Tajomstvá zo života Panny Márie

V mesiaci Ružencovej Panny Márie vám chceme ponúknuť čítanie z praktickej príručky pre každého kresťana Viera do vrecka – Tajomstvá zo života Panny Márie od autora ThLic. Petra Mášika , ktorý je kňazom v Bratislavskej arcidiecéze. Študoval teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave a na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2000 prednáša dogmatickú teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave.


NARODENIE PANNY MÁRIE
A JEJ DETSTVO

Moderné technológie umožňujú digitalizáciu mnohých archívnych dokumentov. Tieto materiály sa potom stávajú prístupné širokému okruhu používateľov internetu. Takto sa dostali na internet aj farské matriky z minulých storočí. V súčasnosti mnohí ľudia využívajú možnosť nahliadnuť do starých záznamov, aby našli svoj rodokmeň. Je celkom prirodzené túžiť po poznaní svojich predkov, poznať ich mená, dátumy narodenia, niečo z ich životných príbehov. Zmienené dostupné dokumenty umožňujú ísť ďalej do minulosti aj niekoľko stáročí. Výsledkom takéhoto pátrania, ktoré si však vyžaduje čas a trpezlivosť, môže byť rodokmeň rodiny, ktorý mapuje dejiny rodu.

Až na niekoľko výnimiek, apokryfy ponúkajú čitateľom senzačné odhalenia, ktoré podľa nich môžu otriasť dejinami.
V židovskej tradícii mali rodokmene veľmi dôležitú úlohu. Neboli vryté do nijakého média, ale zostávali pevne uložené v pamätiach ľudí, ktorí sa učili mená svojho rodokmeňa naspamäť. Staroveký človek mal túto schopnosť celkom dobre rozvinutú. Kanonické evanjeliá, ktoré zachytávajú udalosti okolo narodenia a detstva Ježiša Krista, obsahujú aj jeho rodokmeň. Matúšovo evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista. Matúš postupuje od Abraháma, Izáka, Jakuba, Júdu až k Dávidovi. Od Dávida cez Šalamúna až k Jakubovi, ktorý bol otcom Jozefa, manžela Panny Márie (pórov. Mt 1, 1-17). Lukáš vo svojom evanjeliu uvádza Ježišov rodokmeň až v 3. kapitole, hneď po opísaní jeho krstu v Jordáne. Postupuje však opačne. Začína u Ježiša. Uvádza, ako si ľudia mysleli, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, a potom pokračuje vo vymenúvaní rodokmeňa až po Adama (pórov. Lk 3, 23 – 38). Evanjeliá teda prinášajú rodokmeň Jozefa, ktorý bol považovaný za Ježišovho otca a pred izraelským zákonom bol hlavou Svätej rodiny. Bolo to zároveň v náboženskej a kultúrnej situácii židovského národa v Ježišovej dobe pochopiteľné a vlastne nevyhnutné, aby sa uvádzal rodokmeň po otcovi a mužských predkoch.

Apokryfy na scéne

Po napísaní kanonických spisov sa celkom prirodzene začínajú nové generácie kresťanov zaujímať aj o detstvo Ježiša Krista, o jeho širšiu rodinu a tiež o predkov jeho matky. Všetko sú to skutočnosti, o ktorých kanonické evanjeliá mlčia. Vznikajú tak mnohé spisy, ktoré nie sú súčasťou Svätého písma, a nazývame ich apokryfy. Je ich veľa a majú rôznu teologickú, duchovnú a historickú hodnotu. Grécky výraz apókryfos znamená skrytý, utajovaný (spis). Neskôr získava negatívny význam nepravý, falošný. Apokryfná literatúra týkajúca sa udalostí Nového zákona vznikala zväčša v 2. až 5. storočí, teda po vzniku inšpirovaných biblických spisov.
Cirkev pristupovala k apokryfom od začiatku zdržanlivo a kriticky. Hoci prameňom pre apokryfy sú inšpirované biblické spisy, na rozdiel od nich sú plné nábožnej fantázie a niekedy aj podozrivých filozofií. Opisujú enormný počet zázrakov a uspokojujú ľudskú zvedavosť detailmi, o ktorých evanjeliá múdro mlčia. Niektoré tvrdenia v spisoch o Ježišovi sú podložené takým spôsobom, že slová svojho učenia vkladajú do Ježišových úst, aby tak ich učenia dostalo hodnovernosť. Na druhej strane nie všetko, čo je v apokryfoch, je nutne vymyslené.

V súčasnosti je o apokryfy nebývalý záujem a veľa sa o nich píše. Mnohí autori falošne tvrdia, že Cirkev stáročia apokryfy tajila a zakazovala. Znovu a znovu sa predkladá mýtus, že Cirkev tajila skutočnosti, ktoré jej boli nepríjemné a ohrozovali jej existenciu. Vzniká okolo apokryfov efekt zakázaného ovocia, ktoré najlepšie chutí. Kým na jednej starne sa spochybňuje historická dôveryhodnosť kanonických spisov, ktoré sú pre kresťanov základným prameňom Božieho slova, na druhej strane sa nekriticky preberá ako isté a pravdivé všetko, čo sa nachádza v apo-kryfných spisoch. Stačí zájsť do kníhkupectva a zistíte, aká bohatá literatúra existuje o týchto starých spisov. Vo väčšine prípadov ich píšu neodborní a nekompetentní autori, ktorí nemajú potrebné vedomosti a vzdelanie. Ponúkajú čitateľom senzačné odhalenia, historické pravdy, ktoré podľa nich môžu otriasť dejinami.

Z týchto dôvodov zasa vznikla medzi kazateľmi, teológmi a kňazmi akási averzia voči apokryfom. Keď sa o nich hovorí, skoro automaticky sa zapne mechanizmus, ktorý ich spája so znevažovaním Cirkvi a tradície. Vzniká akoby strach pred nimi a po strachu nasleduje nezáujem. Už samotný názov apokryf (nepravý, falošný, utajovaný spis) vzbudzuje negatívny dojem. Tieto spisy však tak nenazvala Cirkev a nevolali sa tak od počiatku. Týmto názvom boli pomenované až oveľa neskôr a mnohé z nich mali aj určitú úctu a vplyv na vytváranie tradície. Žiaľ, v súčasnosti sme svedkami skutočných mediálnych a reklamných kampaní, ktoré – či už pre získanie veľkej sledovanosti, alebo aj s priamym cieľom spochybniť autoritu Cirkvi – vytvárajú reportáže, domnienky a skutočné vzdušné zámky, pričom hromadia klamstvo na klamstvo, polopravdu na polopravdu. Apokryfná literatúra je príliš široký fenomén na to, aby sa dala hodnotiť ako celok. Sú v nej spisy z rôznych období, z rôznych geografických oblastí. Treba odlíšiť literárne druhy, apokryfné evanjeliá treba odlíšiť od iných spisov. Apokryfy majú tiež rôznu historickú hodnotu a treba skúmať ich pravovernosť. Nie všetky apokryfné spisy sú automaticky a vo všetkom heretické a nepravdivé. Niektoré sú veľmi staré, dokázateľne boli napísané už 2. storočí. Iné pochádzajú až zo stredoveku. Aj z tohto konštatovania je zrejmé, že pri posudzovaní apokryfu treba brať do úvahy viacero okolností, medzi ktorými vyniká čas jeho napísania, miesto jeho vzniku a rozšírenia, literárny druh a tiež kritické zhodnotenie zachovaných svedkov textu. Máme na mysli skutočnosť, že mnohé apokryfy sa nám nezachovali, mnohé máme iba v odpisoch pochádzajúcich aj niekoľko storočí po origináli alebo dokonca iba v preklade do iného jazyka, ako bol pôvodný jazyk spisu. To všetko vytvára dnes veľké ťažkosti kriticky zrekonštruovať pôvodný text a často je to nemožné.

Najobľúbenejší kresťanský apokryf

O rodičoch, iných predkoch a o narodení Panny Márie nevieme z kanonických evanjelií vôbec nič. Odkiaľ teda poznáme ich mená a ďalšie okolnosti Máriinho narodenia? Vieme to iba z apokryfného spisu, ktorý mal pôvodne názov Dejiny Máriinho narodenia. Dnes je známy ako Protoevanjelium svätého Jakuba. U kresťanov sa spomedzi apokryfov tešil najväčšej priazni. Tento apokryf vznikol v druhej polovici 2. storočia. Z čisto literárneho hľadiska je blízky Evanjeliu podľa Lukáša. Je napísaný starogréckou koiné – jazykom, ktorý používali pri bežnej komunikácii stredne vzdelané osoby v helénskej a rímskej dobe. Cirkev mu nikdy nepriznala hodnotu pôvodného apoštolského spisu. No napriek tomu malo Jakubovo pro-toevanjelium pre svoju starobylosť veľkú vážnosť a zanechalo silnú odozvu tak v liturgii, ako aj v ľudovej nábožnosti, ktorá sa napokon stala súčasťou cirkevnej tradície.
Napriek tomu, že Cirkev Jakubovmu protoevanjeliu nikdy nepriznala hodnotu pôvodného apoštolského spisu, vždy malo veľkú vážnosť a zanechalo silnú odozvu tak v liturgii, ako aj v cirkevnej tradícii.

Tento apokryf s vynikajúcou gréčtinou a silnou viazanosťou na Lukášovo a Matúšovo evanjelium sa delí na tri časti:
1. prvých desať kapitol obsahuje príbeh Máriinho narodenia a detstva, ktorý je inšpirovaný Knihou Genezis (15.-18. kapitola) a Prvou knihou Samuelovou (1. kapitola);
2. ďalších desať kapitol obsahuje narodenie Ježiša;
3. posledných päť kapitol opisuje príchod mudrcov a Herodesovo zabíjanie detí, namiesto malého Jána Krstiteľa bol usmrtený jeho otec Zachariáš na prahu chrámu. V závere sa predstaví zdanlivý autor spisu – zámerne je to Jakub, príbuzný Ježiša, aby tak spis dostal hodnovernosť.

Aj keď Cirkev nikdy nepriznala apokryfom hodnotu apoštolských spisov, Jakubovo protoevanjelium zostalo pre svoju tému a starobylosť vo veľkej úcte. Jeho príbeh sa stal súčasťou spisu o svätých Zlatá legenda od Jakuba de Voragine. Šírenie apokryfného umenia pozastavil až Tridentský koncil v 16. storočí.

Rodičia Panny Márie

Máriini rodičia sa podľa Jakubouho protoevanjelia menovali Joachim a Anna. Meno Máriinho otca Joachima je skrátenou formou hebrejského mena Jehojakim s významom Pán pozdvihne. Meno Anna je z hebrejského mena Channá, ktoré znamená milosť. Rovnako sa volala i matka Samuela, ktorej konanie – podľa apokryfu – ovplyvnilo aj matku Panny Márie.
Keďže bol apokryf vytvorený veľmi skoro, je pravdepodobné, že mená Joachim a Anna sú skutočné, hoci sa nedá úplne vylúčiť ich neskoršie odvodenie. V každom prípade si 26. júla pripomíname ani nie tak ich mená, ako práve skutočnosť, že títo svätí Máriini rodičia žili s Bohom a sú s ním aj teraz. Úcta k svätému Joachimovi a Anne sa rozšírila najprv na kresťanskom Východe už v prvých storočiach. Veľmi silná bola najmä úcta k svätej Anne. Na kresťanskom Západe sa začalo uctievanie rodičov Panny Márie v 8. storočí, ale do liturgie preniklo až v 10. storočí. Ich liturgické spomienky sa pôvodne slávili oddelene: 26. júla spomienka na svätú Annu a 16. augusta na svätého Joachima. V novom liturgickom kalendári si oboch pripomíname spoločne 26. júla.

Joachim pochádzal z Galiley, Anna bola dcérou kňaza Matana z Betlehema. Je pravdepodobné, že rodičia Panny Márie ešte predtým, ako sa presťahovali do Nazareta, bývali v Jeruzaleme. Túto domnienku potvrdili archeologické vykopávky. Už koncom 4. storočia vznikol v Jeruzaleme kostol zasvätený práve im. Bolo to v blízkosti Ovčieho rybníka a Ovčej brány, kde bol podľa starej tradície dom svätých manželov. Na tomto mieste sa biskup spolu s kňazmi a Božím ľudom zhromažďoval každý rok 8. septembra, aby slávili Narodenie Panny Márie. Tento dom bol v tesnej blízkosti chrámu, kde bol ovčinec, v ktorom sa zhromažďovali ovce a baránky určené na každodenné obety v chráme. Keďže svätý Joachim bol podľa starej tradície pastier, je možné predpokladať, že sa staral práve o tieto ovce. Ich dom musel byť v tesnej blízkosti jeho „pracoviska“ a tam aj jeho manželka Anna porodila budúcu Božiu matku. Ešte v období pred cisárom Konštantínom existovala v týchto miestach jaskyňa s jednoduchým oltárikom, podľa tradície miesto narodenia Panny Márie. Objavili ju počas vykopávok v roku 1856. Okolo roku 450 pôvodnú kaplnku nahradila byzantská bazilika, ktorá bola zničená počas perzskej invázie v roku 614. Neskôr tu križiaci v 12. storočí postavili krásny kostol zasvätený svätej Anne. Panna Mária sa teda mala narodiť v Jeruzaleme a mala svoje jasličky práve tam, kde kraľoval jej veľký predok, kráľ Dávid. Z blízkeho príbuzenstva svätej Anny pochádzala aj svätá Alžbeta, matka Jána Krstiteľa.

Príbeh Máriinho narodenia

Joachim bol bohatý, ale nábožný a veľmi dobrý muž. Zisk zo svojich majetkov rozdeľoval vždy na tri časti: jednu obetoval jeruzalemskému chrámu, druhú chudobným a tretiu používal pre vlastné potreby. Preto ho Boh vždy požehnával a v hospodárení sa mu darilo. Manželstvo Joachima a Anny bolo však podľa apokryfu dlho bezdetné, čím Anna nesmierne trpela. Neplodnosť u Židov bola považovaná za veľkú hanbu a znak Božieho trestu. Joachim a Anna znášali túto bolestnú situáciu veľmi hrdinsky, podrobili sa Božej vôli a tešili sa aspoň z toho, že patrili do Dávidovho rodu, z ktorého sa mal narodiť Mesiáš, Vykupiteľ sveta. Raz, keď Joachim priniesol do jeruzalemského chrámu obetné dary, kňaz Ruben ich nechcel od neho prijať. Povedal mu, že je nehodný obetovať v chráme, pretože z jeho manželstva s Annou nemal potomstvo. Potupený a znechutený Joachim sa v bezútešnosti nevrátil domov. So svojimi stádami oviec sa utiahol do hôr, kde žil v modlitbe, pôste a pokání štyridsať dní. Prosil Boha, aby sa nad ním zmiloval. Rovnako aj Anna intenzívne volala k Bohu o zmilovanie.

Ťažko skúšaná dôvera a modlitby bezdetných manželov boli napokon vypočuté. Anne sa zjavil anjel a oznámil jej, že Pán vypočul jej prosbu. Rozprávanie apokryfu o Máriinom počatí sa veľmi ponáša na text zvestovania v Lukášovom evanjeliu: „V tom si pred ňu stal Pánov anjel a povedal jej: ,Anna! Anna! Pán vypočul tvoju modlitbu. Počneš a porodíš dieťa a bude sa o ňom hovoriť po celom svete.“ Anna povedala: ,Ako žije Pán, môj Boh, či už porodím chlapca alebo dievča, odovzdám ho Pánovi, svojmu Bohu, a bude mu slúžiť po celý svoj život.‘

Manželstvo rodičov Panny Márie bolo podľa apokryfu dlho bezdetné. Neplodnosť u Židov bola považovaná za veľkú hanbu a znak Božieho trestu.

V tom sa objavili dvaja poslovia a povedali: ,Pozri sa, tvoj muž Joachim prichádza so svojimi stádami!‘ Zostúpil totiž aj k nemu Pánov anjel a povedal mu: ,Joachim! Joachim! Pán, tvoj Boh vypočul tvoju modlitbu, odíď odtiaľto. Tvoja žena Anna počne.‘ A Joachim sa vydal na cestu so svojimi stádami. Anna stála pri bráne, a keď videla Joachima, ako prichádza, vybehla mu v ústrety. ,Teraz už viem, že mi Pán, Boh, dal svoje veľké požehnanie: bola som vdova a už vdova nie som, bola som bezdetná a počnem dieťa.‘ Tú noc Joachim odpočíval vo svojom dome.

Na druhý deň Joachim odišiel do chrámu, aby priniesol sľúbenú obetu. A dostal znamenie, že jeho obetu Boh prijal. O deväť mesiacov sa im narodila dcéra, ktorej dali meno Mária, po hebrejsky Miriam. Na prvé výročie jej narodenia otec usporiadal hostinu, na ktorú pozval kňazov a mnoho ľudí. Joachim predstavil svoju dcéru kňazom a tí jej požehnali slovami: ,Bože našich otcov, požehnanej toto dievča a daj, aby jej meno bolo večne s úctou vyslovované po všetky pokolenia. Bože na výsostiach, zhliadni na toto dievča a daj jej svoje najväčšie požehnanie, nad ktoré už nič nie je.“‘

Máriino zasvätenie v chráme

Na druhé výročie Máriinho narodenia ju chcel Joachim zasvätiť Bohu v chráme, ako sľúbili s manželkou Bohu pri jej počatí. Obrad zasvätenia, veľmi slávnostný, sa však na radu Anny o rok odložil. Keď mala Mária tri roky, rodičia ju priviedli do chrámu. Sprevádzalo ich veľa dievčat s horiacimi lampami. V chráme ju prijal kňaz, pobozkal ju a požehnal jej: „Pán vyzdvihol tvoje meno po všetky pokolenia. V tebe Pán na konci vekov ukáže synom Izraela svoje vyslobodenie.“ Rodičia sa vrátili domov chváliac Boha.
Mária potom žila v chráme až do svojho dvanásteho roku. O podrobnostiach tohto obdobia apokryf nehovorí. Podľa pradávnej ústnej tradície bolo v chráme takýchto dievčat viac. Dostávali výchovu k zbožnému a pracovitému životu. Pomáhali v chráme, mali účasť na starostlivosti o chrámový personál, veď v ňom žilo množstvo kňazov a levitov. Už niektorí cirkevní otcovia potvrdzujú túto tradíciu. Napríklad svätý Ján Damascénsky hovorí, že Pannu Máriu dali preto do školy pri jeruzalemskom chráme, aby sa stala príbytkom všetkých čností.

Do obdobia Máriinho pobytu v chráme spadá aj tradícia, ktorá hovorí, že Panna Mária sa z vnuknutia Ducha Svätého sama zasvätila Bohu v trvalom panenstve. Svätý Bernard v jednom svojom diele o nej hovorí: „Ten dal Panne porodiť, ktorý jej predtým dal, aby mu sľúbila panenstvo. Poslaný bol anjel k Panne, ktorá bola pannou podľa tela, pannou podľa duše, pannou podľa sľubu.“ Táto tradícia veľmi dobre vysvetľuje Máriinu reakciu na anjelove slová počas zvestovania v Nazarete, že počne a porodí syna: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1, 34). Tieto Máriine slová sa dajú uspokojivo vysvetliť práve sľubom panenstva, ktorý dala Bohu.
Manželstvo s Jozefom

Keď mala Mária dvanásť rokov, musela z chrámu odísť. Jakubovo protoevanjelium uvádza, že kňazi sa radili, čo majú urobiť. Poverili veľkňaza Zachariáša, aby vošiel do Svätyne svätých a poradil sa s Pánom. Počas modlitby sa mu zjavil anjel a povedal mu: „Zachariáš!Choď a zhromaždi všetkých vdovcov z ľudu. Nech si každý zoberie palicu, a ten, na koho palici sa ukáže znamenie, nech si ju zoberie za ženu.“ Túto výzvu započul aj svätý Jozef, ktorý bol už vtedy vdovcom, a tiež prišiel do chrámu. Nakoniec Pán ukázal na neho, že je vyvoleným ženíchom pre Máriu. Jozef mal svoje deti a Máriu prijal za manželku s rozhodnutím nežiť s ňou manželským životom. Toto presvedčenie je dodnes prijímané na kresťanskom Východe v pravoslávnych cirkvách. Týmto spôsobom vysvetľujú aj zmienku o Ježišových bratoch a sestrách. Boli to podľa tejto mienky Ježišovi nevlastní súrodenci, narodení z prvého manželstva svätého Jozefa. Podľa apokryfu Mária počala svojho jednorodeného syna z Ducha Svätého a viac detí nemala.

Jozef bol podľa apokryfu vdovec. Mal už svoje deti a Máriu prijal za manželku s rozhodnutím nežiť s ňou manželským životom.
V 4. storočí sa rozšírila mienka, že Mária bola zverená Jozefovi už ako veľmi starému vdovcovi. Bolo to úsilie takýmto spôsobom odmietnuť názor, že bol jej telesným partnerom. Možno tu je koreň časti ikonografickej tradície znázorňovať svätého Jozefa s výzorom starca, so šedivými vlasmi a bradou. Apokryf však netvrdí, že Jozef bol „veľmi starý“. Hovorí iba to, že bol vdovec, mal synov a sám sa pokladal už za starého začať žiť v manželstve s Máriou, ktorá bola prakticky ešte dieťaťom. Na naliehanie veľkňaza si ju však zobral a priviedol si ju do svojho domu. Potom odišiel za prácou. Keď sa vrátil, našiel Máriu tehotnú. Jozef chcel Máriu prepustiť, ale nakoniec ho vo sne anjel Pána napomenul, aby to nerobil.

Rozprávanie apokryfu ďalej pokračuje opisom skúšky, ktorej sa Mária spolu s Jozefom musela podrobiť, aby vyšlo najavo, že nebola nemanželský zneuctená. Opisuje sa Ježišovo narodenie v Betleheme a príchod mudrcov z Východu. Apokryf neuvádza počet mudrcov, hovorí iba v množnom čísle.

Zaujímavý variant príbehu o manželstve medzi Jozefom a Máriou nájdeme v diele Život Panny Márie vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej. Kňazi chcú Márii nájsť manžela, keď dovŕši štrnásty rok. Veľkňaz dá zvolať do chrámu všetkých slobodných mužov z Dávidovho rodu. Neprichádza však znamenie, ktoré by malo označiť jej ženícha. Kňazi skúmajú záznamy, či prišli všetci mladíci z Dávidovho rodu. Našli šesť bratov z Betlehema, z ktorých jeden nebol prítomný v chráme, pretože bol dlhodobo preč. Žil a pracoval v Samárii pre jedného majstra. Jozef poslúchol príkaz veľkňaza, ktorý mu doručili a dostavil sa do chrámu. Aj jeho podrobili skúške a Boh dáva znamenie v podobe rozkvitnutej ratolesti z jeho rúk. Tak zistili, že Jozef sa má stať ženíchom Panny Márie a predstavili ho Márii za prítomnosti jej matky Anny. Jej otec Joachim bol v tom čase už mŕtvy. Mária sa podriadila Božej vôli a pokorne ho prijala za svojho ženícha. Vedela, že Bohu, ktorý prijal jej sľub, že bude patriť dušou i telom len jemu, nič nie je nemožné. Táto verzia rozprávania vyjadruje tradíciu rozšírenú najmä na kresťanskom Západe, že Jozef bol slobodný a ešte mladý, keď si zobral Máriu. Tomu zodpovedá aj časť ikonografickej tradície, ktorá zobrazuje Jozefa, na rozdiel už od spomínanej tradície, ako mladého muža.

podľa EVDV spracoval: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.