Nekrológ



Známy prešovský majster kuchár získal viacero svetových ocenení, vychovával budúcu generáciu gurmánskych špecialistov. Jeho jedlo ochutnal aj japonský cisár Hirohito.

Peter Uličný (12. 7. 1947 – 16. 9. 2010) bol dlhoročným predsedom prešovského klubu kuchárov a cukrárov a viceprezidentom Slovenského zväzu kuchárov a cukrárov. Pochádzal z Ovčieho pri Prešove a hneď po skončení hotelovej školy nastúpil do kuchyne v prešovskom interhoteli Dukla, ktorej neskôr dlhý čas šéfoval. Naposledy pôsobil ako majster odborného výcviku na Súkromnej strednej odbornej škole Mladosť v Prešove.

Kuchársky fortieľ, noblesa, skúsenosti, sledovanie trendov a šikovnosť priniesli Petrovi Uličnému prestíž i na medzinárodnom poli. Bol nositeľom dvoch zlatých medailí z Frankfurtu nad Mohanom (Medzinárodná olympiáda IKA 1970) a z Prahy (Gastroprag 1982). Varil v Budapešti, dvakrát bol v Japonsku. Prvý raz sedem mesiacov počas Svetovej výstavy EXPO 1970 a neskôr pracoval jeden rok v Tokiu, v reštauráciách Castle Prague a U kalicha, kde pripravoval české, slovenské i japonské jedlá. Ochutnali ich aj najvyšší predstavitelia japonského cisárstva vrátane Hirohita a jeho syna s manželkou.

prevzaté – SME, 25. 9. 2010

Nebeský Otče, požehnaj nás!



Nastal mesiac september, zber úrody. Vďačíme Bohu za požehnanie, lebo za akú úrodu sme sa modlili, takú nam dal. Ďakujeme mu aj za to, že neboli u nás záplavy, že nás ochraňoval. V septembri sme oslávili aj narodenie Panny Márie pri svätej omši v Doline, kde nám duchovný otec Mikuláš Uličný v kázni povedal úprimné slová, vďaka mu za to! Poďakovali sme sa našej drahej Matke za pomoc, keď sa k nej utiekame ako k matke neba a zeme.

Milí veriaci z Víťaza, chcem vám oznámiť oneskorene, že náš nebohý brat Peter Uličný, rodák z Ovčia, bývajúci v Malom Šariši, ktorý pracoval v hoteli Dukla Prešov ako majster šéfkuchár 40 rokov, nás nečakane opustil vo veku 63 rokov. Bol vám veľmi známy, varil vám na primíciách aj svadbách, mal veľkú ochotu pomáhať každému. Mesiac pred smrťou bol so svojimi žiakmi na Cypre. Navštívil hrob Lazara, chodieval každý deň na svätú omšu. Šťastlivo sa vrátil domov ku svojej rodinke. Navštívil svoj rodný dom v Ovčom a naša 92-ročná mama ho privítali a dali mu požehnanie na čelo, že sa šťastlivo vrátil. Rozdal nám darčeky a o štyri dni zomrel. Bol pripravený na odchod do večnosti. Smrť je istá, ale hodina neistá. O ôsmej večer na zastávke, kde čakal na autobus, odpadol, zomrel na srdcový infarkt. Na druhý deň ráno mal ísť do Tatier variť pre predstaviteľov NATO.

Rozlúčili sme sa 21. septembra v Dome smútku v Malom Šariši. Naša mama stáli nad hrobom a lúčili sa s veľkým zármutkom a bolesťou v srdci.

Aj v Ovčom urobil kuchársky kurz pre ženy. Mal dobrú manželku, Pán Boh im požehnal dvoch synov a dcéru. Žili nábožným životom. S Pannou Máriou a s Pánom Ježišom vykračoval do sveta a prosil o pomoc.

Drahý bratu Peťu, my tvoji súrodenci sa ti chceme poďakovať za to, ako si nám pomáhal, ako si nás všetko naučil. Bez teba sa v našej rodine žiadna hostina nezačala. Bol si oporou v rodine. Prišiel tvoj čas, musel si odísť, ale my tvoji súrodenci bratia Róbert, Eduard, Vincent, sestry Marinka a Hanka s rodinami, budeme v modlitbe v duchu s tebou. Boli sme hrdí na teba. Peťu, budeš naďalej žiť v našich srdciach. Odpočívaj vo svätom pokoji.

sestra Mária Tobiášová, Ovčie

ROZHOVOR

Aj v tomto čísle nášho Spektra vám chceme predstaviť ďalšiu postavu zo sveta žurnalistiky. Mnohí ju už vnímate cez našu kresťanskú televíziu LUX. Mladá, sympatická, skromná a pokorná dievčina Janka Grešnerová.

Moderuje reláciu Doma v Cirkvi a Štúdio AHA! Je dramaturgičkou televízie LUX. Má 24 rokov a väčšina jej záľub sa postupne pretransformovalo do pracovnej činnosti, takže väčšinu „voľného času“ trávi pracovne. A v tom skutočne voľnom hrá Scrabble, číta a pozerá Dr. Housa. A keďže treba aj trošku pohybu, rada uteká na autobus. Občas ju možno počuť hrať na organe počas sv. omše v Kostole sv. Martina v Bojniciach či v Bratislave u dominikánov na Kalvárii. Obľúbenou knihou je Sväté písmo, v Starom zákone sú vraj tie najlepšie námety na telenovely… Viera pre ňu znamená veľa a čím ďalej tým viac ju prežíva ako veľkú milosť a dar od Boha.

Ja osobne Janku vnímam, ako príklad šťastného mladého človeka, ktorý v dnešnom materiálnom svete smelo praktizuje svoju vieru, nehanbí sa za ňu a Boh požehnáva jej kroky.

kontakt: gresnerova@tvlux.sk

Sedím tu s Jankou Grešnerovou, ktorá je popredsedníčkou Network Slovakia, ktorá nám teraz povie niečo o sebe. Tak sa nám predstav.

Dobre. Tak teda volám sa Jana Grešnerová, pochádzam z Bojníc a mám piatich mladších súrodencov, čiže som najstaršia.

Vyrástla si v kresťanskej rodine, praktizujúcej svoju vieru?

Áno, odmalička som bola tak vychovávaná.

Ako si ju praktizovala ty?

Už od malička, keďže som bola vedená k takej živej viere, som sa aktivizovala vo farnosti. Už ako 6-7 ročná som spievala v detskom zbore a tým pádom som sa dostala bližšie do fungovania farnosti, keď sme začali chodiť na „stretká“, na tábory, na rôzne chaty, výlety a súťaže zo zborom. Veľmi ma to oslovilo a spomínam si, že sme mali Moniku, to bola naša vedúca a ja už ako malé dieťa som ju úplne „žrala“. Hovorila som si, že ak raz budem veľká, budem ako ona. Vedie zbor, krásne spieva, je úplne hravá, vie sa s nami zabaviť, dokonca hrala na organe. No, že je úplne skvelá baba a že ja chcem byť raz taká ako ona. A to som objavila až teraz, že je dôležité mať taký vzor, lebo neskôr, keď som mala 15 rokov, tak som začala tiež viesť stretká, detský zbor a o rok na to som začala hrať aj na organe. Čiže naozaj to tak išlo, že som mala motiváciu, veľmi ma to oslovovalo a ja sama som potom išla tou cestou. Takže začala ďalšia aktívna etapa môjho života po animátorskej stránke.

Potom prišiel Network?

Áno, bolo to počas gymnázia, keď som vlastne študovala v Prievidzi. Bola som doma, pôsobila som v našej bojnickej farnosti. Potom prišla vysoká škola a ja som odišla do Bratislavy. Bolo to v roku 2004. Našla som oznam o tom, že sa robí nejaký žurnalistický seminár. Keďže som chcela študovať žurnalistiku a bola som prijatá do Bratislavy, tak som si povedala, že ešte predtým ako pôjdem na školu, načerpám nejaké skúsenosti, čo je novinárčina z tej praktickej stránky. Hoci som už predtým písala, moderovala som nejaké akcie u nás doma, nevedela som, čo obnáša život novinára. Povedala som si, idem na seminár. No a hneď na prvýkrát ako účastníčke sa mi to veľmi zapáčilo. Počas vysokej školy som potom chodila každý rok na seminár. Postupne som sa stala členkou Networku a myslím si, že o rok, keď som bola na prvom seminári, dostala som sa do vedenia Networku. Najprv som bola zvolená do rady a minulý rok som bola zvolená za podpredsedníčku, takže tak to postupne išlo.

Medzitým si ukončila školu. Naši čitatelia ťa určite poznajú, ak sledujú televíziu Lux, že si tam ústrednou hlásateľskou postavou. Ako si sa tam dostala?

Do Luxu som sa dostala ešte počas školy, bolo to zhodou okolností. Stretla som sa s vedúcim programu kvôli úplne inej veci. Tým, že som taká aktívna, „namočila som sa“ do organizácie stretnutia na Velehrade, ktoré prebiehalo paralelne so Sydney, čiže tí, ktorí nemohli ísť do Sydney, predpripravovali sme stretnutie na Velehrade a ja som tam zodpovedala za slovenskú skupinu. Išla som do televízie Lux dohodnúť nejaké mediálne partnerstvo. Rozprávala som sa s vedúcim programu Ďurom Drobným, že je tu možnosť, či by sme mohli spolupracovať. Začal sa vypytovať, čo študujem, povedala som, že žurnalistiku a teológiu. „Výborne, to je skvelá kombinácia, potrebujeme moderátorku do relácie „Doma v cirkvi. Čo robíš budúci utorok? Vyskúšame ťa.“ „Ale ja som prišla kvôli inej veci.“ „To vyriešime potom, v utorok prídi, budeš mať kamerové skúšky, uvidíme, ako ti to pôjde.“ „Tak dobre, prídem, uvidím, čo to bude, aspoň to vyskúšam.“ Tak som teda prišla. Zobrali ma za moderátorku a tak som už počas školy začala robiť externe pre televíziu Lux. Keď som skončila žurnalistiku, prišla som do Luxu na plný úväzok.

Napĺňa ťa to?

Veľmi. Vidím, že je to práca, ktorá má naozaj veľmi baví, spájam to, čo som vyštudovala, teda žurnalistiku, aj to, čo ešte študujem – teológiu. Naozaj, veľmi čerpám aj z jednej aj z druhej oblasti a môžem to uplatniť v televízii Lux.

Tak perspektívne, čo ďalej?

No rada by som ešte študovala. Budúci rok končím teológiu, no a možno niečo vymyslím.

Prezraď, ktorým smerom?

To sú také moje plány. Možno by som ešte išla študovať do zahraničia, možno niečo aj z teológie. Snáď by to mohlo vyjsť.

A akým spôsobom by si chcela to naštudované odovzdávať?

Stále by som chcela pôsobiť v médiách, pretože si myslím, že novinár by mal byť v tej oblasti, v ktorej pôsobí, aj vzdelaný. Čiže myslím si, že ak chceme nejako edukovať našich či už čitateľov, poslucháčov, alebo divákov, tak musíme mať o tom nejaké vedomosti. Preto chcem trošku hlbšie preniknúť do tajov teológie, aby som sa mohla k jednotlivým otázkam kompetentnejšie vyjadrovať.

Čo je tvoje životné krédo?

Jój, to nemám.

Určite sa vyskytnú pri tvojej práci problémy. Ako sa dokážeš cez ne preniesť?

Keď pozerám spätne na celý môj zatiaľ krátky život, myslím, že bol taký plný. Určite boli nejaké zlomové momenty, kedy som nevedela, či idem správne, či to, čo mám robiť, bude správne, vždy som urobila nejaké rozhodnutie. Bolo to možno premodlené. Nech je to tak, nech som tam, kde mám byť. Vidím, že Pán Boh si ma vedie. Tým, že som bola na gymnáziu, bavilo ma veľa vecí, povedala som si, ako to teda skĺbim, aby som bola na tom správnom mieste. A potom zrazu jedna profesorka na gymnáziu mi povedala: „Janka, nechcela by si skúsiť žurnalistiku? Môžeš tam využiť veľa vecí, ktoré ťa bavia.“ Tak som to skúsila a vidím, že to bolo správne. A zase na základe žurnalistiky som sa dostala k iným veciam, ktoré ma naozaj veľmi napĺňajú, čiže keď sa človek trošku otvorí, začne potom spolupracovať aj s Božími plánmi, ktorým na začiatku možno ani nerozumel. Tak určite bude na tej správnej ceste.

Máš podporu aj v tvojej rodine?

Áno, bez toho by to nešlo. Spomínam si, že keď som sa pýtala, či môžem ísť na nejakú akciu, tak naši už len zalamovali rukami so slovami: „Joj, musíš všade byť a musíš toho tak veľa mať, veď si uvedom“, ale vždy ma pustili, lebo vedeli, že sú to správne veci a podporovali ma v tom.

Môžeš nechať odkaz pre našich mladých čitateľov, lebo ja ťa vnímam ako šťastné mladé dieťa, no dieťa, takú šťastnú mladú ženu, ktorá ide za svojim cieľom. Čo by si mali dať do nejakého life motívu, aby sa vedeli trebárs dopracovať až k moderátorke v televízii? Myslím si, že je to veľmi atraktívna práca.

Myslím si, že je veľmi dôležité a viem to povedať aj z vlastnej skúsenosti, aby mladí úprimne počúvali hlas svojho srdca a počúvali svoje túžby. Matka Tereza povedala: „Boh nikdy nevloží do srdca túžby, ktoré by boli nesplniteľné.“ Aby sa nebáli snívať tak trošku realisticky a s otvorenými očami a potom aj išli za svojimi snami a cieľmi. Lebo keď to vychádza zvnútra a majú pritom taký pokoj, tak je to určite Božie. A keď je to Božie, tak to bude aj požehnané!

Ďakujem za rozhovor.
Táto snímka je zo série sociálnych fotografií, ktorá bola fotená v exteriéri. Snímka zachytáva postavu zo života rómskej komunity v časti „Za mostom“ v Ružomberku.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“



Keď Vianney cítil hlad, vytiahol z koša pár zemiakov, ošúpal si ich a zjedol ich s trochou soli. Keď si k tomu ešte občas uvaril vajíčko, alebo upiekol osúch, pokladal sa už takmer za požitkára.

Kým bol ešte v koši nejaký zemiak, poslal kuchárku bez váhania domov a poprosil ju, aby prišla pozrieť o niekoľko dní. Medzitým ho dobrá pani každý deň zásobila aspoň dobrým bielym chlebom, ktorý sama upiekla. Bola spokojná, že na druhý deň sa vždy minul…

No istého rána bola svedkyňou prekvapujúcej udalosti. Akýsi starý tulák stál pri dverách farského domu a Vianney mu práve podával svoj čerstvý, voňavý bochník chleba, pričom s úsmevom hovoril: «Tebe sa už zuby iste poriadne kývajú, ba mnohé ti aj úplne chýbajú. Tak ti môj biely chlieb dobre poslúži.»
«Mám ešte pár korok chleba,» odvetil s úsmevom starec. «Ale máte pravdu, už ich nemôžem hrýzť.»

«Ja mám zdravé zuby!» smial sa kňaz. «Dajte mi ich!» Tulák povyberal zo svojho špinavého žobráckeho vreca zopár veľmi starých skýv chleba, tvrdých ako kameň a podal ich farárovi.

«Ó, pravdaže, sú ešte veľmi dobré. Ak ich trocha navlhčím, budem ich môcť zjesť.»
Tulák ochotne súhlasil s takouto výmenou, poďakoval sa a odkrivkal.

«Táák! Teraz už viem, kde končia moje pekné biele bochníky!» krútila hlavou znepokojená krajčírka. «Ten povaľač si mohol tie korky sám rozmočiť a zjesť.»
«Nehovorte tak o ňom!» odvetil Vianney prísne. «Veď to je sám náš Pán, čo k nám prichádza ako žobrák. Pre neho sa vyplatí dať biely chlieb.»


«No mne sa zdá, že tento náš pán zapácha silno po pálenke!» rozhorčovala sa pani.
«Nezbadal som to! Okrem toho dnes je studený, vlhký deň a ak sa niekto celý deň poneviera po cestách, nemôžeme mu zazlievať, že si vypije pohárik pálenky.»

Pani Renardová sa so šomraním utiahla do kuchyne, aby sa pozrela na zásobu zemiakov. Po chvíli sa znova zjavila a držala v ruke niekoľko zemiakov.

«Toto chcete jesť? Veď sú skoro úplne plesnivé!» povedala vyčítavo.

«Ja ich nejem so šupou,» bránil sa Vianney. «Ešte sú dobré. A teraz ma nechajte na pokoji, mám robotu!»

«Ani v špajze už nie je nič! Zaiste ste všetko porozdávali!» Energická žena sa nedala tak ľahko odzbrojiť.

«Ach, bolo tu pár hladných remeselníckych učňov,» vysvetľoval kňaz rozpačité.
Pani Renardová vyšla z izby, krútiac hlavou, no čoskoro sa po tretí raz vrátila.
«Okradli vás!» kričala spínajúc ruky. «Vaše matrace aj všetka posteľná bielizeň je preč. Hneď upovedomím políciu!»

«Nezmysel!» odvetil Vianney. «Podaroval som tie veci jednému cigánovi, ktorý včera prechádzal dedinou. Úbohý človek nemal pre svoju chorú ženu ani len posteľ.

«A vy kde spíte?»

«Ach, hocikde. Veď je to celkom jedno!» Čoskoro pani Renardová prekutala celý dom a zistila, aké lôžko používal farár na spanie. Na kope prútia v pivnici našla niekoľko rozprestretých vriec od zemiakov. To bola zrejme jeho posteľ.
«V pivnici sa dobre spí,» uisťoval Vianney.

«Zaiste, skvelo!» rozhorčovala sa krajčírka. «Potkany a myši tam tancujú okolo vás a zo stien kvapká voda. Je tam strašne vlhko! Nasilu sa chcete priviesť do hrobu!»
«Náš Spasiteľ často nemal ani zväzok prútia pod hlavu!» opakoval vážne Vianney.

Čo sa tu dalo robiť? Dobrá pani mala oči plné sĺz. No nepovedala viac ani slovo a ustarostená odišla.

spracoval: M. Magda

EXERCÍCIE (XXII. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.



V románe „Jeho kráľovstvo“ od Mika Welteriho, Mária z Magdaly hovorí Rimanovi Marcovi: „Ešte nechápeš? On dovolil i ženám prísť k nemu! Zmiloval sa pri studni i nad Samaritánkou, pochopil ženy lepšie, než ich kto kedy chápal. Preto si myslím, že i my ženy ho chápeme lepšie než jeho zbabelí učeníci… Zadýchala sa rozhorčením… Potom pokračovala: „Svojho času sa učeníci vypínali a uzdravovali ľudí jeho silou. Ale keď nadišiel čas odchodu do Jeruzalema k poslednej ceste podľa jeho vôle, tak boli hotoví vymýšľať si každý výhovorky a chceli sa toho zrieknuť, hoci sa chvíľku predtým hádali o hodnosti v jeho kráľovstve. Ľudu hovoril v podobenstvách, ale im vysvetľoval všetko jasne. A ani vtedy ho nechápali. Len Tomáš, najrozumnejší z nich, pochopil jeho slová a vyzval ich, aby išli a zomreli spolu s ním. Tak sa znovu vzmužili. Dvaja si obstarali meče, aby ho chránili tam vonku, kde prežili poslednú noc. A chránili Ho?“

Mária-Mika Welteri potom pokračuje v rozhovore s Rimanom: „Dovoľ, aby som si uľavila. Dovoľ mi karhať tých zbabelcov. On bedlil sám, poznal svoj osud, modlil sa, Hovoria, že potil krv vo svojej hroznej úzkosti. Od nich nežiadal nič iné, len aby bedlili s ním. Ale čo robili? Ležali v záhrade a spali. Nie, nechápem! Nemôžem im to odpustiť!“ Riman Marcus k tomu dodal: „Ak sú skutočne takí stiesnení a nevedia, čo si o ňom myslieť…, je pochopiteľné, že ja, cudzinec, som tiež v rozpakoch. Zdá sa mi, že napriek tomu je určené, aby nikto z nich nezomrel, aspoň kým sa im jeho učenie nevyjasní. Aj najbystrejší ľudský rozum môže byť pomalý v takých podobných veciach…“

Mária z Magdaly zaváhala… „Nemám s nimi spor. Musím sa starať predsa o ich stravu v úkryte. Sú to len rybári. Hádajú sa medzi sebou, nevediac v úzkostiach, čo robiť, takže ja ich zmierujem, hoci toto možno nepochopíš, keď som sa pred chvíľou na nich tak hnevala. Je v nich predsa mnoho dobrého, to uznávam…“ Zrazu začala Mária z Magdaly učeníkov hájiť a tvrdila: „Mal istotne svoje dôvody, keď si vybral práve týchto jednoduchých mužov. Učeným z nich sa môže nazvať nanajvýš Lévi, ktorý bol colníkom, no keď si pomyslím na učencov, a to tak na zákonníkov ako na filozofov, ako by tí mohli niečomu z jeho učenia rozumieť? Ver mi, učený by mohol celý život prežiť uvažovaním o jednom jedinom slove tak, ako to robí zákonník, ktorý sa cez celé roky namáha premýšľaním nad jediným písmenom! Alebo Grék, ktorý napíše celú knihu o nejakom osobnom mene z odysey! Spomínam si, ako Majster sám raz povedal, že sa tie pravdy otvárajú jednoduchým ľuďom, s detskou mysľou, ale nie múdrym…“ Riman sa po odchode Márie zamyslel: „Uvažoval som o jej slovách. Ak ide o celkom nové učenie, potom myseľ zaťažená predošlou múdrosťou a predošlým spôsobom myslenia sotva ich môže bez odporu prijať. Majú hádam tento význam slová, ktoré povedal Majster Nikodémovi – totiž, že sa musí človek znova narodiť – pýtal som sa sám seba…“ Takíto boli asi apoštoli v očiach súčasníkov a svojich známych! Jednoduchí ľudia, s mnohými starosťami, ktorých bolo možno kritizovať. A predsa sa ich Ježiš nezriekol.

V tej istej knihe opísal autor Matúšov rozhovor s Rimanom Markom a dopĺňa obraz o apoštoloch, a to skôr pomáha: „Pochop ma a neobviňuj ma… Veď sme teraz ako ovce, ktoré rozohnali vlci. I keď sa v neistote opierame o seba, sme každý bezradný vo svojom vnútri, pretože sme stratili svojho Pána. Nevieme si inej rady, iba že rozhodne bránime to, čo nám zostalo. I medzi sebou sa dohadujeme a zraňujeme sa slovami, lebo Peter hovorí to a Ján ono, a ani všetci z nás ešte neveria a nechápu, že vstal z hrobu…“

Matúš si mädlil rozčúlene ruky, keď vyrazil z preplnenej mysle: „Prikázal nám milovať svojich nepriateľov a modliť sa za nich, i za tých, ktorí nás prenasledujú, ale ako to človek dokáže?!“ Ešte ďalej hovoril: „Ak ťa pravé oko zvádza, tak ho vylúp a odhoď! Pokiaľ bol u nás, verili sme mu, ale len čo odišiel, vyšla z nás i jeho sila, a my blúdiac… Ale naučil nás modliť sa správnym spôsobom a potvrdil zväzok s nami…“ Matúš si položil dlaň na dlaň a dobrácky povedal: „Sám iste najlepšie vedel, prečo nás vyzval. Istotne v každom z nás videl to, čo potrebuje pre stavbu svojho kráľovstva.“

Riman Marcus sa stretne nakoniec pri svojom hľadaní aj s ostatnými apoštolmi a chce od nich počuť jasné slovo aj pre seba. Ján sa zamiešal do tohoto rozhovoru a povedal: „Pochop nás, Riman! Nie je nám ešte všetko jasné, ani sľub nie je ešte naplnený. Nevieme nič iné, iba že cesta je úzka a brána tesná. Na vlastnú päsť sa neodvážime rozšíriť si cestu, ani bránu.“ Ďalší z apoštolov vravel: „Sám nám prikázal vychovať učeníkov zo všetkých národov, kedy a ako sa to má stať, to ešte nevieme…“ Marcus na to hovorí: „Vám jedenástim zanechal Majster slová večného života. Nebúrim sa proti jeho vôli. Učení muži by možno vysvetľovali jeho slová podľa vlastnej múdrosti a pridali by k nim svoje. Vy istotne chcete uskutočniť jeho vôľu tak dobre, ako ste len schopní… Všetko imanie vám dám…“ Ján dodal: „Milujem ťa, Riman, pre tvoju pokoru… Či on smrťou nezachránil aj národy pohanské? Ale ako sa to stane, to naozaj ešte nevieme… Buď trpezlivý, modli sa a dodržuj pôst a očisťovanie…“

V tej istej knihe potom Mária z Magdaly hovorí znova Rimanovi Marcovi o apoštolovi Tomášovi a charakterizuje ho takto: „On je pomalý a tvrdohlavý, ale jeho viera je ako skala. On istotne porastie so svojím poslaním.“

Nakoniec sa Šimon Kyrénsky vyjadruje o apoštoloch slovami: „Keby boli takí starí ako ja a keby boli prežili taký tvrdý život ako ja, potom by lepšie pochopili, že aj pre pohanov prišiel. Sú to len ľudia, a nie ľudia bez chýb. Ale títo pomalí a jednoduchí spôsobia menej škody, než chápaví a túžiaci po veľkých poctách, keď zaujmú zodpovedné postavenie. Mne títo učeníci postačia, pokiaľ len budú zaslepení jeho dedičstvom. Nie, ďaleko sa s týmto dedičstvom nedôjde, ak zostane v rukách týchto jedenástich. Ale aj to je lepšie, než aby sa hádali o jeho dedičstvo zákonníci. Možno títo apoštoli vyrastú podľa svojej úlohy…“ Toľko hodnotenie apoštolov podľa ľudskej miery, rekonštruované umelcom…

Apoštoli vyrástli! Ježiš ich viedol cez svojho Ducha. A čo ako sa všetko zdalo ne začiatku nejasné a takmer nemohúce zo strany ľudí, z Božej strany bolo toto všetko nielen pevne naplánované, ale sa aj začalo mohutne uskutočňovať.

Mgr. Ladislav Franc

V ťažkosti a biede



Že miluješ ma Pane,
to vec istá.
Len či aj moja láska k Tebe je vždy čistá..?
Ochotný som bolesť znášať ešte?
Abo pôjdem len po svojej ceste?
Kde tam pokoj?
Kde tam šťastie!!!?
Vari hore v hore rastie?

Počuj slovo, On ti vraví:
Len ja ti dám pokoj pravý!
Idúc za mnou nájdeš cestu
k nebeskému šťastia miestu.

Verím Pane tvojmu slovu,
ním ma vedieš k svojmu stolu
na hostinu radosti.

Pavol Ondrík, farár v Kluknave

Obdobie zrelosti


Bratia a sestry, už mesiac sú brány našich škôl otvorené, do ktorých s radosťou vstupujú naši žiaci, dychtiví po vedomostiach. Už nepočuť „Škoda, že nie sú prázdniny“, veď sú spolu so svojimi známymi spolužiakmi a dobrými učiteľmi. Žiaci sa tešia, veď idú v ústrety životu a majú svoje plány a sny. Nech sa im splnia.

Žiakov, detí, celý školský rok sprevádzajú rodičia a starí rodičia. Pomáhajú im. Kým rodičia sú plní aktivity, sú uponáhľaní a nestíhajú mnohé veci, starí rodičia pomaly hodnotia svoj skoro naplnený život a rozmýšľajú, ako obstáli v „škole života“. Aj toto ročné obdobie – jeseň – svojou náplňou, zbieraním úrody starým ľuďom pripomína naplnenie ich životnej cesty.

Toto obdobie opisuje bengálsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Rabíndranáth Thákur takto: „Skončilo obdobie budovania príbytkov uprostred sveta; človek dozrel všetkým, čo v živote prežil, dobrým i zlým, radostným i smutným, jeho vnútro sa zmenilo; vzdal sa všetkých bláznivých túžob a márnych klamných predstáv a usadil sa medzi múrmi svojich obmedzených možností; nemôže už privábiť očarený pohľad novej lásky, zato starým priateľom sa stáva čoraz drahším. Sviežosť mladosti pomaly vädne, ale nestarnúca duša sa čoraz zreteľnejšie zrkadlí na tvári a v očiach… Ľudia v tomto období sa vzdali nádejí na to, čo nedosiahli, prestali oplakávať tých, ktorých stratili, odpustili tým, čo ich oklamali, a privinuli na hruď tých niekoľkých blízkych, ktorí k nim prišli a zostali verní vo všetkých i životných búrkach, útrapách a rozchodoch…“

Keď starnúci človek chápe tento proces dozrievania z hľadiska večnosti, stáva sa čoraz podobnejším svojmu božskému pôvodu, z ktorého všetci vychádzame a ku ktorému sa vraciame. Spomeňme si na starozákonného muža Simeona. On očakával celý život potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom. Keď na sklonku života vzal do svojho náručia malého Ježiša a spoznal v ňom svetlo svojej budúcnosti povedal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji…“

Nech mesiac október je mesiacom prejavenia úcty k tým, ktorí už dávno opustili brány školy, ale stále sú v „škole života“. Nezabudnime na všetko, čo pre nás mladších urobili z nezištnej lásky a skúsme im každý deň, ako prejav našej opätujúcej lásky, podať aspoň pohár čistej vody.

Želám našim „starším žiakom“ tešiť sa z radosti mladších, byť vďační aj za omrvinky radosti, naučiť sa žiť srdcom, prívetivo sa pozerať na mladých, nesúdiť ich, ale im odpúšťať a sprevádzať ich modlitbou. Nech ste druhými Simeonmi, ktorí stále čakajú pravé svetlo svojho života.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec