Výchova sebavýchovou IV.

1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.
3. Hovor potichu a priateľsky.
Každodenné konflikty s deťmi sú prirodzenou súčasťou ich vývinu. Často sme však pri nich bezradní. Čo je lepšie? Zakazovať, trestať, nevšímať si ich provokovanie? Sú situácie, keď musíme vyžadovať, aby deti poslúchali bez kompromisov – ak ide o ich bezpečnosť.


Hlavná myšlienka: Priateľsky bagatelizovať, hovoriť: „Aj to sa stáva“. To nie je zlé (rozptýliť). V núdzových situáciách a pri životnom nebezpečenstve pokojne a rozhodne zasiahnuť.

Existujú dve skupiny výchovných problémov: zákazy a príkazy. V takmer každej konfliktnej situácii dieťa robí niečo zakázané alebo nevykoná niečo prikázané. Pre obe skupiny poznáme pravidlá, ktoré vo väčšine prípadov vedú k cieľu. Pri pochybnostiach si stačí uvedomiť, či je náš problém problémom príkazovým alebo zákazovým.

Príklad: dvojročné dieťa ťahalo matku za vlasy. Ako na to reagovala? Od „Prestaň!“ až po bitku vyskúšala skoro všetko. Nič nepomáhalo. Potom vyskúšala pravidlo, ktoré platí pre zákazy a trvalo zopár týždňov, kým zabralo. Snažila sa neukázať bolesť. Pokojne vybrala rúčku z vlasov a povedala vážne, ale nie nepriateľsky: „To sa mi nepáči.“ Tajomstvo je v opakovaní tejto reakcie. Takto sa dá reagovať na množstvo problémov.

Ako vznikajú zlozvyky?

Každé malé dieťa niekedy potiahne svoju matku za vlasy. Nie preto, aby ju nahnevalo, ale preto, lebo získalo schopnosť chytať a musí veľa cvičiť. Malé dieťa s radosťou ťahá záclony, obrusy. Keď matka na začiatku primerane reaguje, dieťa po čase prestane a nájde si niečo iné. Ale vo vyššie spomenutom príklade boli rodičia na začiatku nadšení, že dieťa niečo nové vie, čo dieťa motivovalo k tomu, aby to robilo stále znova. Potom sa to rodičom prestalo páčiť. Začalo ich to hnevať, a teda zmenili formu odmeny z pozitívnej na negatívnu. Aj negatívne reakcie rodičov sú určitou odmenou pre malé dieťa.

Príklad: trojročný chlapec drží v ruke pohár s mliekom, pozrie na matku a vyleje ho. Správnou reakciou v tomto prípade je priateľské bagatelizovanie. Matka povie: “To sa stáva. Teraz to treba utrieť.“ Tým dá dieťaťu najavo:

• že vie, že aj dieťa vie o nesprávnosti svojho skutku
• že sa to môže stať každému, či už naschvál alebo z neopatrnosti
• že mu to nemá za zlé
• že sa z toho nestane zvyk na celý život.

Dieťa určite vie, že sa to robiť nemá. Ale tým spoľahlivo strhne na seba pozornosť. Účinné je obrátiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Môžeme jeho záujem podchytiť a využiť ho prijateľnejším spôsobom, napr. „Môžeš mliečko nalievať sem do hrnca!“ Porovnajte si túto reakciu s reakciami typu: „Pozor!!!“ „Už som ti stokrát povedala …“ „Ty si ale nemotorný“, „Keď nebudeš dávať pozor, tak …“ …

Mnohým konfliktom sa dá predísť tým, že náš byt zariadime tak, aby sme sa nemuseli rozčuľovať, keď dieťa začne napríklad „opravovať“ nábytok. Mali by sme podporovať neškodné aktivity našich detí. Čím menej musíme zasahovať, tým lepšie. Viesť dieťa k spolupráci je lepšie ako nástojiť na slepej poslušnosti.

Ignorovanie je často nesprávne

Ak dieťa spraví niečo, čo nemá, skoro vždy vie, že robí niečo zakázané. Keď mu povieme „To sa stáva“, dáme mu najavo, že sme mu odpustili. Ak rodičia nereagujú vôbec, bude dieťa neisté a bude sa snažiť zistiť, ako to vlastne je. Tým sa celá situácia skomplikuje. V takom prípade rodičia často zasiahnu násilím, dieťa prestane a oni si povedia „Aha, to je správne“.

Dieťa potrebuje cítiť, že sú rodičia na jeho strane. Keď rodičia akceptujú dieťa, aj keď je „neposlušné“, problém zmizne rýchlejšie. Ak začnú trestať, dieťa ich začne skúšať.

Pri životnom nebezpečenstve

Treba reagovať pokojne a s istotou povedať: “To nie!“ a dieťa vzdialiť od nebezpečenstva. Slová sú často zbytočné. A keď dieťa opakuje svoj čin, opakujeme aj my svoju reakciu. Na pokyny „Stoj!“, „Nesmieš!“ sa dieťa musí naučiť reagovať ihneď.

Ak nie je možné presadiť nevyhnutné zákazy

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, či toho nie je veľa, čo od svojich detí vyžadujeme. Dieťa sa môže sústrediť len na určitý počet zákazov, príkazov a pravidiel, ak ich je priveľa, nemôže ich splniť. Vtedy si musíme premyslieť, čo má zmysel a čo nie.

Zlozvyky vznikajú, lebo je dieťa odmenené

1. Vnútorné, vývojom podmienené potreby ako príčina (ťahanie za vlasy).
2. Vývojom podmienená nešikovnosť ako príčina (rozliatie mlieka).
3. Výchovné chyby (rodičia sú príkladom pre deti).

Zlozvyky pretrvávajú, keď je dieťa odmenené

1. typ zlozvykov pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (najprv pozitívna, potom negatívna odmena),
2. typ zlozvykov tiež pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (krik, nadávka, trest …),
3. typ zlozvykov pretrváva, pokiaľ rodičia opakujú svoje chyby.

Zlozvyky zmiznú, keď sa odmena nedostaví

1. typ: a my buď dieťa necháme robiť to a ukážeme mu, že sa nám to nepáči alebo sa snažíme odviesť jeho pozornosť a poskytneme mu alternatívu, na ktorej si môže cvičiť, čo potrebuje,
2. typ: zmizne priateľským bagatelizovaním,
3. typ: zmizne, keď rodičia prestanú robiť chyby.

Mgr. S. Kolářová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.