Predmanželská istota

Svätosť a čistota je výslednicou dvoch zložiek: Božej milosti a ľudskej spolupráce
Dlho som hľadala slová, ktoré by začali vhodne opisovať tému verejnú priam spoločensky akceptovanú, no zároveň odsudzovanú, nábožensky amorálnu až povrchne tabuizovanú. Reč je o akomsi prechodnom pobyte a spoločnom nažívaní pred manželstvom, teda o nadmernej partnerskej istote v oblasti osobných predmanželských „rodinkárskych“ a sexuálnych aktivít mladých párov.
Každý z nás túži po láske, každý túži lásku dostávať, ona sama túži byť opätovaná. Nepozná čas, vek, prekážky či zábrany, ak je pravá, no sama láska je svätá, lebo je od Boha a čo je od Neho, je čisté, nepoškvrnené a pravdivé. Čo je vlastne láska, je naozaj taká čistá a pravá? Predsa je všade okolo nás, spievajú o nej v piesňach, čítame o nej v knihách, či v tlači, vidíme a prežívame ju na obrazovkách spolu s filmovými hrdinami a pritom sami spomíname na to, čo bolo kedysi dávno v časoch našej mladosti. Alebo ju stále čakáme, že si nás nájde sama. Lásky je akosi priveľa a pritom si vôbec neuvedomujeme, že pravá láska má s tou filmovou či románovou zvyčajne len málo spoločného, možno len svojou idylickosťou, povrchnosťou až fyzickosťou.
Niekto by povedal, že láska je nádherným vzplanutím citov, vzájomných hlbokých sympatií alebo akýmsi „ošiaľom“ zmyslov. Áno, aj tak sa prejavuje láska v čírom ľudskom ponímaní, je ako oheň, ktorý ti zožiera vnútro túžbou po tom druhom, ktorý aj keď je skoro neznámy, je celým tvojím svetom a nevidíš nič len jeho, nemyslíš na nikoho len na ňu, urobíš všetko len pre tvoju lásku. Jednoducho zamilovaný až po uši, no pri tom zabúdaš nielen na seba, na to, čo je krásne, ale zabúdaš aj na realitu. Láska ti padne priamo z neba a dá ti všetko, čo chceš, niekedy je to len materiálne, no nič viac zo seba samej. Lietaš v oblakoch ilúzií a snov a keď sa ti po čase otvoria oči a partner ti odrazu povie nie, vtedy sa láska otrasie v základoch: on nie je taký, ako si si ho predstavovala, ona nie je perfektná a tak to ide ďalej, až kým si nevyhodíte na oči svoje chyby, znechutenie a sklamanie sa v partnerovi … Toto ale nie je skutočná láska, veď tá miluje aj chyby toho druhého, nehľadá len perfektnosť, ktorá v podstate neexistuje a vyprchá hneď s prvým problémom. Láska odpúšťa a neuráža sa, nevyužíva toho druhého k vlastnému prospechu a nemiluje telom a kvôli telu, to často lásku sprzní a obráti ju len na vášeň a rozkoš z telesných pôžitkov. A práve toto sa často označuje ako láska, veď keď sa dvaja milujú telom, tak k sebe musia niečo cítiť a mnoho podobných poznámok. Ale opak je pravdou: keď je duša milovaná ako prvá a telo, až keď sa sama láska posvätí, potom to už nie je milovanie, ale posväcovanie – to je základom manželstva a rodiny, nie smilného užívania si mladosti len kvôli sebeckosti. Preto sa často páry rozchádzajú, lebo nemienia akceptovať chyby alebo ich nechcú naprávať a tak sa kvôli druhému človeku zmeniť k lepšiemu. Keď by to bolo vo vzájomnej akceptácii a pomoci v ťažkostiach, o predmanželskej zdržanlivosti a sebapoznávaní bez klamstiev a idealizácie, bolo by v našej spoločnosti oveľa viac šťastných manželstiev. Ako sa môžu dvaja ľudia naozaj opravdivo milovať, ktorí nie sú zosobášení; veď skutočná láska nepotrebuje „zadné dvierka“ na útek z problémov, nepotrebujem sa viazať a prečo, to neviem – lebo nechceš vedieť, lebo klameš sám seba, samú seba a bozkami zrádzaš a klameš toho, o kom hovoríš, že ho ľúbiš; veď nad vami visí neustále Damoklov meč rozchodu a sklamania.
Existuje aj opačný problém a tým je spoločné „chodenie“, čo je samo o sebe úplne v poriadku až po prespávanie chlapca v dome rodičov svojho dievčaťa a nielen raz za čas, ale pravidelne aj celé roky a naopak, aj keď je to zriedkavejšie. Nie nadarmo sa vraví, že sexuálnu morálku spoločnosti držia v rukách ženy, lebo ak muž nie je asociálny so sklonmi k násiliu alebo inej sexuálnej deviácii, dovolí si k žene, respektíve k partnerke len toľko, čo mu ona sama dovolí. Preto by si samotné ženy mali uvedomiť, že ak dovolia viac ako je dovolené, môže sa to zvrátiť na vedomé akceptovanie predmanželského nažívania, aj keď nemusí dôjsť k fyzickému kontaktu mladých ľudí. Mnohí si dovolia viac už len z titulu zásnub, kde ospravedlnením je blížiaca sa svadba a teda predsvadobná alebo predmanželská istota snúbencov. Ak povieme, že je to proti Božím príkazom a že mladí smilnia, lebo spolu spávajú, povedia, že tomu nerozumieme, lebo sme to alebo nezažili alebo sme starí a mravokárski – „dnes to tak robia všetci mladí na celom svete“. Návodom je nielen túžba, ale aj veľa sexuálnych podnetov a narážok okolo nás; potom sa niet čo čudovať, že v ľuďoch úplne vyhaslo náboženské a mravné povedomie. V spoločnosti sa to akceptuje a aj v katolíckych rodinách len s tým rozdielom, že to pokrytecky nahlas pred priateľmi alebo staršími odsúdime, no ak mladí sú zaľúbení, tak to akceptujeme. Ak má otec ako hlava rodiny autoritu, presadí svoju vôľu a povie striktné nie, tak to musí prestať, no ak otec alebo mama hoc aj ticho privolia, tak má jeden alebo druhý zo zaľúbencov tzv. prechodný domov u toho druhého, čo často vyhovuje aj samotným rodičom; hlavne keď je o ich ratolesť v rodine budúcej svokry dobre postarané a ich dieťa má kde spať a najesť sa. Po čase je to na ťarchu, lebo sa narúša rodinná harmónia a rovnováha častou alebo neustálou prítomnosťou cudzieho človeka v rodine, aj keby sa mal stať jej súčasťou o pár dní po svadbe. Ak má syn či dcéra veľa dovolené, neprekričí a nenapomenie ju rodič v poslednej chvíli, je už neskoro. Ba počúvam aj také zdôvodnenie, že pred manželstvom sa to vyskúšať musí, aby obaja zistili, či si rozumejú ako partneri aj v posteli alebo či jeden z nich nemá nejaký problém a podobne.
Závažnosť tejto témy sa nedá bagatelizovať tichým akceptovaním alebo skrátiť pre nezáživnosť a zastarané názory. Ja neodsudzujem, len vyjadrujem nesúhlas s niečím, čo je v spoločnosti už normálne. Niekedy musíme mlčať, lebo sme to nezažili, nie je to naša starosť. Zamilované dvojice žijú takto len sami sebe a ostatní musia mlčať, či je to priateľ, kamarátka, stará mama alebo brat či sestra, lebo oni vedia a my nie a keby aj, tak nás do nich nič. Ale toto predsa nie je láska, ale ako jeden filozof povedal „najvyššie sebectvo“.
Ospravedlniť sa dá všetko ľudské, ak sa to ukryje za lásku, no nedá sa ujsť pred pravdou – ak sa nezriekneme seba samých a nebojujeme so svojím Ja a Mne; na lásku sa len hráme, kým nám nezovšednie, kým sa jeden druhého nepresýtime, lebo to čo, je pravé, neuteká pred zodpovednosťou.

Alžbeta

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *