V meditáciách od kňaza Jána Magu k tretiemu Božiemu prikázaniu som našiel myšlienky, o ktoré sa chcem podeliť s čitateľmi nášho Spektra.
Budeš svätiť nedeľu. Máš možnosť odpočinúť si a zhromaždiť sily. Máš šancu pripomenúť si cieľ svojho života a neutekať pred sebou. Máš príležitosť spomenúť si na deň, keď Kristus vstal z mŕtvych a stať sa tak schopnejším života.
Pred pár dňami sa začal nový rok 2005. V závere minulého náš duchovný otec Oliver veľmi adresnými slovami „šíriaca sa rakovina“ označil postávanie pred kostolom počas nedeľných sv. omší. Každý neduh sa dá liečiť. Predovšetkým všímavosťou rodičov, lebo najviac postávajúcich je mladých ľudí od 13 do 20 rokov. Všetci rodičia by si mali uvedomiť, že sú pred Bohom zodpovední za svoje deti, pokiaľ sú s nimi pod jednou strechou. (Natíska sa mi otázka: V ktorej časti nášho veľkého chrámu by chceli mladí byť?)
Verím, že všetci rodičia chcú pre deti len to najlepšie. V nedeľu ideme do chrámu vyprosiť si od Pána posilu do ďalšieho týždňa aj pre svoje deti, ktoré to možno ešte tak necítia, ale učme ich to. Každý máme povinnosť zachovať dedičstvo otcov a odovzdať ten najväčší poklad, ktorý máme: vieru v Ježiša Krista našim deťom a vnukom. Vysvetlime im význam sv. omše pre náš večný život, v ktorý skrze Ježišovu obetu veríme. A ako píše blahoslavená sestra Faustína: „Jedna nábožne slúžená sv. omša za života má u Boha väčšiu cenu ako desiatky slúžených za nás po smrti.“ Opýtajme sa na našich detí, keď prídu z kostola (a hneď je jasné, či boli dnu alebo vonku), aká pieseň sa spievala, aké evanjelium bolo a pár viet z homílie.
Vaši otcovia a dedovia (aj my deti) sme sa tlačili v malom studenom kostolíku sv. Ondreja a určite bolo ich túžbou, aby ich deti a vnuci mohli dôstojne prežívať Kristovu obetu. Tento chrám postavili za cenu obrovských obetí. Keď sme hladní, ideme do obchodu kúpiť si pokrm pre telo. Naša duša túži po pokrme večného života, po Eucharistii. A ten pokrm, zázrak, Telo nášho Pána je iba v kostole. Nie v jeho areále. Kostolný areál je len posvätné miesto, nie je to miesto na dôstojne prežívanie sv. omše. Veď Pán nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním.“ A mnohí z nás by iste povedali so žalmistom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Prídu teplejšie dni. Naši „skalní“, ktorí vydržali zimu vonku, budú mať ďalších nasledovníkov. Mladé páry, mladých manželov s deťmi v kočíkoch. Alebo sa mýlim? Nebolo by lepšie, mladí rodičia aby ste sa vystriedali? Určite by ste mohli prežívať sústredene sv. omšu bez vyrušovania iných. Vy, čo máte väčšie deti, ktoré idú samé do kostola, všímate si ich správanie? Vštepujete im úctu k posvätnému miestu? Veď to je vizitka vašej výchovy. Vy, čo stojíte vonku a celú sv. omšu „prekecáte“, myslíte si, že je pre Vás svätá omša platná? Odpovedzte si sami vo svojom svedomí! Vy, ktorí nestojíte vonku, ale ostávate pri vchodových dverách, čím blokujete vchod, je tak ťažké posunúť sa trošku dopredu? Mladší, ak sedíte, viete ponúknuť miesto staršiemu alebo hosťom? Nik v kostole (okrem kantora a kňaza) nemá miestenku a je vrcholom nelásky niekoho vyhnať z miesta, lebo to je „moje miesto.“ Stalo sa vám to v Ovčí? Veď je to dom nášho spoločného Otca. Pouvažujte a napíšte do nášho Spektra.
Nechcel som súdiť, iba vyjadriť svoj názor na to, čo by v peknej farskej rodine nemalo byť. Urobme každý niečo, aby mal z nás radosť aj náš duchovný otec.
František Š