Medzi vlastnosťami, ktoré si rodičia neraz želajú pre svoje deti, pravidelne figuruje schopnosť rozhodnúť sa, chápaná ako obratnosť voliť si medzi rozličnými vhodnými príležitosťami, ale aj ako pohotovosť, rýchlosť a vhodnosť rozhodnutia. Kto neustále všetko odkladá, kto sa neisto kolíše, kto vždy mešká a je nerozhodný alebo stále váha a predovšetkým, kto na seba nikdy neberie zodpovednosť, rozdúchava v rodine napäté rozvratné ovzdušie. Pre mnohých rodičov to často býva hlbokým sklamaním: také dieťa nedodržiava sľuby, marí sny a plány. Frustrácia v nich môže vzbudiť pocit bezmocnosti a rozhodnutie stiahnuť sa: „Rob si, čo chceš. Už mi na tom vôbec nezáleží.“ V skutočnosti ten, kto stále odkladá a nevie sa rozhodnúť, poukazuje svojím správaním na problémy. Keď sa jedná o deti a mladých, prvá vec je zistiť, o aké problémy ide.
Problémy dnes najčastejšie vyvoláva chaos a neistá budúcnosť; nedostatočná schopnosť vytýčiť si konkrétne ciele v hmlistých perspektívach; neschopnosť určiť hierarchiu vecí, ktoré treba robiť. Zdá sa, že mnohí mladí ľudia nie sú informovaní, nemajú zdôvodnenú istotu, čo a prečo je dôležité a čo nie.
Iné problémy im vznikajú zo strachu, zo strachu pred rizikom. A k tomu ešte úzkosť, depresia, preto odmietajú zodpovednosť. Študenti sa usilujú predĺžiť si štúdium na univerzite, aby nemuseli hľadať prácu a zamestnať sa. Je tu na mieste spomenúť, že aj mnohé mladé dvojice snúbencov si predlžujú čas zasnúbenia, aby unikli zodpovednosti, ktorá vyplýva z uzatvoreného manželstva. To je typický strach z autonómie.
Z pozorovania možno sledovať ďalšie problémy, ktoré vyvoláva nedostatočná osobná zrelosť. Týka sa to mladých, ktorí sú príliš závislí od druhých a preto sa dajú ľahko zmanipulovať, podliehajú vonkajším nátlakom, ktoré v ich vývoji spôsobujú určité, zdanlivo nedosiahnuteľné obdobia nedokonalosti. Strach pred skrachovaním mnohých z nich znehybňuje a predčasne vyradzuje z aktívneho života. Predčasne strácajú vieru v svoje vlastné schopnosti.
Pravda, vyskytnúť sa môžu aj iné dosť vážne dôvody: jednotvárnosť úlohy, nechuť, zabudlivosť, nuda, fyzická a psychická námaha. Avšak často je to iba strach z toho, že sklamú rodičov, veštba, ktorá sa zvyčajne aj splní.
ČO MAJÚ S TÝM ROBIŤ RODIČIA? Nikdy nemáme hovoriť: „Vieš čo, choď a rob, čo chceš!“ To je najhoršia rada, akú možno dať. Väčšina detí tzv. „odložených na reparát“ počula tisíckrát túto vetu. Jej stále používanie vyvoláva nevrlosť, frustráciu a nepokoj. Aj stále opakovanie tých istých vecí je negatívne: dieťa to cíti len ako obťažovanie a kontrolovanie. Keď nerozhodný cíti, že ho nútia niečo robiť, čo sám nechce a tiež nevie, prežíva určitý odpor, ktorý ho núti ísť stále pomalšie a nerozhodnejšie. Netreba dieťa stále kritizovať, vysmievať sa a vyhrážať sa; to ho ešte viac pokoruje a znevažuje. Vyhrážanie môže vyvolať reakciu – deti sa potom od nás pravdepodobne odpútajú a stratia v nás dôveru a úprimný vzťah.
Druhá rada je – nikdy neurobiť to, čo má urobiť nerozhodné dieťa. Ak sa rodičia stanú pre dieťa zázračným riešením, zvečnia jeho problém a v budúcnosti bude pravdepodobne pokračovať jeho odkladanie v domnení, že rodičia alebo niekto iný zázračne zasiahne, aby ho vysekal z nejakých problémov a dostatočne ho zachránil.
AKO VYLIEČIŤ DETI, KTORÉ MAJÚ TENDENCIU ODKLADAŤ VECI NA NESKÔR?
Hneď od začiatku je treba povzbudzovať nerozhodné deti, aby objavovali a prekonávali prípadné problémy. Musia sa tiež učiť sami osobne pykať za prípadné dôsledky. No najčastejšie im môžeme pomôcť prekonávať strach tým, že ho rozoberáme pokojne a pritom s citom. Deti potrebujú radcu, ktorý vie povzbudzovať a chápať, nie kritizovať a odsudzovať.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať pri plánovaní programu práce, určiť jasné hranice, etapy a ciele. Je ďalej potrebné diskutovať o práci, ako a dokedy ju treba urobiť; aj o následkoch, ak sa práca neskončí v predpokladaných termínoch. Spoločne určovať poradie a dôležitosť výkonu.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať klásť si dosiahnuteľné, konkrétne a reálne ciele. Ono samo o sebe nevie odhadnúť, koľko je schopné urobiť, keď na seba berie nejaký záväzok. Keď hovorí o čase, je ešte málo realistické.
Kým deti pracujú na dosiahnutí cieľa, treba ich odmeňovať. Nerozhodní nikdy nemyslia na to, že už niečo urobili, kým prácu nedokončia. Vidia iba to, čo ešte treba robiť a nie to, čo už urobili. Treba ich zavše odmeniť, i keď spravili menej. To im pomáha uvedomovať si svoje schopnosti.
Treba vždy vysvetliť dôvod, prečo sme sa aj nahnevali. Dôležité je jasne sa o tom porozprávať bez toho, aby sme deti trestali a boli voči ním krutí. Deťom sa nemá dať pocítiť hnev, vyjadrovať sa o nich posmešne. Všetko, čo prežívame, treba deťom jasne vysvetliť. Nie sú jasnovidcami, aby vedeli, čo si práve v tejto chvíli myslíme alebo čo prežívame.
Deťom treba povedať, že si ich vážime kvôli dôležitejším vlastnostiam, ako sú vlastnosti „ziskové“. I keď nedosiahnu nápadné výsledky, milujeme ich a zároveň si ich vážime. Rodičia majú zdôrazňovať pozitívne stránky ich charakteru: veľkodušnosť, dobrú náladu, citlivosť, vyrovnanosť, zručnosť a láskavé srdce. Žiaľ, už aj dnes deti oceňujú samé seba iba za to, čo sa im podarí spraviť s úspechom a s ekonomickým ziskom. Je skôr potrebné učiť deti, že dôležitejšie je nadobúdať si veľké a silné osobné vlastnosti, naučiť sa viac „byť“ ako „robiť“ a „vlastniť“ – to je posolstvo, ktoré si vyžaduje čas na pochopenie.
A preto, drahí kresťanskí rodičia, skúsme tieto atribúty vpísať a vložiť pri výchove do našich detí, lebo to je to najdôležitejšie, čo im môžeme my v tejto chvíli a v tomto čase dať. Nech nám v tom pomáha náš dobrý priateľ Ježiš.
MUDr. Blažej Vaščák