Ruženec

Aj naše ružencové bratstvo sa modlí pred každou sv. omšou Posvätný ruženec. Často sa pre modlením pýtame aké tajomstvo sa máme modliť? Našli sme na internete podobnú otázku aj s odpoveďou. Prinášame ju v plnom znení.


Aký ruženec sa modliť v pôste a na Veľkú noc?

K tomu, aký ruženec je vhodné modliť sa v jednotlivých dňoch týždňa, už vyšlo mnoho poučných publikácií. Len zopakujem, že v pondelok to má byť radostný, v utorok bolestný, v stredu slávnostný, vo štvrtok ruženec svetla, v piatok bolestný ruženec, v sobotu radostný a v nedeľu slávnostný. Tiež sme však boli naučení, že od adventného času až do skončenia vianočného obdobia je vhodné modliť sa len radostný ruženec, ktorého tajomstvá zvýrazňujú spomínané liturgické obdobia. V pôstnom sa modlieva bolestný ruženec a vo veľkonočnom (až do Zoslania Ducha Svätého) len slávnostný. V cezročnom období sa zase modlievajú všetky ružence tak, ako som to už spomenul v úvode listu. Ruženec sa aj s manželkou, ktorá je horliteľkou ružencového bratstva, modlievame denne s rádiom Lumen. A práve tam sa v adventnom období modlia aj naďalej postupne všetky ružence. Ostávam z toho trochu zaskočený. Možno už vyšli nejaké nové odporúčania, o ktorých som nepočul. Mám už 70 rokov a veľmi ma táto otázka zaujíma. Prosím o jej vysvetlenie. (Štefan K.)

Vďaka za vašu otázku, ktorá je pomerne častá, ale zároveň je stále pre mnohých nejasná. Vždy platí rozdelenie, ktoré nám po zavedení tajomstiev svetla objasnil sám Ján Pavol II. v liste o ruženci. Toto rozdelenie platí počas celého roka – v pondelok a sobotu radostný, v utorok a piatok bolestný, v stredu a nedeľu slávnostný, vo štvrtok ruženec svetla. Je to stanovené pápežom a platí to aj na Slovensku, čo potvrdila KBS.

Ruženec ako príprava na Eucharistiu

Ján Pavol II. nás však vyzval aj k tomu, aby sme modlitbu ruženca rozvíjali, nie „omieľali“. Aby naše modlitby neboli len opakovaním formúl, stále rýchlejším tempom a zvyšujúcim sa počtom slov a Zdravasov. A preto ak chceme rozvíjať modlitbu ruženca – zvlášť, ak sa ho modlíme pred svätou omšou v kostole – je potrebné, aby nás ruženec pred svätou omšou pripravil na dôstojné slávenie Eucharistie. Zároveň je potrebné, aby bol ruženec pred svätou omšou v súlade s liturgickým obdobím. Svätá omša – Eucharistia – je vrcholom všetkých modlitieb, ona je tou modlitbou, z ktorej majú vychádzať a ku ktorej majú smerovať všetky ostatné modlitby, pobožnosti a iné duchovné aktivity.

Všetci poznáme kalendárny rok, ktorý má dvanásť mesiacov a v nich sa opakujú obdobia – jar, leto, jeseň, zima. Prežívanie našej viery počas roka je tiež rozdelené na jednotlivé liturgické obdobia, ktoré tvoria liturgický rok. Jednotlivé liturgické obdobia pripomína aj farba kňazského rúcha (biela, fialová, prípadne ružová, zelená a červená). Nový liturgický rok začína adventným obdobím, ktoré je prípravou na narodenie Ježiša Krista, teda na slávenie Kristovho vtelenia – na obdobie vianočné. Vrcholom a centrom liturgického roka je Veľká noc – utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ktoré je najdôležitejším obdobím a preto aj najdlhšie trvá. Ako vieme, na všetko dôležité a veľké je potrebné dobre sa pripraviť. Preto veľkonočnému obdobiu predchádza pôstne obdobie, štyridsaťdňová príprava na slávenie Veľkej noci. A potom ako aj v živote, aj v liturgii sú dni všedné. Nazývame ich feriálne – cezročné.

V jednotlivých obdobiach liturgického roka sa zdôrazňuje niektoré tajomstvo našej viery. V pôstnom období si intenzívnejšie ako inokedy pripomíname Ježišovo utrpenie a vykupiteľskú smrť. Liturgické texty pôstneho obdobia majú charakter pokánia, obety, pripomínajú, čo je skutočne dôležité. Aby nám tieto dôležité skutočnosti neunikli počas svätej omše a aby naša modlitba ruženca bola v súlade so slávením liturgie pôstneho obdobia, je vhodné pred svätou omšou v pôstnom období modliť sa a rozjímať nad tajomstvami bolestného ruženca. Samozrejme, okrem nedele, ktorá je v každom období, celý rok slávením Veľkej noci, Kristovho víťazstva nad smrťou. Teda v nedeľu je vždy vhodné modliť sa slávnostný ruženec. Tohto roku nastane situácia, že slávnosť Zvestovania Pána sa bude sláviť počas veľkonočného obdobia, a preto, aby v tento deň bola modlitba ruženca pred svätou omšou v súlade s liturgiou, je vhodné modliť sa radostný ruženec napriek tomu, že bude prebiehať veľkonočné obdobie. V období cez rok mimo adventného, vianočného, pôstneho a veľkonočného obdobia platí rozdelenie stanovené pápežom Jánom Pavlom II.
Dovolím si zdôrazniť, že každú prípadnú zmenu, týkajúcu sa modlitby ruženca v kostole je potrebné zaviesť vždy so súhlasom správcu farnosti.

Čo hovorí direktórium o ľudovej zbožnosti?

Podobne nám rozvíjanie modlitby ruženca pripomína direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii: „Toto rozdelenie, dôsledne zachovávané, môže dakedy spôsobiť kontrast medzi obsahom tajomstiev a liturgickým obsahom dňa: napríklad ak by sa brali bolestné tajomstvá na Vianoce, ktoré pripadnú na piatok. V takýchto prípadoch sa môže vychádzať zo zásady, že liturgický charakter určitého dňa má prednosť pred jeho umiestením v týždni; ako aj, že nie je v nesúlade so zameraním ruženca urobiť v určitých dňoch liturgického roka patričné nahradenie bežných tajomstiev tajomstvami, ktoré umožnia ďalšie zladenie nábožného cvičenia s liturgiou dňa. Napríklad robia správne veriaci, ktorí sa 6. januára na slávnosť Zjavenia Pána modlia radostné tajomstvá a pri piatom desiatku rozjímajú o poklade mudrcov namiesto znovunájdenia dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme. Prirodzene, tieto náhrady treba robiť uvážlivo a brať pritom ohľad na Sväté písmo a liturgickú povahu dňa“ (z knihy Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, Zásady a usmernenia, SSV Trnava 2005, s. 168-171).

fr. Šimon Tyrol, OP provinčný promótor pre ruženec

„A diabol od neho odišiel…“


Áno, je to pravda. Ak s ním nebudeme vyjednávať, tak odíde. Pred nami je 40 dní a nocí. Počítajme s tým, že keď si dovolil prísť k Božiemu Synovi a vyjednávať s ním, pokúšať ho, dovolí si prísť, ba príde aj k nám. Nenaľakajme sa, lebo Pán je pri nás a lepšie by bolo, ak by bol aj v nás.

Ja som síce dnes nekázal k evanjeliu o pokúšaní. Už štvrtú nedeľu kážem o desiatich Božích prikázaniach, pravda, ešte som iba pri vstupe. Aj na budúcu nedeľu bude vstup a potom začnem prvý príkaz. Nedá sa to iba tak narýchlo a mať to čím skôr za sebou. Bolo by to o ničom. Pred nami je celý rok – Rok viery – a v tomto roku chcem každú nedeľu v rámci duchovnej obnovy hovoriť o prikázaniach. Rozmýšľam, že asi aspoň 4 – 5 nedieľ budem hovoriť o jednom prikázaní, podľa situácie, aj keď by sme prešli do ďalšieho roku, to nič. Bohu vďaka, musím sa pochváliť, mám veľmi dobrých poslucháčov. Kostol je „preplnený“, ľudia pozorní, počúvajú, veľmi dobre sa mi káže. Daj Bože, aby to prinieslo plody!

Chválim Pána, že aj pôstna katechéza sa nám podarila. Urobili sme veľký kríž z tŕnia. Každý tŕň je môj hriech, ktorý Kristus vzal na seba. Hlavná myšlienka je: „Zo stromu v raji prišla na nás smrť, zo stromu kríža dostali sme nový život!“
Deti, ale aj kto bude chcieť z dospelých, za účasť na sv. omši a krížovej ceste vymaľuje lístok, ktorý napichnú na tŕň. Do Veľkej noci sa strom kríža zazelená. To bude symbol nového života, ktorý nám Ježiš daroval svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Verím, že niekoho to osloví, že niekomu aj táto katechéza pomôže.

Každý deň máme krížovú cestu podľa rozpisu. Dnes sa modlili manželské páry a modlili sme sa ju za naše rodiny na Ukrajine, rodiny v našej farnosti i rodiny, ktoré utrpeli v Celabinsku na Urale. Okrem iných úmyslov sa budeme každý deň modliť krížovú cestu za konkláve, za nového Sv. Otca.

Bohu ďakujem, že ma poslal do tejto farnosti, že mi dal týchto farníkov, že mám komu slúžiť. Hneď po Novom roku sme po sobotách začali s bezprostrednou prípravou na 1. sv. prijímanie, ktoré bude 12. mája 2013 a pristúpi 7 detí.

Minulú nedeľu, deň pred Lurdskou Pannou Máriou, som udelil počas sv. omše pomazanie chorých. Počas omše ho prijalo 50 ľudí a po domoch 30. Mám radosť, že moji farníci sa neboja pomazania, že to neberú ako „ostatné pomazanie“:))

Nepíšem Vám preto, aby som sa chválil, ale aby sa Božie Slovo šírilo aj v tomto Roku viery.

V prílohe Vám posielam kríž s našimi hriechmi.

Pozdravujem, pamätám, žehnám.

P.S.:
Nakoniec od Neho predsa odišiel. Čo mal robiť, keď sa mu JHS nepoddal? Tak nech sa stane aj našom prípade, keď príde k nám, aby odišiel a nemal nad nami moc.

o. Adrián, Dovhe, Ukraina

SV. OSKAR, biskup (801? – 865)



Svätý Oskar sa uctieva ako apoštol európskeho severu, zvlášť Dánska. Toho roku sviatok vyšiel spolu so sv. Blažejom 3. 2. 2013.Narodil sa niekedy okolo roku 801 v blízkosti známeho benediktínskeho opátstva Corbie (terajšie severozápadné Francúzsko). Pochádzal pravdepodobne z prisťahovanej saskej rodiny. Výchovu a vzdelanie dostal v benediktínskom kláštore, kde sa na žiadosť cisára Karola Veľkého pripravovali saskí mladíci na misijnú prácu v Sasku a v iných krajinách severnej Európy.

Oskar sa stal benediktínom, a keďže vynikal učenosťou, poslali ho roku 823 ako učiteľa do novozaloženej kláštornej školy Korvey v Sasku.

V tom čase skúšali niektorí misionári pôsobiť v Dánsku. No nedarilo sa im. Väčšia nádej na úspech sa ukázala, ked roku 826 následník dánskeho trónu Harald prijal v Mohuči slávnostne krst. Ked sa Harald vracal do svojej krajiny, franský cisár Ľudovít Pobožný mu dal k dispozícii ako misionára benediktínskeho kňaza a učiteľa Oskara. Oskar nedosiahol v Dánsku nijaký väčší úspech. Lepšie sa mu darilo vo Švédsku, kde v meste Bjôrkó založil väčšiu cirkevnú obec a vybudoval kostol. Bol to prvý kostol v Škandinávii.

Roku 831 sa Oskar vrátil do Saska, kde dosiahol zriadenie hamburského biskupstva. Toto biskupstvo malo byť strediskom a oporným bodom misionárskej práce v Škandinávii. Prvým hamburským biskupom sa stal on.

Roku 832 išiel Oskar do Ríma, kde pápež Gregor IV. nielen potvrdil jeho biskupskú voľbu, ale vymenoval ho i za apoštolského legáta pre Dánsko, Švédsko a severných Slovanov. Oskár zveril hlásanie evanjelia vo Švédsku svojim rehoľným spolubratom Gautbertovi a Nithardovi. On sám išiel do Dánska, kde bola ťažšia situácia. Aby položil pevnejšie základy kresťanstva v tejto krajine, dal školiť viacerých dánskych mladíkov v novom kláštore v Turholte pri Bruggách (terajšie Belgicko). Toto však netrvalo dlho, lebo pri politickom delení Franskej ríše roku 843 Oskar stratil turholtský kláštor. Ďalší úder pre Oskarovu misiu bolo zničenie Hamburgu normanskými pirátmi roku 845.

Kráľ Ľudovít Nemec chcel pomôcť Oskárovi v ťažkej situácii a preto mu ponúkol uprázdnené brémske biskupstvo. Takto vzniklo spojené hambursko-brémske biskupstvo, ktoré bolo základňou pre ďalší rozvoj kresťanstva na severe. Roku 864, teda rok pred Oskarovou smrťou, bolo toto biskupstvo povýšené na arcibiskupstvo.

Medzitým však Oskar znovu pôsobil v Dánsku, kde si získal kráľa Horida a pre mladé kresťanské spoločenstvá vybudoval päť kostolov. Smutné správy dostal zo Švédska, kde jedného z jeho rehoľných spolubratov zabili a druhého vypovedali. Oskar sa tam vybral sám. Švédskeho kráľa Olafa získal pre kresťanstvo a upevnil kresťanské obce, ktoré už predtým so spolubratmi založili. Pokračovaním misijnej práce poveril Remberta, ktorý sa neskôr stal i jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci Hamburg-Brémy.

Keď Oskar cítil, že sa blíži koniec jeho života, utiahol sa do ústrania, kde sa venoval modlitbe a rozličným skutkom lásky k blížnym. Zomrel v Brémach 3. februára 865.

Svätý Oskar sa uctieva ako apoštol Škandinávie a osobitne Dánska a Schleswicko-Holsteinska. Je pravda, že nezískal v týchto krajinách nijaké prenikavé úspechy, ale poníženou a vytrvalou misionárskou prácou položil solídne základy, na ktorých mohli stavať iní. Viacerí cirkevní dejepisci zdôrazňujú skutočnosť, že sv. Oskar pracoval na ťažkom misijnom poli väčšinou sám. Chýbala mu vážnejšia podpora, ktorú mu neposkytli v potrebnej miere ani kresťanskí panovníci, ani biskupi, ba ani jeho rehoľní spolubratia. Preto tým väčšmi vyniká vernosť, ktorú zachoval Bohu a jeho osobné hrdinstvo.

Poznámka redakcie:

Pôvod mena Oskar je zo staronemeckého Ans+gér, čo znamená boží oštep. Meniny vo svetskom kalendári má 8. augusta.
Toto meno je dnes už ojedinelé. Aj v našej farnosti je nositeľom tohto mena už iba jeden veriaci.

-re-

Denné povzbudenia


Boh ťa pozná a spojil sa s tebou v Kristovi. (Jer 1, 5)

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa…“

Keď chodíme do školy, keď svojimi zmyslami objavujeme ako fungujú veci, javy a osoby, ktoré stretneme, hovoríme, že ich „spoznávame“. Keď stretneme niekoho, kto sa nám páči, pýtame sa na jeho záujmy, koníčky, radi pozorujeme prejavy jeho emócií.

To je naše západné ponímanie poznania, ktoré sa deje poväčšine na úrovni intelektu, zmyslov či emócií. Je veľmi vzdialené „poznaniu“, ako ho vníma východná mentalita, napr. Hebreji. Keď sa my pozeráme na stoličku, opíšeme ako vyzerá, z čoho je vyrobená, akým spôsobom poskladaná, ako funguje. To je náš spôsob poznávania. Biblické poznanie je iné. Toto „poznanie” si na stoličku sadne.

Hebrejské slovo יָדַע, (yaw-dah‘) , znamená „poznať.“ Prvýkrát je v Písme použité, keď „Adam poznal svoju ženu Evu“ (Gn 4,1 ). Splynutie dvoch ľudí v intímnom akte lásky, splynutie tela i duše, je asi to najbližšie, čo vyjadruje biblické „poznanie“ vecí či ľudí.

Toto je poznanie, ktorým pozná dokonale iba Boh. On nepoznáva podľa farby vlasov, podľa úspechu v práci, podľa výšky konta. Nepoznáva ani podľa toho, ako dobre sa správaš, alebo koľko hriechov si spravil dnes či spravíš zajtra. Boh „vidí do srdca“ (1 Sam 16, 7). Boh ťa pozná, aký v skutočnosti naozaj si. A to nie je ani zďaleka všetko.

Boh hovorí, že „ťa poznal, (yaw-dah‘)“, ešte predtým, ako si sa narodil. Kedy presne ťa to „poznal“? Bolo to ešte pred stvorením sveta (Ef 1, 4). Boh ťa poznal tak intímne, Boh ťa pozná tak dobre, že je do teba zaľúbený až po uši. To, čo zažíva milenecký pár v najintímnejšej chvíli, je len obrazom toho, ako Boh pozná teba. Boh sa s tebou miloval už pred stvorením sveta. Už vtedy poznal, akým si a nikdy na to nezabudol.

Aby sme tomu uverili, Boh sa stal jedným z nás. Kristus objal človečenstvo, objal teba v našej úbohosti, túto úbohosť vyniesol na kríž a tam sa ňou raz a navždy vysporiadal. V Jeho zmŕtvychvstaní si aj ty vstal k novému životu, kde si nerozlučne objatý Trojicou. Si súčasťou jej života, jej dynamiky, lásky a intimity. Pretože ty si v Kristovi a On je v tebe. Kristus nie je príčina, prečo nás Boh miluje. Kristus je dôkazom toho, ako nás miluje.

Nechajme sa teda milovať Bohom, on nás pozná ako skutočných svätých a milovania hodných. Neverme klamstvu, že sme hriešnici, neverme hriechu, že nás má v moci. Dôverujme Jeho „poznaniu“, odpočívajme v Kristovi a nechajme život Trojice plynúť cez nás von.

http://zamyslenia.rybka.sk

ROZHOVOR

Tu na tomto mieste zvykneme uverejňovať rozhovor, ktorý dokumentuje ľudí okolo nás, v našej farnosti. Niektoré rozhovory sú však aj svedectvami. Preto sme sa v tomto čísle rozhodli uverejniť svedectvo jedného mladého človeka. Volá sa Slavomír Baláž. Odkiaľ pochádza, nie je podstatné a ani mi to nepovedal. Zoznámili sme sa cez internet, keď ma poprosil o adresu do časopisu Milujte sa. Poprosil som ho, aby svoje svedectvo poslal aj nám. Stalo sa. My ho teraz, v tomto pôstnom období, ponúkame vám – našim čitateľom ako svedectvo o sile sviatosti zmierenia. Ako svedectvo mladého človeka, ktorý v dnešnom svete zblúdil ako márnotratný syn, ale Otec ho naspäť prijal do svojej milosrdnej a láskavej náruče.


Rád by som sa s vami podelil o skúsenosť, ktorú som zažil s Pánom Ježišom po spovedi.

Pochádzam z kresťanskej rodiny, rodičia mňa a mojich súrodencov od malička učili láske k Bohu, blížnym a snažili sa nás vychovávať v kresťanskom duchu, za čo som im veľmi vďačný. Miništroval som už od svojich siedmich rokov, postupne v období puberty som s tým prestal, hlavne preto, lebo som si hovoril, že to už nie je pre mňa. Stále viac ma lákalo chodiť na diskotéky a byť s partiou. S kamarátmi som častejšie trávil večery, až sa to postupne stávalo pravidelne. Prestávalo sa mi chcieť chodiť do kostola, a keď som tam šiel, tak väčšinou len zo zvyku. S kamarátmi som strávil každý víkend na diskotékach, chatách a minul som takto aj veľa peňazí. Nevedel som si predstaviť, žeby som chýbal, alebo s nimi nebol na nejakej akcii, ktorá bola vždy o alkohole. Párkrát som dokonca riadil auto pod jeho vplyvom, vyskúšal som tiež marihuanu.

