Žijú medzi nami

Písal sa rok 1949, nastalo obdobie prenasledovania cirkvi: zatváranie kňazov, kláštorov a mnohých poctivých ľudí, ktorí to s vierou mysleli vážne. Chcel by som Vám, milí čitatelia, priblížiť človeka, ktorý na „vlastnej koži“ okúsil túto totalitnú moc. Je to náš rodák a priateľ pán Andrej Jenča.

Dňa 21. júna 1949 tak, ako aj v dnešnej dobe sa mládež rada zabávala. Aj on so svojimi priateľmi sa zúčastnil zábavy v Širokom, keď tu niekto z prítomných zavolal: „Berú nám kňaza!“ Všetci sa rozutekali, aby mohli vlastnými telami chrániť svojho pastiera a nedovoliť jeho deportáciu. Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo – kňaz ostal aj naďalej na svojom mieste. Ani sám nevie, ako sa to všetko zomlelo, ale už o dva dni mal súd, ktorý ho odsúdil na 3 roky väzby, aj keď sám nevedel, za čo, veď tam bolo veľa ľudí. Myslí si, že si ho nejaký „dobrodinec“ vytipoval, aby mu znepríjemnil jeho mladý život. Vtedy mal iba 20 rokov.
Z Prešova bol deportovaný do Leopoldova a po troch týždňoch – smer Jáchymov. Tu sa jeho totožnosť stratila a nastala doba, ktorá mu utkvela hlboko v pamäti: už nebol občanom, iba obyčajným číslom, akoby neexistoval. Aj keď sa aj dnes v jeho očiach objavia slzy, ovláda sa, aby si spomenul na dobu, ktorú prežil. Začal sa druhý súdny proces, ktorý bol „jemnejší“ – bol odsúdený na 1 rok prác v Jáchymovských uránových baniach. Zachránilo ho to, že naši občania pracovali zaň na výstavbe hotela Dukla v Prešove. V sústreďovacom tábore pracoval na výstavbe strediska „Barbora“ pre väzňov, po krátkej dobe pracoval v podzemí. Bol zaradený na šachtu „Rovnosť“, ktorá sa spájala so spomínaným strediskom a tak sa jeho denná púť začala spojovacím koridorom k spomínanej šachte. Práca v bani bola ťažká – v dennej zmene trvala 12, v nočnej 10 hodín. A kde pán Andrej pracoval? Nuž priamo na ťažbe uránovej rudy, ktorá sa priamo na pracovisku upravovala a čistá sa ukladala do debien, ktoré boli na mieste plombované a dopravované na povrch za prísneho stráženia. Hlušina, ktorá bola ako odpad, sa nechávala na pracovisku, aby sa vyrúbaný priestor mohol znovu zaplniť. Pracovalo sa aj v nízkych stojkách, kde bolo možné pracovať iba po ležiačky. Môžete si predstaviť tu namáhavú prácu, veď normu bolo treba plniť.
Dni plynuli veľmi pomaly. Prišiel aj vytúžený deň návratu domov k svojim; aj keď rodičov už nemal, tešil sa na priateľov, strýka Jána a babky. Do svojej rodnej obce sa vrátil v deň sviatočný, bola práve nedeľa. Domov ho doviezol strýko Ján na voze. Vystúpil na začiatku dediny, aby sa mohol zvítať s rodákmi. Bol slnečný deň, gazdinky vysedávali na priedomí, každý mu chcel podať ruku a popriať veľa šťastia, veď si ho aj zaslúžil. V kostole sv. Ondreja bola slávnosť na počesť, ktorú zorganizoval dnes už nebohý pán Štefan Bialončík. Vtedy si pán Andrej myslel, že je už všetko zažehnané, ale mýlil sa; prišiel čas nástupu na základnú vojenskú službu a tu zasa len k pracovnému táboru do ostravských baní. Aj to vydržal. Bol aj zasypaný v podzemí, ale šťastne sa z toho dostal; Pán naňho nezabudol.
Dnes je rád, že je všetko za ním. Ako 23-ročný sa šťastne oženil a po jeho boku mu vždy verne stojí jeho manželka Mária. Do rodiny pribudli štyria synovia a jedna dcéra, dvaja synovia sú lekári. Z čoho starí rodičia majú veľkú radosť? Z jedenástich vnúčat. Pevne veria, že sa v živote nestratia.
Čo na záver pánu Andrejovi popriať? Aby ho zdravie neopustilo, aby sa s manželkou aj naďalej rád zúčastňoval rôznych pútí. Aby jeho blízki mali život radostnejší ako on. Aj keď život bol ťažký, verí, že Najvyšší ho nikdy neopustí, pretože on v Neho pevne verí.

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *