Novinky zo života rímskokatolíckej farnosti sv. Jozefa, Víťaz. On-line verzia časopisu SPEKTRUM
Pavol Ondrík, V Kluknave 25. apríla 2010
V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Vo chvíli zvestovania sa čosi vo svete posunulo. Skončil sa čas Ríma, skončila sa vláda veľkého počtu, ktorá zbraňou vnucuje povinnosť žiť životom masy. Vodcovia a národy Rímskej ríše patria minulosti. Namiesto nich nastúpi jednotlivec, hlásanie slobody. Jednotlivý ľudský život stal sa príbehom Božím a svojím obsahom zaplnil celý vesmír. Ako sa vraví v jednom hymne na zvestovanie: „Adam sa chcel stať cez hriech Bohom a nestal sa ním, nepodarilo sa mu to. Ale teraz Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil Bohom cez pokoru a lásku.“
„Zjavila sa milosť Božia…“ – vtelenie je zhmotnená, zviditeľnená Božia láska…, to najväčšie, čo sa mohlo v dejinách stať… Čudujete sa, že ľudstvo ešte nezvládlo túto otrasnú skutočnosť? Že je iba na začiatku, že iba začína chápať rozsah, význam, šírku a hĺbku Kristovho vkročenia do dejín?
Divné su neraz naše túžby a postoje. I v náboženskom živote by sme neraz chceli uniknúť zo sveta a chceli by sme život úplne bez obetí a bez sĺz. Boh nám odpovedal. Nezmenil základnú situáciu nášho života. Ale vkročil doňho, do nášho života. Nie po kobercoch a cez narýchlo upravené mestá a sady, ako zvykneme my prijímať veľkých ľudí. Vstúpil medzi nás cez chudobu Nazareta a Betlehema.
Vtelenie nie je skutočnosť jednej chvíle. Nepatrí minulosti. „Sila najvyššieho ťa zatieni…“ – to nie je len zvestovanie a narodenie…“ Stal sa človekom…“ – to nepatrí len dobe cisára Augusta. Vtelenie Božieho Syna je skutočnosť, ktorá rastie a trvá… V osobnom Ježišovom živote a potom v celých dejinách. Nie je to len vianočná udalosť. Byť človekom značí stávať sa človekom. Preto vtelenie je skutočnosť, ktorá rastie cez ľudský Ježišov život a svoje zavŕšenie dosahuje v najvyššom bode vtelenia: v smrti, v zmŕtvychvstaní a v Ježišovom oslávení. Už tu sa vtelenie rozvinulo naplno. A rozvíja sa ďalej v Cirkvi cez celé dejiny. Takto sme boli spasení cez vtelenie. Vtelenie je najväčšie a najdlhšie posvätenie človeka, ľudstva a jeho dejín. Je to posväcujúce tajomstvo. Celé Kristovo tajomstvo možno nazvať posväcujúcim tajomstvom k Bohu. Človek Ježiš si uctí Boha ako nik iný. My si ho uctíme skrze neho, s ním a v ňom. A Ježiš, Syn Boží, ukrižovaný a vzkriesený Pán, ktorý aj ako človek naskrz patrí Bohu a je mu milý, nás ako človek, ktorý je teraz po pravici Božej, posväcuje. Táto zostupujúca a vystupujúca dynamika prenikala celý Ježišov ľudský život. Ježiš ako človek bol síce uponížený „služobník Boží“, ale aj v tomto uponížení ostával Synom Božím a milostiplným zjavením Boha a hoci teraz oslávený Kristus rozdáva plnú mieru milostí, aj teraz ako oslávený ostáva človekom, ktorý si synovsky uctí Otca a klania sa mu, všetko od neho vyprosuje a cez Ducha Svätého, ktorého nám od Otca zosiela, nás posväcuje. Vtelenie rástlo, až sa Ježiš stal cez smrť a oslávenie „Kyrios“ – Pán, ktorému patrí všetko!
Vtelenie je trvalá skutočnosť našej zeme a nášho sveta. Je svätým zjavením nášho života. Odkrýva toľko vecí pre náš deň, pre každého človeka, pre všetky situácie Boh sa stal človekom! Boh žil všednosti dní, Boh pracoval v únavnom a všednom dni, Boh natoľko skrytý, že ľudia chodili tridsať rokov okolo neho a nebrali ho na vedomie. A dnes? Je skrytý v kúsku chleba a vyzerá to tak nečinne, tak nenápadne ako kúsky chleba na stole po skončenom obede, čo nechali sýte deti…
Kristus neprišiel na svet ako oslepujúci meteor len na niekoľko chvíľ, ani neprišiel len založiť nové učenie, lež Otec ho vyslal z hĺbok trojičného života podľa večného plánu spásy na svet, aby „všetko zhnul v ňom“, aby z jeho krvi stvoril nové ľudstvo, v ktorom by pokračoval v svojom živote, predĺžil ho a zavŕšil. Svätý Pavol vidí, ako vychádza nové ľudstvo z náručia Otcovho (Ef 1,3-6), zo srdca Synovho a Ducha svätého (1,13-14). Boh žehná svoj svet v Ježišovi Kristovi a svet mu spieva v Ňom chválospev. Nie platónska „idea“ zachraňuje svet, ani Aristotelov Actus purus, ani nijaké iné čisto ľudské idey a plány. Svet zachraňuje láska, ktorá nám bola darovaná v Kristu Ježišovi!
Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný
Bratia a sestry, opäť sme už po odpuste sv. Jozefa, robotníka. To znamená, že je tu mesiac máj a rok sa už poriadne rozbehol. Vo veľkonočnom období sme už postúpili a tešíme sa z dlhších dní a dúfajme, že aj teplejších. Začali sa aj jarné práce na poli aj v našich záhradkách. Máme za sebou aj birmovku a naša „mladá katolícka nádej“ sa rozpŕchla do ulíc sveta, na zábavy a môžete si všimnúť aj prvé lásky – veď je „čas lásky“.
Naozaj je „čas lásky“ a nielen v máji. Pán Ježiš nám zanechal pred svojou smrťou krásny testament: „Nové prikázanie Vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34).
Tieto slová nech hýbu nami v ďalších dňoch, kdekoľvek sme a žijeme. Nech hýbu mladými, ktorí chcú milovať a byť milovaní. Mladí, nezabudnite, hľadajte pravú lásku, ktorá je ukrytá v srdci. Láska nech hýbe manželmi, aby si neustále uvedomovali, aké šťastie ich stretlo, že životom môžu kráčať spolu, že nie sú sami a ak žijú úprimnú lásku, tak nemôžu nevidieť, že Ježiš ich miluje a je s nimi. Lásku nech vnímajú aj starí ľudia, o ktorých sa starajú deti, vnúčatá, lekári či zdravotné sestry. Nech ďakujú Bohu, že vo svojom utrpení a v starostlivosti o nich je možné stretnúť Ježiša, ktorý je Cesta, Život a Pravda.
Zviditeľnením príkazu lásky je aj náš chrám, ktorý je uprostred našich domovov. Odpustový kazateľ povedal: „Kostol je ako studňa v záhrade, ako slnko na nebi, ako srdce v tele človeka. Kostol dáva dedine tvár. Bez kostola by bola dedina len zhlukom striech bez centra, bez stredu.“
Stredom našej dediny sú naše kostoly. Dávajú našej farnosti tvár. Sú neodmysliteľnou časťou našich každodenných dní. Každý deň nás sprevádza hlahol zvonov: ráno, na obed a večer. Odvážim sa povedať: kostol sv. Jozefa je veľkou láskou veriacich ľudí vo Víťaze. Stavali ste ho vo veľmi ťažkej dobe. Je to vaša celoživotná láska. S takou láskou isto stavali naši predkovia kostol sv. Ondreja, a samozrejme, aj veriaci z Ovčia kostol sv. Barbory. Sú to vaše lásky. Sú to srdcia našich dedín.
Tak ako kostoly dávajú tvár našim dedinám, tak nášmu životu dáva tvár pravá láska. Je to každodenná služba blížnym, v ktorých vidíme živého Krista. Je to nezištná láska, ktorá dáva a nič nečaká. Je to láska bez podmienok. Nie je to zdeformovaná láska, ktorá vidí len vonkajšok. Je to láska, ktorá vidí to najpodstatnejšie: srdce človeka. Nech o nás hovoria: „Pozrite sa, ako sa milujú.“
Mgr. Oliver Székely, duchovný otec