Duchovnosť a psychológia (časť VI.)


V minulom článku sme hovorili o umení ako správne klásť otázky. Dobre a v správnom čase položená otázka môže poslúžiť ako vhodný začiatok diskusie. Avšak myslieť si, že iba toto stačí, je nesprávne. Po vyslovení otázky nasleduje totiž ďalší krok – počúvanie.

Zo štatistiky plynie, že iba desať ľudí zo sto vie vypočuť svojho spolubesedníka, ale pritom každý chce, aby ho ten druhý pozorne a priateľsky vypočul. Najpríjemnejšie sa nám komunikuje nie s tým, kto vie hovoriť, ale kto vie počúvať. Psychológovia – konzultanti sa často stretajú s ľuďmi, ktorí prídu a vravia: „Chcel by som sa naučiť verejne vystupovať. Chcem správne formulovať svoje myšlienky.“ O tom, ako hovoriť, učí rétorika – toto umenie sa rozvíja aj v mnohých kurzoch. Avšak ani raz nepočuli, že by niekto povedal: „Chcem vedieť dobre počúvať, aby som svojmu spolubesedníkovi správne porozumel.“

Naučiť sa aj umeniu dobre počúvať je potrebné z dvoch dôvodov: dobré počúvanie pozitívne ovplyvňuje vzťahy – ak nesprávne či nepresne pochopíme výpoveď druhého, je to len náš názor a aj náš obraz o vypovedanom bude potom nesprávny; ak dobre počúvam, dobre porozumiem spolubesedníkov, čo je užitočné aj pre nás samotných, hlavne napr. v pracovných vzťahoch.

Chýb v počúvaní je veľa.


Vedľajšie zvuky… ako ľahko odpútavajú vašu pozornosť? Možnože sa len tvárite, že počúvate, ale v skutočnosti rozmýšľate o svojom (plánoch na zajtra, čo variť na večeru…)? Skáčete do reči svojmu spolubesedníkovi? Stane sa, že slovo spolubesedníka nás hlboko osloví, dotkne sa niečoho ohľadom nás, čo nám nie je príjemné. Preto ho nevypočujeme do konca, skočíme mu do reči a začneme hovoríť o veci po svojom. Stáva sa, že len čo spolubesedník povie pár viet, už premýšľate nad odpoveďou, ktorá upevní vašu pozíciu? Už ho nepočúvate, ale hľadáte argumenty pre svoju odpoveď?

Nepočúvame z rôznych dôvodov: keď nemáme náladu, sme nahnevaní, ak nás nebaví, čo druhý hovorí. Inokedy je to naša lenivosť či únava. Najčastejšie však nevieme počúvať preto, lebo sme zahltení vlastným vnútorným dialógom (mám na mysli to, keď sa vo vnútri rozprávame s niekým). Vnútorný dialóg nám prekáža počúvať nielen spolubesedníka, ale aj nás samotných. Paradoxom je, že často vyslovujeme slová, ale ich význam, podstatu si neraz ani neuvedomujeme. Neprítomnosť vnútorného ticha prekáža nášmu vnútornému rastu. Nevieme sa sústrediť na kontempláciu okolitého sveta, na modlitbu, ťažko vydržíme v tichu, sami so sebou. V konečnom dôsledku neutíchajúci a nekončiaci vnútorný dialóg je veľkou prekážkou aj na našej ceste k Bohu. Nie náhodou jedným z dôležitých prvkov duchovných cvičení je práve ticho.
Preto, ak sa chceme naučiť počúvať, musíme sa najprv vzdať falošnej predstavy: počúvať znamená nehovoriť. Nie je to celkom tak. Takéto počúvanie sa volá pasívne, ale pri ňom sa dopustím mnohých chýb, vzniknú nedorozumenia. Pri aktívnom počúvaní však ide o to, aby mi neunikla nijaká dôležitá informácia v dialógu s druhým človekom. Dôležitú úlohu v ňom hrá i spätná väzba.

Aktívne počúvanie so spätnou väzbou má veľa výhod. Po prvé, spolubesedník cíti, že to, čo hovorí, nehovorí stene, ale živej bytosti, ktorá ho počúva, snaží sa chápať ho. Využívanie spätnej väzby, t.j. kladenie otázok hovorí o našom záujme o spolubesedníka, čo ho stimuluje, motivuje, aby hovoril ďalej.

Po druhé, ak využívame spätnú väzbu, môžeme sa presvedčiť, či sme aj správne pochopili, čo nám druhý hovoril. Ak spolubesedník vidí, že sme ho nepochopili, môže svoje výpovede spresniť. Po tretie, spätná väzba umožňuje spolubesedníkovi vidieť situáciu, o ktorej hovorí, z iného uhla, čo je neraz veľmi užitočné.

Ďalej má spätná väzba význam vtedy, ak hneď nevieme reagovať, ak potrebujeme čas na zozbieranie myšlienok k téme, rozmyslieť si odpovede. Nie vždy totiž prvá reakcia, zvlášť pocitová, musí byť správna ohľadom toho, čo druhý človek hovoril.


Poznáme rôzne formy aktívneho počúvania: „Echo”, „Zrkadlo”, „Parafrázovanie”, „Interpretácia”, „Upresňujúce otázky”, „Vyjasnenie”. Nemôžeme sa tu venovať všetkým jestvujúcim technikám a formám, podrobne ich popísať, ale s jednou by sme vás predsa, milí čitatelia, oboznámili podrobnejšie. Je to univerzálna forma – „parafrázovanie.“ Podstatou tejto formy je, že v skratke svojimi slovami prerozprávame, čo druhý človek povedal. Kým však začneme, je vhodné vysloviť niektorú z týchto viet: „Ak som ťa správne pochopil… Tak, ty chceš povedať… Ak sa nemýlim… Inak povedané…”. Práve forma prerozprávania počutého svojimi slovami pomáha dosiahnuť vyššie spomínané pozitívne výsledky.

Isto, každá technika má svoje hranice. Nemá zmysel využiť spätnú väzbu, napr. ak náš spolubesedník má z niečoho strach, obavy. Potrebuje ich len zo seba dostať so všetkými pocitmi. Vtedy je optimálne vyjadriť svoju účasť neverbálne – pozorným pohľadom a príslušným výrazom tváre.

Osvojenie techniky aktívneho počúvania veľmi dobre ukazuje, že naučiť sa harmonicky komunikovať je proces dlhodobý a náročný (nečudujte sa, ak sa vám hneď nepodarí, napr. „parafrázovanie“). Už len to, že sa zaujímate o pravidlá komunikácie vám isto prinesie niečo nové a to je výborné! Úspech sa dostaví opakovaním a neustálym osobným úsilím. Odmenou budú teplé, úprimnejšie a srdečnejšie vzťahy s blízkymi.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *