Lazár a boháč

boli témou príhovoru vzácneho hosťa našej „katedrály“ Mons. Vladimíra Stahovca, rektora Ústavu sv Cyrila a Metoda v Ríme



Neustále počúvame v televízii v rozličných reláciách, v rozličných reportážach, ako v západnej spoločnosti, a my sa rátame myslím ku spoločnosti západnej, aspoň pokiaľ sa to dotýka intelektuálneho života aj intelektuálneho dedičstva, tradície.

Naše Slovensko sa zaradzuje týmto spôsobom do západnej Európy a počúvame potom ako v západnej kultúre, v západnej Európe v ostatnom čase sa akosi stále viac a viac prehlbuje priepasť medzi chudobou a tými, ktorí sú bohatí. Medzi ľuďmi, ktorí často trpia núdzu a tými, ktorí majú prebytok, medzi tými, ktorí počítajú každý cent od výplaty k výplate a tými, ktorí nevedia ako minúť peniaze a tak cestujú, aby sa zúčastnili futbalových zápasov Champions league a nebanujú dať ani desaťtisíc euro za takýto zápas. Rastie priepasť medzi chudobnou časťou našej spoločnosti a tými, ktorí oplývajú bohatstvom.

Keď ste počúvali dnešné evanjelium, istotne vám napadol práve tento moment, počúvajúc históriu Lazára a boháča. Čo nám ale chce povedať týmto evanjeliom Lukáš, ktorý zaznamenal epizódu, ktorú rozprával Pán Ježiš v podobenstve? Vráťme sa, aby sme sa dostali do obrazu dnešného podobenstva a dnešného evanjelia, o týždeň dozadu. V predchádzajúcu nedeľu sme čítali evanjelium z Lukáša tak isto ako dnes a tak isto ako dnes to bola 16. kapitola. Boli to verše 16 a 13. Spomeniete si, o čom bolo minulé evanjelium? O nepoctivom správcovi, ktorého keď jeho pán chce prepustiť, povoláva si sluhov svojho pána, dlžníkov svojho pána a odpúšťa im veľmi rafinovaným spôsobom dlh, ktorý majú voči jeho pánovi. A tak sme prišli minulú nedeľu, keď sme počúvali slová v poslednom odseku, k záveru: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože jedného bude milovať a druhého nenávidieť.“ Posledná veta bola: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“. Dnes sme čítali evanjelium toho istého Lukáša, 16. kapitolu, teda tú istú, ale nezačali sme od 14. verša, akoby sme logicky mohli pokračovať, ale až od 19. Čítali sme: „Bol istý bohatý človek…“, ale medzi 13. a tým 19. veršom sú dôležité ďalšie verše, ktoré vám teraz ponúknem, a ktoré si myslím, že nám veľmi môžu pomôcť, aby sme pochopili význam dnešného evanjelia a dnešného podobenstva.

A tak teda po tom, čo Ježiš hovorí: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“, pokračuje evanjelista Lukáš takto: „Toto všetko počúvali aj farizeji…“ a teraz nasleduje dôležitá charakteristika farizejov od Lukáša „… ktorí mali radi peniaze a posmievali sa mu, preto im povedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné.“ Ideme ku koreňu veci. Mali radi peniaze, tak je to v našom preklade. V doslovnom preklade z gréčtiny by bolo, že boli priľnutí k peniazom, boli pripútaní, prilepení k peniazom a posmievali sa mu. Tam je to grécke slovo, ktoré by sme my preložili, že chodili okolo Ježiša so zdvihnutým nosom. Ešte predtým 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, ktorá je u Lukáša veľmi vzácna a veľmi nádherná, poznáte to, začína podobenstvom o márnotratnom synovi a o milujúcom otcovi. Tam, keď farizeji počúvali Ježiša Krista, tak Lukáš uvádza hneď v prvom verši, že „farizeji šomrali proti menu a povedali: kto je to, že nás takto poúča?“ Zatiaľ len šomrali, dnes už sa mu posmievali. A teda už neprotirečia len učeniu, ktoré im on predkladá, ale kontestujú aj jeho samého, osobu Ježiša Krista a tak počujú tie tvrdé slová. „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je pred ľuďmi vznešené, pred Bohom je ohavné.“ Tu myslím, milí bratia a sestry, máme odpoveď na našu otázku, čo asi nám chce dnešné evanjelium, dnešné podobenstvo povedať. Tu je odpoveď, komu je určené dnešné evanjelium, dnešná parabola. Len trocha otvorím zátvorku parabola – podobenstvo.

Literárny útvar, ktorý Ježiš veľmi často využíva, doslova majstrovsky, zoberte si mnohé jeho podobenstvá a spomeňte si na hociktoré. O drachme, o stratenej ovečke, o márnotratnom synovi, o samaritánovi. Na čo Ježiš využíva podobenstvo? Keď ho predstavuje svojim poslucháčom, tak ich vťahuje do deja. To nie je len sucho povedaná nejaká pravda, ale človek sa cíti vtiahnutý do deja, keď Ježiš rozpráva, aj o tom boháčovi a Lazárovi. Všetci sme to cítili, ako nás vtiahlo to podobenstvo do vnútra. Stali sme sa doslova aktérmi tohto podobenstva. A prežívali sme ho. Dnešnou parabolou, dnešným podobenstvom chce Ježiš dať lekciu, alebo chce poučiť tých, ktorí majú radi peniaze. Ale nestačí povedať iba toto, žeby chcel poučiť iba tých, ktorí majú radi peniaze. Mať rád peniaze ešte samo o sebe nie je zlé, naopak tie peniaze potrebujeme, ako by sme inak žili? Ale to evanjelium je určené tým, ktorí majú radi peniaze, ale nevšímajú si druhého človeka, keď je v núdzi. Tam je báza, tam je základ. Predkladá nám teda podobenstvo, ktoré máme pred sebou a v prvej časti tohto podobenstva nachádzame významné protiklady. Máme tu dve osoby. Je tu bohatý človek a je tu Lazár. Bohatý je oblečený do bohatých šiat, do purpuru a kmentu. V protiklade k nemu je tu Lazár, ktorý je oblečený do svojej špinavosti, do svojich vredov, do svojho chrastavého tela. Protiklad. Boháč, ktorý prepichovo hoduje, na druhej strane ako protiklad Lazár, ktorý čaká na odrobinky z boháčovho stola. Tu treba chápať tie odrobinky možno ani nie to, čo zvyšuje, ale to, do čoho si utieral boháč ruky, keď sa najedol – mal špinavé ruky od jedla, odhadzoval a Lazar aj za týmto čakal. V tejto prvej časti podobenstva je aj zmienka o psoch. Pre Izraelitu bol pes nečisté zviera, pes bolo čosi podradné, preto aj židia Izraeliti nazývali Samaritánov, ktorými otrasne pohŕdali, psami. A vidíte, pes je to nečisté, podradné zviera pre žida ten, ktorý si všíma biedu človeka. A robí všetko preto, čo len vládze, aby mu uľavil v jeho ťažkej situácii, líže mu rany. Pes si všimol, boháč nie.

Ale aj tak Ježiš v Lukášovom evanjeliu, aspoň v tejto časti, neodsudzuje boháča. Nepripisuje mu vinu, ani ho neodsudzuje za to, že odmieta Lazára. Tu je dôležitý problém, že boháč nevidí biedu toho človeka, ktorý žije blízko pri jeho bráne. To je to, čo oddeľuje boháča od žobráka, oddeľuje žobráka od skutočného života. Čo je tou bránou? To je to jeho bohatstvo, jeho sebestačnosť, jeho namyslenosť. A teda, keď aj Lukáš výslovne odsudzuje boháča, čitateľ tejto paraboly, ten, kto sa ponoril a bol vtiahnutý do tohto deja, cíti hnev voči boháčovi. Ako sa môže správať takto človek, keď má pod sebou a blízko seba človeka, ktorý je v takej biede? A ešte jedna vec, ktorú treba zdôrazniť pri čítaní dnešného evanjelia. Lazár, teda ten chudobný má meno, boháč meno nemá. Lazárovo meno by sme mohli preložiť asi v tomto zmysle: Boh príde a pomôže – Lazar, Eleazar – el to je Boh. A vskutku, prichádza do druhej časti tohto podobenstva. Prichádza k smrti, zomrie Lazár, zomrie aj boháč. A tu sa všetko obracia. Lazár sa dostáva hneď do lona Abráhamovho, čo viac si mohol želať, ako prežívať večnosť v lone svojho otca Abráhama. Boháč bol pochovaný, tak to hovorí Lukáš, a prežíva pekelné muky. Tu sme v bode, milí bratia a sestry, kedy môžeme ukončiť našu reflexiu nad tým, čo nám chce predstaviť dnešné evanjelium, dnešné podobenstvo. Boh sa stará o svojich, o slabých, celý Starý zákon je o tom. Keď čítate Starý zákon a keď čítate Deuteronómium, predpisy, ktoré Boh dáva Mojžišovi.

To, o koho sa Boh najviac stará, na kom mu najviac záleží, sú kto? Tri skupiny ľudí – vdovy, siroty a cudzinci. To sú ľudia, ktorí sú na okraji spoločnosti. Vdova, ktorá bez manžela prakticky nemala postavenie v spoločnosti. Siroty a cudzinci o ktorých zvlášť mimoriadnym spôsobom sa Boh stará. Takto to ide celým Starým zákonom a takto to predstavuje aj Ježiš vo svojom evanjeliu. Na kom mu najviac záleží? Na tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, ale nedá sa povedať a nechcem tu teraz povedať, že na sú okraji spoločnosti, pretože majú zlé postavenie, ale v Ježišom momente sa prenášame do teologického miesta. Kto je na okraji židovskej spoločnosti, ktorá má za svojho vládcu a za celý svoj stred svojej existencie Boha? Sú to hriešnici. Hriešnik je na okraji spoločnosti, lebo hriešnik odmieta Boha, zákon Boží. A preto prišiel Ježiš Kristus, aby sa postaral o tých, ktorí sú celkom na kraji spoločnosti – o hriešnikov. Vidíme tu teda ten teologický posun zo Starého do Nového zákona. A tak tí, ktorí sú na okraji spoločnosti, tí ktorí sú, dá sa povedať hladní, biedni, ktorí majú vredy, ktorým život v toku života prinesie, tí sú v prvom záujme Boha a jeho Syna Ježiša Krista. Chcem tu poukázať na toto: všimnite si Svätého Otca Františka, jeho konanie, v akom smere je jeho pastorácia, jeho pontifikát, kam on ide? Všímajte si deti, všímajte si chorých, ku ktorým sa skláňa, všímajte si jeho prejavy o tom, keď hovorí v prvom rade o chudobe, o prenasledovaných, o tých, ktorí sú v spoločnosti na boku.

A tak teraz, keď chceme istým spôsobom zakončiť túto našu reflexiu, alebo toto naše spoločné rozjímanie nad dnešným evanjeliom, chceme prísť k bodu, v ktorom nám prichádza na myseľ jeden odkaz. Boháč, môžeme to tak povedať, za svojho života ignoroval, nepočúval Mojžiša a prorokov, nedodržiaval zákon. Taký istý osud postihne tých, ktorí ignorujú odporúčania, učenia Ježiša Krista. V jednej vete povedané celé dnešné evanjelium. A dovoľte mi, aby som si pomohol, aby sme si na príklade ukázali, ako v praxi by sme sa mali správať, počúvajúc dnešné evanjelium. Čo by sme si mali odniesť do budúceho týždňa? Pomôžem si vynikajúcim spôsobom, ako to urobil predchodca Ježiša Krista Ján Krstiteľ. Prichádzali k nemu zástupy. Predstavme si ho pri rieke Jordán, ako za ním chodia zástupy, prichádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť. A on hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu?“ A tu je jeho odporúčanie a odporúčanie učenia dnešného evanjelia: „prinášajte teda ovocie hodné pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si, našim otcom je Abrahám, lebo vravím vám, Boh môže v Abráhamovi vzbudiť deti z týchto kameňov“. A zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ A on im povedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké a kto má jedlo, nech urobí podobne“. Vysvetlené evanjeliom.

Odkaz pre nás. Môžeme si možno povedať, ako ja tu vo Víťaze, alebo kdekoľvek inde v mojom malom priestore, kde žijem, môžem zmierniť hlad vo svete? Keď si predstavíme a spomenieme si, koľko poznáme ľudí, ktorí sú v biede? Často nimi opovrhujeme, pretože ich stretávame špinavých, azda s časopisom Nota bene v ruke. A priznajme si, často možno nimi pohŕdame. Postoj učeníka Ježiša Krista má byť iný. Kto má dvoje šiat , nech sa podelí, kto má viac jedla… Nevyriešime svetový problém hladu, nevyriešime svetový problém, ktorý rozdeľuje bohatých od chudobných, nezmenšíme priepasť, ale vieme aspoň urobiť jeden krok vo vzťahu k tým, ktorí žijú v našej blízkosti a sú v núdzi. A toto bude naša kvapka v mori, ktorou môžeme realizovať evanjelium a takto budovať Božie kráľovstvo. Pochválený buď Ježiš Kristus.

Mons. Vladimír Stahovec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *