ROZHOVOR

Stretli sme sa na tohtoročnom Letnom seminári Network Slovakia v Ružomberku. Pri besede s Mons. Stanislavom Zvolenským, arcibiskupom Bratislavskej arcidiecézy, jej otázky boli priame a bez okolkov. Zaujal ma aj jej mikrofonický hlas. Na druhý deň sme sedeli na obede pri jednom stole, pretože aj tam ma zaujal jej verbálny prejav, začal som tušiť, že v mediálnom spoločenstve nie je začiatočník.


Venuješ sa audiomédiám?

Momentálne pôsobím v Rádiu 7. Je to kresťanské internetové rádio na strednom Slovensku. Keďže má FM frekvenciu, tak je to rádio. Patrí pod Trans World Radio, čo je kresťanská rozhlasová spoločnosť, ktorá pôsobila už aj za starého režimu. Ilegálne šírila Božie slovo. Neviem, ako dlho zostanem v kresťanských médiách, ale je to to, čo teraz viem, že Boh chce, aby som robila, takže to robím. Pripravujem reláciu pre mladých.
Trans World Radio počúvam prostredníctvom rádia Lumen a väčšinou v ňom uvádzajú životné príbehy. Je to jediný štýl, ktorým sa toto rádio zaoberá?
Veľký priestor dávame osobným svedectvám a aj moja relácia je postavená na osobných svedectvách a skúsenostiach ľudí, ktorí žijú kresťanstvo, naozaj to prežili s Bohom. Vo vysielaní je veľa relácií, v ktorých dávame priestor ľuďom hovoriť o tom, čo prežívali alebo prežili s Bohom.

Môžeš nám povedať o Tvojom stretnutí s Bohom?

Stretla som sa s Bohom, keď som mala približne 14,5 roka a bolo to po tom, ako som ho začala hľadať vyslovene z neposlušnosti a vzbury, pretože som bola prijatá na evanjelické gymnázium. Myslela som si, že mňa tam nikto k ničomu nútiť nebude, lebo som bola vychovávaná v ateistickej rodine a teda u nás Boh nikdy nemal miesto. Chcela som vedieť, do čoho ma tam budú nútiť, tak som prišla na mládež k evanjelikom a videla som, že tí ľudia sú iní. Nevidela som Boha očami, ale videla som, že Boh je v nich, lebo boli úplne iní ako ľudia, s ktorými som sa dovtedy stretla. Prejavili mi veľkú lásku a záujem, čo som naozaj dovtedy od cudzích ľudí nezažila. Chcela som skúmať Boha, či je naozaj reálny, či môže byť súčasťou nejakého života, či vie konať. Mala som kožnú chorobu, na ktorú som sa liečila asi dva roky a lekári mi nevedeli pomôcť. Raz som prišla zúfalá do svojej izby a zakričala som: „Bože, ja v Teba neverím, ale ak si, tak to vezmeš odo mňa a ja Ti uverím, že existuješ!“ Potom som išla už len raz k doktorke a o dva týždne to viac-menej bolo preč. Hocikto by mi mohol povedať, že to je náhoda, ale ja tomu neverím, pretože viem, že Boh sa dokázal konkrétne v mojom živote. Tak som potom začala chodiť viac na tú mládež a v nedeľu do kostola, čo bolo pre mňa úplne niečo iné a neprirodzené. Ale stretla som sa s Bohom a viem, že Boh je reálny a že má záujem o mňa, hoci som taká maličká, hoci som ho takto znevažovala, že som mu neverila. Boh má milosť a zmenil môj život. Vidím, že zmenil mňa, moju rodinu.

Bolo to len raz, čo si sa stretla s Bohom?

S Bohom sa stretávam takmer každý deň. Niekedy Boh prehovorí cez človeka, niekedy mi jasne hovorí cez Božie slovo, že sa mi stane reálnym a toto je pre mňa stretávanie sa s Bohom v modlitbe. Alebo keď vidím, že sa modlím a Boh odpovedá. To je pre mňa stretnutie sa s Bohom. Na chválach, keď viem, že Boh je tu prítomný, dáva svoje dary, keď vidím, že koná.

Aj to rozvíjaš teraz v rádiu?

Mojou túžbou je, aby tak ako moja relácia, ktorá sa volá Dynamo, čo je vecička, ktorá z energie robí svetlo, Boh urobil svetlo v generácii mladých aspoň tak, ako to robí dynamo, aby Boh priniesol svetlo do mojej generácie.
Zaujímavé porovnanie. Ja ako technik tvrdím, že dynamo ešte musí niekto točiť.
Áno, musíme ho točiť. Ja točím to dynamo tým, že vyberám témy. Tým, že nevychádzam z tradičnej cirkvi. Pochádzam zo živého spoločenstva, kde nie je veľká tradícia. Pre mňa je dôležité vidieť reálne fakty, nielen aby mi niekto hovoril, že toto musíš, ale proste vidieť, že to má nejaký zmysel pre reálny život, že toto, čo sa naučím, viem aplikovať a že to pôsobí.

Páči sa mi, že Ty ako evanjelička nemáš problém pohybovať sa v tejto spoločnosti, kde sú prevažne katolíci a že sa nehanbíš priznať sa k tomu. To všetko tiež dáva Boh?

Myslím si, že už nie je čas na to, aby sme sa denominačne hádali, ale aby sme sa zjednocovali. Už nie je čas na to, aby sme sa ako spoločenstvá oddeľovali, ale aby sme sa zjednocovali. lebo to sú posledné časy.

Myslíš si to ty sama ako príslušníčka evanjelikov alebo to cítiť vo Vašom zbore, resp. vo vašej cirkvi?

Náš zbor je jedinečný. My sme takí ekumenickí a spolupracujeme s rôznymi cirkvami, napr. pri jednom worshipovom festivale sme spolupracovali od katolíkov cez apoštolských, všetky protestantské cirkvi po gréckokatolíkov. Podľa mňa je dôležité zjednocovať sa v tom, v čom sme jednotní, nehádať sa na tom, že máme iné dogmatické veci. Byť jednotní v tom, v čom sme jednotní a nehľadať tie veci, ktoré nás rozdeľujú, lebo je ich dosť, ale Boh je len jeden. Ak by sme dali väčší priestor Bohu a nie nášmu egu a tomu, čo my si myslíme, tak by to asi inak vyzeralo. A inak by vyzerala aj dnešná cirkev.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.