aby tak ako moja relácia, ktorá sa volá Dynamo, čo je vecička, ktorá z energie robí svetlo, Boh urobil svetlo v generácii mladých aspoň tak, ako to robí dynamo, aby Boh priniesol svetlo do mojej generácie.
Zaujímavé porovnanie. Ja ako technik tvrdím, že dynamo ešte musí niekto točiť.
Áno, musíme ho točiť. Ja točím to dynamo tým, že vyberám témy. Tým, že nevychádzam z tradičnej cirkvi. Pochádzam zo živého spoločenstva, kde nie je veľká tradícia. Pre mňa je dôležité vidieť reálne fakty, nielen aby mi niekto hovoril, že toto musíš, ale proste vidieť, že to má nejaký zmysel pre reálny život, že toto, čo sa naučím, viem aplikovať a že to pôsobí.

Páči sa mi, že Ty ako evanjelička nemáš problém pohybovať sa v tejto spoločnosti, kde sú prevažne katolíci a že sa nehanbíš priznať sa k tomu. To všetko tiež dáva Boh?

Myslím si, že už nie je čas na to, aby sme sa denominačne hádali, ale aby sme sa zjednocovali. Už nie je čas na to, aby sme sa ako spoločenstvá oddeľovali, ale aby sme sa zjednocovali. lebo to sú posledné časy.

Myslíš si to ty sama ako príslušníčka evanjelikov alebo to cítiť vo Vašom zbore, resp. vo vašej cirkvi?

Náš zbor je jedinečný. My sme takí ekumenickí a spolupracujeme s rôznymi cirkvami, napr. pri jednom worshipovom festivale sme spolupracovali od katolíkov cez apoštolských, všetky protestantské cirkvi po gréckokatolíkov. Podľa mňa je dôležité zjednocovať sa v tom, v čom sme jednotní, nehádať sa na tom, že máme iné dogmatické veci. Byť jednotní v tom, v čom sme jednotní a nehľadať tie veci, ktoré nás rozdeľujú, lebo je ich dosť, ale Boh je len jeden. Ak by sme dali väčší priestor Bohu a nie nášmu egu a tomu, čo my si myslíme, tak by to asi inak vyzeralo. A inak by vyzerala aj dnešná cirkev.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Byť kňazom…

Kňazstvo
Pred mnohými rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme.
Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku.
Kto je vlastne kňaz? Vnímame ho niekedy ako slobodného muža – „starého mládenca“, niekedy veľmi zaneprázdneného… a možno ani nie celkom normálneho, keď sa vzdal takých vecí, ako je rodina, vlastný domov, atď.
Ale čo skutočne znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný. Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.

Kňaz je volaným mužom:
kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom. Rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom mieste pre rozhovor s Bohom. Na druhej strane je toto volanie tiež volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, člena rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu v duši muža. Bezpochyby vieme, že nás volá, keď prijímame kňazsku vysviacku. V skutočnosti kňaz prijíma svoje poslanie a rozhodne sa naň odpovedať.

Svätý Pavol porovnáva kňaza (služobníka) Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ (1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery. Preto kňaz je človekom Božieho slova, človekom sviatosti, človekom „tajomstva viery“. (…) Nik sa nemôže pokladať za „majiteľa“ týchto dobier, pretože sú určené nám všetkým.“

spracoval O. Székely, duchovný otec

Cesta k šťastiu

Pred niekoľkými dňami som objavila u nás doma starý „Zábavný cirkevný kalendár z roku 1905“. Zaujali ma na ňom dva veľké obrázky, ktoré nesú meno Cesta k pravému šťastiu a Cesta k bludnému šťastiu.

Prvý obrázok znázorňuje ľudí, ktorí po strmom kopci s krížom na pleci kráčajú ku Kristovi, ktorý na nich čaká na konci ich životnej púte. Druhý obrázok znázorňuje okrídleného satana, ktorý ľuďom zhadzuje peniaze.

Oba obrázky by mohli symbolizovať aj naše konanie v každodennom živote a následky z toho vyplývajúce. Obrázok Cesta k pravému šťastiu symbolizuje ľudí, ktorí páchajú zlo. Následky zlých skutkov však na seba nenechajú príliš dlho čakať. Alkohol, drogy, agresivita a ďalšie neduhy ničia osobnosť človeka, jeho zdravie a dokonca i život. Cesta k pravému šťastiu symbolizuje každodennú náročnú prácu, ochotu, dobro. Táto cesta je náročnejšia, ale prináša pokoj do nášho vnútra.

G. Závacká

Adventná



Anjel z neba už dolieta
do mestečka Nazareta.
Nesie Boží hlas milý
ku Panne Márii.
Do modlitby pohrúžená
Panna zbadala anjela.
Pokorne ju pozdravil,
novinu jej oznámil.
Medzi všetkými ženami,
naplnená milosťami,
si iba Ty jediná, krásna Panna Mária.
Syn Boží sa z Teba zrodí,
ľudstvo z hriechov vyslobodí.
Ježiš bude nazvaný
„už oddávna čakaný“.
Ona k tomu privolila
a pokorne hovorila:
„Hľa, služobnica Pánova,
nech sa stane Jeho vôľa.“

Mária Berthotyová

Znova Vianoce


Bratia a sestry, prvá adventná svieca je zapálená. Už je tu nový cirkevný rok, ktorý začína radostným očakávaním narodenia Pána – adventom. S detskou radosťou máme každú nedeľu zapáliť ďalšiu adventnú sviecu. Máme sa tešiť na vianočný čas. Je to tak? Tešíme sa na Vianoce? Nie sú Vianoce nočnou morou pre viacerých z nás?

Ako ľudia sa obávame vianočného zhonu, plného konzumu a ruchu, presýteného gýčovou vianočnou ozdobou. Všetko nás bude presviedčať, že radosť z Vianoc spočíva v nákupoch a v nátlaku darovať a byť obdarovaný. Neustále budeme myslieť, či azda všetko máme, či sme na niekoho nezabudli a čo vlastne nakúpiť. Vianočné pesničky o chvíľu už nebudeme ani vnímať. Postupne nám všetko bude „liezť krkom“. Budeme radi, keď Vianoce budú za nami. Vianoce sa stávajú veľkým bremenom a niekedy ich už nevieme ani ako sláviť. Všetkým budeme obklopení, ale vnútri budeme prázdni, frustrovaní. Voči tomu všetkému sa vo vnútri búrime, uzatvárame sa pred vonkajším ruchom, lebo vieme, že Vianoce sú o inom.

A to je dobré, že sa uzatvárame vo svojom vnútri a nechceme tam pustiť svet s vianočným ošiaľom. Do svojho vnútra nechajme vstúpiť posvätné ticho presvätej noci vo vnútri nášho chrámu, ktorým je náš kostol, ale aj naše srdce. Do srdca vpusťme Božie Slovo, ktoré sa stalo Telom. Nechajme čas adventu naplniť čítaním z Biblie, z kráľovskej Knihy kníh. V tichu večera pri svetle adventného venca pochopme, že Boh je blízko človekovi. Veď Boha nemusíme hľadať nad hviezdami v neprístupnom svetle. Prijmime, že On zostúpil na našu zem, nedal ruky preč od tohto sveta a vôbec nás nenechal samých. Boh je tu! Boh je vo Sviatosti Oltárnej. Pripravme sa dobrou spoveďou na prijatie Pána v Eucharistii do svojho srdca. Dovoľme iba Jemu nech vstúpi do nášho srdca, lebo On nie je tovar, ktorý si môžeme kúpiť. On je DAR. Dar, ktorý môžeme iba prijať z rúk Nebeského Otca, „ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna, aby každý, kto v neho verí, mal život večný“.

Len kvôli tomu veľkému DARU s radosťou budem zapaľovať sviece na adventnom venci a tešiť sa na Vianoce. Toto prajem aj Vám všetkým, mojim veriacim.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec