ROZHOVOR

Tu na tomto mieste zvykneme uverejňovať rozhovor, ktorý dokumentuje ľudí okolo nás, v našej farnosti. Niektoré rozhovory sú však aj svedectvami. Preto sme sa v tomto čísle rozhodli uverejniť svedectvo jedného mladého človeka. Volá sa Slavomír Baláž. Odkiaľ pochádza, nie je podstatné a ani mi to nepovedal. Zoznámili sme sa cez internet, keď ma poprosil o adresu do časopisu Milujte sa. Poprosil som ho, aby svoje svedectvo poslal aj nám. Stalo sa. My ho teraz, v tomto pôstnom období, ponúkame vám – našim čitateľom ako svedectvo o sile sviatosti zmierenia. Ako svedectvo mladého človeka, ktorý v dnešnom svete zblúdil ako márnotratný syn, ale Otec ho naspäť prijal do svojej milosrdnej a láskavej náruče.


Rád by som sa s vami podelil o skúsenosť, ktorú som zažil s Pánom Ježišom po spovedi.

Pochádzam z kresťanskej rodiny, rodičia mňa a mojich súrodencov od malička učili láske k Bohu, blížnym a snažili sa nás vychovávať v kresťanskom duchu, za čo som im veľmi vďačný. Miništroval som už od svojich siedmich rokov, postupne v období puberty som s tým prestal, hlavne preto, lebo som si hovoril, že to už nie je pre mňa. Stále viac ma lákalo chodiť na diskotéky a byť s partiou. S kamarátmi som častejšie trávil večery, až sa to postupne stávalo pravidelne. Prestávalo sa mi chcieť chodiť do kostola, a keď som tam šiel, tak väčšinou len zo zvyku. S kamarátmi som strávil každý víkend na diskotékach, chatách a minul som takto aj veľa peňazí. Nevedel som si predstaviť, žeby som chýbal, alebo s nimi nebol na nejakej akcii, ktorá bola vždy o alkohole. Párkrát som dokonca riadil auto pod jeho vplyvom, vyskúšal som tiež marihuanu.

Mal som v tej dobe aj vnútorné problémy, nevedel som sa vysporiadať s niektorými vecami, nájsť si dievča, žiť otvorene bez predsudkov a vlastne byť tým istým človekom ako v práci, tak vonku i doma. Všetko sa mi to nejako motalo, tak som sa to snažil týmto spôsobom v sebe utlmiť. S kamarátmi som sa cítil vždy fajn. Aj keď sme sa opili, bolo to príjemné a, hlavne, robil som to pre tento pocit. Každú akciu sme si poriadne užívali, ale stále to malo ten istý koniec. Ráno ma bolela hlava, videl som smutné a vyčítavé pohľady mojich rodičov, ktorým som tým veľmi ubližoval a veľakrát sa s nimi ešte aj hádal. No vždy potom som mal výčitky svedomia, taký vnútorný nepokoj.

Aj pri mojej snahe modliť sa, dokonca, keď som sa nad ránom vrátil domov opitý, skoro vždy som pokľakol pred obrazom Panny Márie a Pána Ježiša. Nijaké viditeľné zmeny som vo svojom živote nebádal, aj keď vo svojom vnútri som stále cítil, že Pán Ježiš má o mňa veľký záujem. Neskôr som ale pochopil, že to bolo preto, lebo som žil v hriechoch. K spovedi som síce pristupoval, ale s vedomím, že hriech, alebo hriechy zopakujem a častokrát ešte v ten deň. Nechcel som sa zrieknuť svojho spôsobu života, neveril som Pánu Bohu a preto som sa ani veľmi nesnažil polepšiť a takto dovoliť Pánu Bohu, aby ma vyslobodil. Mal som často pesimistické myšlienky, nebol som šťastný. Pán Ježiš stále trpezlivo s láskou čakal a klopal na moje srdce. Tak to pokračovalo ešte niekoľko rokov.

Dlhšiu dobu som pracoval v zahraničí na rôznych miestach. Aj keď som tam spoznal veľa ľudí a nabral mnohé skúsenosti, môj život stále nebol akosi naplnený a vnútorne mi vždy niečo chýbalo. Napriek tomu som sústavne pociťoval, že Pán Boh nado mnou bdie, stará sa o mňa a ochraňuje ma. Moji rodičia sa za mňa veľa modlili aj modlia sa a sú pre mňa veľkým vzorom. Medzičasom som mal aj viaceré známosti s dievčatami, ale vždy to boli vzťahy na diaľku, tak to dlho nevydržalo, trochu som začínal byť zúfalý už aj z toho. V zahraničí som sa tiež zoznámil s jedným dievčaťom. Začali sme spolu chodiť, mal som ju rád, no vnútri mi niečo hovorilo, že to nie je ono. Bol to zvláštny pocit, akoby mi nejaký vnútorný hlas hovoril, že to nie je dievča pre mňa, ale že všetko príde, len ešte musím vydržať, aj keď to bude pre mňa ťažké. Ona nebola veriaca, aj keď vtedy mi to až toľko nevadilo, no napriek tomu som si bol vedomý toho, že to, ako som s ňou žil, sa Pánu Bohu nepáči a ešte viac som sa takto od neho vzďaľoval. Za krátku dobu sa so mnou rozišla. Bola to pre mňa veľká rana, mal som v tej dobe ťažké obdobie aj v práci. Vyčítal som Pánu Bohu, že musím takto trpieť a že mi nedopraje už ani dievča.

Pán Boh je milosrdný Otec, bol aj pri týchto mojich trápeniach, ktoré som si spôsobil sám. Posielal mi do cesty ľudí, cez ktorých sa ku mne prihováral, veľmi často aj cez moju sestru rehoľnú sestričku, ktorá ma aj teraz vie vždy povzbudiť. Asi o tri mesiace som sa rozhodol odísť z toho mesta, aj keď som tam prežil pekné chvíle a mal som tam veľa kamarátov. Hneď na to mi Pán Boh poslal do cesty ďalšiu prácu, a to vo Francúzsku – ponúkol mi ju môj ujo, ktorý tam už dlhšiu dobu pracoval. Vzal aj môjho brata, čo ma veľmi potešilo, lebo ho mám rád a dlho sme sa nevideli, keďže on bol v Anglicku. Pracovali sme na stavbách. Aj keď mňa táto práca veľmi nebavila, ale mohol som si zarobiť dosť veľa peňazí a vybudovať si k nej lepší vzťah. Tiež som si tam často vypil, bol som pri peniazoch, no pocit vnútornej prázdnoty som pociťoval stále. Trvalo to asi rok.

Raz sa ma doma mama opýtala, či si nechcem prečítať skutočný príbeh Glórie Polo. Namietal som, že ja to čítať nepotrebujem a podobne. Potom, ako mi sestra povedala, o čom to je, tak ma to začalo lákať a za pár dní, keď som niečo hľadal na internete, tak som si ho prečítal. Príbeh Glórie Polo ma veľmi dojal a, priznám sa, trochu som sa aj zľakol, keď som si ho porovnal s mojím životom. Po dlhšom uvažovaní nejakým spôsobom zmeniť svoj život som sa po prečítaní tohto príbehu rozhodol, že začnem od úprimnej spovede, a to hlavne z niektorých ťažkých hriechov, ktoré ma trápili aj viac ako pätnásť rokov a že sa to všetko nebudem báť povedať, prípadne vysvetliť kňazovi, lebo aj to bol môj problém pri spovedi.

Bál som sa toho, čo si kňaz o mne pomyslí, alebo či ma niekam nepošle, tak som niektoré hriechy pri spovedi dovtedy radšej zatajil, alebo nepovedal presne a tak sa opakovane dopúšťal svätokrádeže. Mojím veľkým trápením bolo, že som veril rôznym pokušeniam, myšlienkam, číslam, neviem to tak presne pomenovať, ale už som v tom bol dosť zamotaný, no viem, že to všetko bola diablova robota, aby ma aj takýmto spôsobom oklamal a postupne celkom získal. Trápili ma aj iné hriechy, na ktorých som bol závislý. Neskôr som si uvedomil aj to, že Pán Ježiš ma po viacerých nehodách, pri ktorých som mohol ľahko zomrieť, a to v ťažkom hriechu, nechal žiť a dal mi tak vždy šancu. Rozhodol som sa, že začnem úplne odznova od tých najmenších nedostatkov a hlavne sa budem zo všetkých síl snažiť neopakovať hriechy, vydržať, aj keď to bude ťažké. Začal som sa modliť k Pánu Ježišovi, aby som chcel a vedel byť každý deň a každú chvíľu závislý len na ňom.

Asi o dva dni som šiel na spoveď. Predtým, než som vstúpil, mal som veľký vnútorný strach z toho, či sa dobre vyspovedám, čo mi povie kňaz, ale už som sa toho vnútorného bremena chcel veľmi zbaviť. Po spovedi som pocítil obrovskú úľavu, ako keby zo mňa spadlo veľké závažie, ktoré som so sebou vláčil celé tie roky. Bol to presne opačný pocit toho, aký som prežíval pred spoveďou. Odrazu som vnímal úplne ináč ako dovtedy svätú omšu aj evanjelium a veľmi živo som cítil Božiu prítomnosť na oltári, bolo to nádherné. Dostal som chuť sa modliť a začal som v modlitbe cítiť zmysel môjho života a čerpať z nej veľkú silu, dovtedy som to nikdy nezažil. Predtým som vôbec nechápal, že modlitba je živý rozhovor s Pánom Ježišom. Myslel som si, že je to na obtiaž a že musím každý deň o niečo prosiť, kľačať a bezvýznamne opakovať nejaké modlitby. Mal som k nej miestami až odpor, častokrát som mame vykrikoval, že sa doma len modlí. Teraz sa modlím každý deň sv. ruženec aj iné modlitby a v piatky sa tiež postím. Ďakujem Pánu Ježišovi za tento krásny dar, chcem sa modlitby a vytrvalosti v dobrom držať po celý život s Pomocou Pána Ježiša. Uvedomil som si, akú silu má svätá spoveď, keď to človek myslí vážne. Môže sa vykúpať v Božom milosrdenstve, ktoré tam na nás čaká s veľkou láskou a otvorenou náručou. Stačí len uznať svoju slabosť a chcieť začať odznova, o ostatné sa už postará Pán Ježiš.

O pár dní na to sme opäť museli ísť do Francúzska za prácou. Práve začínal pôst pred Veľkou nocou. Stále som mal pocit, že by som si mohol spraviť lepšiu generálnu spoveď a pripraviť sa na ňu ešte lepšie. Počas toho mesiaca som pri sebe každý deň ako nikdy predtým cítil obzvlášť blízko prítomnosť Pána Ježiša. Pociťoval som, že je úplne blízko mňa, díva sa na mňa pri práci, na obede len s tým rozdielom, že som ho fyzicky nevidel. Bolo to veľmi, veľmi krásne. Celú dobu som prežíval taký vnútorný boj, spytoval som si svedomie, mal som silnú túžbu lepšie sa vyspovedať a tak som si aj zapisoval hriechy. Cítil som, že diabol mi vyčíta moje nedostatky, hriechy z minulosti, chcel mi tým pokaziť radosť a takýmto spôsobom ma presvedčiť o tom, že to, čo chcem, nemá zmysel. Nadobudol som krásny vzťah k Panne Márii a tiež intenzívne pociťoval jej nežnú lásku a pomoc, neskôr som tiež prijal škapuliar. Cez moju mamu sa mi dostal do rúk aj časopis Milujte sa, tak som si ho vzal so sebou do Francúzska. Veľmi ma povzbudzovali články o svätcoch a skúsenosti ľudí, ktoré tam boli. Ďakujem vám všetkým za to! Stále som rozmýšľal, kam ísť na spoveď. Po francúzsky som nevedel a iných kňazov sme tam nepoznali.

Raz v nedeľu sme nešli na sv. omšu do obvyklého kostola, ale na iné miesto. Tam jedna pani v kostole spoznala, že sme cudzinci, prihovorila sa nám a opýtala sa nás, odkiaľ sme. Potom povedala, že tam slúži jeden kňaz z Poľska a po sv. omši nás zoznámi. Tak sa aj stalo. On nás potom pozval k sebe na návštevu s tým, že sa u neho môžeme vyspovedať. Bolo to len kúsok od miesta, kde sme bývali. Dohodli sme sa a o pár dní sme k nemu prišli. Potešilo ma to, vedel som, že nám ho poslal Pán Ježiš. S jazykom nebol problém, lebo poľsky trochu rozumieme. Aj pred touto spoveďou som mal ešte strach. Bola tiež krásna. Pred ňou som v duchu odpustil všetkým, ktorí mi v živote ublížili. Po nej na nás kňaz Jozef vkladal ruky a vzýval Ducha Svätého. Pocítil som veľkú ľútosť nad hriechmi, až som sa rozplakal. Bolo to veľmi krásne. Nikdy predtým som sa necítil taký voľný a slobodný, v srdci som mal obrovskú radosť a pokoj, všade som živo cítil Božiu prítomnosť.

Bolo to prenádherné, cítil som až nebo. Kňaz Jozef je exorcista a po chvíli ma ešte zavolal, znovu sa nado mnou pomodlil, vyháňal odo mňa aj zlého ducha hudby ako je: house, techno, metal… Tieto druhy hudby už nepočúvam a viem, že človeku to môže tiež veľmi uškodiť. Dostal som aj pomazanie chorých, vyšetrenie doma u lekára dopadlo, ďakujem Pánu Bohu, dobre. Aj nad mojím bratom sa kňaz Jozef pomodlil. Pán ma vykúpal vo svojom milosrdenstve, zaodel svojou láskou a znovu prijal ako márnotratného syna. Bolo to nádherné stretnutie s Pánom Ježišom. Stalo sa to v deň výročia smrti Jána Pavla druhého, asi aj zhruba o tej hodine, kedy zomrel. Keď sme prišli s bratom domov, zbavili sme sa všetkých zlých filmov a hudby, čo sme mali.

V tejto farnosti vo Francúzsku sme boli na sv. omši na Kvetnú nedeľu. Hlboko som ju prežíval, cez premenenie som pocítil veľmi blízko prítomnosť Pána Ježiša. Od radosti mi vyšli slzy. Je to vždy krásny pocit blízkosti Pána. Viem, že svätá omša je najväčší dar od Nebeského Otca. Mal som pocit, že Pán ma miluje, ako keby som bol jediný na celej zemi, ale viem, že takto miluje každého z nás. Pán Ježiš ma nenechal dlho čakať a poslal mi do cesty veriace, pekné dievča, s ktorou sme rok a pol manželia. Je pre mňa v živote dobrou oporou a som za ňu Pánu Ježišovi vďačný. Moja vďaka Pánovi patrí aj za všetky dobrodenia, ktorými mňa a moju rodinu sprevádza v každom momente.

Pán Ježiš mi každý deň či už v práci, škole, alebo na rôznych miestach cez rôznych ľudí, alebo duchovnými „zázračikmi“ ukazuje, že je pri mne a že mu v každej aj ťažkej situácii môžem na sto percent dôverovať. Veľmi chcem byť dobrým kresťanom, manželom, milovať všetkých blížnych a raz vrúcne objať Pána Ježiša. Chcel by som k tomu povzbudiť všetkých a povedať, že s Pánom Ježišom nič nie je nemožné.

Nebojte sa spovedať sa zo všetkých hriechov, aj z tých zdanlivo ľahkých, alebo malých. Po každom páde znovu vstať a vrhnúť sa do Ježišovej láskavej náruče. On na nás čaká vždy trpezlivo, s láskou, je stále s nami. Aj nám to sľúbil: „Nezanechám ťa, ani neopustím“, preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ (Hebr 13; 5-6)
Úprimná častá spoveď je prevencia pred ťažkým hriechom a upevňuje náš vzťah s Pánom Ježišom.

Slavomír Baláž
snímky: autor

pripravil: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

ROZHOVOR

Ondreja a Evku Forišovcov nám Víťazanom netreba zvlášť predstavovať. Keď sa povie folklórny súbor Pridaň, predstavia sa nám dve mená – Ondrej a Evka. Títo dvaja ľudia venovali celý svoj „mladý“ voľný čas tomuto súboru. Mnohí z vás, našich čitateľov, ste v ňom účinkovali. Pridaň bol rozdelený do generačných skupín. A z detí, ktoré v ňom tancovali, sú dnes už dospelí ľudia, spomínajúci na radosť, ktorú v tomto spoločenstve prežili. Boli aj ťažšie časy, ale na tieto sa už pomaly zabudlo. Pridaň – to bol aj lokálpatriotizmus k rodnej dedine, čo nám mnohým chýbal a aj dodnes chýba.

Do emailovej schránky našej redakcie sme dostali za tento rozhovor viaceré poďakovania a niektorí aj osobne vyjadrili svoje povzbudenia. Ďakujeme!

Teraz uverejňujeme záver tohto rozhovoru. Sú to vlastne svedectvá z ich života. Svedectvá o viere so skutkami. O živej viere, lebo „viera bez skutkov je mŕtva“!


Chcem ešte spomenúť, ako nám urobila radosť jedna rodinka. Žiaľ, zomrelo im dvojmesačné bábätko. Títo rodičia neboli pokrstení, po tejto udalosti začali chodiť do kostola. Pomohli sme im v tom, že sme zabezpečili kar a iné veci a povzbudili ich. Teraz je ona na každej omši, rozmýšľajú o krste a každú chvíľu má porodiť ďalšie dieťatko (myslím, že už aj porodila dievčatko Sofiu). Ale čo je podstatné, my vidíme tú ich zmenu v živote, možnože aj našim pričinením, ale hlavne, že oni to chceli. Stali sa z nás dobrí priatelia, vždy si máme čo povedať, doslova hltajú od nás nové informácie, o ktorých doteraz nevedeli. Hovorím im, že tento ich teraz už malý anjeliček naozaj dozerá na nich a oroduje za nich. Príbehov a svedectiev je neskutočne veľa, slúžili jednak na zamyslenie nám, ale aj na pomoc druhým.

Tu si dovolíme rozhovor prerušiť, lebo prišlo nádherné svedectvo o tejto rodine:

„Tak tu sú Slováci, s ktorými sa stretávame a navštevujeme, aj s našim poľským kňazom Pavlom. Tentoraz sme sa stretli poslednú sobotu na krste malej Sofie Smelej, ktorá sa narodila skoro do roka a do dňa, keď jej dvojmesačný bratček Sebastian veľmi náhle zomrel na srdcovú poruchu. Práve smrť malého Sebastiana, ktorý sa narodil mladým manželom Smelým, priviedla jeho rodičov do kostola a viacerých Slovákov zároveň spojila a spriatelila…
Príbeh rodiny Smelej je tiež o nájdení sa a objavení správnej cesty k Bohu… Mama Andrea, ktorú jej rodičia nepokrstili, nevynechá odvtedy jedinú možnosť ísť na sv. omšu a je veľmi dobre nasmerovaná stať sa kresťankou. Jej manžel bol pokrstený, ale tu v Amerike kostol nebol na zozname veľmi navštevovaných miest v jeho živote. Nás dvoch spojilo s touto rodinou to, že sme s rodinou Knapovcov zo Starej Ľubovne im chceli byť okamžite nápomocní, či už pri pohrebe, pripravili sme im pohostenie – kar a vôbec, snažili sme sa zmierniť im tú bolesť… Narodenie Sofie prinieslo do života nás všetkých novú motiváciu a opätovne rodičom (mama Andrea v modrých šatách a po jej ľavej strane jej manžel Miro) sa do ich tvárí vrátili úsmev a šťastie.

Ondrej:
A znovu bola to jedna rodinka, starí ľudia a tiež vznikol medzi nami krásny vzťah. Lenže oni nemali ani krížik, ani obrázok, nič. Keď sme tak debatovali, pýtali sa ma, čo budem robiť večer. Povedal som, že pôjdem do kostola. Tak sa vlastne nepriamo dozvedeli, že chodím do kostola. Nepýtajú sa, členom akej cirkvi si, ale aký kostol navštevuješ. Lebo tam je neskutočne veľa vier a siekt. Opýtal som sa, či vie, kto je Ježiš Kristus. On, že áno. Vieš aj o tom, že tento Ježiš postavil iba jednu cirkev, jeden kostol (v ich ponímaní) a tie ostatné viery sú také „biznisovky“ a „bočáky“ nejakých ľudí? A ja som veľmi šťastný, že som členom práve tej jedinej a Ježišovej viery. A vznikla konverzácia na dlhé obdobie medzi nami, skoro rok. Využil možnosť, že mi oponoval. Tento pán už zomrel, volal sa Charles. Po jeho smrti mi jeho syn odovzdal list, z ktorého ti teraz zacitujem: „Chcem ti povedať, že ti nekonečne ďakujem za všetku lásku a starostlivosť, ktorú si dal mojim rodičom. Môj otec špeciálne a osobne mi veľmi veľa rozprával o tvojej pomoci a tvojich iniciatívach, že si urobil jeho život lepším. Otec sa veľmi tešil na rozhovory s Tebou o Bohu, o Ježišovi. Tieto konverzácie boli špeciálne pre neho poučné, lebo stále si nebol istý, či Boh existuje. Otec mi povedal, keď som s ním raz išiel domov na Vianoce, o skutočnej vďačnosti za Teba, že v tvojej rodine našiel ozajstného priateľa a rodinu. Prosím Boha a modlím sa za teba, že si ho nasmeroval správnym smerom. Prajem ti šťastné Vianoce.“ Napísal mi to v čase, keď ešte otec žil a na druhý deň potom zomrel. To je jeden z príkladov, že dá sa nenútene evanjelizovať vo svete, len musíme chcieť.

Ondrej: Ešte ti poviem o ďalších svedectvách, keď prišla kríza. Stratil som robotu a prežíval som to. Ľudia strácali robotu a mnohé veci si už nemohli dovoliť. Bol som z toho smutný, veľakrát, lebo som cítil ohrozenie a strach o rodinu. Povedal som si, že keď stratím ešte niekoľko klientov, bude veľký problém. Ale manželka ma stále povzbudzovala: „Nerozmýšľaj o tom.“ Lebo rozmýšľal som aj tým smerom, čo som urobil zle. Ona mi len stále hovorila: „Nechaj to tak, vyrieši sa to samo. Uvidíš, Pán Boh ti pomôže.“ Zrazu telefón naozaj x krát zvonil a tam sa ozvalo: „Dopočuli sme sa o tebe…, bolo nám odporúčané…, potrebujeme pomoc…, chceli by sme, aby si k nám tak dva-tri krát v týždni prišiel…, atď. Toto zapadalo do seba ako ozubené kolesá. A potom si povieš: Je toto naozaj možné? Niekto iný to riešil za nás.

A ešte, chceli sme pomôcť niekomu naviac. Na Floridu prišli starí ľudia, lebo žije tam dosť starých ľudí. Potrebujú lieky, uvariť a podopné veci. Oslovilo ma zrazu dosť veľa starých ľudí. Vznikli také vzťahy, ani nie tak o pomoci, lebo oni potrebujú viac-menej rozprávať sa, nebyť sami. Okrem toho, že som im niečo porobil, tak sme sa veľa rozprávali. Mal som jedného pána, pýtal sa ma, odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska. A on hneď zareagoval, že jeho mama bola Češka. Narodil sa už v Amerike, bol vojenským lekárom vo Vietname. A to sa začali nekonečné debaty o Prahe, Dvořák, Smetana, vepřo, knedlo, zelo, atď. Tak si ma obľúbil, že ma bral ako svojho syna. Obidvaja s manželkou mali okolo deväťdesiatky. Boli buď jeden alebo druhý v nemocnici. Keď bola jeho manželka v nemocnici, on ma zvlášť potreboval.

Bol Štedrý večer pred dvoma rokmi. Sedeli sme pri stole a zazvonil telefón. Volal mi, aby som prišiel, lebo manželka zajtra príde z nemocnice a on nemá nič prichystané… Povedal som mu: „Mr. Charles, prídem, ale mohlo by to byť neskôr, lebo my máme teraz Štedrú večeru?“ „Ale ja by som chcel, aby si prišiel teraz.“ Tak som išiel, manželka ma chápala. Keď som prišiel, tak som sa spýtal: „Charles, som tu, povedz, čo potrebuješ, lebo chcem sa vrátiť k rodine.“ Chcel by som, aby si bol tu a keby si mi mohol urobiť „holúbky“. Pomyslel som si, že na to treba veľa času, treba kúpiť mleté mäso a ryžu a kým to všetko uvaríš… Ale spomenul som si, že mám v mrazničke, lebo som mu kedysi robil, tak som už len navaril omáčku a bol spokojný. Po čase sa stalo, že sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil. Volala mi jeho manželka, bolo to po tých Vianociach, že Mr. Charles je doma z nemocnice, aby som hneď prišiel. Mal som chrípku. Povedal som jej, že nemôžem, lebo mám chrípku a bojím sa, že ho nakazím a skomplikujem jeho stav. Povedala mi, aby som nechodil. Lenže sa jeho stav veľmi zhoršil, dali ho do hospicu. Keď sme išli obaja za ním, povedali nám, že už nevníma. Tak som si len sadol k nemu a pohladkal ho. Zobudil sa a začal rozprávať: „Ďakujem ti, Ondrej, za všetko, že si mi urobil môj život krásnym.“ Bol som na neho tak žartovno-prísny. Na druhý deň zomrel. Jeho rodina mi povedala, že celý čas len o mne rozprával.

Raz sa mi stalo, že jedna staršia pani a jej dcéra pracovala v Tenessi, bývala v Jacksonvile. Ich život sa akosi zamotal. Manžel ju v mladosti nechal, zostala slobodná. Dcéra mala tam prácu a potrebovala, aby jej niekto pomohol. Mala okolo sedemdesiat. Jej život bol pekný, spokojný, mala spoločnosť. Postupne jej začalo ochabovať všetko svalstvo a vyvrcholí to tak, že už ani viečko nedokážeš otvoriť, alebo nemôžeš hltať. Strašná choroba, lebo si pri vedomí, len tvoje svaly ťa neposlúchajú. Keď u nej začala tá choroba, ešte bola doma, tak sme nastúpili my dvaja. Oni to tam volali, že „nastúpili Forišovci“. Tak sme jej navarili polievočku, diétna strava, vozil som ju do nemocnice, atď. Pokiaľ to bolo možné, tak sme robili všetko, čo sa dá, kým nemusela zostať v nemocnici. Dcéra si ju zobrala k sebe. Táto pani jej prikázala, dala to do závetu, že Ondrej bude dostávať aj po jej smrti svoju mzdu, aj keď tu už nebude. Sú to už dva roky, čo zomrela a ona mi stále platí. Toto nie je normálne, zvlásť u Američanov. Niekedy sa tam vrátim, polejem kvety, dozriem, či je všetko v poriadku.

Boli sme za mamkou jednej manželkinej kamarátky. Manžel jej zničil život, sú rozvedení. Vážne ochorela, museli jej operovať chrbticu. Nemohla sa pohnúť, mala veľké bolesti. A tak „nastúpili Forišovci“. Matúš technické veci, manželka ženské záležitosti, ja som poupratoval, Lucia ju vozila k lekárovi a na operácie. Má tam aj iných, svoju rodinu, ale oni nemohli.

Eva:
Sú proste momenty, nad ktorými nerozmýšľaš a automaticky len konáš. Nerozmýšľaš, či máš z toho nejaký úžitok, či tí ľudia ti vyhovujú alebo nie. To sú situácie, kde jednoducho ideš do toho.

Ondrej:
My sme sa tam naučili slúžiť, nie, ako sa to nedá, ale ako sa to musí dať. S veľkou pokorou, a veľkou trpezlivosťou sme dosiahli najviac. Chce sa mi plakať. Boh nás ochraňuje. Desať rokov som jazdil bez vodičského preukazu a to nie je možné. Tam je to také prísne, že ak by ma pristihli, mohli by ma okamžite zobrať do basy. Ale ja by som to mal ešte horšie, lebo by zistili, že som tam ilegálne a tak by ma okamžite dali do emigračnej basy a deportovali za hranice. A ja som to prežil. Zažil som aj prípad, že ma zastavil policajt. Nastúpila nejaká právnička, ktorá ma z toho vysekala a povedala mi, že nesmiem jazdiť. „Ale ja musím!“ A ako som utekal z ciest, keď som zbadal v blízkosti políciu, alebo keď manželka pracovala v noci, alebo dosť často robí v soboty, nedele a vtedy sú často policajné akcie… Čo sme prežívali a že sme to vôbec prežili… Nikto z nás to nechápe.

Eva:
Ja som všetko odovzdala do vôle Pána a hovorím: „Pane Bože, pomôž nám, keď chceš.“

Ondrej:
Nechápeme, prečo si nás Boh vybral, že nás tak chráni.
Evka povedala, že Pán Boh nás miluje, stále nám pomáha, len my mu to nevieme opätovať.

Ondrej:
Niekedy poviem: „Veď ja si to vôbec nezaslúžim, nie som taký dokonalý.“ Veľmi sme túžili niekde sa z toho akoby „vyliať, vyrozprávať.“ Tak sme išli do Litmanovej. Tam som sa s Pannou Máriou vyrozprával, ďakoval, tak som si to nádherne užil. Všetci štyria sme sa naučili: „Nerieš, keď sa dostaneš do nejakej zlej situácie, to vyrieši niekto iný. Nesmieš sa trápiť.“ My sme si vybrali túto cestu a všetko sa akosi tak samo ukladalo, samo riešilo.“ Nechcem teraz vyzerať pred ľuďmi, že som nejaký rozprávač o nezmysloch, ale prajem každému, aby to zažil. Ten Boží dotyk. Ja som len prosil, aby Pán chránil celú rodinu.

Vy ste sa už otvorili Bohu, lebo tu ľudia nie sú otvorení pre Boha.

Eva: Treba sa naučiť počúvať. Niektorí ľudia nepočujú a preto Boh im nevie ani odpovedať.

Ondrej:
Veľmi ďakujem Bohu, že nám dal tú možnosť, že môžeme iným pomáhať. Na revanš, lebo on pomáha nám. A toto by som si chcel uchovať v živote. Lebo aj keď som odišiel do Ameriky, svoje ja som nechal tu (vo Víťaze). A teraz som prišiel po to svoje ja, ale ešte ho tu nechám.

Eva:
Nemôžeme jednoducho niečo len tak vymazať zo svojich myslí. Dostali sme sa do situácie, kedy žijeme tam, ale srdcom patríme tu. Čiže sa naše srdcia rozpoltili a ťažko je nám vôbec niečo plánovať. Čo bude do budúcna, to nevieme. Ale pamätám sa na posledné slová mojej mamky: „Len neopusť svoje deti, lebo ostaneš sama.“

Ondrej:
Klamal by som veľmi, keby som povedal, že teraz tam nie sme šťastní. Teraz, keď máme okruh priateľov a hlavne prácu, je tam nádherne. Je to taký raj, čisto, teplučko, nikde blato. Blato, to mi veľmi chýba. Ale každý deň sa môže všetko zmeniť. Keď tam človek raz nepatrí, tak nemôže tam byť úplne šťastný.

Ešte nám povedzte o vašich kontaktoch tu doma s rodinou počas tých dlhých 17 rokov.

Ondrej: Začiatok bol taký, že telefón sme nemali v apartmáne, tak sme museli ísť k veľkému obchodu a telefonovali sme z telefónnych búdok. Boli to veľmi smutné rozhovory, lebo naši rodičia sa nemohli spamätať z toho, že sme tam ostali. Postupne prišiel k tomu počítač, ale to oveľa, oveľa neskôr, všetky tie výdobytky techniky, Skype a iné. To je obrat o 180 stupňov. Tí ľudia, naša rodina a najmä ty, ste nám sprítomnili život vo Víťaze cez Spektrum a všetky tie momenty našich rodičov a súrodencov, že keď sme teraz prišli do Víťaza, ani sa nám nezdá, že sme tu neboli tak dlho. S rodičmi sme si nechávali stále priamy telefonický kontakt, všetky telefonáty končili plačom. Ale veľakrát nám aj povedali: „Deti, ťažko je tu, len tam ostaňte.“

Prišli aj tie najsmutnejšie správy…

Ondrej: Keď moja mama – svokra bola už veľmi chorá a ja som veľmi cítil, že sa už blíži jej koniec, povedal som dcére bez toho, aby som sa s manželkou bol o tom rozprával, lebo iba ona bola doposiaľ v Amerike legálne: „Lucka, mám taký pocit, že babka to už dlho nepotiahne. Keby sa náhodou čosi stalo, išla by si domov?“ A ona hovorí: „Ja nepôjdem, keď sa to stane, idem okamžite, chcem sa ešte s babkou stretnúť.“ A tak zo dňa na deň si vybavila letenku. Prišla na Slovensko tuším vo štvrtok, videla sa s babkou dvakrát a v nedeľu ráno babka zomrela.

Eva:
Stále som prosila Pána, aby som mohla byť pri mamke. A človek stále dosiahne to, o čo prosí, aj keď iným spôsobom, ale dosiahne to. V podstate tu bola za mňa Lucka, čiže som mu vďačná za to, že aspoň Lucka mohla byť prostredníctvom mňa na pohrebe mojej mamky. Preto Pán ti dá, o čo ho prosíš, aj keď inou formou, ale dá ti to. A v tú noc mamka prišla za mnou. Videla som ju, ako leží na mojom vankúši s úsmevom na tvári, kľudná a spokojná. Nerozprávala sa so mnou, ale ten výraz jej tváre bol spokojný, pomaličky sa vytratila do neznáma. Ráno sme mali telefonát, že mamka zomrela. Práve v tú hodinu 0:15 h, tu na Slovensku bolo 6:15, bola to hodina úmrtia mojej mamky.

Ondrej:
Bolo päť hodín ráno, keď som bol v obchodoch. Nemohol som pokračovať v práci, lebo ešte neboli hotoví vykladači. Tak som si sadol, urobil som si kávu. A zrazu som cítil (tieto veci som vždy bral, že to nie je pravda, takéto veci sa nestávajú), že ma niečo silno tlačí. Nebolo to zvnútra, ale bolo to zvonku. Dvakrát a silno. Pomyslel som si, že niečo na mňa lezie, asi budem chorý. Keď som prišiel domov, deti boli ku mne až podozrivo pozorné. Povedali mi, aby som zavolal na Slovensko. Náš Peťo mi povedal, že dnes o 11:00 h otec zomrel. V Amerike bolo 5 hodín ráno. Takže to bola moja skúsenosť pri otcovej smrti. A aj kňazi mi to potvrdili, že to je možné.

Po toľkých rokoch ste odrazu mohli ísť domov. Opíšte nám vaše pocity, čo sa vtedy dialo vo vás? Kedy ste sa to dozvedeli a ako?

Ondrej: Ja len trošku poviem a Evka potom dokončí. Mal som predtým obrovský stres, lebo som do poslednej chvíle nevedel, či pôjdem. Mne prišli papiere už v marci, že to mám schválené, že kartu dostanem.

Vy ste už občania Ameriky?

Ondrej: Nie, my občanmi nechceme byť. Ale jednalo sa o green karty.

Eva:
Po rôznych peripetiách sa nám na tretí pokus podarilo získať karty. Prvýkrát sponzor neposlal papiere, ktoré boli nutné k vybaveniu. Druhýkrát boli papiere poslané na inú kanceláriu a tretíkrát, cez Lucku, sa to vybavilo.

Ondrej:
Tam vôbec neakceptujú, že by sa mohla stať nejaká chyba. Napíšeš o deň neskôr, tvoj prípad hodia do koša.

Eva:
Dozvedela som sa to, keď som bola v práci, bola som na prechádzke s malou. Ondrej mi volá: „Evka, máš green kartu. Naozaj, ja ti to prečítam. 10.10.2022 ti expiruje green karta, dostala si ju na 10 rokov.“ Išla som k moru, lebo je to blízko, aby som mohla kričať, tak som vzdávala vďaku Pánu Bohu. A green kartu som dostala na svätú Terezku 15. októbra. A to je pre mňa ďalší moment, ktorý si zapamätám do konca života. Doteraz sme boli ako slovenská ambasáda na Floride. Stále sme mali nejakých návštevníkov. Najťažšie pre nás bolo, keď odchádzali domov a my sme nikdy nemohli vycestovať. A teraz sme zrazu sedeli v Jacksonwile v malom lietadle a hovorím: „Ondrej, teraz konečne už aj my tu sedíme, aj my ideme domov.“ Ten pocit sa nedá opísať. To bolo niečo úžasné. My ideme domov! Mne bolo jedno, či u nás bude zima, či tam budeme stáť štyri hodiny, či šesť hodín. Tešili sme sa ako malé deti. A ďalší taký silný zážitok som mala, keď som po toľkých rokoch čítala čítanie v našom kostolíku. Neviem ani, čo som čítala, ani kde som bola. Bola som úplne mimo a nevedela som sa spamätať z toho, že ja som doma vo Víťaze v kostole.

Ja som to v podstate prežíval s vami. Napísal som vám email a snažil som sa vžiť do vašich pocitov. Ale nedá sa tomu celkom porozumieť, to treba jednoducho prežiť.

Eva: Áno, krásne si nám vtedy písal a my ďakujeme, že si nás požehnával a odporučil nás do Božej ochrany.
Musela to byť naozaj veľká radosť ísť po toľkých rokoch opäť domov.

Ondrej:
Manželka dostala v októbri green kartu a ja som bol v ten moment komplet zbalený. Päť minút a ja som bol zbalený. Kufor stál mesiac a pol pripravený. A ja som ešte tú kartu nemal.

Eva:
V nedeľu po svätej omši nám duchovný otec dal svoje požehnanie v kostole, sme mu za to veľmi vďační. Mali sme toľko prajníkov, toľko ľudí, ktorí nám žičili. Teraz máme toľko telefonátov, že sme doma. A toto je akoby odplata za to všetko.

Mladí ľudia sa dnes pohybujú všade po svete. Naša generácia mohla o zahraničí iba snívať. Predstavovali sme si, že tam peniaze samé „padajú z neba“. V tomto zmysle vás poprosím na záver nášho rozprávania o odkaz pre našich mladých a nielen pre nich, ale pre všetkých čitateľov nášho Spektra.

Ondrej: Všetci majú nesmierny dar! Dnes mnohí prechádzajú životnými situáciami, v ktorých sa ocitli a veľa mladých ľudí odchádza za prácou do zahraničia. Nech sa naozaj odovzdajú a veria v Toho, ktorý nás ochraňuje. Nech nehľadajú povrchné veci, aby si len užili. Ale ak majú vieru, bude to všetko pre nich omnoho ľahšie. Tak, ako sme ten dotyk pocítili my. Dotyk Božej ochrany a pomoci. A každý jeden z nás toto môže pocítiť, ale musí chcieť. Nesmie sa dať zviesť na zlú cestu, lebo je tam veľa možností dostať sa na zlé cesty. Keď zostanú spokojní, budú chcieť a veriť, že to prežijú, tak určite prežijú.

Eva:
Ja len potvrdím, čo povedal Ondrej. Pokora. To je slovo, ktoré nám Slovákom chýba. Nehrať sa na niečo, čo nie som, alebo nebudem. Lebo to je pominuteľné. Pokora, pokora, pokora…

snímky: archív rod. Forišovej a M. Magda

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.