Jadro evanjelia sa sprítomňuje pri slávení Eucharistie, pri ktorej voláme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame …“ Sv. omša je sprítomnením najväčšieho Božieho činu v dejinách v Ježišovi Kristovi. Ohlasovanie evanjelia a bohoslužba sa v živote Cirkvi prelínajú. Sv. omša je azda najzhustenejšie slovo ohlasovania evanjelia.
Kríž stál na Golgote pred dvetisíc rokmi. Ale láska, ktorá sa dala pribiť na kríž, stále trvá. Ježišove rany sú už dávno oslávené a viac nebolia. Ale Ježišove prebodnuté ruky prosia stále Otca za nás. Úloha a záchrana je už dávno splnená. Ale vernosť, ktorá ju pomohla splniť, trvá ustavične. Ježiš už dávno odišiel z nášho viditeľného sveta, ale stále nám sprostredkuje odpustenie, lásku a nový Boží život.
Kristova obeta kríža ostáva v nebi večnou skutočnosťou. Obeta kríža je živou skutočnosťou aj na zemi. Každý deň sa sprítomňuje vo sv. omši na našich oltároch. Ten istý Kristus, tá istá poslušnosť, tá istá láska a vernosť, tá istá obeta. Komu je drahá obeta na Golgote, tomu musí byť drahé aj jej sprítomnenie na oltári. Nezostala nám nijaká čistejšia služba Bohu ako denne hľadať Krista v jeho obete a spolu s ním sa obetovať Bohu.
Ježiš ustanovil Eucharistiu ako najvyšší prejav svojej lásky, aby zostával prítomný medzi nami svojim životom a svojou smrťou na vrchole svojej lásky. Cez sv. omšu, cez Eucharistiu smieme posväcovať a posilňovať svoje bojazlivé srdcia plodmi lásky jeho kríža.
Ježišov život bol celý nesený láskou k Otcovi i k nám. No celý jeho život sa uberal k smrti ako k prejavu najvyššej lásky, ktorú nemožno ničím prevýšiť: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Preto smrť na kríži je vyvrcholením celého Ježišovho života. Eucharistiou, sv. omšou sa zúčastňujeme práve na tomto vyvrcholení Ježišovho života.
V Eucharistii, vo sv. omši, zvestujeme smrť nášho Pána Ježiša Krista. No jeho smrť nie je zúfalstvo ani tma. Jeho smrť je láska a sila. Jeho smrť je jeho a naša sláva, je to dôvera a nádej. To naplňuje naše chrámy. Keď slávime „pamiatku Pánovej smrti“, keď ju sprítomňujeme ako obetu lásky, vyznávame súčasne aj Ježišovo zmŕtvychvstanie a slávime ho ako silu lásky a nádeje. Naša bezradnosť zoči-voči smrti sa môže zmeniť v dôveru a odovzdanosť, ak sa odhodláme zomierať s Kristom a ponoriť sa do tajomstva jeho lásky na kríži. Tým vyznáme, že smrť nemá posledné slovo. Naša smrť, ak je spojená s krížom, je prechod s Kristom do tajomstva jeho večnosti.
Ježišova smrť nie je pre nás len historická udalosť, hrdinská smrť, ktorá by nás dojímala ako nejedno zomieranie v tragédiách. Smrť na kríži je udalosť, ktorá stále žije, stále ožíva a stále pôsobí. Bez Ježišovej smrti ako najvyššej lásky, ktorá otvára večnosť, ktorá premáha smrť a rodí nádej, by bol náš život stále tmou, sprevádzaný a ohrozovaný zánikom.
Sv. omša je pre nás víťazná sviatosť – sviatosť života. Veď ak sa opravdivo zúčastňujeme na Eucharistii – sme zahrnutí ovocím jeho slávy. Lebo Ježišova smrť je nielen pokorenie a zničenie, ale má aj svoju druhú stranu a tá sa volá víťazstvo a sláva. „Ešte dnes budeš so mnou v raji …“, počul kajúci lotor na Golgote.
V Eucharistii sa zjednocujeme s ukrižovaným, ale aj so vzkrieseným Pánom. V ňom sa zjednocujeme aj my všetci navzájom. Táto naša jednota je jednotou Cirkvi. Eucharistia je ako sviatosť jednoty viditeľným znamením, že patríme k Cirkvi. Kedykoľvek sme vedome na sv. omši a kedykoľvek vedome prijímame Kristovo telo, spečaťujeme svoju príslušnosť k Cirkvi. Stotožňujeme svoj život s Ježišovým, ktorý trpel a ktorý sa z lásky obetoval.
spracoval OS