„Totus tuus!“ Toto nádherné vyznanie sv. Otca Jána Pavla II. sa naplnilo do bodky, keď si preňho 2. apríla večer prišla Matka Božia, aby ho priviedla pred Tvár svojho Syna. V tento deň odišiel do večnosti náš veľký Otec, ktorého sme milovali a ktorý miloval nás. Zrazu sme cítili akúsi prázdnotu za osobou tak vzdialenou (veď nikto z nás nepoznal Sv. Otca osobne), a predsa tak blízkou našim srdciam. Začali sa nám v mysli vynárať spomienky na jeho láskavú tvár, povzbudzujúce slová a hlavne na požehnané stretnutia sa s ním …
So Svätým Otcom som sa mala možnosť stretnúť päťkrát. Prvý raz to bolo hneď po nežnej revolúcii v roku 1990, kedy sme možno ešte ako prví z farnosti Široké zorganizovali zájazd do Ríma – večného mesta na audienciu u Sv. Otca. Boli to nezabudnuteľné zážitky. Dlho očakávaná audiencia so Sv. Otcom sa uskutočnila v aule Pavla VI., kde sme mu mnohí podávali ruky a nadšene volali: „Svätý Otče do Levoče!“ Naše spontánne pozvanie Sv. Otca sa na príhovor Panny Márie Levočskej stalo v roku 1995 skutočnosťou. Navštívili sme vtedy mnohé krásne pamiatky Ríma a boli sme očarení ich veľkoleposťou. Katakomby – to slovo sme mnohokrát počuli alebo videli na obrázkoch, teraz sa stalo skutočnosťou. Boli sme v priestoroch, kde sa schádzali prví kresťania, kde sa konala najsvätejšia obeta – sv. omša. Pomodlili sme sa vo všetkých štyroch patriarchálnych bazilikách Ríma: sv. Petra, Panny Márie Väčšej, Lateránskej bazilike a tiež v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Boli to neopakovateľné zážitky, pri ktorých až mráz prejde človeku po tele, keď si na to spomenie. Zavítali sme aj do Ústavu sv. Cyrila a Metoda, kde bol v tom čase riaditeľom náš už nebohý rodák don Jozef Kočík. Na tejto púti nás sprevádzal vdp. Marián Gavenda, ktorý vtedy študoval v Ríme.
Druhýkrát to bolo na stretnutí mládeže v Čenstochovej. Toto stretnutie mi pripomína teraz už známu pieseň Abba Otče, ktorá tam bola odspievaná po prvýkrát. Bola som nadšená veľkým počtom mladých ľudí, ktorí s radosťou spievali a počúvali Sv. Otca. V roku 1995 bolo mojím tretím stretnutím so Sv. Otcom svätorečenie troch košických mučeníkov. Veľkým darom a povzbudením pre Slovensko bola jeho tretia návšteva našej vlasti v septembri 2003. My veriaci z východného Slovenska sme sa zúčastnili jeho slávnostnej omše v Rožňave. Zároveň som ho tak uvidela po štvrtýkrát. Naposledy to bolo opäť v Ríme pri ďakovnej púti Slovákov. Sv. Otec bol už vtedy dosť poznačený chorobou a bolesťou, ale aj tak nám svojím slabým hlasom poďakoval za cestu k nemu.
Všetky tieto stretnutia boli neopakovateľné, plné dojatia a sĺz. Nás Slovákov mal vždy Sv. Otec nesmierne rád a vždy nám pripomínal, aby sme svojou vierou boli vzorom pre ostatné krajiny Európy. Nádherne to vystihol slovami 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke: „Vzdávam vďaky Bohu za teba, milovaný slovenský národ, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za Evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“ Nezáleží na tom, koľkokrát sme sa so Sv. Otcom stretli, ale podstatné je žiť jeho posolstvo lásky k Ježišovi, k jeho prečistej Matke a k svojim blížnym. Iba týmto mu môžeme splatiť ten veľký dar, ktorý nám tu zanechal.
Jeho posolstvo, ktoré nám dal pri svojej inaugurácii v roku 1978, nech zostáva výzvou pre náš život: „Nebojte sa! Otvorte brány, otvorte brány dokorán Kristovi. Jeho spásonosnej moci otvorte hranice štátov, hospodárske i politické systémy, široké polia kultúry, civilizácie, rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človekovi. Jedine On to vie!“
J. S.