Skoro každé ráno je pre mňa obyčajné, ale keď som si vypočula mamku, čo mi rozpráva, pochopila som, že ráno 21. augusta 1992 bolo nielen pre mňa, ale aj pre príslušníkov rodiny neobyčajné.
Bolo to ráno, kedy som po prvýkrát uzrela svetlo sveta. Veľmi som plakala a bolo to znamenie, že chcem ísť opäť do bruška. No zrazu som sa dostala do mäkkej perinky. Pociťovala som lásku, ktorá ma objímala zo všetkých strán; tým som si bola istá, že sa mi nemôže nič stať. Ale sklamem vás, neležala som v perinke. Bolo to mamičkine náručie. Držala ma tak silne a s láskou, že som prestala plakať. Len čo som sa pozrela hore, videla som nádherný úsmev. Bol to úsmev ženy, ktorá ma celých deväť mesiacov nosila pod srdiečkom. No najdôležitejšie je to, že vydržala bolesti, ktoré som jej spôsobovala mojím vyvíjaním sa v brušku. Mala oči krásne ako obloha a ligotali sa jej ako hviezdičky lásky. A čo sa stalo potom? Začala sa bližšie a bližšie približovať a opakovane som počula jej pery na mojom čele, ako mi dávajú bozk. Po prvýkrát som videla môjho otca, ktorý sa na mňa usmieval, ale iba z okna dverí. Neskôr som spoznala môjho brata Jána a celú rodinu. Keď som prišla domov, nemala som ani chvíľu oddychu. Stále som sa ocitla v inom náručí. Bolo príjemné, ale nemalo na mamine. To je o mojom neobyčajnom ráne asi všetko.
Aj keď je to krátky príbeh, pre mňa je nezabudnuteľným zážitkom.
Andrea Jánošová