Ako som nezachránila jeden život



Nemocnica, gynekologické oddelenie. Na izbe tri ženy. Dve nastávajúce maminy a ja, viacnásobná mama s banálnymi gynekologickými problémami. Ráno nám pridelia ešte jednu pani. Nevieme o nej nič, iba mĺkvo sedí na posteli. O tejto žene bude môj príbeh.

Kto bol v nemocnici, vie, ako to chodí. Ženy s podobným osudom sa rýchlo spriatelia. Tak aj tieto dve tehotné ženy živo medzi sebou diskutujú o svojich problémoch a obavách o ich deti. Ja mám síce podobné skúsenosti, ale nezapájam sa do rozhovoru, lebo necítim potrebu hovoriť o svojich problémoch, či už terajších alebo minulých. Rovnako aj pani, čo práve prišla. Je zamyslená, hľadí do zeme, počúva… Rozmýšľam: načo sem asi prišla… Prvá vec, čo ma napadne je interrupcia. Ale nie, veď môže mať X ďalších gynekologických problémov… Stačila by jedna otázočka, aby som sa to dozvedela. Ale kvôli akýmsi hlúpym zábranám som to neurobila. No, možno, možno… mi chýbalo ešte pár minút a opýtala by som sa jej to…, ale čoskoro nastúpilo „komando zelenoodencov“ a odviezli ju preč.

Keď ju opäť priviezli na izbu, bola ešte v narkóze. Že sa začala preberať, sa nedalo nevšimnúť, pretože začala srdcervúco nariekať a opakovať: „Čo som to urobila…, zabila som dieťa…“ Spolupacientky ju utešovali ako vedeli, ja som sa držala pôvodného scenára – mlčania. Ach tá moja hrozná introvertná povaha! Dnes možno kvôli nej prišiel jeden človiečik o život. Utvrdilo ma v tom vyjadrenie onej ženy, ktorá nám rozpovedala svoj životný príbeh.

Doma mala dve dcéry a manžela, ktorý jej vôbec nepomáhal. Zľakla sa ďalšieho tehotenstva a bez vedomia manžela sa rozhodla pre tento krok. Povedala mu, že potrat bol spontánny. Zostal smutný, lebo chcel syna. Keď čakala na zákrok a spolupacientky rozprávali o svojom tehotenstve, jej bolo čoraz mizernejšie, už-už chcela odtiaľto utiecť. Nestihla…

Ešte stále mi je z toho smutno, i keď ma od tejto udalosti delí viac rokov. Stále sa pýtam, čo by bolo, keby… Viem, že s touto otázkou nežijem sama. Vo vedľajšej izbe, podľa slov známej, boli ďalšie ženy po zákroku, ktoré trápili výčitky svedomia. Zaujímavé na tom je, že hoci sa rozhodli slobodne a mali na to svoje dôvody, po prebudení z narkózy každá jedna plakala. Niektoré vedeli prečo, niektoré nie…


Pôvodný článok:
Ako som nezachránila jeden život

Daniela Nemčoková, http://nemcokova.blog.sme.sk

Môj Pane




Môj Pane milý,
k Tebe ruky spínam
v každej chvíli,
aj keď večer,
sú už ubolené,
ešte sily ja mam dosť,
aby si bol môj
každodenný hosť.

Ďakujem Ti, Pane milý,
keď hviezdy,
so slnkom sa vymenili,
poberám sa ja už spať,
no Teba,
pri sebe chcem mať.

Môj Pane,
k Tebe spínam ruky hore,
keď hviezdy
sú už na obzore,
a odriekam ja modlitbičku,
za otecka aj mamičku,
veď odišli mi do večnosti,
môj Pane,
daj im večnej blaženosti.

K Tebe dvíham svoje dlane,
ochraňuj ma vždycky Pane,
ako vo dne, tak aj v noci,
buď mi vždicky na pomoci.

Ďakujem Ti za to,
o môj Pane!

Marta Pacovská, Široké

Na pôst



Súhlas so sebou. S takým aký si.

Len ten, kto je milosrdný sám k sebe,

je aj k druhému.

Buď k sebe dobrý a prijmi sa.

Len ten, kto má úctu k sebe,

vie ju prejaviť aj k inému.

Objav seba a svoju cenu.

Len ten, kto si váži vlastné dary,

má v úcte aj druhého.

Uvedomuj si aj svoje chyby a pros za odpustenie.

Len ten, kto pozná vlastné hranice,

vie byť milosrdný aj k inému.

Boh ťa prijíma takého, aký si.

A je dobrý k tebe.

Daj ďalej, čo ťa teší, potom bude z ja a ty – my.

neznámy autor

ROZHOVOR

Zvukový záznam z tohto rozhovoru ma vo svojich identifikačných údajoch čísla 15022008. Určite ste si tie čísla rozlúštili. Je to už viac než rok, čo sme si v našom kostole vypočuli prednášku kňaza, ktorý nám predstavil spoločenstvo Kruciáta. Určite mnohé veci sa v tomto spoločenstve za rok zmenili, ale svedecto v tomto rozhovore nech nás duchovne pripraví na nastavajúce obdobie pôstu.



Mohli by ste sa nám predstaviť?

Volám sa Jozef Heske. Som Košičan zo 6. poschodia, ale už 15 rokov som na vidieku a ešte stále sa ešte učím vidieckemu štýlu života.

Koľko rokov ste kňazom?

Kňazom som už 18 rokov.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom.

Boli to viaceré impulzy, ktoré prispeli ku kňazskému povolaniu. Bolo to predovšetkým to, že som vstúpil do oázového spoločenstva hnutia Svetlo – život. Tam som vlastne oživil svoju vieru, tam som spoznal aj také volanie, že ako kňaz chcem pomáhať ľuďom. Do kontaktu s Oázou som sa dostal už ako 15-ročný chlapec.

Myšlienka stránenia sa alkoholu vznikla tam alebo až potom?

Konkrétne to bolo na konci mojich štúdií v seminári, teda v podstate to bolo o desať rokov neskôr. Ako 24-ročný som sa stal kňazom. Vtedy som mal priateľa, ktorý mal problémy s alkoholom a dal sa aj na tvrdé drogy. Pochodil všelijaké sanatóriá a liečebne, no nič nepomáhalo. A ja som sám pred sebou a pred Božou tvárou Pánu Bohu sľúbil, že sa chcem za neho obetovať a prijal som na seba záväzok dobrovoľnej abstinencie. Dokonca aj primície som mal bez alkoholu, čo boli možno prvé a posledné na Slovensku. Jednoducho Pán Boh urobil zázrak a pomohol tomu chalanovi; dostal sa z toho a teraz funguje ako misionár. Isto mu pomohli rôzne veci, ale verím, že Pán Boh použil aj tu moju dobrovoľnú obetu. Verím tomu, že aj to, keď som sa rozhodol priniesť obetu pomohlo priateľovi. Odvtedy som si to každý rok obnovoval, lebo vždy sa našiel nejaký problematický človek, čo ma viedlo k tomu, aby som pokračoval v abstinencii. A tak som si to z roka na rok obnovoval. V roku 2000 som si povedal, že si to dám doživotne. Neľutujem toto rozhodnutie a nikto ma nepresvedčí, že som urobil hlúposť. Mám s tým niekedy problém, lebo som ako „čierna ovca“ medzi kňazmi. Teraz pôsobím v Sedliciach a okrem toho sa venujem náležitostiam okolo Oázy aj okolo Kruciáty oslobodenia človeka. Treba používať celý názov, lebo sú rôzne kruciáty – kruciáta čistej lásky, kruciáta milosrdenstva atď.

Je to spoločenstvo, alebo niečo iné? Skúste nám to predstaviť.

