Stretnutie s osobnosťou


Osobnosťou z pohľadu veriaceho človeka je človek s prirodzenou autoritou, ktorý žije živú vieru a tá sa prejavuje obetavým životom a pomocou iným, múdrosťou, inteligenciou, odbornosťou… Ak ku spomínaným charakteristickým znakom priradíme ešte aj skromnosť, pokoru a pokoj, tak právom môžeme povedať, že kňaz misionár Jozef Humeňanský je osobnosťou, osobnosťou z nášho kraja, teda našou osobnosťou.

Okrem toho, že páter Humeňanský spĺňa naše kritériá osobnosti, jeho vystupovanie je veľmi zaujímavé. Dokáže byť výborným rečníkom, ale aj dobrým poslucháčom. Svoju reč podáva jasne a zrozumiteľne, smerovanie k myšlienke stupňuje prirodzenou dynamikou prejavu. Na druhej strane jeho charizmatický výraz tváre, pokoj a rozvaha dávajú jeho reči presvedčenie a potrebnú dôležitosť.

V minulom čísle Spektra sme si prečítali rozhovor s pátrom Humeňanským. V ňom opísal svoje trinásťročné pôsobenie v africkej krajine Rwanda. Prácu rozdelil do roviny kňazskej – evanjelizačnej, do roviny seminárnej – výchovy nových kňazov a do roviny charitatívnej. Všetky roviny sa vzájomne prelínajú, avšak za najdôležitejšiu označil rovinu evanjelizačnú.
Čiastočným podnetom k napísaniu tohto článku je už spomínaná krajina Rwanda. Okrem informácií, ktoré sme mali z médií a priamo aj od pátra Humeňanského o ťažkom živote, o genocíde a brutalite dvoch kmeňov, žijúcich v tomto štáte, v mesiaci november sme mali možnosť sledovať v televízii film „Hotel Rwanda“, ktorý názorne a presvedčivo opísal genocídu, obdobie prenasledovania a vraždenia ľudí, obdobie migrácie ľudí z kmeňa Hutu. Aj v tomto prípade platí známe pravidlo, že raz vidieť znamená viac ako stokrát počuť.

Pokiaľ si túto situáciu vieme aspoň sčasti predstaviť, tak sa vžime do situácie misionárov, pracujúcich a žijúcich nielen v tomto štáte, aj iných podobných, ktorí pomáhajú domorodým obyvateľom a pritom ich vlastný život je v ohrození, v nebezpečenstve. To svedčí o veľkej odvahe, presvedčení, silnej viere a veľkej osobnosti.

Hlavnou myšlienkou tohto článku je, aby sme si všímali ľudí, ktorí sa pohybujú v našom okolí, ktorí si našu pozornosť zaslúžia, ľudí, ktorí sú skutočnými osobnosťami. Aby sme ich povzbudili, porozprávali sa s nimi, podali im ruku a pomáhali im nielen morálne, ale aj materiálne.

Častokrát sa nám v živote stáva, že aj keď poznáme takýchto ľudí z nášho kraja, nevšímame si ich, nepodáme im ruku a až keď nás opustia, dokážeme im vzdať úctu a povedať, že sú pre nás osobnosťou.

Kňaza, misionára Jozefa Humeňanského si veľmi vážime preto, aký je, aký je jeho život, práca a presvedčenie.

Lucia a Jozef Blizmanovci

Požehnanie sochy blahoslaveného Jána Pavla II.


Chceme sa s Vami podeliť o zážitok zo slávnosti požehnania sochy blahoslaveného Jána Pavla a zároveň požehnania obnovenej kaplnky Jána Nepomuckého, patróna rožňavskej diecézy v sobotu 3. novembra 2012 v Kokave nad Rimavicou, kde pôsobí Váš rodák, duchovný otec Jozef Bednárik.

Slávnostnejšie to bolo už v piatok, nakoľko sa omše zúčastnil misionár Jozef Humeňanský, ktorý pôsobí v Rwande a je rodákom nášho duchovného otca. V piatky je u nás zvykom, že ruženec sa modlia deti a miništranti spolu s duchovným otcom. Aj teraz to bolo tak, len ruženec s miništrantami sa modlil páter Jozef, misionár. Náš duchovný otec počas ruženca spovedal.

V sobotu sa slávnosť začala fatimským večeradlom – sv. ružencom, ktoré sa s deťmi a miništrantmi pomodlil znova páter misionár. Náš duchovný otec počas ruženca spovedal. Po ruženci sme sa so sochou Panny Márie, ozdobenou kvetmi, v sprievode presunuli k soche bl. Jána Pavla. Na čele sprievodu išli miništranti, ženy niesli sochu Panny Márie, potom nasledovali kňazi a veriaci. Počas sprievodu sme spievali mariánske piesne.

Nasledovalo požehnanie sochy bl. Jána Pavla a obnovenej kaplnky. Vrátili sme sa do kostola na sv. omšu. V kázni nás pán dekan, kanonik Gabriel Rakai z Lučenca povzbudil k svätosti kňazov, otcov, matky v rodinách, deti v škole, veriacich na pracoviskách. Môžeme povedať, že na sv. omši sme sa cítili ako v nebi. Tí malí miništranti, to bola radosť na nich hľadieť ako posluhovali kňazom. Duchovný otec s nimi veľa pracuje a sú tak vycvičení, že každý vie, čo má robiť. Dievčatká s kantorkou pekne spievali.

Po sv. omši bola vyložená Sviatosť Oltárna s krátkou adoráciou a požehnaním otca dekana. Chceme tiež poďakovať za kňazov, ktorí sa zúčastnili na tejto slávnosti a všetkým, ktorí túto slávnosť pripravili.

snímky: autor

Vďační veriaci z Kokavy nad Rimavicou

Vyznania viery žiačok 9. ročníka ZŠ Široké


Verím Ježišovi Kristovi, že vie, čo je, pre mňa dobré, a že to všetko, čo sa stalo zlé, bolo na niečo dobré.

Verím osobe Ježiša Krista, ktorý ma miluje a dá mi večný život.

Verím v niečo, čo nevidím, ale predsa ma to posilňuje, čo nevidím, ale v spoločenstve ľudí, s ktorými sa stretávam, nachádzam Ježiša.

Verím Bohu, ktorý ma stvoril pre tento svet, aby som pomohla niekomu, kto to potrebuje, aby našiel sám seba a vieru v Boha.

Verím Bohu, ktorého nevidím, no môžem ho cítiť. Verím, že on bude formovať môj život k lepšiemu.

Ďakujem Ti, Pane Ježišu, za strechu nad hlavou, rodičov, ktorí sa o mňa starajú a súrodencov, ktorí mi pomáhajú.

Verím Bohu, že ma povedie správnou cestou života a dá mi silu veriť v niečo, čo neverím.

Verím v Teba, pretože len ty dokážeš zmeniť sny na skutočnosť.

zapísala sr. Amabilis

Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie deviate: Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho!

Jedna rozprávka hovorí o tom, ako zlý čarodejník poslal raz do sveta svojich učňov, aby mu doniesli všetky najhoršie veci, ktoré tam nájdu. Učni sa vrátili a doniesli závisť, lakomstvo, pýchu, nenávisť, sebeckosť, pomstychtivosť, smilstvo a mnoho iných zlých vášní. Čarodejník zmiešal všetko dokopy a vykúzlil z tejto zmiešaniny najhorších ľudských vlastností krásne zrkadlo. Malo však jednu zvláštnu vlastnosť. Všetko sa v ňom odzrkadľovalo trošku inak. Dobré veci sa zmenšovali až na hranicu viditeľnosti a naopak, tie zlé sa zväčšovali do veľmi veľkej miery. Zlý čarodejník bol so svojou prácou spokojný. Prikázal učňom, aby zrkadlo vyniesli až ku hviezdam a potom ho z veľkej výšky pustili na zem. Keď zrkadlo dopadlo na zem, rozbilo sa na milióny ľahučkých, takmer neviditeľných čriepkov, ktoré začali víriť vo vzduchu. Každému človekovi, ktorému sa dostal čo i len najmenší čriepok do oka, zmenil sa pohľad na svet i na blížneho. Nedokázal už vidieť dobro okolo seba. Vo svete a v ľuďoch videl len tie zlé stránky, a to ešte vo zväčšenej miere.

Nie, nepomýlila som si rubriku, milí farníci, naozaj chcem dnes hovoriť o deviatom Božom prikázaní, len som vám chcela touto rozprávkou povedať, že všetci sme v moci hriechu. Niet tu na zemi človeka bez hriechu. Pádom prarodičov Adama a Evy prišiel na svet hriech. To akoby sa v tú chvíľu rozbilo čarodejníkovo zrkadlo a zasiahlo každého z nás.

Deviate prikázanie varuje pred nezriadenou telesnou túžbou, alebo telesnou žiadostivosťou. Pán Boh si veľmi cení rodinu. Vzal si ju pod ochranu. Nechce, aby sa rozpadla a preto šieste prikázanie zdôrazňuje a rozširuje o toto deviate prikázanie. Veď manželstvo je najväčším a najkrajším projektom Boha pre človeka! Tu sa rodí nádherná ľudská láska, ktorej plodom sú deti. A preto Pán zasahuje preventívne, keď nám týmto prikázaním akoby povedal: „Ani nečistým pohľadom nekaz manželstvo! Rob so sebou niečo hneď na začiatku! Pamätaj, že už nečisté túžby sú hriešne! Buď statočný a ovládni žiadostivosť svojho tela!“ Povieme si, prečo taká ráznosť u Boha? Nuž preto, lebo Boh vidí do vnútra človeka a vie, aké je krehké a náchylné na zlo. Vie, že ak sa niečo objaví v mysli človeka a ak to nezastaví on sám hneď v začiatkoch, vznikne túžba a tá porodí aj skutok. No, a ak je myšlienka zlá a necudná, aký môže byť skutok? Boh chce, aby si boli manželia verní, aby sme nikto nepochádzali z rozvrátených rodín, aby tým netrpeli nevinné deti. Boh nechce, aby si otec a mama hľadali iných partnerov, ale aby boli verní tomu, komu prisahali a sľubovali vernosť pri sobáši. Manželstvo by malo byť pre kohokoľvek nedotknuteľné. Je preto treba vážiť si a ctiť cudzie manželstvo, šťastie manželských partnerov a šťastie detí. Zasahovanie do posvätného manželského zväzku cudzieho manželstva je veľkým a vážnym zlom a ide tu súčasne aj o porušenie ostatných prikázaní. Ťažkým previnením sú aj mimomanželské pohlavné styky, aj keby s nimi manželský partner súhlasil.

Ako všetky prikázania, aj toto patrí k tým, ktoré nás vychovávajú k láske. Samotný Ježiš vysvetľuje: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 20). V oblasti čistoty učí, že „každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil v srdci“ (Mt 5, 29). Tieto slová sú pre nás významné, pretože z nich môžeme pochopiť pohnútky človeka v jeho konaní. Preto ženu možno „ukradnúť“ jej manželovi i jednoduchým pohľadom, ktorý však nie je čistý a prechádza k túžbe, vábeniu a samotnému súhlasu k činu. Ako to bolo i v prípade kráľa Dávida s Betsabe, manželkou Uriáša (porov. 2 Sam, 11).

Deviate prikázanie nám v pozitívnom zmysle nariaďuje žiť čisto v myšlienkach a túžbach a napĺňať tak slová: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt5, 8).

Aj keď žiadostivosť ešte sama o sebe nie je hriechom, inklinuje k hriechu a sama ho plodí, ak nie je podriadená rozumu osvietenému vierou a ak nemá pomoc – milosť. Ak zabudneme, že neexistuje žiadostivosť, ľahko môžeme banalizovať všetky vnútorné pnutia a považovať ich za prirodzené. Začneme tvrdiť, že nie je nič zlé na tom, nechať sa nimi viesť. Mnohí dokonca tvrdia, že nie je nič zlé nechať sa viesť prirodzeným pudom. Deviate prikázanie nám však pomáha chápať, že veci sa majú trochu inak. Pretože žiadostivosť pokrivila prirodzenosť a to, čo považuje za prirodzené, je často dôsledkom hriechu, preto je nevyhnutné ovládať sa.

Aj na toto deviate prikázanie Deuteronómia dnes útočí zlý duch cez množstvo čriepkov zo zrkadla, ktoré neustále rozosieva. Cez takzvané „pikantné“ komédie, či filmy, ktoré sú útokom na základné normy mravnosti a morálnosti. Prosím neprijímajme všetko potichu ako vyplašené stádo, nedajme sa manipulovať všetkým, čo nám je sväté.


Buďme preto ostražití a uchovávajme si svoje myšlienky čisté a neporušujme toto prikázanie. Lásku nášho Pána a Vykupiteľa Krista nech pocíti každý z nás.

Martina Gondová, Víťaz

MÁGIA, HOROSKOPY, VEŠTENIE, POVERY. ČO NA TO BOH?

Nie tak dávno sme v našom farskom časopise uviedli časť z knihy Jozefa Marettu „Odpoveď Cirkvi na fenomén Zlého vo svete“. Čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí praktizujú „mágiu“ vo svojom živote. Vychýrené časopisy ponúkajú napr. červené šnúrky, ktoré ich majú „ochrániť“ pre akýmikoľvek problémami – zdravotnými, finančnými, problémami v láske, atď. A naši „kresťania“ to nosia na zápästiach rúk, alebo rafinovanejšie, na nohách okolo členku, aby sa nemuseli hanbiť. Ďalšia „kultúra“ varenia uhlíkov sa v našej farnosti praktizuje ako keby nič! Je to hriech! A veľký! Nehovoriac o nebezpečenstve sebaprekliatia!
V edícii Viera do vrecka nedávno vyšla o tom praktická príručka pre každého kresťana s názvom:
Mágia, horoskopy, veštenie, povery, čo na to Boh? – Pokračovanie z minulého čísla.



Český psychiater a diakon Max Kašparu vo svojej knihe Základy pastorálnej psychiatrie pre spovedníkov vystihol celý tento fenomén veľmi výstižne: „Domnievať sa, že žijeme v ateistickej dobe, je omyl. Žijeme v dobe silne religióznej, ale čím ďalej, tým menej kresťanskej. Pojmy ako reinkarnácia, karma, čakry, aura, fluidum sú dnešnému, predovšetkým mladému človeku bližšie než slová ako prikázania, exercície alebo Eucharistia.“

Mnoho ľudí pritom nevidí nebezpečenstvo, ktoré takéto zamorenie kresťanskej viery prináša. Chodia v nedeľu do kostola (prípadne aj vo všedné dni), no úplne bežne si prečítajú každý deň horoskop, zatelefonujú do televíznej či rozhlasovej veštiarne, vyhľadávajú senzibilov či liečiteľov, nechajú si prečítať z dlane čiaru života. Pristupujú k sviatostiam, a napríklad vo sviatosti zmierenia zdôvodňujú, prečo sa pohádali: „Viete, obaja sme škorpióni, a tak ani jeden z nás nechce prvý ustúpiť…“ Ešte podarenejšie to znie, keď niekto povie, že je baran – slovenské prirovnania vedia byť niekedy veľmi trefné. Úsmevné však už nie je to, keď tí ľudia nevedia alebo nechcú pochopiť, že tu nejde o nijaké psychologické poznanie, ani vysvetlenie ich povahových vlastností, ale o omyl, podvod a odklon od viery.

Prienik mágie do viery a myslenia

V rozhlasovom vysielaní zaznie ráno meno, ktoré sa v ten deň nachádza v kalendári, a k tomu hneď nasleduje vysvetlenie, akými charakteristikami sa vyznačujú nositelia toho mena – ako keby už samotné meno vplývalo na povahové vlastnosti či charakter človeka. Alebo televízna relácia Anjeli strážni, kde moderátorka na konci relácie prečíta svojmu hosťovi, kto je jeho anjel strážny – z encyklopedickej knihy, ktorá je zmiešaninou rozličného pohľadu na anjelov v judaizme, kresťanstve a islame, v mimobiblických tradíciách a ezoterických prúdoch. Anjeli takto nie sú chápaní ako Boží poslovia a mocní vykonávatelia jeho príkazov, ale ako bytosti, ktoré sú osobne nezávislé, disponujú vlastnou mocou a na zavolanie môžu byť k dispozícii.

Úplne bežne sa stretávame s tým, ako ľudia hovoria o prítomnosti pozitívnej či negatívnej energie na nejakom stretnutí, cítia sa nabití pozitívnou energiou, chodia sa ňou nabíjať pod pyramídu, odporúčajú pozitívne myslenie. Výrazy ako „stí veci medzi nebom a zemou“, „musí byť aj niečo mimo našich zmyslov“, „nadprirodzené zážitky“ už nie sú vyjadrením viery, ale skôr zmätenosti a neistoty. A tak nečudo, že sa okamžite vyroja odborníci na magický svet, astrológovia, záhadológovia, futurológovia, šamani a iní „zasvätenci“.

Ezoterické predajne (či už kamenné, alebo internetové) ponúkajú široký sortiment literatúry, relaxačnej hudby, kurzov meditácií a terapií, predávajú vonné tyčinky, kadidlo, sviečky, oleje. Osobitnej popularite sa tešia kamene – ako ozdoba, kľúčenky, na ochranu, pre šťastie, pre úspech, proti intrigám a hádkam, na podporu trávenia, proti žalúdočným ťažkostiam a ktovie na čo všetko a proti čomu všetkému. Akointernetovej stránky: „S niektorými kamienkami môžete spávať, iné nosiť ako talizman. Osobitnou kapitolou je nosenie kamienkov podľa znamení. Veľmi významný je spôsob, ako pomocou kameňov a kryštálov dospieť k meditáciám, duchovnému spojeniu s anjelmi a napomôcť svojmu duchovnému rastu. Možností je neúrekom a možno aj komunikácia s Vami prinesie inšpiráciu a nápad, odkiaľ začať, alebo Vy sami sprostredkujete svoje skúsenosti.“ Spomenutá komunikácia s klientom prinesie najskôr peniaze, lebo biznis je to dobrý – ceny v takýchto predajniach sa pohybujú od malých kamienkov za 50 centov cez fontány za niekoľko sto eur až po exkluzívne kamene za vyše tisíc eur.

Žiaľ, nie je ničím nezvyčajným stretnúť takýchto predajcov aj na pútnických miestach, ktorí „liečivé“ kamene a „energetické“ náramky predávajú v dobrej viere, že to úplne normálne patrí k nábožnosti tak, ako napríklad ružence, krížiky, sošky a podobne. To už je prejav pokrivenej viery a magického chápania modlitby a sviatostí. Kedysi si poverčiví ľudia vešali spolu kríž i podkovu, tí dnešní majú svoj dom „zamorený“ omamnou vôňou z tyčiniek a sviečok, kamienkami na ochranu domu, znameniami zverokruhu a rôznymi ďalšími predmetmi, ktoré majú navodiť harmóniu tela a mysle, priniesť pozitívnu energiu, ochrániť pred negatívnymi vplyvmi.

Táto zmena myslenia sa prejavuje aj vo veľmi rozšírenom „krste“ nových kníh a cédečiek. Krstí sa šampanským, slivovicou, žinčicou, pieskom, kvetovými lupienkami, pingpongovými loptičkami, nábojmi, motorovou pílou – podľa toho, o čo ide, alebo skôr, ako priniesť čosi mediálne nové. Ako sme spomenuli, pre mentalitu new age je typické aj miešanie náboženských a svetských prvkov. V tomto prípade nejde hneď o mágiu, okultizmus ani ezoteriku, ale je to ukážkový príklad pomýleného vnímania a konania. Takýto „krst“ nie je nijakou analógiou sviatostného krstu, hoci by sa mohlo zdať, že knižka či platňa ako „dieťa“ nejakého autora nastupuje na „cestu“ úspešného predaja. Krst, aj ten nesviatostný (od Jána Krstiteľa), sa vždy vzťahoval na osoby a bol spojený s rozhodnutím človeka radikálne zmeniť svoj život. „Krsty“ literárnych či hudobných diel sú len potvrdením toho, že potrebujeme obrady, ktoré nám pripomínajú duchovný svet. Je to však aj príklad toho, že ak nerozumieme sviatostiam, tak ich buď profanujeme, alebo im dávame magický obsah.

Rozdiel medzi mágiou a kresťanstvom

Kresťanská viera vidí medzi Bohom a človekom osobný vzťah. Ide o vzťah priateľstva a poslušnosti jeho vôli, ktorá sa však vždy nezhoduje s našou vôľou, a preto môže byť niekedy ťažké ju prijať. Najmä vtedy, keď prevracia naruby naše očakávania. Veriaci človek sa však chce podriadiť Božej vôli, aj keď si uvedomuje, že sa jej neraz vzpiera. Takýto osobný vzťah nedovoľuje návrat k okultným praktikám.

V mágii je rozhodujúcou súčasťou rituál, ktorý nemá iný cieľ ako manipulovať „silou“ s určitým cieľom, ktorý chce dosiahnuť. Veriaci človek sa modlí, človek mágie nie. Nie je možné modliť sa k nejakej energii alebo neosobnej sile. Pre kresťana je nezlučiteľná viera v Boha, ktorý človeka nekonečne miluje a vychádza mu v ústrety, s vierou v akési tajomné, neosobné sily, ktoré nikto presne nevie pomenovať, ale niekoľko „zasvätených“ im rozumie. Hoci mágia sama osebe nemá nijakú vyššiu moc, je vo všetkých formách nebezpečná a predstavuje vážnu urážku Boha.

Skutočné náboženstvo má stred v Bohu a vyznačuje sa odovzdaním sa Bohu, dôverou v jeho prozreteľnosť. Z Boha si nemožno urobiť nástroj na plnenie svojich prianí. O to skôr je nemožné Bohom manipulovať prostredníctvom rituálov a magických obradov. Odpoveď kresťana na Božie volanie k viere v jediného Boha je „áno“ Bohu skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Toto „áno“ je však stále vystavované situáciám, v ktorých sa ponúkajú alebo dokonca vnucujú cudzí bohovia (zbožštenie moci, majetku, kariéry, pôžitku, rozkoše a podobne) alebo pochybné duchovné praktiky, ktorými chce človek dosiahnuť blaženosť – spásu bez námahy a bez zmeny svojho života (napríklad transcendentálna meditácia, joga ako duchovná cesta, Silvova metóda, reiki a podobne).

Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby popri Bohu nemal nijakých iných bohov. Pretože Boh sa preukázal ako jediný záchranca, môže svojmu ľudu povedať: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Dŕ 5, 7; Ex 20, 3). Ostatní bohovia sú ničoty a od ničoho sa nedá nič očakávať, preto prvé prikázanie vyzýva k odmietnutiu domnelých bohov a vyžaduje rozhodnutie pre jediného Boha neba a zeme. Prvé prikázanie je však požiadavkou, ktorá vychádza z Božej lásky. Boh ju svojmu ľudu preukázal a kto o tejto láske vie, kto v ňu verí a jej dôveruje, neviaže sa už na nijakých iných bohov. Ako hovorí svätá Terézia z Avily: „Boh sám stačí.“ Táto Božia láska sa naplno ukázala v Ježišovi Kristovi.

Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v jednom rozhovore pripomenul, že všade tam, kam prišlo kresťanstvo, oslobodzovalo ľudí od strachu z démonov a tajomných síl, prinavracalo im dôveru v Boha a pokoj duše a dodávalo im odvahu i silu vzoprieť sa zlu. A všade tam, kde človek prestáva veriť v Boha alebo stráca s ním vzťah, vracia sa k viere v tajomné sily, energie, a do jeho života opäť vstupuje strach.

Jedným z dôsledkov biblickej viery v stvorenie je vytriezvenie sveta, demytologizácia kozmu. Stvorenie nie je bohom a nie je ani božské. Jedine Boh je svätý, absolútne transcendentný a úplne iný ako svet. Nekonečne prevyšuje všetko svoje stvorenie. Ono však má schopnosť ukazovať na Boha, odhaľovať jeho múdrosť, uchvacovať svojou krásou. Vedci, ktorí skúmajú živú i neživú prírodu a často sú konfrontovaní s paranormálnymi javmi, hovoria, že realita je oveľa fascinujúcejšia než všetky psychedelické predstavy na základe mágie a podvodných rituálov. Čím viac o svete vieme, tým je fascinujúcejší. Úprimní vedci vedia, že čím viac prenikajú do tajomstiev prírody, tým viac zisťujú, koľko toho ešte nevedia. A to ich nevedie k iracionálnej viere v tajomné sily, ale k úžasu nad poriadkom a zákonitosťami, prípadne aj k pokore a viere v niekoho nekonečne geniálnejšieho, než sú oni.

(pokračovanie v budúcom čísle)

ThLic. Ján Viglaš

Mons. Alojz Tkáč, emeritný biskup


* 2. 3. 1934 Ohradzany
o. 25. 6. 1961 Bratislava, Ambróz Lazík
m. 14. 2. 1990 Ján Pavol II.
k. 17. 3. 1990 Košice, Všešportový areál, Jozef kardinál Tomko
m. 31. 3. 1995 arcibiskup-metropolita košický, Ján Pavol II.
2. 7. 1995 dostal pálium od Jána Pavla II., Košice

foto: Martin Magda st.


Alojz Tkáč. 1961 kaplán Zborov, 1963 vojenská služba, 1964 archivár biskupského úradu Košice, 1976 mimo pastorácie (vodič električky a skladník), 1983 farár Červenica, 18.2.1990 apoštolský administrátor, 1990 košický biskup, 4. 4. 1994 podpredseda Konferencie biskupov Slovenska, 1995 prvý košický arcibiskup Alojz Tkáč.

Spolupracoval na otvorení a udržiavaní Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka a Teologického inštitútu v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule; pokračoval v opravovaní košickej katedrály; 8. 9. 1990 uviedol pavlínov do Vranova nad Topľou; dal vybudovať diecézny kňazský domov vo Veľkom Šariši; dal opraviť biskupský úrad; 4. 10. 1994 znovu otvoril Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach, pričom sa začala jeho generálna oprava; zriadil karmelitánsky kláštor v Košiciach – KVP (posvätený 24. 6. 1995); založil nové farnosti; postavilo sa 80 nových kostolov (za 5 rokov!); Košice boli ako metropola novej cirkevnej provincie 31. 3. 1995 o 12:00 hod. povýšené na sídlo arcibiskupa; 2. 7. 1995 Svätý Otec Ján Pavol II. v Košiciach-Barci kanonizoval troch košických mučeníkov; 24. 8. 1995 ustanovený metropolitný súd.
Nositeľ Zlatej Jánskeho plakety za dobrovoľné darcovstvo krvi (75 krát).

Popis erbu. Biskupský erb (1990 – 1995, nezobrazený): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3.erb tkac. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom je kríž s rukoväťou, vpravo mitra, vľavo berla s točením von. Všetko prevýšené biskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

Arcibiskupský erb (1995 – ): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž, vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom patriarchálny dvojkríž s rukoväťou. Všetko prevýšené arcibiskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

-re-

ROZHOVOR

Stretávame sa, otec arcibiskup, deň po dni pri slávení výročí konsekrácií nášho farského chrámu Jozefa, robotníka vo Víťaze, ako aj chrámu svätej Barbory, mučenice v Ovčí.



Vysvetlite nám, čo vlastne konsekrácia chrámu je a čo tým chrám dostáva.

Konsekrácia, po slovensky posvätenie chrámu, je liturgický úkon po ktorom, ako hovorí posväcujúca modlitba, chrám sa stáva Božím posväteným miestom. To znamená, že nesmie slúžiť na nijaké iné účely, než na Boží kult. Odsvätiť sa chrám nemôže, len ak by prestal niektorý chrám slúžiť svojmu účelu; vtedy sa urobia určité liturgické úkony, ktoré ho vyberajú zo služby Božieho kultu.

Keď ste dostali pozvanie od nášho duchovného otca, určite ste si hneď predstavili náš kostol a spomenuli ste si na jeho vysviacku. Tešili ste sa k nám?

Určite. Dá sa povedať, na každú slávnosť, ktorá je pre duchovné dobro veriacich, sa teším. Výročia, predovšetkým okrúhle výročia, kde je na konci päťka, alebo nula treba vždy osláviť tak, že keď ide o cirkevné inštitúcie, respektíve o cirkevné slávnosti, napr. posviacka kostola, alebo keď je výročie prvej písomnej zmienky, vtedy obce či mestá majú zavolať biskupa na takúto slávnosť, pretože je potrebné poďakovať za všetky milosti, ktoré za toto dlhé obdobie veriaci alebo občania dostali. A potom treba prosiť o milosti do ďalšieho obdobia, do budúcnosti.

Robíte si otec arcibiskup štatistiku. Spomínali ste 130 konsekrovaných kostolov.

Áno, každá posviacka a nielen posviacka, ale dokonca v mojom kalendári, teda v mojej kronike je to všetko spracované. Je to urobené od začiatku mojej biskupskej služby, teda od roku 1990 až do roku 2005. Je to presne zistené i zaregistrované, pretože jeden z našich teraz už kňazov, robil ako seminarista diplomovú prácu práve z týchto posvätení a požehnaní, je to jednoducho zmapované. Od roku 2005 to už oficiálne nie je, ale ja mám zapísané v kalendároch, ktoré mám, všetky návštevy farností a všetky požehnania i posvätenia.

Keď sa konkrétne zahľadíte na nejaký dátum, respektíve na nejaké miesto, kostol, viete si ho predstaviť?

Áno, viem si ho predstaviť. Vtedy bol vždy kostol plný. Aj váš kostolík vo Víťaze som si vedel predstaviť, aj tento váš v Ovčí, lebo viem, aký bol problém, keď ste si chceli postaviť nový kostol. Omurovali ste staré múry, ale potom ste to museli zbúrať. Viem, spomínam si na to.

Spomínali ste plný kostol. Ako vo všeobecnosti vnímate „odliv“ veriacich z kostolov?

Lavice sú vždy plné, to je pravda, ľudia stoja na chóroch, je tam plno chlapov. Keď si ale predstavím veľkosť obce, „mrknem“, koľko je v jednej lavici ľudí, vynásobím to, tak si viem predstaviť, asi koľkí nie sú. Čo ma zvlášť mrzí a z čoho som smutný je to, keď v nedeľu, alebo v prikázaný sviatok, keď som v niektorej farnosti, vidím, že v kostole nie sú deti a toľko, koľko by malo byť. V našich obciach máme školy s desiatkami a stovkami detí, máme cirkevné školy. Keď prídem na svätú omšu, tak naozaj je ten počet maličký. Chýbajú deti všetkých vekových kategórií, do toho zahrňujem tie najmenšie, ale tie sú najviac ospravedlnené a matky s nimi, alebo starý rodičia. Tie deti, ktoré môžu prísť samé, teenageri, dospievajúci, by mali prísť sami. Z toho je mi smutno.

V súvislosti s posvätnosťou chrámov sa hovorí o tom, či moderná technika, teda ozvučenie, osvetlenie a iné technické vybavenie nenarúšajú vo všeobecnosti posvätnosť chrámov.

Sú liturgické normy, ktoré sa prekročiť nesmú a nemali by sa prekročiť. Keď prídem do farnosti, napríklad zvlášť na birmovku, tak sa tam mladí chcú „producírovať“ a mnohokrát si vyspevujú, prepáčte poviem, že až kikiríkajú, predovšetkým sú to dievčatá, a to sa nemá. Potom ďalšia vec je, že ide o to, aby boli spevy primerané svätej omši. Napríklad na sväté prijímanie sa nesmú spievať mariánske piesne, samozrejme majú sa spievať piesne liturgické z jednotného katolíckeho spevníka. Pred časom som určil, bolo to v obežníku našej košickej arcidiecézy, kedy sa musí spievať z jednotného katolíckeho spevníka a kedy sa môže doplniť spev tzv. mládežnícky. Povedzme, nech si zaspievajú na začiatku, ale aj vstup musí byť taký, aby sa veriaci nabudili spoločne. Potom na obetovanie podobne, môžu tam zaspievať po verši z jednotného katolíckeho spevníka a tak isto aj pri svätom prijímaní. Na konci omše klasické piesne, ktoré spievame. Mladí si môžu zaspievať, keď už ľudia vychádzajú z kostola. Lebo veriaci musia odchádzať z kostola s vedomím, že sme silní.

V bulletine pri príležitosti vášho výročia – 75 rokov života – ste si vybrali citát svätého Martina z Tours. Máte k tomu svätcovi špeciálny vzťah.

Tento citát nám hovorí veľa, pretože v 75. roku života som požiadal Svätého Otca a podal som podľa kódexu kánonického práva abdikáciu. Svätému Otcovi som predložil odovzdanie úradu a napísal som, že ak ma Pán Boh ešte potrebuje, budem ochotne slúžiť. Ukázalo sa, že sú viac ako dva roky od vtedy, čo nie som diecéznym biskupom a Pán Boh mi dožičil, že môžem slúžiť ďalej, chvála Bohu.

Obrátil by som pozornosť k nášmu časopisu Spektrum. Poznáte ho, pravidelne vám ho zasielame. Ako ste spokojný s jeho úrovňou a obsahom.

Z môjho pohľadu sú to dve veci. Možno tá druhá vec súvisí s tou prvou. Je písaný príliš malými písmenami, ale to asi kvôli tomu, aby ste azda tam dostali viac materiálu. Je to nevýhoda, najmä pre starších veriacich. Druhá vec je, že by tam toho materiálu nemuselo toľko byť. Inak sú tam dobré články a príspevky, rubriky. Máte svojich stálych prispievateľov a homílie. Viete, niekedy aj v Katolíckych novinách, alebo v Katolíckom týdenníku máme skrátený príhovor, alebo skrátenú katechézu Svätého Otca. I toto by niekedy mohlo byť, ale keď si to ľudia tak žiadajú, nemajú vážne výhrady, tak robte to tak, ako robíte. Som len pozorovateľ, ktorý to pozoruje z diaľky. Aby to teraz nebolo, že ja to tak chcem, že majú byť veľké písmená a menej materiálov.

Na záver vás poprosím o povzbudenie pre našich čitateľov, pre našich veriacich z farnosti, aj z filiálky.

Teraz máme dve veľké výročia. Je tu Rok viery, ktorý vyhlásil Svätý Otec Benedikt XVI. A druhé je výročie príchodu našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda. Tak prosím konkrétne – pozorne počúvať kázne, podľa možnosti čítať Katechizmus katolíckej cirkvi. Poznávať pravdy viery, poznávať Božie prikázania a prehlbovať vieru a odovzdávať ju v rodinách, na tom najviac záleží.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Vypočuj nás, Pane


Daj nám, Pane,
tešiť sa z prítomnosti
a neľakať sa
z budúcnosti.

Ty máš silu,
zázračnú moc,
ochraňuj nás
každučkú noc.
Noc čo noc,
deň čo deň,
o to Ťa prosíme,
Pane, len.

V každom kroku
žitia hodine,
prosíme Ťa, Pane,
jedine,
bys vyslyšal si
prosby naše,
ktoré na oltár
prednášame,
túžby, bôle,
čo máme.

Premeň ich v radosť,
uzdravenie
a pre nás všetkých
potešenie.
By nám srdce
láskou k Tebe
naplnené bolo,
aby sa nám
dobre žilo.

Poďakujme sa nášmu
Nebeskému Otcovi,
veď On nám
tak dobre hovorí.
Iste nás má
všetkých rád,
či svieti slnko,
či je chlad.

Marta Pacovská, Široké

Kto je pravým dobrodincom pre svet

John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficialnej návštevy Anglicka.



„Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra“ (Jn 1, 40).

Sviatok sv. Ondreja leží na prahu nového cirkevného roka. V tomto adventom čase začíname našu niekoľkotýždňovú prípravu na slávenie Kristovho narodenia. Sv. Ondrej, ktorého si dnes pripomíname, zaujíma prvé miesto medzi apoštolmi, pretože, ako nás informuje Sväté písmo, prvý z nich našiel Mesiáša a usiloval sa byť Jeho učeníkom. Okolnosti, ktoré predchádzali jeho povolanie sú opísané vo svätom Evanjeliu. Evanjelista Ján píše, že bol to Ján Krstiteľ, kto Ondrejovi ukázal Spasiteľa. Bolo vhodné, aby sám Kristov predchodca bol nástrojom, ktorý k Nemu priviedol prvotiny z apoštolov.

Svätý Ondrej, dovtedy jeden z Jánových učeníkov, bol pri svojom učiteľovi s ďalším druhom, keď sa stalo, že Ježiš prechádzal popri nich. Krstiteľ, ktorý od prvých dní dával najavo podriadenosť v začínajúcom sa diele spásy, využil túto situáciu, aby svojim dvom učeníkom ukázal na jeho zavŕšiteľa. Povedal im: „Hľa, Boží Baránok“. To je Ten, o ktorom som vám hovoril, ktorého vyvolil a poslal Otec, skutočný obetný Baránok, ktorého utrpením budú zmierené hriechy sveta. Hneď, keď to počuli, tí dvaja (z ktorých jeden, ako som povedal, bol Ondrej) opustili Jána a išli rovno za Ježišom. On sa obrátil a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni vyjadrili túžbu byť s Ním, aby mohli počúvať Jeho učenie; a On im dovolil sprevádzať ho domov a stráviť ten deň pri Ňom. Nevieme, čo im Ježiš povedal, ale sv. Ondrej prijal takú istotu o pravde slov Jána Krstiteľa, že vzápätí išiel za svojím vlastným bratom, aby mu povedal, čo našiel. „On hneď vyhľadal svojho brata Šimona, a povedal mu: „Našli sme Mesiáša“… a priviedol ho k Ježišovi“ (porov. Jn 1:35-42).

Sv. Ján Evanjelista, ktorý pre nás zachoval rozličné poznámky o jednotlivých Apoštoloch, aké nenájdeme v prvých troch evanjeliách, hovorí o Ondrejovi na ďalších dvoch miestach. Predstavuje ho pri tom v situáciách, ktoré ukazujú, že hoci sa o tomto Apoštolovi dnes vie málo, v skutočnosti sa tešil veľkej priazni a dôvere nášho Pána. V dvanástej kapitole Ján opisuje Ondreja, ako privádza ku Kristovi určitých Grékov, ktorí prišli do Jeruzalema na bohoslužbu a chceli ho vidieť. A čo je pozoruhodné, títo cudzinci najprv oslovili Sv. Filipa. On, hoci bol sám apoštol, namiesto toho, aby vzal sám na seba úlohu uviesť ich, obrátil sa na svojho krajana z mesta, Sv. Ondreja, akoby ten z dôvodu veku alebo blízkosti k Ježišovi bol vhodnejším sprostredkovateľom ich prosby. „Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Jn 12:22).

Títo dvaja apoštoli sa spoločne spomínajú aj v šiestej kapitole toho istého Evanjelia pri rozhovore, ktorý predchádzal zázračné rozmnoženie chleba a rýb. Znovu je Ondrej tak ako predtým zamestnaný službou predstavovať určité osoby Kristovi. „Je tu chlapec,“ hovorí Pánovi, chlapec bez odvahy azda predstúpiť sám od seba, „ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (Jn 6:9).

Informácia poskytnutá v týchto statiach o Ondrejovej zvláštnej prijateľnosti zo všetkých apoštolov pred Ježišom potvrdzuje jediné miesto v ostatných evanjeliách, okrem spomenutých, kde sa jeho meno nachádza. Keď Pán Ježiš predpovedal zánik chrámu v Jeruzaleme, „opýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej, keď boli sami: ‘Povedz nám kedy to bude’” (Mk 13:3). Týmto štyrom Spasiteľ následne vyjavil znamenia svojho príchodu a konca sveta. Tu sa Sv. Ondrej predstavuje vo zvláštnej dôvere u Pána Ježiša v spoločenstve tých apoštolov, o ktorých sa vie že si ich vybral z Dvanástich pri rozličných príležitostiach prejavmi mimoriadnej priazne.

Popri týchto poznámkach inšpirovaného textu je o sv. Ondrejovi známe málo. Hovorí sa, že kázal Evanjelium v Skýtii v oblasti Čierneho mora, a že bol napokon umučený v Achájsku. Zomrel smrťou na kríži, ktorého tvar sa v tradícii doteraz označuje jeho menom.

Hoci nám Písmo hovorí o ňom málo, poskytuje nám toho dosť pre poučenie, ktoré je dôležité. Skutočnosti sa majú takto: Sv. Ondrej sa obrátil ako prvý z apoštolov; tešil sa zvláštnej dôvere u Pána Ježiša; trikrát sa opisuje ako predstavuje druhých Ježišovi; a napokon, z histórie o ňom vieme málo, kým dôstojné postavenie a meno najvyššieho uznania získal jeho brat Šimon, ktorému Ondrej sprostredkoval poznanie svojho Spasiteľa.

Z tohto pre nás vyplýva nasledovné poučenie: že najužitočnejší nevyhnutne nie sú vo svojej generácii, ani sa najviac netešia Božej priazni tí, ktorí okolo seba robia najväčší rozruch vo svete a ktorí sa zdajú byť vodcami veľkých zmien a udalostí zaznamenaných v dejinách. Naopak, ak aj sme schopní ukázať na určitý počet ľudí, ktorí predstavovali skutočné nástroje nejakých veľkých dobrodení pre ľudstvo, náš úsudok o ich dôležitosti pri porovnaní jedného k druhému je často veľmi chybný. Až tak, že keby sme chceli v celkovom pohľade skutočne pozorovať Božiu ruku v ľudských záležitostiach a nájsť prvotné zdroje Jeho láskavých dobier, prejavujúcich sa vo svete, museli by sme sa odučiť od nášho obdivu pre mocných ľudí s výnimočným postavením, od uznávania rozhodnutí učených alebo tých, za ktorými stáli veľké masy. Potrebovali by sme uprieť svoj pohľad na osobný život a hľadať v tom, čo čítame alebo vnímame skutočné znaky Božej prítomnosti, milosti ukazujúce osobnú svätosť v Jeho vyvolených.

Aj keď sa títo môžu zdať pre ľudstvo slabými, sú silní skrze Boha, majú vplyv na chod Božej Prozreteľnosti a stávajú sa zdrojom veľkých udalostí, ktoré zasahujú svet v celej šírke, kedy múdrosť a sily prirodzeného človeka sú bezmocné.

preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012

HOMÍLIE (2. adventná nedeľa rok C)

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Advent nie je len spomienkou na historický príchod Pána Ježiša pred stáročiami. Ani vec ďalekej budúcnosti, kedy príde v moci a v sláve. Kristus a jeho kráľovstvo nie je len vec milosti, alebo budúcnosti. On prichádza už dnes. Je potrebné mu pripraviť cestu do našich sŕdc a spoločnosti.

Drahí bratia a sestry, čím viac sa blížia Vianoce, tým viac sa v ľuďoch prebúdza srdečnosť, vzájomnosť, dobrotivosť a vľúdnosť. Jeden starý kňaz raz povedal: „Keď sa blížia Vianoce, vždy sa mi tlačia slzy do očí. Niekedy to neviem pochopiť, že tieto vzácne vlastnosti, ktoré sú v ľuďoch po celý rok akoby zasypané, zahrabané, objavujú sa práve na Vianoce. To musí mať nejaký dôvod. Muselo sa niekedy niečo stať, čo má dodnes vplyv na človeka. Robí to snáď „legenda“, ako mnohí hovoria o Matke a Dieťati, ktoré sa jej v Betleheme narodilo? Ale predsa rozprávky a povesti sú čosi mŕtve už na prvý pohľad, prečo by sme sa tou rozprávkou o Betleheme po 2000 rokoch dnes vzrušovali?

My tvrdíme: „Boh sa stal v Betleheme človekom a tento človek je Ježiš Nazaretský. Táto udalosť zanechala v ľudstve také stopy, že ich nikto nezotrie! Túto skutočnosť živo a presne zachycuje dnešné evanjelium, ktoré by mohlo niesť nadpis: „Nie mýtus, ale história.“ Začiatky Ježiša neležia niekde v tmavom neznámom dávnoveku, ale v kontrolovanom svetle ľudských dejín. Aj kresťanský letopočet a počítanie rokov sa datuje práve narodením Krista. Evanjelista svätý Lukáš uvádza šesť historických dát, mená šiestich mužov. Ale je dobré, keď môžeme Ježišovu osobnosť konfrontovať s historickou skutočnosťou. Tak aspoň ulomíme hrot všetkým rečiam o tzv. vianočnej legende, mýte, rozprávke, alebo povesti.

Ježišovými súčasníkmi boli Tiberius, Herodes, Pilát, Annáš, Kajfáš, Lyzaniáš a Filip. Početná galéria mužov, o ktorých dejiny nemlčia. Všimnime si aspoň niektorých z nich.

Tibérius bol Augustovým nástupcom na cisárskom tróne. Bol to nedôverčivý a krutý panovník. Za jeho vlády sa konali povestné cisárske monstprocesy. Za každú maličkosť boli občania stavaní pred súd, pod katovým mečom denne padali hlavy.

A Herodes? Celý život bol štvaný chorobnou úzkosťou o svoj život. Dal zavraždiť svoju ženu, matku, svojich synov a synovcov. Bolo to kĺbko vrážd a nerestí.
Pilát musel utiecť z Pontu, pretože tam niečo nedobré vykonal. Bol predvolaný do Ríma kvôli sťažnostiam, ktoré sa na neho nahromadili. Odsúdený bol do vyhnanstva v Hyspánii, kde zapadol ako kameň do vody.

Annáš vystriedal svojho strýka Kajfáša. Rimania nariadili takéto striedanie veľkňazov každých päť rokov, aby si niektorý z veľkňazov nemohol vybudovať u ľudu vysokú pozíciu a postaviť sa proti Rimanom vzburou.

Za vlády týchto ľudí vystúpil Ján Krstiteľ pri Jordáne. Bol si vedomý, že je poslaný od Boha, zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, Zachariášovým synom. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Považoval sa za predchodcu, za kráľovského posla, za Herolda prichádzajúceho Mesiáša. „Pripravte cestu Pánovi!“ Dnes sa ani nevie, čo to bol vlastne Herold. Bol to hlásateľ, ktorý išiel pred príchodom kráľa a vyzýval ľudí, aby poriadne pozametali ulice a upravili rozbité cesty. Kde sa tak nestalo, bolo zle. Ján však nebol obyčajným Heroldom. Neprišiel z kráľovského paláca na koni, za zvuku trúb a bubnov, ale zo samoty púšte. Tridsať rokov tam mal možnosť a dostatok času, aby si premyslel, čo v živote má a nemá cenu. Jeho myšlienky a odhady sa pohybujú okolo prichádzajúceho Mesiáša. Podľa toho vyzerajú i jeho kázne. Nežiada, aby ľudia zametali ulice a vyzdobili ich, ale volá: „Pripravte cestu Pánovi!“ To znamená vylepšite, opravte cestu svojich sŕdc. A vrcholom jeho kázní je tvrdenie: „Každá bytosť uzrie Božiu spásu.“ Dnešný človek nerozumie neobvyklým slovám: spása, byť spasený, oslobodený.

V každom storočí, ba desaťročí ľudia hľadali novú cestu a zakaždým verili, že dosiahnu skutočné šťastie a vlastnú blaženosť. Tisíce filozofických smerov, svetových názorov a etických systémov lákalo ľudí na nové cesty, na ktorých dôjdu blaha a spásy. Na konci každej cesty bývalo a býva fiasko, chaos a tragédia sklamaných a uštvaných sŕdc. Koľko rôznych ciest každý z nás vyskúšal, keď sme vsadili všetko na peniaze, alebo na pôžitky, na vyššiu mzdu, kratšiu pracovnú dobu, vyšší životný štandard, bytovú kultúru. Keď sme vsadili na väčšiu morálnu voľnosť a oslobodenie od tzv. náboženských predsudkov. Nakoniec sme neboli ani šťastní, a ani sa svet nestal lepším. Očakávali sme spásu od techniky, vedy, pokroku, od paktov a konferencií, ale toto všetko nám prinieslo len málo šťastia. Museli sme nakoniec dospieť k presvedčeniu, že blaho a spása je len skromným percentom, závislá na materiálnych veciach, že sa nedá na tomto svete zhotoviť ako výrobok v továrni. Človek nežije len z chleba. Ján Krstiteľ vyslovil tvrdenie: „Naozajstná spása a sloboda pochádza len od Boha, presnejšie od tohto Ježiša Krista z Nazareta.“ Neslýchané tvrdenie! Od tohto Ježiša, ktorý sa narodil chudobný v maštali, ktorý od začiatku ukazoval svoju bezmocnosť a ktorý ako stroskotanec skončil na kríži?

A práve tu začína triedenie duchov. Kristus nikdy nesľuboval blaho a spásu v bežnom slova zmysle. Ani život plný kypiaceho zdravia a dosažiteľného šťastia. Načo ľudia vsádzajú a prisahajú? Peniaze, zisky, zásluhy, popularita, spoločenské postavenie, má u neho minimálnu cenu. Nesľuboval vôbec nič, čo sa dá ľudsky zmerať, zvážiť, zhodnotiť, ale žiadal: „Majte vieru vo mňa! Dôverujte mi za každej životnej situácie! A potom so mnou budete silnejší ako všetci mocní tohto sveta dohromady, ba silnejší ako sama smrť!“ Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný