Z môjho života „A hovorili o nej, že je neplodná…

„…lebo Bohu nič nie je nemožné“


Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto bezstarostného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole. Operačný nález znel: nádor pravého ovária veľkosti detskej hlavičky. Ale utešovali ma: „Nemusí to byť zhubné, ukáže to histológia.“ Histologické výsledky boli, žiaľ, veľmi zlé – vysoko malígny germinatívny tumor. Nádej na prežitie? Podľa literatúry minimálna.

Pri operácii bol pravý vaječník, samozrejme, vybratý. Bola som odoslaná na onkológiu. Spolu s mojimi rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je navždy vylúčené, moje minúty sú spočítané, treba ísť okamžite znova na operačný stôl a všetky ženské orgány musia ísť von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť, začala som umierať. Do Bratislavy ma viezla moja staršia sestra – nechala doma svojho 3-ročného syna a robila všetko preto, aby som bola zachránená. Tam sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila strašná diagnóza. Vzhľadom na zhubnosť nádoru, jeho veľkosť a možné metastázy nemala nasledovať operácia, ale chemoterapia. Keď som sa dozvedela od lekárov, čo ma počas nej čaká, nechcela som ju absolvovať. Bola som zamilovaná, nevedela som si predstaviť, že mi majú teraz vypadať vlasy, atď. Primár interného oddelenia ma prehováral slovami, že „nám Pán Boh dal rozum a my musíme využiť všetky dostupné možnosti medicíny a zabojovať.“ Inak mi ostáva pol roka. (Aj on má podiel na záchrane môjho života.) Riaditeľ onkologického ústavu na Klenovej chodil za mnou do izby a prehováral ma dovtedy, kým ma neprehovoril. Vravel mi: „Ja mám doma tri takéto dcéry, ja ťa nenechám zomrieť.“ Nuž, vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace…

Počas chemoterapií (raz za mesiac mi tiekli 5 dní v kuse infúzie), sa naši striedali pri mne, sedeli pri mne do noci, obsluhovali ma – raz sestra, raz brat, raz mama, raz otec, dokonca aj kamarátka, ktorá vtedy študovala v Bratislave. (Je to sila, aké sú Božie cesty. Dnes sme švagriné – vydala sa za brata môjho manžela.) A keď raz ocko išiel so mnou do Bratislavy na „chemo“, počula som ho, ako plakal a modlil sa a ponúkol svoj život Bohu za mňa. (Môj zlatý ocko minulý rok zomrel.)

Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT – vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal: „Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku opýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy cyklus už nikdy nedostanete.“ Po čase mi začali rásť vlasy, už som uvažovala o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.

Prešlo asi 9 rokov. Moja láska, vtedy gymnazista, s ktorým som pred 8 rokmi chodila prvý rok, medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide. Napriek všetkému ma stále miloval. A veril. Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilitas primaria“ (neplodná) zase prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu. Po tejto operácii som bola, samozrejme, indikovaná na IVF (umelé oplodnenie). To však z našej strany neprichádzalo do úvahy. Všetko sme vložili do Božích rúk. Asi o 4 mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave. Tehotenské vyšetrenia (AFP) ukázali, aj doktorka genetička ma poučila o veľmi vysokej pravdepodobnosti, že dieťa – plod bude po chemoterapiách postihnuté. Nedali sme sa ničím odradiť a nič nás nedonútilo ísť na interupciu ani na amniocentézu.

V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura. Keď mala Laura 8 mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítalo z Evanjelia: „…a hovorili o nej, že je neplodná,“ som bola už v 2. mesiaci. O 7 mesiacov sa nám narodila krásna zdravá Lea. „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Som vďačná aj gynekologóvi, pánovi docentovi z Kramárov, ktorý mi v júli 2002 spriechodnil vaječník (aj keď tomu asi ani sám neveril :). Môj šikovný a dobrý onkológ – gynekológ z Heydukovej si odo mňa vypýtal fotky detičiek, aby ich zavesil na oddelení na povzbudenie pre pacientky. Po narodení Laury som vyhľadala cez internet aj riaditeľa z Klenovej, ktorý dnes pôsobí v Amerike, a telefonicky som mu to oznámila. Bol nesmierne šťastný. Vďaka patrí i mojim rodičom, ktorí nikdy nezapochybovali, že raz budem znova zdravá. Veľmi sa za mňa modlili. Mamkine modlitby majú veľké slovo v nebi. A ďakujem aj môjmu Marečkovi, že ma stále tak veľmi miloval a miluje.

Na začiatok i na koniec nadovšetko nech je oslávené a zvelebené Božie meno! Aj za to, že som to mohla dať na papier. Asi to fakt písal cezo mňa Duch Svätý.

Renáta Ocilková, Časopis Miriam 12. september 2007 Povolanie ženy

Máj


Aj keď v roku je mesiacov dosť,
určite v máji máme veľkú radosť.

Je to mesiac Panny Márie,
ktorú si nesmierne vážime.

Zelená tráva, rozkvitnutá púpava,
voňavé stromy,
to všetko pre nás Boh stvoril.

Aby sme z toho radosť a úžitok mali,
sily, energie zo slniečka načerpali.

Za tu veľkú nádheru poďakovať sa patrí Pánu Bohu,
že sa nám toho času dožiť dal,
a toľkej nádhery nám doprial.

A preto nielen v máji,
ale aj počas roka celého,
prajem Vám života prekrásneho.

Marta Pacovská, Široké

Hlas srdca


Počúvam hlas môjho srdca,
ním sa riadim do budúcna.

Ten hlas vo mne tíško znie,
lebo láska ku Kristovi vo mne je.

Sprevádzaj ma vo dne v noci,
buď mi stále na pomoci.

Nechcem ja bez Teba žiť,
nechcem nikdy Ťa stratiť.

Bez Teba by v srdci
miesto prázdne bolo,
keby Ťa, Pane, na svete nebolo.

Nech si každý kresťan pre Teba
miesto v srdci nájde,
skôr či neskôr, dobre Ti to,
človeče, padne.

Marta Pacovská, Široké

Oslava Matky Božej


Trinásteho mája v kraji Iria prišla na zem z neba Panna Mária. Ovenčená žiarou, ticho zjaví sa pastierom trom malým Matka Ježiša. Bielunké má šaty, ako kráľovná, ale smutne hľadí, veľmi ľútostná. Na rukách jej perly svetelné visia, ruženec to krásny Matky Ježiša. Modliť sa ho deťom láskavo káže, on vás Panna vraví privedie do večnej slávy.

Mesiac máj je oddávna mesiacom Panny Márie, kedy sa konajú pobožnosti. Jej oslavou preukazujeme Matke Božej svoju náklonnosť a vďačnosť. Hovoriť o Márii neznamená nič iné než hovoriť o veľkom znamení, o spoľahlivej a radostnej nádeji. Matky, ktorú môžeme vidieť na rôznych obrazoch, reliéfoch, rôznych súsošiach, ako na jednej ruke drží malého Ježiška, ale druhú má otvorenú. Pre koho, drahá moja sestra, drahý môj brat?

Pre mňa, pre teba a volá nás: „Príď, syn môj, príď dcéra moja do môjho náručia.“ A my prichádzame? Kdeže, svojimi hriechmi sa jej vzďaľujeme. Blahoslavená Matka Božia je najkrajšou a najmilšou ženou sveta. Poznáte obraz Matky ustavičnej pomoci? Je to naša patrónka, patrónka redemptoristov. Je na ňom matka s mocnou rukou. V strede toho obrazu je mocná ruka, ktorej sa môžeme chytiť. Tak ako sa Ježiš v ohrození chytá ruky matky, tak podľa toho je to matka, ktorá „ustavične“ pomáha. Túto skúsenosť máte vy, ktorí sa k nej modlíte. Práve v deň oslavy (13. máj) je 92 rokov od prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Zjavila sa v jase svojho nepoškvrneného srdca, ukázala sa ako žena odetá slnkom.

Z posolstiev Panny Márie vieme, že si praje, aby sme sa modlili za obrátenie hriešnikov, aby sme sa denne modlili svätý ruženec a robili pokánie. Každá oslava Matky Božej je prejavom dôvery k Nebeskej Matke, ktorá sa skláňa ku všetkým, čo sa k nej utiekajú, aby nás učila stavať sa dokonalejšími v láske. Z príkladu Panny Márie môžeme čerpať silu, ale aj učiť sa plniť Božiu vôľu, aby sme tak vo svojich rodinách prežívali šťastie a radosť. Boh odmení matky za všetku ich námahu a obety. Každá žena dozrieva v láske aj cestou materstva. Bohu dozrievame cestou manželstva aj duchovného manželstva – v reholi. Je dobré vedieť, že manželstvo netrvá naveky, že spoločne ideme všetci k Bohu, k láske.

A tak si v závere prajme, aby sa aj naše srdcia stali podobné Máriinmu srdcu, aby naše srdcia boli múdre a chápavé plniť Božiu vôľu, o srdce tiché, aby sme boli podobné Srdcu Ježišovmu, o srdce úprimné a čisté, aby sme s radosťou mohli hľadieť na Boha.

spracoval Ján Velčok

Modlitba matky


Prosím nášho Pána o požehnanie pre teba, moje dieťa. Odišlo si z domu a si odkázané samo na seba. Nech ťa žehná Boh, keď sa ráno prebúdzaš, a po celý deň nech chráni tvoje telo, dušu i ducha. Nech kráča s tebou, keď ja už s tebou ísť nemôžem. Nech žehná miesta, kde žiješ a pracuješ, a nech prejaví svoju milujúcu účasť, ako som kedysi prejavovala ja, keď som sa tak často pýtala, kde si bol a s kým. Nech žehná cesty, po ktorých chodíš, a všetkým, ktorí cestujú s tebou. Nech žehná tvojmu hospodáreniu a učí ťa veľkorysosti voči tým, ktorí majú menej ako ty. Nech ťa vedie po pravdivých cestách a nech ti pripomína, že máš vždy zo svojho dávať to najlepšie a potreby druhých klásť pred svoje vlastné.

Nech ťa učí odpúšťať, ako sme si my dvaja často odpúšťali navzájom…, keď si spravil chybu a ja som ťa karhala. Keď som povedala „nie“ a ty si to nechápal. Nech ťa Boh obdarí poznaním jeho Lásky, ktorá ťa chráni a osvecuje pred tebou tvoju cestu, ako mi dal poznať, že si v bezpečí, v tieni jeho krídel. Nech rastieš vo svojich vzťahoch s Pánom, nech sa ti dostane šťastnej istoty v poznaní, že On ťa vo svojej láske nikdy nesklame, nikdy ťa neopustí a vždy bude blízko, aby ťa utíšil. Nech ti dá Pán poznať, že ja si nerobím starosti, lebo viem, si v bezpečí, v rukách jedinej osoby, o ktorej verím, že ťa miluje viac, ako to dokážem ja.

Amen.

-re-

9.máj – Deň matiek

Druhá májová nedeľa od roku 1989 je Dňom matiek. Chceme našim mamám, mamkám, mamičkám, starým mamám aj takýmto spôsobom vyjadriť poďakovanie za to, že sú „srdcom“ našich rodín a že nám zachovali a darovali vieru v Boha. Nech ich žehná Pán!


Problém:
Milá technická podpora!

Minulý rok som aktualizovala program Milenec 5.0 na program Manzel 1.0 a zistila som spomalenie celého procesu, hlavne v aplikácii Kvetiny 3.5 a Sperky 2.0, ktoré pritom v programe Milenec 5.0 fungovali bezchybne.

Navyše program Manzel 1.0 odinštaloval niektoré veľmi dôležité aplikácie, ako napríklad Romantika 9.5 alebo Osobne pozornosti 6.5 a sám si nainštaloval nežiaduce
aplikácie, ako je Futbal 5.0 alebo Hokej 3.0.

Taktiež aplikácia Rozhovor 8.0 je nefunkčná a pri spustení aplikácie Upratovanie 2.6 celý systém skolabuje.

Skúsila som aplikáciu Rypanie 5.3, aby som tieto problémy odstránila, ale nepomohlo to. Čo mám robiť?

Zúfalá.

Odpoveď:

Vážená Zúfalá!

Uvedomte si, prosím, že program Milenec 5.0 patrí do príslušenstva Hry, zatiaľ čo program Manzel 1.0 je operačný systém.

Prosím zadajte povel myslelasomsizemamilujes.html a skúste si stiahnuť aplikáciu Slzy 6.2. Taktiež nezabudnite aktualizovať aplikáciu Vina 3.0. Program Manzel 1.0 by mal potom automaticky aktualizovať aplikácie Sperky 2.0 a Kvetiny 3.5 .

Majte však na pamäti, že zneužívanie vyššie uvedených aplikácií môže zapríčiniť, že sa Manžel 1.0 zmení na program Podrazdeneticho 2.5 alebo Pivo 6.1 .

Pozor! Program Pivo 6.1 je veľmi zlý program, ktorý si sám nainštaluje aplikácie Prdenieahlasnechrapanie Beta.

V žiadnom prípade neinštalujte program Svokra 1.0 , do Vášho systému by sa dostal vírus, ktorý by postupne prevzal nad celým systémom kontrolu!

Taktiež sa nesnažte znovu nainštalovať program Milenec 5.0 . Ide o nepodporovanú aplikáciu a jej inštalácia zrúti program Manzel 1.0

Zhrnutie:

Manzel 1.0 je výborný program, má však limitovanú pamäť a nové aplikácie sa nenaučí jednoducho.

Možno by ste mali zvážiť zakúpenie podporného softvéru na zväčšenie pamäte a výkonu. Odporúčame programy Varenie 3.0 a Zvodnabielizen 7.7 .

Veľa šťastia! – Vaša technická podpora

– internet –

Naše ružencové bratstvo

„Milujte Máriu, lebo je Vašou matkou a Vy ste jej deti.“
(Sv. Otec Ján Pavol II.)


Dňa 25. apríla 2010 nás navštívila pracovníčka Dominikánskeho centra z Košíc. Na popoludňajšej pobožnosti sa prebehla voľba nových horliteľov ruží a horliteľky RB. V 1. májovú nedeľu sme „nabehli“ na normálny spôsob výmeny ružencových tajomstiev. Do apríla 2010 sme mali jednu ružu aj v osade Dolina. Horliteľkou našej ruže bola do roku 2008 nebohá pani Veronika Uličná. Mali sme zaužívané stretávať sa prvú nedeľu v mesiaci v kaplnke narodenia Panny Márie v Doline, kde sme sa spoločne modlili posvätný ruženec a spievali mariánske pesničky.

Bolo to veľmi pekné spoločenstvo. Radi sme sa stretávali aj so staršími členmi RB. No Pán Boh si starších povolal, mladší sa odsťahovali a ostalo nás málo. Tí, čo sme ostali, pridružili sme sa k ruži vo Víťaze, kde chceme ďalej pokračovať v modlitbách. Vieme, že posvätný ruženec je veľkým pomocníkom v každej chvíli a veľkou istotou v živote človeka.

Za zrealizovanie reformy RB sa chceme poďakovať nášmu duchovnému otcovi Oliverovi, ktorý nás v tom podporoval. Ďakujeme aj horliteľke RB pani Emílii Uličnej za jej svedomitú prácu. Zároveň jej po znovuzvolení prajeme veľa zdravia a Božieho požehnania v tejto službe obety.

Betka Adamkovičová, členka RB, Víťaz – Dolina

ROZHOVOR

farár v Hnúšti
nar. 16. 9. 1957
ord. 19. 6. 1982
v Banskej Bystrici

Tento rozhovor som zrealizoval ešte v minuloročnom pôstnom období s myšlienkou predstaviť všetkých kňazov, pochádzajúcich z našej farnosti. Dovolím si tvrdiť, že mnohí z nás nemajú prehľad, kde naši rodáci – kňazi teraz pôsobia.
Toto predstavovanie chceme ponúknuť našim čitateľom pri príležitosti 50. výročia posvätenia teraz už farského kostola sv. Jozefa, robotníka (1961).


Nachádzame sa na rímskokatolíckej fare, kde je farárom rodák z našej filiálnej obce Ovčie pán kanonik Michal Jenča. Chcel by som sa ťa, duchovný otec, na začiatok opýtať, či je Hnúšťa tvojou prvou farnosťou, alebo si bol predtým niekde kaplánom?

Po kňazskej vysviacke som bol kaplánom v Krásnohorskom Podhradí. Bolo to v roku 1982, zároveň som pomáhal na biskupskom úrade ako archivár. Kaplánom som bol preto, lebo farár bol riaditeľom biskupského úradu a potreboval pomoc vo farnosti, tak som vo voľnom čase chodil do Rožňavy. Tam som bol dva a pol roka a potom sa uvoľnilo miesto v Kokave. Takže mojou prvou farnosťou bola Kokava od roku 1985 do roku 1993.

Takže od roku 1993 pôsobíš tu v Hnúšti. Ako si si zvykal na tento kraj? Je to Novohrad alebo Gemer?

Hnúšťa je už Gemer. Za Klenovcom od Kokavy dole je Novohrad, my sme lučenecký okres – Gemer.

Iný kraj, iný mrav. Bolo ťažké pre teba ako kňaza zo Šariša privykať na Gemer?

Ťažko povedať. Prišiel som do Kokavy ako mladý kňaz a pomerne ľahko som si zvykol na prostredie, lebo to bol život na dedine. Často som sa pohyboval po osadách, po ľuďoch, vtedy ešte po rodinách, takže život na dedine mi bol blízky, keďže aj ja pochádzam z dediny. Toto mi nevadilo, skôr v tom zmysle, že náboženský život je tu iný, ako u nás doma. Kostoly tu neboli také preplnené, ale problémy sme nemali. S ľuďmi som sa pomerne skoro spoznal, hlavne pri návštevách, vianočných koledách, takže zvykol som si. Samotná Hnúšťa mi nebola cudzia, lebo môj predchodca, ktorý bol v Kokave, býval tu v Hnúšti. Chodieval som k nemu na návštevu, aj k tomu pánu farárovi, čo tu bol správcom fary. Takže hnúšťanské prostredie mi nebolo cudzie. Keď som sem prišiel, veľa ľudí som tu už poznal.

Takže preorientovanie sa nebolo ťažké.

Nebolo, lebo za tých osem rokov som sem často chodieval, poznal som to tu. Čo sa týka mentality, mestečko je uzavretejšie ako dedina.

Koľko má teda Hnúšťa obyvateľov?

Hnúšťa má 7 600 obyvateľov, z toho sa ku katolíckej cirkvi hlási v samotnej Hnúšti okolo 2 500, bez vyznania tiež asi 2 500, okolo 1 500 sa hlási ku evanjelickej cirkvi. Asi 1 000 ľudí je bez vyznania, zopár sa ich hlási k jehovistom, potom tu máme menšie desiatky ľudí z iných kresťanských spoločenstiev. Ale väčšinou sú to katolíci.

Ktoré filiálky patria do Hnúšte?

Do Húšte patrí Klenovec, Rimavské Brezovo, také väčšie dediny. Klenovec má okolo 3 000 obyvateľov, Brezovo má okolo 500 – 520. Potom sú tu lazy, asi 4 dedinky, kde býva okolo 30 – 40 ľudí, ktorí patria do mojej farnosti.

Ako vnímaš ako duchovný otec tunajšiu mládež? Je aktívna ako u nás na východe?

Keď som prišiel do Kokavy pred 16-timi rokmi, mládež bola aktívnejšia. Mladí venovali viac času aj stretávaniu sa, aj príprave na hudobné vystúpenia v kostole. V dnešnej dobe deti nie sú také zapálené. Keď sa prihlásia, že chcú cvičiť, prídu zopárkrát. Málo ich vydrží stáť dlhší čas, aby ostali v spoločenstve, napr. pri príprave na Vianoce, na Veľkú noc.

Máme tu menší spevokolík (osem dievčat, chlapcov je ťažšie dohnať), ktoré nacvičujú s pani kantorkou. Pán učiteľ zo Soboty skladá detské melódie na úrovni, či už od pána Rúfusa zhudobní pár jeho básní a s tým nacvičuje, máme také vstupy vo svätej omši. Môžem povedať, že práca je trocha iná, ako u nás na východe v našich farnostiach. Samozrejme, je tu menej detí, chýba stredná generácia. Deti na náboženstvo niekedy chodia, pripravujú sa na prvé sväté prijímanie, ale rodičia s nimi do kostola neprídu. Nemá ich kto podržať, popohnať, aby išli, pripravovali sa a vydržali. Tá stredná generácia chýba.

Čo neskôr, keď deti dorastú? A ako je to so sviatosťou birmovania? Nechýba im, alebo majú záujem o túto sviatosť, aby boli „kompletní“ dospelí kresťania?

O sviatosť birmovania majú záujem. O deti majú záujem hlavne tí rodičia, ktorí nie sú Hnúšťania. Sú to dievčatá, ktoré sa vydali z Oravy, zo Spiša. Vplývajú na tie deti, aby sa prihlásili a chodili, poprípade ešte staré mamy. Rodičia, ktorí vyrástli priamo tu v meste, nemajú záujem. Počul som, že niekedy tu bol veľký závod, kde robilo 3 000 ľudí. V čase ateizácie to mali „pod palcom“ komunisti – dali 200 korún a 2 pol deci rumu, ponadávali na cirkev a už ich mali podchytených; takže závod a vedúci predstavitelia veľmi vplývali na tých ľudí.

To je ten Lučobný?

Áno, Lučobný závod. Slovenské lučobné závody – to bola vojenská technika gumová, robili tu gumu a rôzne tesnenia na tanky a autá.

Nerozumiem názvu Lučobný.

Tá časť bola vojenská, bolo to utajené. Robili do aút gumené podlahy, tesnenia, plynové masky, v prípade ohrozenia a potom všelijaké riedidlá, drevené uhlie. Bolo tu zamestnaných veľa ľudí, preto bol taký vplyv komunistov.

A čo potom po birmovke? Čo takí tridsiatnici, päťdesiatnici, aké je ich praktizovanie viery? Je to skok a potom už len tí starší?

Po birmovke, keď deti už trošku dorastú, prijmú ešte sviatosť manželstva. Ale pokiaľ nepotrebujú krst, tak ich skoro nevidieť. Keď idú deti na prvé sväté prijímanie, väčšinou matky i otcovia do kostola neprídu. Dozerajú na to staré matky, ako som hovoril, tie ženy, ktoré sa tu vydali. Samozrejme, máme v kostole aj niekoľko mužov strednej generácie, ale tých môžem spočítať na dvoch rukách. Osem až desať takých „pevných“, ktorí sa zapájajú tak, že sa striedajú a každú nedeľu má iný službu.

Máte tu spoločenstvá, napríklad Modlitby matiek?

Modlitby matiek trvali asi 3 roky, ale rozpadlo sa to. Zaniklo, lebo sa presťahovali inde, potom prišli problémy s robotou. Takže spoločenstvá nemáme, okrem takých, kde sa modlia ruženec – ružencové bratstvo.

Na Slovensku už pomaly iba tí starší chodia do kostola.

V týždni iba tí starší chodia, v sobotu večer prídu aj takí, ktorí v nedeľu nepôjdu, zopár z tej strednej generácie. V týždni jedine vtedy, keď mám rozdelené upratovanie po týždni – partie žien. Keď vyjde tým mladším, alebo si zoberú dovolenku, tak prídu na sv. omšu a potom zostanú upratovať kostol, ale väčšinou sú to staršie tety, aj chlapov máme tak dvoch – troch v týždni na sv. omši, žien 25 – 30 priemerne.

Prechádzame pomaly na systém samostatnejšieho usporiadania cirkevného života. Dajú sa usporiadať akcie – napr. veriaci pripravia nejaké koláče, zíde sa nejaké spoločenstvo. Spätná väzba – peniaze sa dajú použiť na iný cirkevný cieľ. Ako je to v meste? Pýtam sa preto, lebo keby sme to urobili v našej farnosti, tak by sa to asi neujalo.

Nie, toto tu zatiaľ nefunguje.

Takže všetká finančná pomoc je len vo vlastnej réžii, čo si nazbierate medzi veriacimi?

Áno, medzi veriacimi. Keď požiadame o finančnú pomoc mesto, tak nie sú úplne odmietaví, napríklad vlani s odstupom dvoch rokov nam dali 100 000 korún na zvony a na hodiny, ktoré však slúžia mestu a ľuďom. Občas nám mesto finančne prispeje. Napríklad dali nám trikrát po 20 000 korún.
Ale mohli by dať viacej.
(Smiech). Aj oni majú svoje problémy.
Chcem iba povedať, že Cirkev vždy prináša a aj prinášala duchovnú obnovu, morálny systém, ktorý pomáha tomuto mestu.

No, to si myslíme tiež, že pomáhame. Mesto si to však nemyslí. Neviem, či si vôbec uvedomujú, čo cirkev prináša.

Na záver nášho rozhovoru ťa chcem poprosiť o duchovný odkaz.

Čo mi leží na srdci! Napríklad ako sa modlíme modlitbu Otčenáš, posväť sa meno tvoje,… buď vôľa Tvoja… A mne veľmi vadí u mladých ľudí, u dospelých, ale aj u starších, keď niekto hreší meno Božie. Mám túžbu, alebo snahu práve toto pripomínať. Aj doma pri sv. omšiach to vždy zdôrazňujem: „Keď verím v Boha, tak nehreším a neurážam meno Božie. Aby si každý veriaci uvedomil, že Boh – meno Božie je pre mňa čosi tajomné a mám ho mať v úcte.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a M. Gondová

Kto je pre mňa kňaz?

V nedeľu Dobrého pastiera sa nám veriacim prihovoril náš duchovný otec príhovorom, ktorý, ako povedal, je „tvrdý“ vzhľadom na slová, ktoré sú v ňom použité. Skúsme sa znova zamyslieť nad jeho príhovorom, zvlášť v tomto období, keď útoky na Cirkev sú čoraz silnejšie. Nebojme sa postaviť za svoju Cirkev. Zastaňme si „svojich kňazov“, veď iba cez kňazov môžeme zachovať a odovzdať vieru. „Aby sa ľudia stali svätí, potrebujú svätého kňaza.“ (sv. J. Vianney)


„Kňaz je pre mňa úbohý človek, ktorý zakrýva svoju pedofilnú stránku.“

„Podľa mňa sú hlupákmi, veď ako inak sa dá nazvať skutočnosť, že sa vzdali sexuálnych radovánok?“

„Nemohli si nikoho nájsť, preto sa akože zamilovali do Krista!“

„Nie sú normálni, sú to úchyláci, mali by so sebou niečo robiť.“

„Robia nám iba divadielko. Všetko, čo robia, je stále to isté. Je to nuda!“

„Rodičia dlabú na náš duchovný život. Tak oni spolu so starými rodičmi sa nás snažia dostať na prijímanie, lebo máme za to hodinky, na birmovku, lebo stará mama by sa na nás hnevala, k sobášu v kostole, lebo to je krajšie…“

„Pýtate sa, kto je to kňaz? Staručký dedko v tej budove pri kostole.“

Dnes sa s takýmito názormi môžete stretnúť, lebo „morálna panika“ je charakterizovaná systematickým zveličovaním reálnych údajov v mediálnom obraze, alebo diskusii. Veľmi sa hovorí o pedofílii kňazov. Každý takýto skutok je odsúdeniahodný, ale nezabudnite, že takéto nemorálne konanie je evidentne problémom všetkých inštitúcií, ktoré pracujú s deťmi. Len sa nezverejňujú. Dokonca tieto skutky konajú vo väčšej miere osoby pochádzajúce z okruhu rodiny ako mimo okruhu rodiny.

Pri mnohých pohoršeniach, hriechoch v Cirkvi modlime sa spoločne: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi. A podľa svojej vôle jej udeľ jednotu a pokoj.“ Napriek „morálnej panike“ nahlodanej náklonnosti, dôvernosti ku kňazovi sa pýtam: „Kto je pre mňa kňaz?

Negatívnych vyjadrení v rôznych variáciách je mnoho. Ale jedna odpoveď ma však milo prekvapila.

„Môj kňaz? Nikdy som sa nad touto skutočnosťou nezamýšľala.“

„Nikdy som nepočul také jednoduché a zároveň krásne vyjadrenie, ktoré sa skrýva za slovom môj.“ Prekvapuje vás to? Mlčal som, nechajme túto osobu rozprávať…

„Viete, pre mňa je to môj kňaz. Priviedol ma k Bohu. Že naňho mnohí nadávajú? To sú tí, ktorým otvoril svedomie a miesto nápravy hľadajú argumenty. Áno, je to môj kňaz, môj milovaný kňaz. Keby jeho nebolo, verím, že by som sa na Boha vykašľala. Vďaka môjmu kňazovi som sa zmierila s hnevníkmi v rodine. A to vám poviem, nebolo to ľahké. Najťažšie je evanjelizovať vo vlastnej rodine. Vážim si svojho kňaza, je pre mňa tým, čím bol Kristus pre svojich apoštolov, učeníkov, ľudí tej doby.“

Ona nehovorí kňaz, ale je to môj kňaz. Kňaz, ktorý bol Kristom. Ktorý ju viedol k Bohu cez osobu Ježiša Krista v sile Ducha Svätého. Kňaz, ktorý upriamoval nie na seba, ale na Ježiša. Kňaz pokorný, tichý, nesťažujúci sa ani nehorekujúci na ťažkosti svojho života. Nevýhody, s ktorými sa stretával. Veď každý má problémy. Kristus mal problémy. Kňaz, ktorý, ktorý bol so mnou pár rokov a potom bol preložený inde, aby tam bol a účinkoval.

Jednoducho, bratia a sestry, máte svojho kňaza? Vy mladí máte svojho kňaza. Nejde o mňa, ale máte niekoho, kto vám otvára, a pomáha prebíjať cestu k Bohu. Kto vám ukazuje: Takto by som mal žiť? Toto je ono? Je niekto v mojom živote, na koho nezabudnem, lebo mi pomáhal ukazovať cestu k ľuďom a Bohu? Mám takého človeka? Je to nejaký kňaz? Máte niekoho, na koho myslíte a nezabúdate aj pod nánosom času? Starší nezabúdajú na vdp. Andreja Jergu, Jozefa Čárskeho, Petra Adamčáka a ďalších. Ja nezabúdam na vdp. Františka Tuleju. Sú to naši kňazi. A tie slová vo mne neustále rezonujú: „Môj milovaný kňaz…“


Mnohí veriaci si vážia svojho kňaza, lebo pracuje v jeho okolí. Niektorí píšu listy, petície na kňaza, v ktorých si možno chceme ospravedlniť svoje skutky, prehrešky… A výsledok? Mnoho kňazov zostáva v modlitbách pod krížom, skľúčení, so slzami v očiach či radostnou nádejou, že ich farníci v nich nájdu sprostredkovateľov medzi nimi a Bohom…, niekedy vyčerpaní zomierajú… Kto im vyhovie? Veď každý kňaz má svoje chyby, svoju povahu. Nevidíte, že kňaz ma veľkú odvahu nasledovať Krista, zanechať naozaj všetko, ísť medzi ľudí, nehľadať výhody – jednoducho byť „alter Kristus“ medzi ľuďmi. Kňaz – to sú ústa a srdce samého Krista.

Na lásku niet vysvetlenia. Človek cíti, že je milovaný a lásku opätuje. Tak to robí kňaz, ktorý pocítil dotyk Božej lásky, odpovedá na ňu svojou a kráča za Ježišom s nerozdeleným srdcom.

Život kňaza by sa mal identifikovať s Kristom a tak slovo, ktoré nebolo jeho vlastným, stáva sa pre neho hlboko osobným. Kňazstvo si naozaj nikto nemôže vybrať sám, nie je to spôsob, ako získať životnú istotu či spoločenské postavenie, nikto si ho nemôže dať, ani ho hľadať u seba. Kňazstvo je odpoveď na volanie Pána… stať sa ohlasovateľom nie svojej pravdy, ale pravdy, ktorá je vlastná Pánovi.

Je kňaz ešte potrebný?

Ľudia dneška pre množstvo rozporuplných filozofií zažívajú obrovský zmätok pri základných otázkach typu, čo je svet, odkiaľ pochádza, kam smerujeme, ale aj pri osobných rozhodnutiach o tom, čo robiť, aby som dosiahol dobro, ako mám žiť, ktoré hodnoty sú trváce… Práve pre toto je potrebný kňaz, aby ukazoval Cestu a ohlasoval Pravdu.

Kňaz rozpráva: „Vieš, nedávno sme sa po niekoľkých rokoch stretli s našim svätiacim biskupom. Hádaj, čo nám povedal, aby nás povzbudil? Predstav si koleso z bicykla. Je tam plášť, duša, špice, oska. Tou oskou je Kristus. Plášťom sú veriaci. Špicom sú kňazi. Ak nie je špic správne vycentrovaný s oskou a rámom, na ktorom je plášť s dušou, často sa stane, že bicykel má osmičku, šestnástku a pod. Rozumieš? Aj kňaz, pokiaľ nie je vycentrovaný na Krista, pomýli ľudí. Ak ľudia zabudnú, že duša a plášť, ako aj ľudia majú za svoj stred Krista a majú obiehať okolo Krista, aj im sa stane, že v živote dostanú osmičku, šestnástku.

Ďakujem všetkým kňazom, ktorých som v živote stretol a ešte stretnem. Každý je iný a to je dobre, lebo Boh je ozaj iný, iný ako si ho my prestavujeme. Ďakujem všetkým, ktorí si cenia prácu kňazov a Cirkvi. Ďakujem tým, ktorí sa pozerajú nie na ich vzdelanie, ale na to, že sú. Ďakujem, všetkým, ktorí sa za kňazov modlia.

Nech je kňaz pre nás vycentrovaným špicom na bicykli a nech každý z nás môže zaspávať so slovami: „Dnes som stretol svojho milovaného kňaza, dnes som stretol Krista.“
Amen.

-re-

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Farský dom v Arse nebol veľmi priestranný. Bol to jednoposchodový dom z červeného kameňa. Mal päť izieb s niekoľkými oknami. K domu patrila aj malá záhrada.
«Tu nájdete všetko, uvidíte, že budete spokojný!» uisťovala Vianneya pani Renardová.» Teraz, samozrejme, treba ešte zakúriť. Keby som bola vedela, že dnes prídete, boli by ste to tu našli príjemnejšie.»

«Nezáleží mi na tom, aby som sa cítil príjemne!» odpovedal kňaz. «Nerobte si s tým starosti.»

«Ó, je to tu skutočne veľmi pekné», s obľubou pohladila pani Bibostová nábytok, ktorým bola fara zariadená. Na prízemí bola priestranná kuchyňa s dobrým šporákom, panvicami, hrncami a iným kuchynským riadom. Hneď vedľa kuchyne bola jedáleň s kredencom, veľkými stojacimi hodinami, vyrezávaným dubovým stolom, železnými čalúnenými stoličkami a s prepychovou pohovkou. Kamenné schody viedli na horné poschodie do farárovej izby. Aj tá bola takisto pohodlne zariadená. Stál tam drevorezbami vyzdobený písací stôl, jedno kreslo obtiahnuté siamským plátnom, jeden diván so vzácnymi hodvábnymi pokrývkami, knižnica z orechového dreva a jemne vyrezávaný stôl, postavený na červenom velúrovom koberci. Aj obidve susediace spálne boli zariadené nádhernými posteľami s baldachýnom.



«To je naozaj veľmi pekné!» opakovala matka Bibostová.

Ale farár Vianney ustarostené krútil hlavou a povedal: «To je príliš pekné pre mňa. Tak to nemôže ostať.»

«Vy to nesmiete meniť,» ohradila sa pani Renardová. «Všetko zariadenie pochádza zo zámku. Slečna des Garets zanechala tieto veci ešte vášmu predchodcovi.»

«Ale ja ich nepotrebujem!» rozhodne povedal kňaz. Potom šiel opäť do kostola, klesol na kolená pred svätostánkom a znova odporúčal seba a celú dedinu do ochrany Pánovi.
Medzitým pani Renardová zakúrila v kachliach, kým matka Bibostová pripravovala jedlo z dobre zásobenej komory. No musela mať veľa trpezlivosti, kým sa konečne vrátil nový farár z kostola a zajedol si.

«Zdá sa, že ľudia v Arse sa lepšie starajú o svojho farára ako o svojho Spasiteľa,» povedal ustarostene. «Kostol je vo veľmi zlom stave a zanedbaný. A je aj veľmi malý.»
«Pre Ars je až príliš veľký, uvidíte!» vzdychla si pani Renardová. Farár vstal a podišiel k oknu, aby si trochu obzrel Boží dom.

«Nezmestia sa doň všetci ľudia, ktorí sem raz prídu,» povedal hlasom, do ktorého sa obidve ženy pozorne započúvali. Zdalo sa, že jeho zrak sa stráca v diaľke.
Bola už tma, keď konečne dorazil sedliacky voz pred faru. Pod dohľadom pani Bibostovej sa všetko starostlivo poskladalo a náklad sa umiestnil do pivnice, na povalu a do obytných miestností.

«Na zajtra si naplánuj ešte jedno sťahovanie,» povedal kňaz prekvapenému švagrovi. «Toto všetko chcem odtiaľto odpratať». dodal, ukazujúc na luxusný nábytok.
«Ale prečo?» krútil hlavou Melin. «Také pekné to nikdy nemal ani farár v Ecully.»
«Práve preto ani ja to nechcem mať také elegantné. Ľudia z Arsu by sa mohli báť mojich kobercov a čalúnených stoličiek, keby v drevákoch prišli navštíviť svojho farára.»

Na nástojčivú prosbu farára dobré panie skoro celú noc čistili Boží dom od veľkej špiny. Ešte stále boli pohrúžené do práce, keď Ján Vianney dávno pred východom slnka vstúpil do kostola a kľakol si na schody oltára.

Hodiny a hodiny zotrval v modlitbe. Vrúcne prosil Boha, aby obrátil duše tejto dlho zanedbanej obce. Keď sa rozodnilo, Vianney vstal a zazvonil na malom zvone. Ľudia v dedine pozorne počúvali, keď sa začal rozliehať hlas zvona ponad strechy ich domov.

«Teda znova máme farára!» povedali si Arsania a išli, ako každý deň, za svojou prácou.

spracoval: M. Magda