Mal som v tej dobe aj vnútorné problémy, nevedel som sa vysporiadať s niektorými vecami, nájsť si dievča, žiť otvorene bez predsudkov a vlastne byť tým istým človekom ako v práci, tak vonku i doma. Všetko sa mi to nejako motalo, tak som sa to snažil týmto spôsobom v sebe utlmiť. S kamarátmi som sa cítil vždy fajn. Aj keď sme sa opili, bolo to príjemné a, hlavne, robil som to pre tento pocit. Každú akciu sme si poriadne užívali, ale stále to malo ten istý koniec. Ráno ma bolela hlava, videl som smutné a vyčítavé pohľady mojich rodičov, ktorým som tým veľmi ubližoval a veľakrát sa s nimi ešte aj hádal. No vždy potom som mal výčitky svedomia, taký vnútorný nepokoj.

Aj pri mojej snahe modliť sa, dokonca, keď som sa nad ránom vrátil domov opitý, skoro vždy som pokľakol pred obrazom Panny Márie a Pána Ježiša. Nijaké viditeľné zmeny som vo svojom živote nebádal, aj keď vo svojom vnútri som stále cítil, že Pán Ježiš má o mňa veľký záujem. Neskôr som ale pochopil, že to bolo preto, lebo som žil v hriechoch. K spovedi som síce pristupoval, ale s vedomím, že hriech, alebo hriechy zopakujem a častokrát ešte v ten deň. Nechcel som sa zrieknuť svojho spôsobu života, neveril som Pánu Bohu a preto som sa ani veľmi nesnažil polepšiť a takto dovoliť Pánu Bohu, aby ma vyslobodil. Mal som často pesimistické myšlienky, nebol som šťastný. Pán Ježiš stále trpezlivo s láskou čakal a klopal na moje srdce. Tak to pokračovalo ešte niekoľko rokov.

Dlhšiu dobu som pracoval v zahraničí na rôznych miestach. Aj keď som tam spoznal veľa ľudí a nabral mnohé skúsenosti, môj život stále nebol akosi naplnený a vnútorne mi vždy niečo chýbalo. Napriek tomu som sústavne pociťoval, že Pán Boh nado mnou bdie, stará sa o mňa a ochraňuje ma. Moji rodičia sa za mňa veľa modlili aj modlia sa a sú pre mňa veľkým vzorom. Medzičasom som mal aj viaceré známosti s dievčatami, ale vždy to boli vzťahy na diaľku, tak to dlho nevydržalo, trochu som začínal byť zúfalý už aj z toho. V zahraničí som sa tiež zoznámil s jedným dievčaťom. Začali sme spolu chodiť, mal som ju rád, no vnútri mi niečo hovorilo, že to nie je ono. Bol to zvláštny pocit, akoby mi nejaký vnútorný hlas hovoril, že to nie je dievča pre mňa, ale že všetko príde, len ešte musím vydržať, aj keď to bude pre mňa ťažké. Ona nebola veriaca, aj keď vtedy mi to až toľko nevadilo, no napriek tomu som si bol vedomý toho, že to, ako som s ňou žil, sa Pánu Bohu nepáči a ešte viac som sa takto od neho vzďaľoval. Za krátku dobu sa so mnou rozišla. Bola to pre mňa veľká rana, mal som v tej dobe ťažké obdobie aj v práci. Vyčítal som Pánu Bohu, že musím takto trpieť a že mi nedopraje už ani dievča.

Pán Boh je milosrdný Otec, bol aj pri týchto mojich trápeniach, ktoré som si spôsobil sám. Posielal mi do cesty ľudí, cez ktorých sa ku mne prihováral, veľmi často aj cez moju sestru rehoľnú sestričku, ktorá ma aj teraz vie vždy povzbudiť. Asi o tri mesiace som sa rozhodol odísť z toho mesta, aj keď som tam prežil pekné chvíle a mal som tam veľa kamarátov. Hneď na to mi Pán Boh poslal do cesty ďalšiu prácu, a to vo Francúzsku – ponúkol mi ju môj ujo, ktorý tam už dlhšiu dobu pracoval. Vzal aj môjho brata, čo ma veľmi potešilo, lebo ho mám rád a dlho sme sa nevideli, keďže on bol v Anglicku. Pracovali sme na stavbách. Aj keď mňa táto práca veľmi nebavila, ale mohol som si zarobiť dosť veľa peňazí a vybudovať si k nej lepší vzťah. Tiež som si tam často vypil, bol som pri peniazoch, no pocit vnútornej prázdnoty som pociťoval stále. Trvalo to asi rok.

Raz sa ma doma mama opýtala, či si nechcem prečítať skutočný príbeh Glórie Polo. Namietal som, že ja to čítať nepotrebujem a podobne. Potom, ako mi sestra povedala, o čom to je, tak ma to začalo lákať a za pár dní, keď som niečo hľadal na internete, tak som si ho prečítal. Príbeh Glórie Polo ma veľmi dojal a, priznám sa, trochu som sa aj zľakol, keď som si ho porovnal s mojím životom. Po dlhšom uvažovaní nejakým spôsobom zmeniť svoj život som sa po prečítaní tohto príbehu rozhodol, že začnem od úprimnej spovede, a to hlavne z niektorých ťažkých hriechov, ktoré ma trápili aj viac ako pätnásť rokov a že sa to všetko nebudem báť povedať, prípadne vysvetliť kňazovi, lebo aj to bol môj problém pri spovedi.

Bál som sa toho, čo si kňaz o mne pomyslí, alebo či ma niekam nepošle, tak som niektoré hriechy pri spovedi dovtedy radšej zatajil, alebo nepovedal presne a tak sa opakovane dopúšťal svätokrádeže. Mojím veľkým trápením bolo, že som veril rôznym pokušeniam, myšlienkam, číslam, neviem to tak presne pomenovať, ale už som v tom bol dosť zamotaný, no viem, že to všetko bola diablova robota, aby ma aj takýmto spôsobom oklamal a postupne celkom získal. Trápili ma aj iné hriechy, na ktorých som bol závislý. Neskôr som si uvedomil aj to, že Pán Ježiš ma po viacerých nehodách, pri ktorých som mohol ľahko zomrieť, a to v ťažkom hriechu, nechal žiť a dal mi tak vždy šancu. Rozhodol som sa, že začnem úplne odznova od tých najmenších nedostatkov a hlavne sa budem zo všetkých síl snažiť neopakovať hriechy, vydržať, aj keď to bude ťažké. Začal som sa modliť k Pánu Ježišovi, aby som chcel a vedel byť každý deň a každú chvíľu závislý len na ňom.

Asi o dva dni som šiel na spoveď. Predtým, než som vstúpil, mal som veľký vnútorný strach z toho, či sa dobre vyspovedám, čo mi povie kňaz, ale už som sa toho vnútorného bremena chcel veľmi zbaviť. Po spovedi som pocítil obrovskú úľavu, ako keby zo mňa spadlo veľké závažie, ktoré som so sebou vláčil celé tie roky. Bol to presne opačný pocit toho, aký som prežíval pred spoveďou. Odrazu som vnímal úplne ináč ako dovtedy svätú omšu aj evanjelium a veľmi živo som cítil Božiu prítomnosť na oltári, bolo to nádherné. Dostal som chuť sa modliť a začal som v modlitbe cítiť zmysel môjho života a čerpať z nej veľkú silu, dovtedy som to nikdy nezažil. Predtým som vôbec nechápal, že modlitba je živý rozhovor s Pánom Ježišom. Myslel som si, že je to na obtiaž a že musím každý deň o niečo prosiť, kľačať a bezvýznamne opakovať nejaké modlitby. Mal som k nej miestami až odpor, častokrát som mame vykrikoval, že sa doma len modlí. Teraz sa modlím každý deň sv. ruženec aj iné modlitby a v piatky sa tiež postím. Ďakujem Pánu Ježišovi za tento krásny dar, chcem sa modlitby a vytrvalosti v dobrom držať po celý život s Pomocou Pána Ježiša. Uvedomil som si, akú silu má svätá spoveď, keď to človek myslí vážne. Môže sa vykúpať v Božom milosrdenstve, ktoré tam na nás čaká s veľkou láskou a otvorenou náručou. Stačí len uznať svoju slabosť a chcieť začať odznova, o ostatné sa už postará Pán Ježiš.

O pár dní na to sme opäť museli ísť do Francúzska za prácou. Práve začínal pôst pred Veľkou nocou. Stále som mal pocit, že by som si mohol spraviť lepšiu generálnu spoveď a pripraviť sa na ňu ešte lepšie. Počas toho mesiaca som pri sebe každý deň ako nikdy predtým cítil obzvlášť blízko prítomnosť Pána Ježiša. Pociťoval som, že je úplne blízko mňa, díva sa na mňa pri práci, na obede len s tým rozdielom, že som ho fyzicky nevidel. Bolo to veľmi, veľmi krásne. Celú dobu som prežíval taký vnútorný boj, spytoval som si svedomie, mal som silnú túžbu lepšie sa vyspovedať a tak som si aj zapisoval hriechy. Cítil som, že diabol mi vyčíta moje nedostatky, hriechy z minulosti, chcel mi tým pokaziť radosť a takýmto spôsobom ma presvedčiť o tom, že to, čo chcem, nemá zmysel. Nadobudol som krásny vzťah k Panne Márii a tiež intenzívne pociťoval jej nežnú lásku a pomoc, neskôr som tiež prijal škapuliar. Cez moju mamu sa mi dostal do rúk aj časopis Milujte sa, tak som si ho vzal so sebou do Francúzska. Veľmi ma povzbudzovali články o svätcoch a skúsenosti ľudí, ktoré tam boli. Ďakujem vám všetkým za to! Stále som rozmýšľal, kam ísť na spoveď. Po francúzsky som nevedel a iných kňazov sme tam nepoznali.

Raz v nedeľu sme nešli na sv. omšu do obvyklého kostola, ale na iné miesto. Tam jedna pani v kostole spoznala, že sme cudzinci, prihovorila sa nám a opýtala sa nás, odkiaľ sme. Potom povedala, že tam slúži jeden kňaz z Poľska a po sv. omši nás zoznámi. Tak sa aj stalo. On nás potom pozval k sebe na návštevu s tým, že sa u neho môžeme vyspovedať. Bolo to len kúsok od miesta, kde sme bývali. Dohodli sme sa a o pár dní sme k nemu prišli. Potešilo ma to, vedel som, že nám ho poslal Pán Ježiš. S jazykom nebol problém, lebo poľsky trochu rozumieme. Aj pred touto spoveďou som mal ešte strach. Bola tiež krásna. Pred ňou som v duchu odpustil všetkým, ktorí mi v živote ublížili. Po nej na nás kňaz Jozef vkladal ruky a vzýval Ducha Svätého. Pocítil som veľkú ľútosť nad hriechmi, až som sa rozplakal. Bolo to veľmi krásne. Nikdy predtým som sa necítil taký voľný a slobodný, v srdci som mal obrovskú radosť a pokoj, všade som živo cítil Božiu prítomnosť.

Bolo to prenádherné, cítil som až nebo. Kňaz Jozef je exorcista a po chvíli ma ešte zavolal, znovu sa nado mnou pomodlil, vyháňal odo mňa aj zlého ducha hudby ako je: house, techno, metal… Tieto druhy hudby už nepočúvam a viem, že človeku to môže tiež veľmi uškodiť. Dostal som aj pomazanie chorých, vyšetrenie doma u lekára dopadlo, ďakujem Pánu Bohu, dobre. Aj nad mojím bratom sa kňaz Jozef pomodlil. Pán ma vykúpal vo svojom milosrdenstve, zaodel svojou láskou a znovu prijal ako márnotratného syna. Bolo to nádherné stretnutie s Pánom Ježišom. Stalo sa to v deň výročia smrti Jána Pavla druhého, asi aj zhruba o tej hodine, kedy zomrel. Keď sme prišli s bratom domov, zbavili sme sa všetkých zlých filmov a hudby, čo sme mali.

V tejto farnosti vo Francúzsku sme boli na sv. omši na Kvetnú nedeľu. Hlboko som ju prežíval, cez premenenie som pocítil veľmi blízko prítomnosť Pána Ježiša. Od radosti mi vyšli slzy. Je to vždy krásny pocit blízkosti Pána. Viem, že svätá omša je najväčší dar od Nebeského Otca. Mal som pocit, že Pán ma miluje, ako keby som bol jediný na celej zemi, ale viem, že takto miluje každého z nás. Pán Ježiš ma nenechal dlho čakať a poslal mi do cesty veriace, pekné dievča, s ktorou sme rok a pol manželia. Je pre mňa v živote dobrou oporou a som za ňu Pánu Ježišovi vďačný. Moja vďaka Pánovi patrí aj za všetky dobrodenia, ktorými mňa a moju rodinu sprevádza v každom momente.

Pán Ježiš mi každý deň či už v práci, škole, alebo na rôznych miestach cez rôznych ľudí, alebo duchovnými „zázračikmi“ ukazuje, že je pri mne a že mu v každej aj ťažkej situácii môžem na sto percent dôverovať. Veľmi chcem byť dobrým kresťanom, manželom, milovať všetkých blížnych a raz vrúcne objať Pána Ježiša. Chcel by som k tomu povzbudiť všetkých a povedať, že s Pánom Ježišom nič nie je nemožné.

Nebojte sa spovedať sa zo všetkých hriechov, aj z tých zdanlivo ľahkých, alebo malých. Po každom páde znovu vstať a vrhnúť sa do Ježišovej láskavej náruče. On na nás čaká vždy trpezlivo, s láskou, je stále s nami. Aj nám to sľúbil: „Nezanechám ťa, ani neopustím“, preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ (Hebr 13; 5-6)
Úprimná častá spoveď je prevencia pred ťažkým hriechom a upevňuje náš vzťah s Pánom Ježišom.

Slavomír Baláž
snímky: autor

pripravil: M. Magda

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Už po štvrtýkrát sme sa zišli v pôstnej dobe na nedeľnej bohoslužbe. Počujeme v nej o návrate márnotratného syna k Otcovi. Poslúchli sme už naliehavé volanie cirkvi k pokániu? Už ste si očistili svoje duše vo sviatosti zmierenia? Ako vyzerá teraz tvoja duša? Zamyslime sa nad tým.

Milí priatelia,
zaiste mnohí poznáte nie jedného bohatého človeka. O jednom takom človeku rozpráva A. Urban. Mal pole, obchod, krčmu, pílu. Tiež mal dvoch synov. Jeden sa mu nevydaril, uhýbal, pošmykol sa a otec ho vyhnal z domu. Syn sa zaťal, padal hlbšie a hlbšie až našiel svoj domov ako trestanec v žalári. Prišiel čas, kedy tento dedinský boháč sa pripravoval na odchod z tohto sveta. Niekoľko hodín pred smrťou ho navštívil duchovný správca. „Nenamáhajte sa, dôstojný pane. Prehral som život.“ V roku 1945 mal toľko peňazí, že ich mohol vidlami naberať. Potom zrazu nemal nič, ani peniaze, ani pílu, ani obchod, ani hostinec. Stratil všetko. „Milosrdenstvo Božie je veľké“, hovorí duchovný otec. „Ale to vy len tak hovoríte, to vy musíte. Mnoho som počítal, ale s touto chvíľou, ktorá za dve, tri hodiny príde, som nepočítal…“ Zmĺkol a už viac neprehovoril.

O pätnásť rokov mala byť do tohto hrobu uložená i jeho manželka. Hrob bol otvorený, kosti vykopané, dané do jedného uzlíka, aby znova na druhý deň boli uložené. Ráno k úžasu všetkých boli tieto kosti nájdené porozhadzované po cintoríne, rozbitá bola aj lebka. Pred niekoľkými dňami prišiel jeho syn z väzenia. Potom stál znova pred súdom. Krátka otázka sudcu: „Priznajte sa, urobili ste to vy?“ „Áno.“ „A prečo?“ „Pätnásť rokov som na túto chvíľu čakal. To on, otec, zo mňa urobil to, čo som teraz. Mal len mamonu, jeho život, mám prehratý život i ja. Dával mi najprv všetku slobodu a potom, keď som sa pošmykol, padol, tak mi nepodal otcovskú ruku, nepomohol.“ Tento zážitok rozprával kňaz A. Urban z Lukova.

Všimnite si otca z dnešného evanjelia: „Istý človek mal dvoch synov…“, počuli ste príbeh rozprávaný samým Pánom Ježišom už pred dvetisíc rokmi. Je to starý príbeh, ale majúci čo povedať i dnešnému človeku. Príbeh, ktorý poznáme už od detských rokov. Pri kázňach je pozornosť obvykle zameraná k tomu nevydarenému márnotratnému synovi. Nevydarení synovia sú i dnes. Toto podobenstvo nie je ojedinelým prípadom v dejinách.

Všimnime si však dnes otca. Syn postupuje podľa vtedajších právnych noriem. Chce svoje. Vie, že otec mu to musí dať. Podiel, ktorý mu patrí. Reagovali by ste tak ako ten otec v evanjeliu? Otec mlčky urobí, o čo ho mladší syn žiada. Otec delí, nie grunt, nie pôdu, ale to, čo bolo zarobené, to na čom obaja synovia pracovali. Starší dostane práve toľko ako mladší. Nie je poškodený. Len ten mladší ide s peniazmi preč. Otec k tomu mlčí. Nechá ho ísť, nezdržuje, nevyčíta, nevyhráža sa mu za jeho chrbtom. Nebeží za ním, aby ho volal späť. Nehľadá ho, nezvoláva… Čaká…

V živote syna prišli chvíle, kedy sa prebudil zo sna. Nastala kritická situácia. Stal na pokraji priepasti. Ocitol sa na smetisku života. Vstúpil do seba, keď pocítil najväčší pád a poníženia, keď jedol so sviňami a s veľkou pokorou sa vracia. Otec syna ponížil. Pochopil, že tam, kde sa nevydarený syn vracia v slzách, nie je treba ďalších výčitiek a napomenutí. Tu je na mieste otvorená náruč a slovo odpustenia.


Nakoniec mám i ja pre vás tri výzvy:

1. K otcom – možno i u nás tu vo farnosti sú otcovia a matky, ktorých syn či dcéra sa vzdialili, alebo lepšie povedané, odcudzili sa. Dali ste im podľa vašej mienky všetko, a predsa to nebolo ono. Vy, súčasní i budúci otcovia, je treba hlboko si vštepiť do pamäti: To najlepšie, čo môžete svojim deťom dať, je čas, ktorý prežijete spolu. Príklad svojho života, ktorý deťom zostane, keď budú mimo domova. A majte vždy otvorenú náruč, ak pochybia a prídu s prosbou o prepáčenie a odpustenie. V príbehu, rozprávanom z dnešnej doby, prehral život otec, ktorý nemal čas a vieru pre svojho syna. Keď sa syn vrátil ako skrachovaná existencia z väzenia. Prehral život i syn, ktorý nešiel do svojho vnútra, nevstúpil do seba, ale klesal stále hlbšie. To stretnutie sa v noci na cintoríne s kosťami svojho otca muselo byť strašne zúrivé a hrozné.

2. K Vám – odcudzeným synom a dcéram – je naozaj čas, milí priatelia, v tejto pôstnej dobe zamyslieť sa nad vašimi vzťahmi k rodičom. Možno vás hocičo zamrzelo, možno ste mali nárok, ktorý vám rodičia neuskutočnili, ako by ste si to priali a preto došlo k odcudzeniu domova aj od kostola. Nie je čas vrátiť sa domov? Povedať to malé a predsa tak veľké slovo: „Otec, mama, odpustite?!“

3. Ku všetkým Božím deťom – väčšina tu prítomných nie je v situácii márnotratného syna. Nestojí na pokraji priepasti. Nečakajte preto až na čas, kedy by k tomu mohlo dôjsť. Vy nie ste ďaleko od Božej náruče. Možno ste len tak odbehli. V tejto pôstnej dobe je čas vstúpiť do seba. Spytovať si svoje svedomie, prebudiť sa z omámenia, vrátiť sa a povedať: „Otče, zhrešil som, buď milostivý mne hriešnemu.“

Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

Ora et labora Benedikta XVI.


Večerné zvony na Anjel Pána 28. februára 2013 presne o 20:00 h v našej farnosti symbolicky zakončili pontifikát pápeža Benedikta XVI. V médiách sme už zaiste čítali a počuli rôzne dôvody jeho prekvapivého odstúpenia. Podľa viacerých analytikov však nie jeho rezignácia, ale skoro osemročný pontifikát bude to, čím sa tento pápež zapíše do dejín.

Apríl 2005. Na začiatku tohto mesiaca sme sa lúčili už s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Tento svätý pápež tak veľmi oddaný Panne Márii zanechal hlbokú stopu vo veriacich. Veď Slovensko navštívil dokonca trikrát. So záujmom sme preto očakávali, kto príde po tomto veľkom slovanskom pápežovi. 19. apríla 2005 sa z balkóna svätopeterskej baziliky ozvalo slávnostné Habemus papam – Máme pápeža. Pred dav zhromaždený na námestí vystúpil novozvolený Svätý Otec Benedikt XVI. so slovami: „Drahí bratia a sestry, po takom veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. zvolili ctihodní kardináli mňa, jednoduchého, pokorného robotníka v Pánovej vinici.

Utešuje ma skutočnosť, že Pán je schopný pracovať a konať s nedokonalými nástrojmi, a predovšetkým sa zverujem do vašich modlitieb.“ Za svoje meno si vybral Benedikt, čo v latinčine znamená požehnaný. Dá sa povedať, že pápež si toto meno zvolil, aby nasledoval vzor sv. Benedikta (asi 470-543), zakladateľa benediktínskeho rádu a v podstate celého západného mníšstva. Známym pravidlom tohto patróna Európy bolo Ora et labora! – Modli sa a pracuj! S týmto princípom sa stotožnil aj Benedikt XVI. Po ôsmych rokoch aktívnej práce v úrade pápeža odišiel do ústrania, aby sa podľa vlastných slov venoval modlitbe a rozjímaniu. Toto závažné rozhodnutie vysvetlil pri poslednej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 24. februára: „Pán ma volá „vystúpiť na vrch“ a venovať sa ešte viac modlitbe a rozjímaniu. To však neznamená opustiť Cirkev, dokonca ešte viac, ak ma k tomu volá Boh, znamená to, aby som jej neustále slúžil s takou istou oddanosťou a láskou, s akou som to robil doteraz, ale spôsobom primeranejším môjmu veku a mojim silám.“

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v tom vidí lekciu pre celú Cirkev, aby nanovo objavila hodnotu kontemplácie a modlitby. To nepriamo potvrdzuje aj koptský patriarcha Teodor II. v svojom ďakovnom liste Benediktovi XVI.: „Som si istý, že toto rozhodnutie bolo po modlitbe a pôste prijaté z Ducha Svätého“. Napokon za odchodom pápeža Ratzingera môžeme vidieť typický nemecký zmysel pre pragmatizmus a racionalizmus. Teda po zvážení svojich síl pápež usúdil, že už nie je dostatočne silný niesť tento náročný úrad, pričom doba, ktorú žijeme si vyžaduje niekoho energického a azda mladšieho.

Na otázky ako mohol odstúpiť námestník Krista na Zemi, môžeme dať jednoduchú odpoveď. Práve preto, že je len námestníkom, nie Kristom samotným. Pápež ukázal, že je len tiež človekom z mäsa a kostí, ktorý potrebuje modlitbu, stíšenie a oddych. Je to znak jeho pokory a lásky k Cirkvi, pretože pre jej dobro a rozvoj sa bol ochotný vzdať moci a slávy, hoci to nebol povinný urobiť.

Možno nie je prehnaným klišé tvrdenie, že pápeža Jána Pavla II. sme museli vidieť, zatiaľ čo Benedikta XVI. je potrebné čítať. Áno, pápež Benedikt nám zanechal bohatú písomnú tvorbu, keďže bol vysokoškolským profesorom, aktívnym teológom Druhého vatikánskeho koncilu a neskôr prefektom vplyvnej Kongregácie pre náuku viery, ktorá pod jeho vedením vydala v roku 1992 Katechizmus katolíckej cirkvi. Nie všetky diela pápeža Benedikta sú vhodné pre laického čitateľa, keďže neraz sú to náročné texty, vhodné primárne pre štúdium teológie (Úvod do Kresťanstva, Eschatológia, Duch liturgie, Chváloreč na svedomie a i). Treba poznamenať, že tieto texty vznikli ešte pred jeho voľbou za pápeža.

Počas svojho pontifikátu sa však Svätý Otec snažil vyjadrovať zrozumiteľne a pútavo aj pre bežného veriaceho človeka, keďže neprednášal už len pre akademickú obec, ale pre celý katolícky svet. O tom svedčia jeho príhovory a zvlášť katechézy počas pravidelných stredajších audiencií, ktoré boli zamerané na osobnosti Cirkvi, akými boli apoštoli, cirkevní otcovia, svätci, mystici a podobne. Treba mimoriadne vyzdvihnúť jeho tri encykliky venované láske a nádeji. V prvej encyklike Deus caritas est (Boh je láska) pápež opäť dáva do popredia tri významy pojmu láska a ich vzťahu k Bohu, ktorý je sám láskou. Nebojí sa zdôrazniť aj lásku eros, ktorá neznamená len telesnú, ale dokonca zjednocujúcu lásku, tak často citovanú mystikmi Cirkvi (Ján z Kríža, Terézia z Avily). V súvislosti s erosom píše Benedikt XVI. o Božej láske k nám ako o osobnej, vášnivej láske, ktorá je erosom a zároveň i agapé – láskou nezištnou. Tým dáva pojmu eros nový rozmer. Podrobným prepracovaním vzťahu erosu a agapé poukazuje na novosť biblickej viery, ktorá spočíva v novom obraze o Bohu a chápaní lásky v medziľudských vzťahoch.

V neposlednom rade nemôžeme zabudnúť na trilógiu Ježiš Nazaretský, ktorej posledný diel vyšiel pred Vianocami 2012. Pápež tu podáva svoj osobný pohľad na Božieho Syna vo svetle jeho vzťahu s Otcom. To je kľúčová myšlienka celého diela. Kristus je zjednotený so svojím Otcom a jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu. Tým pápež opäť podčiarkuje bytostné poslanie každého kresťana, ktorým je dosiahnuť spoločenstvo s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Pri budovaní tohto spoločenstva je zvlášť dôležitá modlitba, preto pápež zdôrazňuje momenty v Evanjeliách, ktoré hovoria o tom, ako sa Ježiš viac ráz utiahol do samoty, aby sa modlil. (Trilógia Ježiš Nazaretský vyšla v slovenčine vo vydavateľstve Dobrá kniha.

Čitatelia nech sa nenechajú odradiť náročným predslovom prvého dielu, ktorý je syntézou kristologickej literatúry, pretože po ňom nasleduje úvod a samotné kapitoly, ktoré sú pútavou a zrozumiteľnou interpretáciou života Ježiša Krista vo svetle evanjelií a cirkevnej tradície). Posledným dielom, ktoré je písané naozaj populárnou formou je rozhovor nemeckého novinára Petra Seewalda s Benediktom XVI., ktorý bol knižne publikovaný pod názvom Svetlo sveta. Pápež tu veľmi sviežim spôsobom odpovedá na otázky o kresťanstve a svete dneška a nevyhýba sa problémom, ktorým musí čeliť katolícka cirkev. V tomto rozhovore už v roku 2010 pripustil možnosť rezignácie v prípade, že už nebude schopný s plnou zodpovednosťou vykonávať Petrov úrad v Cirkvi.

Písomné dielo Benedikta XVI. je naozaj hlbokou, miestami až mystickou literatúrou, ktorá môže veriaceho kresťana naozaj obohatiť a vytrhnúť z povrchného prežívania viery a upevniť v ňom radosť z kresťanského povedomia. Toto bolo azda aj hlavným úsilím pontifikátu Benedikta XVI., čo veľmi krásne zhrnul pri svojej poslednej generálnej audiencii, deň pred odchodom z úradu: „Sme v Roku viery, ktorý som chcel, aby posilnil našu vieru v Boha, keďže sa zdá, akoby sme ho kládli vždy viac na druhé miesto. Chcel by som pozvať všetkých, aby si obnovili pevnú nádej v Pána a zveriť nás ako deti do jeho rúk v istote, že jeho ramená nás vždy podopierajú a pomáhajú nám kráčať dopredu každý deň i napriek námahám. Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný tým Bohom, ktorý vydal svojho Syna za nás a prejavil nám lásku bez hraníc. Chcel by som, aby každý cítil radosť z toho, že je kresťanom.

V jednej peknej rannej modlitbe sa hovorí: „Klaniam sa ti, môj Bože a milujem ťa celým srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril a urobil ma kresťanom…“. Áno, sme spokojní s darom viery. Je to najvzácnejší dar, ktorý nám nik nemôže vziať! Ďakujme Pánovi zaňho každý deň modlitbou a pravdivým kresťanským životom. Boh nás miluje, ale očakáva, že ho budeme milovať aj my!“

Peter Stašík, Ovčie

Životopis Benedikta XVI.


Pápež Benedikt XVI., vlastným menom Jozef Ratzinger, sa narodil 16. apríla 1927 v bavorskom mestečku Marktl am Inn. Po štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu a Mníchove prijal 29. júna 1951 vo Freisingu kňazskú vysviacku. Potom pracoval ako výpomocný kňaz vo Farnosti sv. Martina v München-Moosach a ako kaplán v München-Bogenhausen vo Farnosti Najsvätejšej Kristovej krvi. V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu.

V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o sv. Bonaventúrovi v odbore fundamentálnej teológie. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu. Na univerzite v Münsteri sa v roku 1963 stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem. Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v roku 1976 stal viceprezidentom.

Dňa 25. marca 1977 bol Jozef Ratzinger menovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála. V roku 1981 ho Svätý Otec Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery v Ríme, za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie.

V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála biskupa suburbikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9. novembra 1998 Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v r. 2002 sa stal dekanom kolégia kardinálov.

Kardinál Jozef Ratzinger dostal mnohé vyznamenania. Bol členom II. sekcie vatikánskeho Štátneho sekretariátu – vzťahy so štátmi, členom Kongregácie pre východné cirkvi, Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Kongregácie pre biskupov, Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Kongregácie pre katolícku výchovu. Pôsobil aj v Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov, v Pápežskej rade pre kultúru, v Pápežskej komisii pre Južnú Ameriku ako aj v Pápežskej komisii Ecclesia Dei. V roku 2000 ho pápež Ján Pavol II. povolal ako čestného člena do Pápežskej akadémie vied.

Dňa 19. apríla 2005 bol zvolený za pápeža. Stal sa tak v poradí 265. pápežom v histórii katolíckej cirkvi.

(Zdroj: archív: TK KBS)

Benedikt XVI. sa rozhodol slobodne vzdať svojho úradu


Benedikt XVI., Vatikán, 11. februára (RV) – Benedikt XVI. sa počas verejného konzistória vo Vatikáne, ktoré bolo pôvodne zamerané na hlasovanie o kanonizačných dekrétoch, rozhodol slobodne vzdať svojho úradu námestníka sv. Petra. Vo štvrtok 28. februára 2013 o 20:00 h sa stane Petrov stolec – Sede vacante.

„Po opakovanom zvažovaní dôvodov môjho svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom,“ povedal okrem iného Svätý Otec Benedikt XVI.

Vyhlásenie Benedikta XVI. v plnom znení:

„Najdrahší bratia,
pozval som vás na toto konzistórium nie iba z dôvodu troch procesov kanonizácie, ale tiež preto, aby som vám oznámil veľmi dôležité rozhodnutie pre život Cirkvi. Po opakovanom zvažovaní dôvodov môjho svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom. Som si dobre vedomý toho, že táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.

Avšak, v súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky sv. Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť vykonávať dobre ministérium, ktoré mi bolo zverené.

Z tohto dôvodu, uvedomujúc si dobre závažnosť tohto aktu, s plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa, následníka sv. Petra, mne zvereného kardinálmi 19. apríla 2005, a to takým spôsobom, že od 28. februára 2013 od 20. hodiny sa sídlo v Ríme, Petrov stolec, stane vakantný a kompetentnými bude zvolané konkláve na voľbu nového pápeža.

Najdrahší bratia, z hĺbky srdca vám ďakujem za všetku lásku a prácu, ktorú ste spolu so mnou zdieľali pri nesení ťarchy tohto úradu, a žiadam o odpustenie za všetky moje nedostatky. Teraz, zverme svätú Cirkev do starostlivosti Najvyššieho pastiera, nášho Pána Ježiša Krista a prosme jeho svätú matku Máriu, aby s jej materskou láskavosťou napomáhala otcom kardinálom pri voľbe nového pápeža. Čo sa týka mňa, aj v budúcnosti si prajem slúžiť celým svojim srdcom, životom zasväteným modlitbe, svätej Cirkvi Božej.“

Vatikán, 10. február 2013

-re-

Zradca



Judášovým bozkom
zrádzaš brata,
si lacný prospechár.

V zmätených statkoch
egoisticky odchádzaš
v dňoch neistých.

Si nevľúdny,
ekonomicky prefíkaný.

Som pohoršená
tvojou odvahou konať.

+ Katka Kovaľová