Tu na tomto mieste zvykneme uverejňovať rozhovor, ktorý dokumentuje ľudí okolo nás, v našej farnosti. Niektoré rozhovory sú však aj svedectvami. Preto sme sa v tomto čísle rozhodli uverejniť svedectvo jedného mladého človeka. Volá sa Slavomír Baláž. Odkiaľ pochádza, nie je podstatné a ani mi to nepovedal. Zoznámili sme sa cez internet, keď ma poprosil o adresu do časopisu Milujte sa. Poprosil som ho, aby svoje svedectvo poslal aj nám. Stalo sa. My ho teraz, v tomto pôstnom období, ponúkame vám – našim čitateľom ako svedectvo o sile sviatosti zmierenia. Ako svedectvo mladého človeka, ktorý v dnešnom svete zblúdil ako márnotratný syn, ale Otec ho naspäť prijal do svojej milosrdnej a láskavej náruče.
Rád by som sa s vami podelil o skúsenosť, ktorú som zažil s Pánom Ježišom po spovedi.
Pochádzam z kresťanskej rodiny, rodičia mňa a mojich súrodencov od malička učili láske k Bohu, blížnym a snažili sa nás vychovávať v kresťanskom duchu, za čo som im veľmi vďačný. Miništroval som už od svojich siedmich rokov, postupne v období puberty som s tým prestal, hlavne preto, lebo som si hovoril, že to už nie je pre mňa. Stále viac ma lákalo chodiť na diskotéky a byť s partiou. S kamarátmi som častejšie trávil večery, až sa to postupne stávalo pravidelne. Prestávalo sa mi chcieť chodiť do kostola, a keď som tam šiel, tak väčšinou len zo zvyku. S kamarátmi som strávil každý víkend na diskotékach, chatách a minul som takto aj veľa peňazí. Nevedel som si predstaviť, žeby som chýbal, alebo s nimi nebol na nejakej akcii, ktorá bola vždy o alkohole. Párkrát som dokonca riadil auto pod jeho vplyvom, vyskúšal som tiež marihuanu.
Mal som v tej dobe aj vnútorné problémy, nevedel som sa vysporiadať s niektorými vecami, nájsť si dievča, žiť otvorene bez predsudkov a vlastne byť tým istým človekom ako v práci, tak vonku i doma. Všetko sa mi to nejako motalo, tak som sa to snažil týmto spôsobom v sebe utlmiť. S kamarátmi som sa cítil vždy fajn. Aj keď sme sa opili, bolo to príjemné a, hlavne, robil som to pre tento pocit. Každú akciu sme si poriadne užívali, ale stále to malo ten istý koniec. Ráno ma bolela hlava, videl som smutné a vyčítavé pohľady mojich rodičov, ktorým som tým veľmi ubližoval a veľakrát sa s nimi ešte aj hádal. No vždy potom som mal výčitky svedomia, taký vnútorný nepokoj.
Aj pri mojej snahe modliť sa, dokonca, keď som sa nad ránom vrátil domov opitý, skoro vždy som pokľakol pred obrazom Panny Márie a Pána Ježiša. Nijaké viditeľné zmeny som vo svojom živote nebádal, aj keď vo svojom vnútri som stále cítil, že Pán Ježiš má o mňa veľký záujem. Neskôr som ale pochopil, že to bolo preto, lebo som žil v hriechoch. K spovedi som síce pristupoval, ale s vedomím, že hriech, alebo hriechy zopakujem a častokrát ešte v ten deň. Nechcel som sa zrieknuť svojho spôsobu života, neveril som Pánu Bohu a preto som sa ani veľmi nesnažil polepšiť a takto dovoliť Pánu Bohu, aby ma vyslobodil. Mal som často pesimistické myšlienky, nebol som šťastný. Pán Ježiš stále trpezlivo s láskou čakal a klopal na moje srdce. Tak to pokračovalo ešte niekoľko rokov.
Dlhšiu dobu som pracoval v zahraničí na rôznych miestach. Aj keď som tam spoznal veľa ľudí a nabral mnohé skúsenosti, môj život stále nebol akosi naplnený a vnútorne mi vždy niečo chýbalo. Napriek tomu som sústavne pociťoval, že Pán Boh nado mnou bdie, stará sa o mňa a ochraňuje ma. Moji rodičia sa za mňa veľa modlili aj modlia sa a sú pre mňa veľkým vzorom. Medzičasom som mal aj viaceré známosti s dievčatami, ale vždy to boli vzťahy na diaľku, tak to dlho nevydržalo, trochu som začínal byť zúfalý už aj z toho. V zahraničí som sa tiež zoznámil s jedným dievčaťom. Začali sme spolu chodiť, mal som ju rád, no vnútri mi niečo hovorilo, že to nie je ono. Bol to zvláštny pocit, akoby mi nejaký vnútorný hlas hovoril, že to nie je dievča pre mňa, ale že všetko príde, len ešte musím vydržať, aj keď to bude pre mňa ťažké. Ona nebola veriaca, aj keď vtedy mi to až toľko nevadilo, no napriek tomu som si bol vedomý toho, že to, ako som s ňou žil, sa Pánu Bohu nepáči a ešte viac som sa takto od neho vzďaľoval. Za krátku dobu sa so mnou rozišla. Bola to pre mňa veľká rana, mal som v tej dobe ťažké obdobie aj v práci. Vyčítal som Pánu Bohu, že musím takto trpieť a že mi nedopraje už ani dievča.
Pán Boh je milosrdný Otec, bol aj pri týchto mojich trápeniach, ktoré som si spôsobil sám. Posielal mi do cesty ľudí, cez ktorých sa ku mne prihováral, veľmi často aj cez moju sestru rehoľnú sestričku, ktorá ma aj teraz vie vždy povzbudiť. Asi o tri mesiace som sa rozhodol odísť z toho mesta, aj keď som tam prežil pekné chvíle a mal som tam veľa kamarátov. Hneď na to mi Pán Boh poslal do cesty ďalšiu prácu, a to vo Francúzsku – ponúkol mi ju môj ujo, ktorý tam už dlhšiu dobu pracoval. Vzal aj môjho brata, čo ma veľmi potešilo, lebo ho mám rád a dlho sme sa nevideli, keďže on bol v Anglicku. Pracovali sme na stavbách. Aj keď mňa táto práca veľmi nebavila, ale mohol som si zarobiť dosť veľa peňazí a vybudovať si k nej lepší vzťah. Tiež som si tam často vypil, bol som pri peniazoch, no pocit vnútornej prázdnoty som pociťoval stále. Trvalo to asi rok.
Raz sa ma doma mama opýtala, či si nechcem prečítať skutočný príbeh Glórie Polo. Namietal som, že ja to čítať nepotrebujem a podobne. Potom, ako mi sestra povedala, o čom to je, tak ma to začalo lákať a za pár dní, keď som niečo hľadal na internete, tak som si ho prečítal. Príbeh Glórie Polo ma veľmi dojal a, priznám sa, trochu som sa aj zľakol, keď som si ho porovnal s mojím životom. Po dlhšom uvažovaní nejakým spôsobom zmeniť svoj život som sa po prečítaní tohto príbehu rozhodol, že začnem od úprimnej spovede, a to hlavne z niektorých ťažkých hriechov, ktoré ma trápili aj viac ako pätnásť rokov a že sa to všetko nebudem báť povedať, prípadne vysvetliť kňazovi, lebo aj to bol môj problém pri spovedi.
Bál som sa toho, čo si kňaz o mne pomyslí, alebo či ma niekam nepošle, tak som niektoré hriechy pri spovedi dovtedy radšej zatajil, alebo nepovedal presne a tak sa opakovane dopúšťal svätokrádeže. Mojím veľkým trápením bolo, že som veril rôznym pokušeniam, myšlienkam, číslam, neviem to tak presne pomenovať, ale už som v tom bol dosť zamotaný, no viem, že to všetko bola diablova robota, aby ma aj takýmto spôsobom oklamal a postupne celkom získal. Trápili ma aj iné hriechy, na ktorých som bol závislý. Neskôr som si uvedomil aj to, že Pán Ježiš ma po viacerých nehodách, pri ktorých som mohol ľahko zomrieť, a to v ťažkom hriechu, nechal žiť a dal mi tak vždy šancu. Rozhodol som sa, že začnem úplne odznova od tých najmenších nedostatkov a hlavne sa budem zo všetkých síl snažiť neopakovať hriechy, vydržať, aj keď to bude ťažké. Začal som sa modliť k Pánu Ježišovi, aby som chcel a vedel byť každý deň a každú chvíľu závislý len na ňom.
Asi o dva dni som šiel na spoveď. Predtým, než som vstúpil, mal som veľký vnútorný strach z toho, či sa dobre vyspovedám, čo mi povie kňaz, ale už som sa toho vnútorného bremena chcel veľmi zbaviť. Po spovedi som pocítil obrovskú úľavu, ako keby zo mňa spadlo veľké závažie, ktoré som so sebou vláčil celé tie roky. Bol to presne opačný pocit toho, aký som prežíval pred spoveďou. Odrazu som vnímal úplne ináč ako dovtedy svätú omšu aj evanjelium a veľmi živo som cítil Božiu prítomnosť na oltári, bolo to nádherné. Dostal som chuť sa modliť a začal som v modlitbe cítiť zmysel môjho života a čerpať z nej veľkú silu, dovtedy som to nikdy nezažil. Predtým som vôbec nechápal, že modlitba je živý rozhovor s Pánom Ježišom. Myslel som si, že je to na obtiaž a že musím každý deň o niečo prosiť, kľačať a bezvýznamne opakovať nejaké modlitby. Mal som k nej miestami až odpor, častokrát som mame vykrikoval, že sa doma len modlí. Teraz sa modlím každý deň sv. ruženec aj iné modlitby a v piatky sa tiež postím. Ďakujem Pánu Ježišovi za tento krásny dar, chcem sa modlitby a vytrvalosti v dobrom držať po celý život s Pomocou Pána Ježiša. Uvedomil som si, akú silu má svätá spoveď, keď to človek myslí vážne. Môže sa vykúpať v Božom milosrdenstve, ktoré tam na nás čaká s veľkou láskou a otvorenou náručou. Stačí len uznať svoju slabosť a chcieť začať odznova, o ostatné sa už postará Pán Ježiš.
O pár dní na to sme opäť museli ísť do Francúzska za prácou. Práve začínal pôst pred Veľkou nocou. Stále som mal pocit, že by som si mohol spraviť lepšiu generálnu spoveď a pripraviť sa na ňu ešte lepšie. Počas toho mesiaca som pri sebe každý deň ako nikdy predtým cítil obzvlášť blízko prítomnosť Pána Ježiša. Pociťoval som, že je úplne blízko mňa, díva sa na mňa pri práci, na obede len s tým rozdielom, že som ho fyzicky nevidel. Bolo to veľmi, veľmi krásne. Celú dobu som prežíval taký vnútorný boj, spytoval som si svedomie, mal som silnú túžbu lepšie sa vyspovedať a tak som si aj zapisoval hriechy. Cítil som, že diabol mi vyčíta moje nedostatky, hriechy z minulosti, chcel mi tým pokaziť radosť a takýmto spôsobom ma presvedčiť o tom, že to, čo chcem, nemá zmysel. Nadobudol som krásny vzťah k Panne Márii a tiež intenzívne pociťoval jej nežnú lásku a pomoc, neskôr som tiež prijal škapuliar. Cez moju mamu sa mi dostal do rúk aj časopis Milujte sa, tak som si ho vzal so sebou do Francúzska. Veľmi ma povzbudzovali články o svätcoch a skúsenosti ľudí, ktoré tam boli. Ďakujem vám všetkým za to! Stále som rozmýšľal, kam ísť na spoveď. Po francúzsky som nevedel a iných kňazov sme tam nepoznali.
Raz v nedeľu sme nešli na sv. omšu do obvyklého kostola, ale na iné miesto. Tam jedna pani v kostole spoznala, že sme cudzinci, prihovorila sa nám a opýtala sa nás, odkiaľ sme. Potom povedala, že tam slúži jeden kňaz z Poľska a po sv. omši nás zoznámi. Tak sa aj stalo. On nás potom pozval k sebe na návštevu s tým, že sa u neho môžeme vyspovedať. Bolo to len kúsok od miesta, kde sme bývali. Dohodli sme sa a o pár dní sme k nemu prišli. Potešilo ma to, vedel som, že nám ho poslal Pán Ježiš. S jazykom nebol problém, lebo poľsky trochu rozumieme. Aj pred touto spoveďou som mal ešte strach. Bola tiež krásna. Pred ňou som v duchu odpustil všetkým, ktorí mi v živote ublížili. Po nej na nás kňaz Jozef vkladal ruky a vzýval Ducha Svätého. Pocítil som veľkú ľútosť nad hriechmi, až som sa rozplakal. Bolo to veľmi krásne. Nikdy predtým som sa necítil taký voľný a slobodný, v srdci som mal obrovskú radosť a pokoj, všade som živo cítil Božiu prítomnosť.
Bolo to prenádherné, cítil som až nebo. Kňaz Jozef je exorcista a po chvíli ma ešte zavolal, znovu sa nado mnou pomodlil, vyháňal odo mňa aj zlého ducha hudby ako je: house, techno, metal… Tieto druhy hudby už nepočúvam a viem, že človeku to môže tiež veľmi uškodiť. Dostal som aj pomazanie chorých, vyšetrenie doma u lekára dopadlo, ďakujem Pánu Bohu, dobre. Aj nad mojím bratom sa kňaz Jozef pomodlil. Pán ma vykúpal vo svojom milosrdenstve, zaodel svojou láskou a znovu prijal ako márnotratného syna. Bolo to nádherné stretnutie s Pánom Ježišom. Stalo sa to v deň výročia smrti Jána Pavla druhého, asi aj zhruba o tej hodine, kedy zomrel. Keď sme prišli s bratom domov, zbavili sme sa všetkých zlých filmov a hudby, čo sme mali.
V tejto farnosti vo Francúzsku sme boli na sv. omši na Kvetnú nedeľu. Hlboko som ju prežíval, cez premenenie som pocítil veľmi blízko prítomnosť Pána Ježiša. Od radosti mi vyšli slzy. Je to vždy krásny pocit blízkosti Pána. Viem, že svätá omša je najväčší dar od Nebeského Otca. Mal som pocit, že Pán ma miluje, ako keby som bol jediný na celej zemi, ale viem, že takto miluje každého z nás. Pán Ježiš ma nenechal dlho čakať a poslal mi do cesty veriace, pekné dievča, s ktorou sme rok a pol manželia. Je pre mňa v živote dobrou oporou a som za ňu Pánu Ježišovi vďačný. Moja vďaka Pánovi patrí aj za všetky dobrodenia, ktorými mňa a moju rodinu sprevádza v každom momente.
Pán Ježiš mi každý deň či už v práci, škole, alebo na rôznych miestach cez rôznych ľudí, alebo duchovnými „zázračikmi“ ukazuje, že je pri mne a že mu v každej aj ťažkej situácii môžem na sto percent dôverovať. Veľmi chcem byť dobrým kresťanom, manželom, milovať všetkých blížnych a raz vrúcne objať Pána Ježiša. Chcel by som k tomu povzbudiť všetkých a povedať, že s Pánom Ježišom nič nie je nemožné.
Nebojte sa spovedať sa zo všetkých hriechov, aj z tých zdanlivo ľahkých, alebo malých. Po každom páde znovu vstať a vrhnúť sa do Ježišovej láskavej náruče. On na nás čaká vždy trpezlivo, s láskou, je stále s nami. Aj nám to sľúbil: „Nezanechám ťa, ani neopustím“, preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ (Hebr 13; 5-6)
Úprimná častá spoveď je prevencia pred ťažkým hriechom a upevňuje náš vzťah s Pánom Ježišom.
Slavomír Baláž
snímky: autor
pripravil: M. Magda
