Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Farský dom v Arse nebol veľmi priestranný. Bol to jednoposchodový dom z červeného kameňa. Mal päť izieb s niekoľkými oknami. K domu patrila aj malá záhrada.
«Tu nájdete všetko, uvidíte, že budete spokojný!» uisťovala Vianneya pani Renardová.» Teraz, samozrejme, treba ešte zakúriť. Keby som bola vedela, že dnes prídete, boli by ste to tu našli príjemnejšie.»

«Nezáleží mi na tom, aby som sa cítil príjemne!» odpovedal kňaz. «Nerobte si s tým starosti.»

«Ó, je to tu skutočne veľmi pekné», s obľubou pohladila pani Bibostová nábytok, ktorým bola fara zariadená. Na prízemí bola priestranná kuchyňa s dobrým šporákom, panvicami, hrncami a iným kuchynským riadom. Hneď vedľa kuchyne bola jedáleň s kredencom, veľkými stojacimi hodinami, vyrezávaným dubovým stolom, železnými čalúnenými stoličkami a s prepychovou pohovkou. Kamenné schody viedli na horné poschodie do farárovej izby. Aj tá bola takisto pohodlne zariadená. Stál tam drevorezbami vyzdobený písací stôl, jedno kreslo obtiahnuté siamským plátnom, jeden diván so vzácnymi hodvábnymi pokrývkami, knižnica z orechového dreva a jemne vyrezávaný stôl, postavený na červenom velúrovom koberci. Aj obidve susediace spálne boli zariadené nádhernými posteľami s baldachýnom.



«To je naozaj veľmi pekné!» opakovala matka Bibostová.

Ale farár Vianney ustarostené krútil hlavou a povedal: «To je príliš pekné pre mňa. Tak to nemôže ostať.»

«Vy to nesmiete meniť,» ohradila sa pani Renardová. «Všetko zariadenie pochádza zo zámku. Slečna des Garets zanechala tieto veci ešte vášmu predchodcovi.»

«Ale ja ich nepotrebujem!» rozhodne povedal kňaz. Potom šiel opäť do kostola, klesol na kolená pred svätostánkom a znova odporúčal seba a celú dedinu do ochrany Pánovi.
Medzitým pani Renardová zakúrila v kachliach, kým matka Bibostová pripravovala jedlo z dobre zásobenej komory. No musela mať veľa trpezlivosti, kým sa konečne vrátil nový farár z kostola a zajedol si.

«Zdá sa, že ľudia v Arse sa lepšie starajú o svojho farára ako o svojho Spasiteľa,» povedal ustarostene. «Kostol je vo veľmi zlom stave a zanedbaný. A je aj veľmi malý.»
«Pre Ars je až príliš veľký, uvidíte!» vzdychla si pani Renardová. Farár vstal a podišiel k oknu, aby si trochu obzrel Boží dom.

«Nezmestia sa doň všetci ľudia, ktorí sem raz prídu,» povedal hlasom, do ktorého sa obidve ženy pozorne započúvali. Zdalo sa, že jeho zrak sa stráca v diaľke.
Bola už tma, keď konečne dorazil sedliacky voz pred faru. Pod dohľadom pani Bibostovej sa všetko starostlivo poskladalo a náklad sa umiestnil do pivnice, na povalu a do obytných miestností.

«Na zajtra si naplánuj ešte jedno sťahovanie,» povedal kňaz prekvapenému švagrovi. «Toto všetko chcem odtiaľto odpratať». dodal, ukazujúc na luxusný nábytok.
«Ale prečo?» krútil hlavou Melin. «Také pekné to nikdy nemal ani farár v Ecully.»
«Práve preto ani ja to nechcem mať také elegantné. Ľudia z Arsu by sa mohli báť mojich kobercov a čalúnených stoličiek, keby v drevákoch prišli navštíviť svojho farára.»

Na nástojčivú prosbu farára dobré panie skoro celú noc čistili Boží dom od veľkej špiny. Ešte stále boli pohrúžené do práce, keď Ján Vianney dávno pred východom slnka vstúpil do kostola a kľakol si na schody oltára.

Hodiny a hodiny zotrval v modlitbe. Vrúcne prosil Boha, aby obrátil duše tejto dlho zanedbanej obce. Keď sa rozodnilo, Vianney vstal a zazvonil na malom zvone. Ľudia v dedine pozorne počúvali, keď sa začal rozliehať hlas zvona ponad strechy ich domov.

«Teda znova máme farára!» povedali si Arsania a išli, ako každý deň, za svojou prácou.

spracoval: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.