Je to skôr iniciatíva, dielo, hnutie. Ťažko to definovať. Združujeme sa do modlitebných alebo evanjelizačných skupín. Sme vlastne spoločenstvá oslobodenia človeka, ale nemá to zatiaľ nijaké vedenie alebo predsedníctvo. Spolu s pátrom Romanom, ktorý pôsobí ako minorita v Levoči, sme akože spoluzodpovední. Vytvárame národný koordinačný výbor Kruciáty oslobodenia človeka. Sú tam ľudia z delegácií, teda za Levoču, Prešov, Bardejov, Lendak. Párkrát za rok sa stretávame a okrem toho pripravujeme rôzne modlitbové podujatia, aktivity, púte, adorácie, krížové cesty, atď. Každý rok robíme sympózium v Levoči. Pripravujeme púte Levoča, Gaboltov a hlavne chodíme po farnostiach, po školách, vlastne robíme takú osvetu. Hlavnou patrónkou je Panna Mária Nepoškvrnená, keďže ona je vzorom slobodného človeka.

Podstata Kruciáty oslobodenia človeka je proste sloboda. Tu nejde o alkohol ako taký. Tá myšlienka, to dielo sa niekedy zle prezentuje a potom, keď poviete kruciáta, tak ľudia hneď reagujú tým, že to sú tí, čo nepijú. Tu ide v podstate o život v slobode, sloboda od strachu. Erbom KOČ je štít, na ktorom sa pod nápisom „Nebojte sa“ nachádza veľký kríž, pod ním je z pravej strany veľké „M“, z ľavej malé „m“. Kríž znamená Kristov kríž, veľké „M“ je vlastne meno Panny Márie a malé „m“ to je moje meno. Teda ja spolu s Máriou stojím a idem pod tým Kristovým krížom, je to vlastne taký obranný štít. Tento náš symbol má vlastne taký vojenský charakter, znamená obranný štít, čiže chráni dôstojnosť človeka. Veľmi peknou myšlienkou je to, že zdochnutá ryba, ktorá pláva po prúde a živá ryba, ktorá pláva proti prúdu. Starým symbolom kruciáty bola ryba živá, zdravá, ktorá ide proti prúdu. Kruciáta je vlastne aj o politike, teda mať správny pohľad a názor na život v spoločnosti. Čo z toho, že ja nebudem piť a som v kruciáte, ale budem voliť boľševikov, komunistov. To nie je len o alkohole ako takom. To je široká paleta rôznych oblastí života. Otec Blachnický, zakladateľ, keď sa dostal do Calsbergu a bol nútený ostať žiť v zahraničí, lebo v Poľsku bol výnimočný stav, tak tam založil Kresťanskú sociálnu službu za účelom oslobodenia východoeurópskych národov. On vlastne v tej kruciáte začal praktizovať teológiu oslobodenia, ale nie teológiu oslobodenia v juhoamerickom ponímaní, ktorá znamenala spojiť náboženstvo s marxizmom. Otec Blachnický a Svätý otec Ján Pavol II. boli veľkými priateľmi, jeden druhého držali. Boli úzkymi spolupracovníkmi. Blachnický mal veľké problémy, mnohí ho nechápali, považovali ho za čudáka. Bol prorokom. A práve kardinál Wojtyla ešte ako krakovský arcibiskup ho vždy podržal. Otec Blachnický častokrát, keď mal ísť niečo robiť, tak si kládol otázku, či je to potrebné. Keby sa pýtal, či sa to dá, tak sa to nedá, lebo bol komunizmus. Ale on sa pýtal, či je to potrebné. Podľa toho, keby sme sa aj my snažili žiť a správať sa, tak myslím si, že by to bolo iné.

Je o vás málo počuť. Čo robíte pre to, aby váš hlas bol silnejší?

V Starom zákone sa hovorí o Gedeónovi, ktorý zhromaždil, teraz už si neviem spomenúť či 30 000 alebo 300 000 mužov na bojisku a s týmito vojakmi mal ísť bojovať proti nepriateľovi. Pán Boh mu povedal, že je ich veľa a je ich treba pretriediť. Gedeón urobil skúšku a zostalo mu 300 bojaschopných mužov. S týmito 300 bojovníkmi išiel bojovať proti nepriateľovi a zvíťazil. Volá sa to Gedeonovo vojsko. Kruciáta – to je Gedeonovo vojsko, ktoré zvíťazí nad nepriateľom.

Kto môže byť členom spoločenstva Kruciáty oslobodenia človeka?

Každý.

Možete nám povedať odkaz pre našich čitateľov Spektra

Želám si, aby tu vo Víťaze vzniklo také malé Gedeonovo vojsko. Nebude to milión ľudí, môžu to byť dvaja, traja, štyria, piati. Proste Gedeonovo vojsko, ktoré sa bude modliť, bude sa stretávať, evanjelizovať, apoštolovať a vlastne prinášať z lásky obetu dobrovoľnej abstinencie. To je moje také prianie a želanie, aby vzniklo v tejto farnosti také spoločenstvo.

Teším sa na spoluprácu s týmito ľuďmi, s týmto spoločenstvom a rád tu znova prídem, lebo sa nám tu veľmi páčilo. Prvý raz v živote som tu vo vašom kostole, ale mal som veľmi dobrý dojem. Plno ľudí, veľký kostol, cítil som, že ľudia ma počúvali.
Ešte posledná vec, že možno nie všetci budú abstinenti, ale všetci musia byť triezvi. To znamená, že cez abstinenciou niektorých ľudí, triezvosť všetkých!

Ďakujem za rozhovor.

Aj keď v našej farnosti zatiaľ nevzniklo spoločenstvo Kruciaty oslobodenia človeka, nie je dôvod na zamylenie sa nad triezvosťou? Zvlášť v tejto dobe krízy, kedy máme možnosť sa podieľať na morálnej obrode „nového človeka“, posolstvo Kruciáty je stále veľmi aktuálne.

Heslo sv. otca Jána Pavla II. „Nebojte sa“ nech je nám ochranným štítom!

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Pôstny čas



Bratia a sestry, Popolcová streda a ďalšie dni pôstneho obdobia, sú charakteristické svojou vážnosťou, taktiež prenikajúcou nádejou a svojim bohatstvom.

Z liturgie Popolcovej stredy zaznieva jednoznačná výzva: stať sa opravdivým kresťanom. Sme kresťanmi, a predsa je dôležité slovo „stať sa“. Apoštol Pavol to vyjadruje nasledujúcimi obrazom: „Nie že by som ho už dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa Kristus Ježiš zmocnil mňa… bežím k cieľu…“ (porov. Flp 3, 12.14).

Byť kresťanom je dar a úloha na celý život. Uvedomiť si – to je úlohou zvlášť tohto pôstneho obdobia. Evanjelium nám k tomu ponúka tri osvedčené podnety: modlitba, pôst a dávanie almužny.

Modliť sa je hľadanie blízkosti Boha. Kto sa modlí, hľadá blízkosť Boha a necháva Boha u seba. V modlitbe sa pozeráme na neho a on sa pozerá na nás.

Pôst je uvedomenie si vlastnej slobody: môžem dať svojmu životu smer, je v mojej možnosti chrániť sa zlého a škodlivého. Dobrovoľným zriekaním môžeme získať opäť vnútornú silu, aby sme neboli pripútaní k mnohým veciam.

Dávať almužnu je ochota znížiť sa na úroveň človeka a tohto sveta, tak ako sa Ježiš svojim dávaním úplne znížil k človekovi. Ježiš svojím dávaním nič nestratil, ale získal. Získal nás všetkých. Napodobňujme ho.

Ježiš nás pozýva dať modlitbou, pôstom a dávaním almužny reálnu podobu nášmu životu, ktorá nás obohacuje. On vidí naše skutky, ktoré konáme z nešpekulatívnej, nezištnej lásky. Boh vidí v skrytosti a má pritom prianie: aby všetky dobré skutky, každá snaha nasledovania, každá forma zbožnosti boli motivované z postoja byť blízko pri ňom.

Pôstny čas je charakteristický čas na konanie dobra, viac ako inokedy. Má za cieľ dostať sa do blízkosti Boha, ktorý je nám vždy blízko. Tak sa deje to, že „stať sa kresťanom“ prechádza v „byť kresťanom“.

V pôstnom období všetkým nám prajem, aby sme skutkami „boli kresťanmi“, aby sme boli čo najbližšie pri Ňom a pri ľuďoch.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec