Dnes mojej lýre dajte požehnanie,
nech dobré slová vyhrknú jej z úst,
keď proti chladným prúdom teplo vanie,
by sám Ježiš k nám šiel na odpust.
Pred zástupom som ušiel na figovník,
lebo som stále drobnej postavy,
že srdce si tu obohatí slovník,
ak Boh sa azda pri mne zastaví …
Hej, ohriakli ma: Zachej,
kam sa driapeš?
Chceš narobiť nám k sviatku oštary?
Ja odvetil som: Cestou pôjde pápež,
a chcem ho vidieť z tváre do tváre!
Vitajte teda, Otče, u Zacheja,
čo neviete klamať, kradnúť na mýte!
Tu v každom kúte Boh je pánom, nie ja.
Je plodom námah, čo tu vidíte.
Nie, moje srdce nič si neponechá,
nech o všetko sa delí chudoba!
Mne stačí rohož, svieca,
chlieb a strecha:
kto rád má Krista, sa mu podobá.
Snáď veľkomožní, chmúrni farizeji
ošomrú aj Vás pre tú návštevu,
ale Vy viete ľuďom v beznádeji
vliať vieru, lásku, pravdu – bez hnevu.
Keďže som nikdy nemal právo na clo,
nemám Vám čo dať z príjmov, zo zeme,
no ak zlé slovo by Vám na tieň kväclo,
ja, moja čeľaď hneď ho zmyjeme.
Napokon ešte jeden dar Vám podám,
ktorým som ja a moji priatelia.
Na čele s Vami čeľme nepohodám!
Tí, čo chcú strieľať, nech nás zastrelia!
Odteraz môj dom prekypovať bude
veľpožehnaním, čo ste dali mi …
Naveky Vám zaň vďačí z hrdej hrude
najmenším hádam, medzi malými.
Gorazd Zvonický