Chcem sa s Vami podeliť o jednu príhodu, na ktorú rada spomínam.
Zastupovala som kolegyňu na obvodnej ženskej ambulancii. Mali sme veľa pacientok, pretože naša pani lekárka pomerne úspešne liečila sterilitu – neplodnosť. Moja práca ma veľmi bavila, avšak bola tu aj háklivá téma – interrupcia – umelé prerušenie tehotenstva. Našťastie, bolo ich na našej ambulancii málo.
Raz k nám prišla asi 35-ročná pani. Bola tehotná. S manželom sa dohodli, že ďalšie bábätko už nechcú, že pôjde na zákrok. Doma mali dvoch chlapcov. Snažili sme sa ju od toho odhovoriť. Veď to môže byť aj dievčatko, ktoré ešte nemajú. Avšak presvedčiť sa nedala. Doktorka ju objednala na odbery. Mojou úlohou bolo vypísať žiadosť. Mali sme starý písací stroj, ktorý často robil preklepy. Aj pri písaní tejto žiadosti urobil preklep a tlačivo pokazil. Pani si prišla pre výsledky a žiadosť s tým, že ráno odchádza do nemocnice. Keďže žiadosť nebola dopísaná, dohodla som sa s ňou, že príde pre ňu ráno. Pýtali sme sa jej, či si to nerozmyslela. Odpoveď bola záporná. Ráno si prišla pre žiadosť a na naše veľké prekvapenie nám oznámila, že predsa si to dieťatko nechá. Boli sme šťastné a objednali ju do poradne pre tehotné. Zaiste, na jej rozhodnutí mal zásluhu aj náš písací stroj, ktorý jej ešte poskytol čas na premýšľanie.
Po polroku som sa vrátila späť na pôrodnícke oddelenie. Mala som odpoludňajšiu službu aj s pani lekárkou z ambulancie. Pamätám sa, bola streda a dotyčná pani, o ktorej som písala, prišla na pôrod. Porodila krásne zdravé dievčatko. Boli sme dojaté. Po lícach nám stekali slzy šťastia. Zaiste to bola Božia vôľa, aby sme boli pri tom pôrode. Veď koľko dní a služieb je v mesiaci a práve na našej službe porodila svoje dieťatko.
Nedávno som ich stretla. Mama povedala svojej dnes už skoro dospelej dcére: „To je tá sestrička!“ Je to krásne tmavovlasé dievča a ja sa teším, že je medzi nami.
Helena Terpaková