Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie štvrté: Cti otca svojho i matku svoju!

Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Keď práve preberali štvrté Božie prikázanie, v duchu sa spytoval: „Prečo moji rodičia nechcú, aby som sa učil mať ich rád?“

Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri, ktoré sme si rozoberali v predchádzajúcich mesiacoch, hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. A hneď na prvé miesto dáva Boh rodičov. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.

Pozrime sa, čo nám o tomto prikázaní hovoria knihy Starého a Nového zákona. V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“(Ex 20,12) Vážnosť tohto prikázania je potvrdená (v dnešnom svete by sme povedali, že je k nemu priložená vykonávacia vyhláška) doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ludských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13). A napokon svätý apoštol Pavol píše: „Deti, poslúchajte svojich rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3,20)

Toľko Biblia. A čo pohľad dnešného moderného človeka, dnešnej modernej spoločnosti? Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi.

V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority. Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti (aj keď 18-ročný človek ešte nie je dospelý) už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať.

Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.

Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve. Žiaľ, mnoho je tiež takých rodičov, ktorí neakceptujú štvrté Božie prikázanie, čím oberajú svoje deti o vnútorné hodnoty. Takýmto rodičom oprávnene úcta ich detí nepatrí. Veď ako môže dieťa ctiť svojich rodičov, ak si hrubo nadávajú, podvádzajú sa, klamú si? Každá takáto manželská hádka, či scéna spôsobuje deťom muky, stáva sa nemožné, aby toto prikázanie deti dodržali. Pri osamostatnení sa detí majú rodičia radiť, usmerňovať, no musia rešpektovať konečné rozhodnutie svojich dospelých detí. A nesmú zasahovať do súkromného, samostatného života svojich dospelých detí.

Okrem spomínanej oblasti, rodina a rodinné vzťahy sa štvrté Božie prikázanie dotýka aj vzťahu k ľudskej autorite, ako sú kňazi, učitelia, politici, zamestnávatelia, atď. Každá ľudská autorita má odrážať Boha a má byť vykonávaná pre spoločné dobro a ako služba. Podriadení príslušnej autorite majú byť poslušní a v prípade nespokojnosti sa majú snažiť o pokojné riešenie problému. Neposlušnosť voči autorite je dovolená vtedy, ak by prikazovala niečo hriešne.

Na záver chcem ešte raz pripomenúť, že štvrté prikázanie Božie znamená – najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu – byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti. Dobrotivý Boh by niečo také ľuďom nikdy nenariadil.

Preto v prvom rade, milí otcovia a matky, dbajte na jeho dodržiavanie, aby ste vychovali svoje deti svojim vlastným príkladom a na spoločnej ceste životom boli pre ne vzorom. Potom bude iste pri vašom rodinnom stole trvalé požehnanie, ktoré nenarušia ani tie najsilnejšie búrky, doliehajúce zvonku.

Martina Gondová, Víťaz

Spoločenská etiketa platí aj v kostole 2. časť

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Pokračujeme v rozhovore s odborníčkou na neverbálnu komunikáciu Oľgou Škvareninovou o spoločenskej etikete v kostole. V tejto časti sa dozviete, prečo nie je vhodné stáť počas svätej omše vonku pred kostolom, i to, ako by bolo možné prehlbovať spoločenstvo veriacich po svätej omši.

Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ako sa na to pozerá spoločenská etiketa?

Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov. To potom možno sedieť v každom pohostinstve pri kostole a človek bude účastný na svätej omši?

Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

V niektorých kostoloch si lektori vyhradzujú špeciálne miesta na sedenie okrem svojich vlastných, a tak sa stáva, že počas svätej omše vystriedajú aj dve-tri miesta na sedenie.

Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice. V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie.

Má človek, ktorý sa chváli milodarmi obetovanými na kostol a robí si z toho zásluhy, sedieť v prvej lavici?

Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť.

Ak už poďakovať ľuďom, ktorí obetujú značné finančné čiastky, aký spôsob voliť?

Na to by mal pamätať kňaz alebo kostolník a pri vhodnej príležitosti, ako sú hody alebo koncoročná štatistika, týmto ľuďom poďakovať. Treba sa však každého vopred spýtať, či chce byť odprezentovaný, alebo nie. Sú ľudia, ktorí nechcú, aby sa všeobecne vedelo, či a koľko dali.

Ako zareagovať, ak vidím, že sa prítomní na svätej omši z niekoho vysmievajú, napríklad, ak sa lektor pomýli, alebo poukazujú na jeho rečovú chybu?

Takéto správanie nemá nič spoločné s etiketou. Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša. Rečové chyby ako račkovanie, sigmatizmus (chybné vyslovovanie sykaviek, šušlanie – pozn. red.) spôsobujú síce isté šumy v procese komunikácie, ale nevidím dôvod, prečo by ľudia s takýmto jemným rečovým hendikepom – ale aj vozičkári či ľudia s barlami – nemohli čítať na takýchto miestach. Prečo často odsúvame ľudí, ktorí nesedia do nášho obrazu sveta, niekam preč, akoby ani neexistovali? Je to v súlade s našou vierou?

Ako sa správať v kostole, ak do neho prídeme ako hostia, napríklad na hody? Môžem si sadnúť, kam chcem, kde je voľné miesto? Alebo musím rešpektovať cudzie prostredie a počkať, kým sa začne svätá omša, a ak je aj potom niekde voľno, až vtedy si smiem sadnúť?

Keď sme chodili na hody k babke na dedinu, rodičia ma ešte ako malé dieťa učili, že mám prísť na svätú omšu medzi poslednými a postaviť sa tam, kde je voľné miesto, a už vôbec mi nedovolili sedieť. Išlo o menšiu obec a lavice boli určené najmä starším a chorým ľuďom, ktorým státie spôsobovalo problém.

Kde a ako v kostole umiestniť invalidný vozík alebo barly či paličku?

Ak má človek invalidný vozík, barly alebo inú pomôcku, bez ktorej sa ťažko pohybuje, mal by ich umiestniť tak, aby neprekážali iným veriacim.

Ako a kam uložiť mokré dáždniky? Ako sa zachovať, keď si môj sused v lavici odloží svoj mokrý dáždnik na moju stranu lavice, prípadne mi ho posunie pod nohy?

Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúčam vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v kostole položíme či oprieme. Na lavici alebo na drevenej podlahe nemá mokrý dáždnik čo hľadať.

Čo máme robiť, aby sa nenarušil priebeh svätej omše, keď niekomu z prítomných príde nevoľno alebo odpadne?

Snažíme sa ho čo najskôr prebrať, poťapkáme ho po tvári. Vynesieme ho von na čerstvý vzduch ako ležiaceho, nemali by sme ho postaviť. Ak by sa neprebral, treba rýchlo pozrieť, či nemá zapadnutý jazyk, a poskytnúť mu prvú pomoc, prípadne volať sanitku.
V niektorých kostoloch sa najmä počas leta otvárajú okná. Časť veriacich to víta, iným prekáža prievan. Ako dosiahnuť dohodu?
Niektorí lekári tvrdia, že na prievan si treba dávať pozor, lebo v lete spôsobuje najviac chorôb. Teda otvorené okná áno, ale prievan nie.

Je leto a je mi teplo – môžem sa v kostole vyzuť?

Nie, nikdy.

Sú do kostola vhodné ako obuv takzvané žabky?

Žabky ako obuv do kostola nepatria, nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.

Ak prší a je blato, obuv si chtiac-nechtiac zašpiníme. Treba ju pred vstupom do kostola očistiť hygienickou vreckovkou?

Ak je pred kostolom rohožka, topánky si očistíme na nej, ak je sneh, odupeme ho z topánok tesne pred vstupom do kostola. Čistenie topánok na ulici hygienickou vreckovkou nie je spoločensky prijateľné.

Niektoré dámy sa aj do kostola líčia veľmi silno. Je to vhodné?

Moje rakúske študentky hovoria, že ženu z bývalého východného bloku spoznajú podľa silného a výrazného líčenia. V západných krajinách sa ženy maľujú minimálne, navyše, dnes je takzvané nahé líčenie aj moderné. Okrem toho nahrubo nanesený rúž je nepríjemný pre kňaza i ďalších veriacich, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu po nás, preto by som odporúčala utrieť si pred prijatím Eucharistie pery, aby sme z nich odstránili lesk či rúž. Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku.
Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila – možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.

Je prípustné vyzliekanie zvrchníkov, sák, kabátov, svetrov v kostole, ak je nám teplo?

Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Takže áno.

A kam treba odložiť tieto veci?

Zvrchník môžem držať v lone. Ak je pri mne v lavici voľné miesto, môžem ho položiť vedľa seba.

Kam si má dáma položiť kabelku, ak na lavici nie sú háčiky? Má ju celý čas držať v rukách, má ju mať zavesenú cez plece alebo ju môže dať na podlahu?

Kabelka podľa spoločenskej etikety nepatrí na zem ani na stôl. Treba ju položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. V súčasnosti možno kúpiť špeciálne držiačiky na kabelku, ktoré sa umiestnia na okraj stola alebo lavice v kostole a na ne sa zavesí kabelka.

Môžem mať v kostole počas svätej omše slnečné okuliare na očiach alebo na hlave ako čelenku?

Nie, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. Tvrdenie, že okuliare na vrchu hlavy sú ozdoba a módny doplnok, z pohľadu spoločenskej etikety neobstojí. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti. Počas svojej pedagogickej praxe som sa stretla s človekom, ktorý mal jedno oko vážne poškodené a ustavične preto nosil okuliare s tmavými sklami.

Kedy a či vôbec môžu mať muži a chlapci pokrývku hlavy aj v kostole?

Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy.

Môže si dáma vziať do kostola veľký až obrovský klobúk, cez ktorý veriaci sediaci za ňou nemôžu nič vidieť?

V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu. Každý zážitok, aj zážitok zo svätej omše, je vtedy pozitívny, keď sa do jeho vnímania zapojí viac zmyslov – ak nielen počujeme, ale aj vidíme a pritom nás neruší silný zápach či parfum, alebo obrovský klobúk zasahujúci do nášho teritória.

Môžem si namiesto pokľaknutia v kostole čupnúť?

Z priestorových dôvodov si ľudia čupnú, ak nie je na pokľaknutie miesto – radšej však treba zostať stáť.

Môžem v kostole sedieť s nohou prehodenou cez nohu?

Človek by mal sedieť, ako mu je pohodlne, a súčasne slušne. Z hľadiska neverbálnej komunikácie noha prehodená cez nohu pôsobí vyzývavo. U muža ukazuje aj na istú agresivitu v povahe. Vrchná noha nasmerovaná na kňaza vyjadruje aj sympatie k spôsobu kázania i k celému sláveniu Eucharistie.

Stáva sa, že veriacim sa zdá kázeň príliš dlhá, a tak vravia, že si počas nej zdriemnu. Dokonca sledujú, keď drieme iný, môžu aj oni.

Pán profesor Jozef Mistrík hovorieval, že keď zaspí študent na prednáške, môže to značiť pocit bezpečia, lebo človek nikdy nezaspí tam, kde mu je to nepríjemné alebo kde by sa obával o svoj život. Teda na zdriemnutie sa dá pozerať aj pozitívne. No v kostole by sme spať ani driemať nemali. Ak by kňaz niečo také zaznamenal, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho prejav nie je monotónny, či mení tempo reči, výšku svojho hlasu, či uplatňuje dostatočné pauzy, či nehovorí priveľmi rýchlo, alebo, naopak, priveľmi pomaly. Môže sa stať, že niekto je veľmi unavený a zaspí, ale ak by spalo viac veriacich, nie je to dobrá vizitka najmä pre kňaza.

Ako upozorniť veriaceho, ktorý stojí pred nami a je veľmi nepokojný, každú polminútu mení polohu, vrtí sa, zíva, obzerá sa, zvalí sa na lavicu…?

Nechodíme do kostola ako policajti. Nikdy neviete, prečo sa človek pred vami vrtí a obzerá. Možno by nás to o dve hodiny neskôr ani nevyrušilo. Niekedy nám môže prekážať niekto len preto, že sa vôbec nehýbe.

Často sa stáva, že aj počas nedeľných svätých omší a sviatkov ruší bohoslužbu hluk v blízkosti kostola pochádzajúci zo stavby, miešačky, cirkulárky, traktora. V mestách je to ťažšie ovplyvniť, ale na dedinách je to azda viac možné.

Žiaľ, je to súčasť nášho života, i v panelákoch sa vŕta aj o jedenástej v noci, aj v sobotu, aj v nedeľu, sviatok-piatok. Akýkoľvek hluk je zásahom do nášho osobného teritória, čo v nás môže vyvolať napätie, nepokoj, stres. Ako ovplyvniť „rušiteľov“? Počas slávenia Eucharistie zavrieť dvere i okná. A na dedine by kňaz mohol na miestnych ľudí vplývať aj v tomto smere.

Asi je to málo pravdepodobné, ale čo robiť, keby niekto prišiel do kostola so zvieraťom?

Neviem si to predstaviť. Zatiaľ som si však nevšimla, že by na dverách kostolov bol piktogram s prečiarknutým zvieraťom.

Tiež dochádza k tomu, že si niekto z nástenky v kostole privlastní fotografiu, obrázok, informačný leták. Ako upozorniť človeka, ktorý takto koná alebo ktorý naschvál poškodzuje interiér kostola či zlomí kvety v naaranžovanej kytici?

Siedme Božie prikázanie znie: Nepokradneš. Preto by sme nemali brať z kostola nič, čo nám nepatrí. Ten, kto má záujem o nejakú fotografiu či leták, môže predsa poprosiť kňaza alebo kostolníka. Keď vidím, že niekto berie niečo, čo by nemal, alebo poškodzuje zariadenie a výzdobu kostola, upozorním ho. Ak na moje slová nereaguje, obrátim sa na kňaza a kostolníka.

Ako by sa mal správať fotograf a kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu, pohrebu?

Tak, aby nerušil ostatných veriacich. Dobrý fotograf alebo kameraman je ten, koho takmer nevidíme, akoby tam ani nebol. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Okrem toho by sa mal slušne obliecť a obuť si neklopkajúce topánky.

Niekedy nás v kostole vyrušia i naoko neznáme podnety, ktoré nevieme identifikovať, no prekážajú nám v koncentrácii. Môžeme pátrať po príčine?

Mali by sme sa sústrediť na svätú omšu, na stretnutie s Pánom. Poviem vám nedávnu vlastnú skúsenosť: istá pani sediaca v lavici predo mnou sa modlila v kostole pred svätou omšou modlitbu posvätného ruženca a veľmi pritom šuchotala guľôčkami. Dosť ma to rušilo, až som sa ani nemohla pomodliť. Neskôr som pri znaku pokoja a bratskej lásky zistila, že mala enormne dlhé nechty, ktoré spôsobovali nepríjemný zvuk pri dotyku s ružencom. Aj takéto detaily môžu narúšať vnútorný pokoj iných. No skôr by som sa mala zamyslieť nad sebou: prečo som vtedy nebola dostatočne skoncentrovaná na modlitbu?

prevzaté z KN

Trampoty v manželstve


Väčšina z nás ľudí je dokonale schopná počúvať, len to často zabúdame robiť pri rozhovore s človekom, ktorého vídame najčastejšie a ktorého hlas najčastejšie počujeme. Obvykle si myslíme, že najdôležitejšou časťou komunikácie je hovoriť – byť výrečný, dobrý rozprávač, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie. Ale Sväté písmo silno protirečí tomuto pohľadu a kladie oveľa väčší dôraz na potrebu počúvať.

V knihe Prísloví sa hovorí: „Ak odpovedá (niekto) skôr, než (riadne) počuje, (za) bláznovstvo (sa) mu (to počíta) a (za) hanbu.” (Prís 18,13). Ale koľkí z nás presne toto robia? Apoštol Jakub nás v Novom zákone napomína podobne: “Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu” (Jak 1,19).

Možno práve preto nás Boh stvoril s dvoma ušami a jednými ústami, aby sme sa naučili dvakrát toľko počúvať ako hovoriť. Keby sme žili podľa Jakubovej rady, všetky naše vzťahy by fungovali lepšie. Jednou z najväčších túžob nás, ľudských bytostí, je, aby nás tí druhí počúvali a rozumeli nám. Vychádza to z našej základnej ľudskej potreby – nebyť sám. Niektorí ľudia navštevujú poradcov alebo terapeutov jednoducho preto, aby mali istotu, že ich niekto bude aspoň nejakú tú hodinu počúvať. Za to by sme však rozhodne nemali platiť.

V manželstve hrozí nebezpečenstvo, že sa nenamáhame počúvať buď preto, lebo sa nám nechce, alebo preto, že si myslíme, že už vopred vieme, čo nám ten druhý ide povedať. Veľmi ľahko môžeme upadnúť do zlých návykov, ako sú – prerušovať, prestať vnímať alebo dokončovať vety za druhého.
Dar byť dobrým poslucháčom, dar, ktorý vyžaduje neustále precvičovanie je pravdepodobne darom s najväčšími liečivými účinkami, aký môže niekto vlastniť. Pretože tomu druhému dovoľuje jednoducho byť, umiestňuje ho na bezpečné miesto, nesúdi ho, neradí mu, ale komunikuje mu podporu v oveľa hlbšej rovine, než je tá, v ktorej sa pohybujú slová.
Počúvanie je účinný spôsob, ako ukázať druhému, že si ho ceníme, ale je aj náročný. Vyžaduje si námahu počúvať nášho manžela alebo manželku, keď si pred nami vylievajú city alebo vyjadrujú svoje názory.

Podarilo sa objaviť päť nasledujúcich typov, ktoré nám pomôžu rozpoznať, kde v dialógu zlyhávame.

1. Rozdávač rád: Namiesto toho, aby sa pokúsil vcítiť sa do postavenia manžela alebo manželky, chce vyriešiť problém a preto rýchlo navrhuje: “Musíš urobiť toto alebo tamto.” Ak sa takýto prístup privedie do extrému a stane sa nekontrolovateľným, môže zničiť manželstvo! Mnohí ľudia nežiadajú radu, oni očakávajú naše porozumenie. Chcú, aby sme ich počúvali a venovali im pozornosť, treba dať pocítiť, že chápeme, aké prežívajú zranenia, stresy a tlak. Chcú len vedieť, že ich chápeme.

2. Prerušovač:
Namiesto toho, aby sme počúvali, keď hovorí ten druhý, pripravujeme si, čo sa chystáme povedať sami. Väčšina ľudí nepočúva so zámerom pochopiť, ale so zámerom odpovedať. Buď hovoria alebo sa pripravujú hovoriť. Človek dokáže počúvať priemerne 17 sekúnd a potom prerušuje. Toto sa niekedy stane až takým zvykom, že manželia si dokonca neuvedomujú, že to robia jeden druhému. Takéto nebezpečenstvo hrozí u toho, kto je viac výrečný ako jeho partner. Niekto má sklon premyslieť si, čo povie, priamo počas toho, ako hovorí, zatiaľ čo spôsob jeho partnera je taký, že si potrebuje najprv utriediť myšlienky a až potom hovoriť. To môže vyžadovať značnú námahu ovládnuť sa a nedopovedať vetu za partnera. No treba sa naučiť čakať a počúvať, pretože prerušovač môže odradiť partnera, že sa úplne prestane vyjadrovať.

3. Uspokojovač:
Je osoba, ktorá predčasne skáče do reči – pred dokončením vety – s komentárom: “Pravdepodobne to nie je až také zlé, ako to podávaš ty,” alebo “zajtra sa budeš na to pozerať celkom inak.” Uspokojovač v skutočnosti zamedzuje vyjadreniu skutočných pocitov, či je to znepokojenie, sklamanie alebo zranenie. Často je to preto, lebo on sám vlastne potrebuje uistenie, že nejde o žiadne veľký problém a že jeho vlastný život môže nerušene pokračovať ďalej: „Tiež som sa raz takto cítil, ale to bude v poriadku.”

4. Zdôvodňovač:
sa sústreďuje na vysvetľovanie, prečo sa cítime tak, ako sa cítime namiesto toho, aby sa snažil počúvať. Jeho reakcia na vyjadrenie: “Mal som veľmi ťažký deň” môže vyzerať nasledovne: “Bezpochyby je to výsledok kombinácie viacerých faktorov – počasie je dusné, v práci si pod tlakom a k tomu si asi robíš aj starosti o naše financie.” Teda nepočúva, ale všetko vysvetľuje a zdôvodňuje.

5. Odpútavač:
Niektorí ľudia namiesto reagovania na predložený problém odvedú diskusiu na inú koľaj, obvykle na nejakú udalosť, ktorá zaujíma ich. Hovoria: “To mi pripomína…” a už sú preč od problému.

Všetci sa môžeme stať dobrými poslucháčmi, len musíme mať ochotu spoznávať, kde robíme chyby a potom sa učiť nové zručnosti. Následovné inštrukcie sa môžu zdať na prvý pohľad umelé, ale pre dobré počúvanie sú podstatné a po niekoľkých rokoch nám osobne naozaj pomôžu zlepšiť našu komunikáciu. O tom si povieme v nasledujúcej časti.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Duchovnosť a psychológia

V minulom našom článku sme písali: “Pamätajte si, že snaha vyhnúť sa akýmkoľvek problémom a nepríjemnostiam – je fantáziou! Zaberie to príliš veľa času a síl, a predsa niektoré stresy nebudeme môcť odstrániť.“


Zmeny – vrátane nepríjemných – stavajú sa a budú sa stavať v našom živote. Ako prijímať zmeny a iné ťažkosti menej bolestne? Ako sa naučiť vidieť pozitívne stránky hocijakej situácie? Ak sa nám to podarí urobiť, znížime význam negatívneho a zmenšíme vplyv stresu na nás a teda ušetríme si zdravie. Dnes je náš článok zameraný na zvládanie stresu na úrovni vnímania.

Táto téma sa týka nášho vnútorného „ja“- nášmu prijímaniu udalostí i nášmu sebazhodnoteniu. My môžeme použiť selektívne povedomie, uchýliť sa k humoru, pestovať v sebe zmysel pre vďačnosť.

1. Selektívne vedomie.
Tu je výňatok z novinového článku: “Bob Wayland (44) prišiel o obe nohy počas vojny vo Vietname a od tej doby sa pohybuje len s pomocou rúk, bez vozíka. Bob skončil maratón Morskeho zboru v nedeľu o 10. hodine a 15. minúte večer. Od momentu štartu v Arlingtone v piatok prešlo 79 hodín a 57 minút.”

Príklady takých ľudí, ktorí aj napriek závažným fyzickým problémom, zdravotnému postihnutiu, invalidity, neprestali žiť plnohodnotný život – veľké množstvo. Nick Vuychich sa narodil bez rúk a nôh, len s malým výrastkom miesto nohy. Nielen sa nevzdal nádeje žiť, ale pomáha aj tisíckam ľudí, ktorí stratili vieru v seba a v Boha, mať radosť zo života. Pozrite si o ňom – http://www.youtube.com/watch?v=TsWm0rX3IrM.

My si sami vyberáme, o čom budeme premýšľať a na čo sa budeme sústreďovať. My môžeme myslieť na Boba Waylanda, Nicka, alebo nariekať nad neschopnosťou dosiahnuť konkrétny cieľ. Veľmi často sa ani nesnažíme kontrolovať svoje myšlienky, ale nechávame ich slobodne prúdiť v zápornom smere.

Je ľahké byť kritickým, než prijímajúcim, je ľahké si všimnúť zlo, než uvidieť dobro. Je dôležité si uvedomiť, že každá situácia má pozitívne aj negatívne stránky.

“Pokiaľ som si to neuvedomoval, nemohol som pokojne čakať na moment nastúpenia do lietadla na letisku. Čakanie som považoval za zbytočnú stratu môjho drahocenného času a to ma veľmi hnevalo. Teraz ja využívam čas na poznávanie ľudí. Toľko som sa naučil o výchove, pozorujúc rôzne jej štýly v čakárni! Naučil som sa pár nápadov, ako sa lepšie obliekať, keď som pozoroval dobre oblečených mužov pri pokladni. Získal som nové poznatky o tom, akú literatúru čítajú ľudia, pozorujúc, čo kupujú v obchodoch, ktoré sú na každom letisku. Akým zaujímavým a príjemným miestom sa môže stať letisko. Avšak, keby som mal na výber, netrávil by som svoj voľný čas na letiskách. Ale problémom je, že niekedy nemám na výber. Ak chcem letieť v lietadle, musím sa zmieriť s tým, že budem musieť sedieť v čakárni na letisku. Aj keď veľmi nemám na výber, sedieť, alebo nesedieť v čakárni, odo mňa bude záležať, ako sa vysporiadam s týmto očakávaním. Ak by sme to všetko preložili do jazyka fyziológie, tak potom záleží odo mňa, zvýši sa môj krvný tlak, hladina cholesterolu, srdcová frekvencia a svalové napätie, alebo zostane v norme. Je to môj výber. Aj keď situácia sa vyvíja tak, že horšie byť nemôže, môžem urobiť výber a skoncentrovať sa na tom, že všetko dopadne dobre“, píše D. Grinberg.

Je dôležité naučiť sa selektívne rozpoznať pozitívne aspekty situácie a znížiť význam nepríjemných aspektov (ale nepopierať ich). Rutina nám prekáža uvedomiť si seba samého, hodnotu života a tiež všetko to pozitívne, čo v ňom je. Keď sa stretávame s jedným a tým istým znova a znova, začíname si na to zvykať. Stávame sa necitliví k tejto skúsenosti. Reagujeme na ňu tak ako sme zvyknutí, takmer bez premýšľania o tom, čo robíme. Napríklad, keď každý deň jazdime po jednej a tej istej ceste, skoro prestaneme si všímať pekné domy alebo stromy, ktoré sú okolo cesty. Keď uviazneme v zápche, skôr sa budeme trápiť, rozhorčovať sa a báť sa, že sa oneskoríme. Málokto z nás bude schopný v tejto situácii obdivovať fasády domov alebo pestované záhony pred nimi.

2. Humor. Humor
– perfektný spôsob, ako sa vysporiadať so stresom. Pomáha zmierniť stres a/alebo negatívne pocity. Mnohí vedci prišli k tomuto záveru. Humor ovplyvňuje aj fyziologický aj psychologický stav človeka. Z hľadiska psychológie dochádza k nasledovným zmenám: odstraňuje sa úzkosť, znižuje sa stres, odchádza zlosť a agresia.
Ale na druhej strane, humor môže byt i nevhodný a spôsobiť zarmútenie. Dôsledky humoru nie vždy sú predvídateľné. Preto musíme byť opatrní s humorom, ak sa snažíme pomôcť niekomu vyrovnať sa so stresom, aby nedošlo k zhoršeniu situácie. Nad sebou môžeme vždy s istotou vtipkovať a smiať sa.

3. Byť vďačným.
Aj keď by u nás nič nebolo – ani bohatstvo, ani úspech, ani by sme nemali milovaného človeka vedľa seba, aj tak je nám dané veľmi veľa. Dostali sme život, dostali sme tento svet. Keď sme si ako východiskový bod nášho postoja k životu vybrali vďaku – všetko sa zmení. V právnej oblasti je pojem „prezumpcia neviny“.
V právnej oblasti existuje pojem „prezumpcie neviny“. To je jeden zo základných princípov spravodlivosti. Ak chceme riešiť a vysporiadávať sa so životnými problémami a udržiavať fyzické a duševné zdravie, prezumpcia vďačnosti by sa mala stať naším mottom, základom nášho života.

Hovorte ďakujem ostatným. Za všetko – za dobrú večeru, za nové ponožky, za list, za to, že ste pohovorili s niekým po telefóne, zdvihli pohodené pero, trpezlivo čakali, kým ktosi sa oneskoroval, za podporu, za nežnosť, za lásku…

Vďačnosť začína z uvedomenia si všetkého dobrého v našom živote a s tým, že to všetko nie je len výsledkom nášho úsilia, ale aj vkladom, príspevkom ostatných. Ďakujte Bohu za život, za pokoj, lásku, za večnosť za všetko…
(1 Sol 5, 16-18)

Miroslav a Lilia, Sanktpetersburg

Ahoj deti!

Je tu jún, posledný mesiac školského roka. Letné prázdniny už klopú na dvere a do škôl prišiel čas opravovania niektorých škaredých známok, ktoré sa zlomyseľne vyškierajú zo žiackych knižiek. Ale žiaden strach, určite sa tam dostali len náhodou 🙂 O vašej šikovnosti a usilovnosti nepochybujem.

V májovom čísle sme si vyrábali darček pre mamičku na Deň matiek. A preto nemôžeme zabudnúť ani na jeden ďalší výnimočný deň a to 1. jún – Deň detí.
Síce je už za nami, ale verím, že vás poteší, ak vám dodatočne zaželám všetko najlepšie k tomuto krásnemu sviatku 🙂

A okrem toho úspešný koniec školského roka a len to najlepšie vysvedčenie 🙂
Čítajúceho chlapčeka si môžete vymaľovať.

Najdite cestu k domčeku

stránku pripravila: Lenka Novotná

MÁŠ PROBLÉM…………..? (5)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.
Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania a hlavne jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.
A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Výskumy a skúsenosti nás starších ukazujú, že jeden z najsilnejších tlakov, aby mladý človek začal so sexuálnym životom tak skoro, nevzniká z lásky alebo veľmi silnej túžby, ale väčšinou prichádza od vrstovníkov, teda od spolužiakov. Často počujeme argumenty: “Neprichádzaš o niečo?” Ani jeden mladý človek sa nemusí báť, že príde o “niečo”! Pre každého je tu Boží zákon, ktorý nás chráni pred zlom a jeho následkami.

Drahí moji mladí priatelia, nenaleťte satanovi na lož, „že to robia všetci”. Z jednej americkej štatistiky sa dozvedáme, že ani v Amerike väčšina dospievajúcich sexuálne nežije. Treba vedieť, že viac než polovička amerických stredoškolákov nemá žiadnu sexuálnu skúsenosť (52%), 78% všetkých pätnásťročných nikdy nemalo sex, 84% 15-ročných nikdy nemalo sex dobrovoľne!

So zármutkom možno konštatovať, že dnes medzi mladými zaznievajú tvrdenia: “Pokiaľ to nikomu neubližuje, rob si čo chceš!” Takýto spôsob myslenia je úplne scestný a pomýlený! Pokiaľ človek hreší, pokiaľ svojimi skutkami neoslavuje Boha, stále niekomu ubližuje. Možno sebe, svojim priateľom, členom rodiny alebo svojmu budúcemu manželskému partnerovi a svojim budúcim deťom. I keď možno jeho hriech nezasiahne žiadnu ľudskú bytosť, zakaždým sa dotkne Boha. Pokiaľ sa chceš takýmto následkom vyhnúť, je vždy najlepšie Boha počúvať, rešpektovať a dodržiavať Jeho prikázania.

Zo spomínanej štatistiky vyplýva, že viac ako 50 miliónov Američanov je nakazených pohlavnými chorobami. Mnoho dospievajúcich verí, že kondóm ich pred nimi uchráni. Pravda je taká, že prevádzať sex s kondómom ako jedinou „ochranou” znamená zahrávať sa s ohňom. Kondóm zlyháva v jednom prípade zo šiestich a v príbalovom letáku je upozornenie, že použiť kondóm nezaručuje, že sa ničím nenakazíte. Nenaleťte na klamstvo, že kondóm zaručuje “bezpečný sex”. Jediný a skutočne bezpečný sex je v rámci verného a oddaného manželstva.

Je treba vedieť, že jeden zo štyroch dospievajúcich sa do maturity nakazí nejakou prenosnou pohlavnou chorobou, každý deň sa pohlavnou chorobou nakazí 33 tisíc Američanov, 22 tisíc je vo veku 15-25 rokov, jedna z 3 dospievajúcich dievčat, ktoré mali pohlavný styk, je nositeľkou ľudského papilomavíru, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice a chlamydie trachomatis, ktoré sú pôvodcami neplodnosti! V súčasnej dobe existuje okolo 50 známych pohlavne prenosných chorôb, ktoré spôsobujú nepríjemné pálenie a bolesť v oblasti pohlavných orgánov a tiež sú smrteľné alebo nevyliečiteľné!


Jedinou ochranou pred pohlavnými chorobami je žiť s jediným výnimočným človekom, ktorého si vezmeš a prijmeš s ním sviatostné manželstvo. Boh nás tak vlastne svojim vynálezom manželstva chráni. Preto sa pýtam: „Ste ochotní riskovať celoživotné dobré zdravie pre pár chvíľ rozkoše!?”

Ďalším zjavným dôsledkom sexu pred manželstvom je nechcené a neplánované tehotenstvo. Jedna z 5 dievčat, ktorá mala pohlavný styk, otehotnie. Aj napriek tejto skúsenosti si mnohé povedia: To sa mne toto rozhodne nemôže stať!

Drahí moji mladí priatelia! Ste ochotní podstúpiť také riziko, že vaša budúcnosť kvôli jednej chybe naberie úplne iný smer vo vašom veľmi cennom a jedinečnom živote? “Čo človek zaseje, to bude aj žať!” “Kto zasieva pre svoje sebectvo, zožne zánik! Kto však zasieva pre Ducha, bude žať večný život.”

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Moja púť do Krakova


Keď sa zapisovalo na 8. rozhlasovú púť rádia Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove, mama mi povedala, že ma prihlásila. Veľmi som sa potešil.

Na púť sme cestovali v noci a z našej farnosti išli tri autobusy, hojný počet ľudí. Cestou sme pozerali film o sv. Faustíne, ktorej sa zjavil Pán Ježiš. Keď sme došli, očarila ma bazilika Božieho milosrdenstva, vysoká veža a pred ňou stojaca socha blahoslaveného Jána Pavla II. Celý areál bol krásny a dosť veľký a predstavoval som si, ako tu žila sv. Faustína. Chcel som všetko vidieť. Najprv sme išli do kaplnky, kde je vždy vystavená Sviatosť Oltárna a potom na vežu. Bol z nej nádherný výhľad na celý Krakov.

Cez ruženec sme boli na svojich miestach, modlili sme sa a pripravovali na svätú omšu, ktorú mal celebrovať otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, ale zo zdravotných dôvodov neprišiel, preto ju celebroval pomocný otec biskup Stanislav Stolárik.

Otec biskup nás na kázni povzbudzoval a v závere povedal: „Milí bratia a sestry, keď odznievali pozvánky na púť rádia Lumen spomínate si, že som vám hovoril, aby ste si zobrali batoh a do neho všetku svoju biedu, trápenie, nádeje, bolesti, prosby a ja vám teraz hovorím, čo s tým batohom. No všetko to tu vysypať a batoh vyprázdniť a do toho batoha nabrať poriadne veľké množstvo Božieho milosrdenstva. A s takým veľkým batohom, ktorý nebude ťažiť, ale vás bude niesť, s tak veľkým batohom sa treba vrátiť domov.“

Otec biskup tiež v predvečer púte umiestnil relikvie sv. Andreja Svorada a Benedikta v slovenskej kaplnke. Bola to mimoriadna udalosť a preto túto kaplnku chceli všetci vidieť. Bolo tam stále veľa ľudí.

Po svätej omši bola obedná prestávka, kedy sme sa občerstvili. Nasledoval program, v ktorom vystupovala gospelová skupina manželov Šibíkovcov. Potom sme sa boli pozrieť v malej miestnosti, kde boli rôzne veci a oblečenie, ktoré nosila sv. Faustína. Bolo to akoby maličké múzeum. Bola tam jej posteľ, stolík, pero, knihy, ruženec, atď. Tam sme mohli napísať poďakovanie a prosby na určený papier a hodiť to do schránky. Nakoniec sme sa išli pozrieť do kaplnky na obraz Božieho milosrdenstva, na ktorý som sa veľmi tešil. Tam sme sa pomodlili ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Bola to nádherná kaplnka. Tiež som videl okno, kde bývala sv. Faustína.

Táto púť sa mi veľmi páčila, boli to úžasné zážitky a určite sa tam chcem ešte vrátiť. Pán Boh je veľký a dobrý a má nás nesmierne rád. Ďakujem mu za to, že som tam mohol byť.

Benedikt Pacovský

Cez prekážky bez prekážky…

„Životná skúška k nám nikdy neobráti tú tvár, ktorú sme očakávali.“


Začala som myšlienkou, ktorú raz vyslovil francúzsky spisovateľ François Mauriac. Možno ste sa práve skepticky usmiali a pokrútili hlavou a možno ste mu práve mnohí dali za pravdu. Nech je to akokoľvek, tento človek vyslovil krásnu vetu, ktorú by sme v dnešnej dobe mohli považovať až za zázračnú.

Život každého z nás sa začal narodením, pokračoval relatívne pokojným detským obdobím, poznačeným občasnými pádmi a modrinami, gradoval okolo pätnásteho roku života, keď sme jediný ozajstný význam pripisovali vlastným názorom a odbitím osemnástky sa z neho stala sínusoida plná vzostupov aj pádov.

Každý z nás si svoj vlastný život vysníval už v útlom veku, keď pri hraní sa na pieskovisku sníval o kariére šéfkuchára, pri obliekaní bábik v sebe objavil módneho návrhára, alebo sa zásluhou vodnej pištole nachvíľu stal policajtom. Snov bolo veľa.
Lenže postupom času sa koláčiky z piesku prestali dariť, bábikám sa „záhadne“ poodtŕhali končatiny a vodnú pištoľ zamkla mama do skrine zo strachu, že v dome vychováva teroristu. Sny sa rýchlosťou blesku rozplynuli, pretože narazili na prekážky.

A potom to išlo samé od seba: nástup do školy, každodenné vstávanie, domáce úlohy, písomky, výber strednej školy, nové priateľstvá, letné lásky, nespočetne veľakrát zlomené srdce, maturita, vysoká škola, záverečné skúšky, prvé zamestnanie… až po dnešný deň. Keby sme mali vypisovať všetko, čo nás v živote už stretlo, museli by sme si zaviesť kroniku vlastného života.
Určite mi najmä starší dajú za pravdu, že si už toho v živote preskákali naozaj veľa. Objavilo sa mnoho prekážok, menších aj väčších, zvládnuteľných, ale aj takých, ktoré sa s nimi ťahajú doteraz. Maturanti si už takisto uľahčene vydýchli, pretože majú za sebou jednu z najdôležitejších skúšok – skúšku dospelosti.

Lenže… Aj keď sa nám občas prekážky v živote zdajú nezvládnuteľné a príliš veľké, s odstupom času sa na nich pozeráme ako na nepatrné čiastočky, ktoré nám ozvláštnili život a nedovolili, aby bol jednotvárny. Veď si len spomeňte na ten strach, keď ste s napoly zastaveným srdcom vstupovali do miestnosti pred maturitnú komisiu, sediacu za zeleným stolom. A teraz sa zamyslite nad tým, aký pocit ľahkosti sa vás zmocnil po tom, čo ste za sebou zavreli dvere a povedali si: „Stredná je za mnou.“

S každou prekonanou prekážkou či problémom sa cítime bohatší a zároveň ľahší. A s každým takýmto pocitom prichádza čoraz väčšia odvaha zdolávať omnoho väčšie a náročnejšie skúšky. Cítime sa silní a odhodlaní. Nič a nikto nás nemôže zastaviť v tom, aby sme dosiahli cieľ.
A aj keď sa nám občas zdá, že si neporadíme alebo spadneme, vždy je tu Niekto, kto nedovolí, aby k nám tá spomínaná Mauriacova skúška obrátila tú tvár, ktorú sme očakávali. Nedovolí nám spadnúť a utrpieť akúkoľvek ujmu na zdraví. Jednoducho preto, že nás miluje, bojí sa o nás a nedokáže sa pozerať na to, ako Jeho dieťa trpí. Podobá sa už spomínanej mame, ktorá má strach z budúcnosti svojho dieťaťa.
A prečo som túto myšlienku v úvode považovala a stále považujem za zázračnú? Pretože dnes, v dvadsiatom prvom storočí, v zmodernizovanom svete plnom vedeckých pokrokov, keď sme pod nánosom nárokov a problémov často až na hranici svojich možností a čakáme, kedy nám všetko prerastie cez hlavu a my sa nervovo zrútime, je jedinou nádejou už len naša viera.

Pretože, keby sme neverili, že sme natoľko silní duchom, že zvládneme všetko, čo sa ná
m „pripletie“ do cesty, len ťažko by sme to naozaj zvládli. Všetko totiž závisí od nášho srdca a od toho, ako sa k životným skúškam postavíme. Či sa na ne budeme pozerať z pohľadu optimistu, ktorý sa vidí už v cieli alebo očami pesimistu, ktorý sa utápa v beznádeji.

Želám Vám, aj sebe, aby sme mali stále väčšiu odvahu zdolávať nástrahy a aby sme sa nikdy nepúšťali pomocnej ruky nášho Otca, s ktorého podporou sa nám podarí preskočiť aj tú najväčšiu prekážku 🙂

Lenka Novotná

Skutočný príbeh

Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budem držať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život… Plesala som. I môj manžel sa tešil. Nosil nás v náručí…


Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku. „Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo. Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, že si to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí… Mám vysoké postavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“ Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku, v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetle zapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode sa ho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo, odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby… život z môjho života bol daný inému.

Ó, Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebe nikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec… A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie…
Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa.

V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo v pravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou. Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som.
Na jeseň, keď zapadalo slnko, som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a v duchu som volala: „ Bože, Ty, ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku.
Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov.

Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami“, povedala a objala ma, „mami, ja chcem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem. Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“
Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som zakaždým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka, sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou, čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel, veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť.

Svoj jediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok. „Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“
Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral, nie je jeho…
Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vo svojom srdci. Spomínal na chvíle, ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší…

Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil. A našej Janke, len tak medzi rečou, raz povedal, že jeho mama nie je jeho mamou, a že on sám je adoptovaný, pretože sa mal narodiť ako postihnutý a jeho rodičia by si nemohli dovoliť vychovávať postihnuté dieťa. Vraj mali pred sebou veľkú kariéru. Keď nám to Janka pri pohári džúsu rozprávala, mňa i môjho manžela prenikol zvláštny pocit. Stíchli sme. Obaja. A naša dcéra v ten večer zakončila naše spoločné posedenie vetou: „Mami, oci, idem sa pomodliť za Martina. Mám ho rada ako svojho brata a veľmi mu prajem, aby skôr ako sa stane kňazom, našiel svojich pravých rodičov.“ Vstala a odišla.

Také ticho, aké nastalo medzi nami, som zažila iba raz. Keď som sa dozvedela, že moje prvé dieťa bude postihnuté. Hlavou mi hýrili myšlienky: „Čo ak sa lekári mýlili? Čo ak sa malý narodil zdravý? Čo ak si to namýšľam? A Martin nie je našim synom? A ak je, ako to vysvetlíme Janke?“


Manžel zvieral v rukách peňaženku a hľadel na veľký guľatý mesiac. Hoci mal za sebou náročný deň v práci, na spánok ani len nepomyslel. „To nie je možné“, zamrmlal a pozval ma na prechádzku po brehu mora. Bože, dobre si pamätám, ako za nami ostávali stopy v piesku, hoci vlny dorážali k našim nohám. Akoby si nám chcel povedať: „Nič predo mnou nezakryjete, je to márne.“ Mlčali sme. Držali sme sa za ruky a každý z nás si v sebe ťažkal bremeno minulosti… Vrátili sme sa, no sny v tú noc vôbec neprichádzali.
Janka sa chystala oslavovať svoje 18. narodeniny. Bola šťastná a tešila sa zo všetkých známych i z darov. Len jedno ju zarmútilo. Jej oslava sa konala bez Martina. Povedal, že príde, keď bude sama a prinesie jej dar, o akom sa jej ani nesnívalo. Svoj sľub splnil.
Prešlo niekoľko dní a vstúpil na našu terasu. Všetci traja sme si nastúpili pred dvere. Martin držal v ruke dve kytice a jednu slávnostne zabalenú fľašu alkoholu. V očiach sa mu leskli slzy.

Oprela som sa o manžela. Kŕčovito stláčal kľučku na dverách. Nič netušiaca Janka sa Martinovi hodila okolo krku a on ju objal. Podal jej kyticu bielych ruží a povedal: „Janka, nemôžem ti dať viac, ako to, že som a chcem zostať tvojim bratom. Prišiel som, aby som tebe i tvojim rodičom porozprával svoj príbeh…“ Podlomili sa mi kolená. Cítila som, ako ty Bože, odhaľuješ najväčšiu ranu môjho života. Ale vedela som, že nemôžem ujsť. A tak som prosila o tvoje milosrdenstvo, ktoré mi malo byť preukázané cez môjho syna.
Martin zvieral vo svojej ruke kyticu červených ruží a pozeral sa na more. „Bože“, začal, „ďakujem ti za dar života. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby som sa narodil. I keď som nemal byť zdravý, a ja viem, že moja mama sa ma zriekla. Môj Bože, teraz ti ju odovzdávam a ponáram ju do tvojej lásky. Chcem jej povedať, že jej odpúšťam a že ju veľmi ľúbim. Ďakujem ti za odvahu ktorú si jej dal i za to, že mi darovala život.“ Obrátil sa ku mne. Podal mi kvety a bez slova ma objal. Slzy boli tou najvýrečnejšou rečou a nepotrebovali slová.

Môj syn sa však nadýchol a pokračoval: „Môj Bože, keď sa otcovi narodí syn, je na neho hrdý. Zavolá kamarátov a spolu oslavujú. Môj otec mal však radšej svoju kariéru ako dieťa. No chcem, aby si vedel, že je to chlap a že on nie je vrah. Súhlasil s tým, aby som sa mohol narodiť. A viem, že je natoľko odvážny, že dnes bude oslavovať so svojim synom. Preto som mu priniesol túto fľašu.“
Ešte nikdy som nevidela svojho manžela kľačať a plakať na kolenách. Zvíjal sa v prachu terasy pred svojim synom. A on? Kľakol si k nemu, objal ho a plakali dvaja.

Po desiatich minútach vstali. „Nie!“ – ozval sa výkrik mojej dcéry. „Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Prečo? Ako ste mohli, ako ste to mohli urobiť?“ Ruže, ktoré držala v dlaniach, odhodila a rozbehla sa k moru. Utekali sme za ňou. Chcela som ju objať, ale nedovolila mi to. „Nechajte ma! Nechajte ma, chcem byť sama!“- vzlykala a utekala po pláži.
Ó, Bože, keď som videla ako sa jej silueta odráža v zapadajúcom slnku, zdalo sa mi, že v mojom živote zapadlo to najväčšie šťastie. Ja, úbohá, bezmocná matka som sa ocitla v pevnom objatí svojho vzlykajúceho manžela. Stáli sme tam ako dve osamelé palmy, pozerajúce sa na vzďaľujúci sa ideál života.

Martin pokojne kráčal za Jankou. On jediný mohol vstúpiť do jej samoty a bolesti. Posadili sa do piesku a mlčky pozerali na odchádzajúci deň. Lúče slnka sa odrážali na morskej hladine a rozprávali trasľavou rečou nádeje. Príde niečo nové. Akoby hovorili to, čo bolo v ten deň povedané v liturgii: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Proste a bude vám dané. Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“

Janka plakala a zvierala päste. Viem Bože, mala na to právo. Mala právo nás nenávidieť, odvrhnúť, veď sme ju klamali celých osemnásť rokov. „Tvoje slzy sú slané ako more. Ono vždy prináša niečo nové a odnáša staré. Dnes ti prinieslo pravdu o tvojom i mojom živote,“ povedal Martin. „Ak chceš, odídem. Ak chceš, ostanem. Pôjdeme za rodičmi a povieme im, že začneme odznova. Rozhodni sa sama.“ Ostalo ticho, len vlny spievali svoj ustavične opakujúci sa refrén. „Ostaň“, precedila pomedzi zuby. „Chcem im odpustiť, ako si im odpustil ty.“

Vstali, videla som, ako sa ku nám blížia a počula som, ako rýchle mi bije moje srdce. Manžel hľadel do zeme. Už sme počuli šelest ich krokov, keď sa ozval Jankin plačúci hlas: „Dnes som dostala najväčší dar. Pravdu. Mami, ocko, ďakujem za brata, za to, že ste mu dali život.“ Bez slov sme kráčali domov.

Čakala nás večera. Skoro po pol storočí sa v našom dome ozývala úprimná modlitba k tebe, Bože: „Požehnaj nás, i tieto dary, ktoré budeme jesť z tvojej štedrosti…“

Prešlo zopár týždňov a my sme sa plní strachu a bolesti zberali na kňazskú vysviacku svojho syna. Chceli sme sa skryť vzadu v kúte katedrály. Keď sme sa blížili k bráne, vystúpila ku nám žena s tvárou plnou vrások. „Vitajte, nech sa páči. Martin si praje, aby ste sedeli v prvej lavici.“ Od prekvapenia sme niečo zamrmlali a nechali sme sa viesť. Rovno pred oltár. Úbohá v slzách a v bolesti sa topiaca žena sa poklonila a odišla. No stihla nám podať obálku. Otvorila som ju. Vypadol z nej lístok: „Milá mamička, ocko, sestrička, žena, ktorá vás priviedla na toto miesto je moja druhá mama. Ona ma vychovávala a ju si Boh vyvolil, aby ma sprevádzala životom. Milujem ju, rovnako ako Vás a túžim, aby dnes, keď sa stanem kňazom, sedela vedľa vás. Prijmite ju tak, ako ste prijali mňa. Pri mojej prvej svätej omši budem ďakovať Bohu za vás a prosiť ho, aby rozplietol naše cesty svojou láskou a milosrdenstvom. Váš syn Martin.“

Bez slova som list podala manželovi a modlila sa, aby som bola schopná pozrieť sa tej žene – „mame Anne“ do tváre. Prichádzala. Poklonila sa pred svätostánkom a posadila sa vedľa mňa. Objala som ju. Premožená tvojou prítomnosťou Bože a istotou, že „nič nie je také skryté, aby sa neprezvedelo“, som vzlykajúc povedala : „Prosím, odpustite!“ Usmiala sa, dotkla sa môjho líca a pokojne, s múdrosťou prežiarenou utrpením života, kývla hlavou: „Boh a ja sme vám už dávno odpustili.“
Čas plynul. Deti rástli. Janka šla študovať do zahraničia a tam si našla svoju životnú lásku. Ostala na druhej strane mora. Občas zavolá, napíše email, pošle fotky…. Môj vnuk má už dva roky a ešte som ho nevidela.

Martin ešte niekoľko rokov ostal v našej blízkosti. Navštevoval nás i sobášil v kostole. A bol to veru najvyšší čas. O pár mesiacov na to môj manžel dostal mozgovú príhodu a odišiel do večnosti. Maťko bol pri ňom, vyspovedal ho a povedal mu poslednýkrát: „Rozhrešujem ťa od všetkých hriechov. Bože, Ty si mu všetko odpustil…“
Ostala som sama. Túžiaca robiť niečo dobré. Pod svoju strechu som prijala „mamu Annu“, ženu, ktorá sa so mnou delila o môjho syna. Bože, bola to ona, čo ma učila, ako ťa mám milovať, ako sa mám s tebou rozprávať, ale ja som si nevedela odpustiť zlobu môjho hriechu.

Na Veľkú Noc prišiel medzi nás Martin a oznámil nám, že sa začína pripravovať na cestu do Afriky. Chce sa stať misionárom. Odišiel. Ešte len vtedy som ti, Bože, začala vyčítať, že si krutý a trháš moje materinské srdce na kúsky. Anna však mlčala. Držala v rukách ruženec a aj so slzami v očiach vravievala: „Panna Mária, postaraj sa o Maťka, veď pre teba ani Afrika nie je ďaleko.“
Rok po Martinovom odchode, ráno na veľkonočnú nedeľu nevyšla zo svojej izbičky. Našla som ju bez života. V pravej ruke zvierala kríž a v ľavej fotku svojho syna.
Ježiš, prišiel si pre ňu, ty, Pán života i smrti, a to vo chvíli, keď vychádzalo slnko. Vzal si si ju a poďakoval si sa za to, že prijala to, čo odhodilo ľudské sebectvo….

Ostala som sama. Každý deň pred západom slnka prichádzam sem na breh mora a volám, kričím na teba: „Pane, zmiluj sa! Kyrie eleison!“ Prežívam svoju starobu čakajúc, že ty, Bože, mi vrátiš moje deti.
Ak som sa rozhodla prerozprávať tento príbeh, je to len preto, lebo túžim, aby ostatné ľudské stvorenia brali život vážne a aby si raz nemuseli kruto uvedomiť to, čo s istotou viem: „Nič nie je také utajené, aby sa neprezvedelo.“ A hoci „svoj hriech mám stále pred sebou, viem Pane, že ty si dobrý, milostivý a láskavý a odpúšťať nám naše neprávosti.“ Prosím ťa, zmiluj sa nado mnou i nad všetkými ženami, ktoré odhodili „Život.“
A hoci o chvíľu zapadne slnko, mám nádej, že i zajtra ho uvidím vychádzať.

Pochválený buď Ježiš Kristus.

-re-

O mamách, otcoch a deťoch



Môj ocko je milý, obetavý, spravodlivý. Je veľmi pracovitý, rád pracuje okolo domu i na záhrade. Vždy mi ochotne pomôže, opraví bicykel. Keď má voľno, hráme spolu futbal. Keď je ocko nablízku, cítim sa bezpečne. Má rád mamku i nás, a to je najdôležitejšie. dieťa

Môj tatík je najlepší na svete. Stále sa so mnou modlí. Rád ma vodí do škôlky. Stále mi niečo kúpi, keď ho o to poprosím. Veľmi ho ľúbim. Danielko

Môj ocko je najlepší na celom svete, veľakrát keď my ešte ráno spíme, on odchádza do práce a vráti sa, keď mi už dávno spíme. Je veľmi pracovitý a šikovný. Nikoho neodmietne, ak ho niekto požiada o pomoc. Je dobrý, milý, usmievavý, len tak pre hocičo sa nenahnevá. Vie šoférovať na hocijakom stroji. Jeho záľubou je oprava áut, hokej, futbal, lyžovanie, korčuľovanie, teda skoro všetky športy. Všetky tri ho veľmi ľúbime. Bernadetka

Mamka je moje veľké potešenie. Vždy pri mne stojí. Dala by za mňa aj život a ja za ňu. Robí mi raňajky, pomáha s učením a nikdy ma nesklame. Kade ona chodí, slniečko svieti. Moju mamku mám z celého srdca rada. Chcela by som jej zniesť aj kúsok neba, no škoda, že sa to nedá. Nepamätám si, aby mamka na mňa niekedy zdvihla ruku. Keď som niekedy smutná a pozriem sa mamke do očí, hneď sa m v nich zobudí potešenie. Som veľmi rada, že tu v kostole môžem ukázať, ako ju mám rada z celého srdca. Deniska

Môj ocko je láskavý, trpezlivý, pracovitý, spravodlivý. Má oči, ktoré ma sledujú, uši, ktoré načúvajú, ústa, ktoré pochvália, ale aj pokarhajú, ruky, ktoré pohladia, nohy, ktoré ma nesú, keď nemôžem ísť a srdce plné dobroty a pochopenia. Keď vyrastiem, chcem byť ako on. Je mojím vzorom. Jeden otec je lepší ako sto učiteľov. Marek

Moja mama je ako veža zo slonovej kosti a dom zlatý, lebo je veľmi cenná. Je akoby príčina našej radosti, lebo stále sa máme s kým porozprávať a s kým sa zasmiať. Je ako stolica múdrosti, lebo nás stále opravuje a zrkadlo spravodlivosti, lebo sa stále podelí a vie spravodlivo rozdeliť vec medzi nás. Jožko

Moja mamka je dobrá, milá a vie sa podeliť o radosť, šťastie, lásku a dobro. So všetkým. Vie byť ku človeku dobrá. Má veľký zmysel pre humor. Stále sa zasmeje, ale najviac zo všetkého jej záleží na rodine. Je veriaca. Niekedy vie byť spravodlivá, to znamená, že niekedy, keď ju otravujeme, tak na nás niekedy pokričí. Nikdy jej nič nestálo v ceste do kostola. Chodí, keď je doma sama, keď sa necíti dobre alebo má zlú náladu. Keď nie je omša, tak prosí Boha, aby jej pomohol v živote. Moja mamka je super. Niekedy si nájde čas aj na nás. Jej lúčik šťastia k Pánu Bohu je tak silný, že sa nedá rozdeliť. Je stále usmiata. dieťa

Naše deti sú pre nás darom. Sú veselé, šikovné, neustále sa pýtajúce. Občas sú hyperaktívne a hlučné, čo nám v danom momente prekáža, ale ak nie sú doma a je ticho, uvedomíme si, že nám chýbajú. Myslím, že sú slušné – to ale musia posúdiť aj iní. Naše deti by sme nevymenili za nič na svete. Vedia nás síce niekedy nahnevať, ale častejšie nám robia radosť, vedia nás rozosmiať i prejaviť lásku a vďačnosť. Deti sú naša veľká radosť, ale aj zodpovednosť. Sú to naše slniečka a sme za ne Bohu vďačné. mamka

Mamka má rada pesničky. Tancuje zumbu. Chodí do práce. Má rada zvieratká. Anetka

Niekedy sú veru nezbedníci, ale ich dobrosrdečnosť, láskavosť, nevinnosť, šikovnosť, múdrosť prevyšuje vlastnosti, ktoré sa ako rodičia snažíme ešte „okresať.“ Sú milé, usmievavé, radi pomôžu, energické, štedré, minútu neposedia. Ich večné otázky, fakt je to denne aj niekoľko sto otázok pre mňa ako mamu a s úsmevom musím dodať, že niekedy skoro iba jedna pre otca a to tá: „Ocííí… a kde je mamka?“ Ale ako každá mamka, ani ja by som tie svoje deti nevymenila za nič na svete, lebo sú kúskom mňa, všetko s nimi prežívam a niekedy mám pocit, ako keby boli so mnou ešte stále spojené pupočnou šnúrou. mamka

-re-